O zlatých zámkoch – Božena Němcová

O zlatých zámkoch – Božena Němcová

Slavomil a Sebeslav boli bratia a kráľovskí syno- via. Keď Slavomil dovŕšil dvadsiaty rok, pove- dal otcovi: „Otec, daj mi vystavať zámok so zla- tou strechou, aby som v ňom mohol bývať a pri- viesť si doň peknú princeznú.“

Otec mal synov rád, vyprázdnil teda pokladni- cu a dal synovi vystavať zámok so zlatou stre- chou. Slavomil mal veľkú radosť, ďakoval otco- vi a hneď sa do svojho zámku nasťahoval. Jeho radosť však netrvala dlho. Keď ráno vstal, bola strecha preč a zámek stál holý. Človek ju od- niesť nemohol, to bolo jasné, preto ju ani Slavo- mil nehľadal, ale nemohol ju pustiť z hlavy a stále za ňou smútil.

Keď mal dvadsať rokov Sebeslav, šiel k otcovi a povedal: „Otec, miesto môjho podielu mi daj

vystavať zámok so zlatou strechou ako môjmu bratovi.“

„Ale milý synak, kde vezmem toľko zlata?“

„Čo ti bude chýbať, vezmi v chráme, alebo prikáž roztaviť domácich bôžikov, ja zá- mok so zlatou strechou musím mať.“

Vzal teda kráľ zlato kde sa dalo a Sebeslavovi dal vystavať zámok so zlatou strechou. Keď bolo všetko hotové, povedal synovi: „Len si ho lepšie stráž než Slavomil.“

To si Sebeslav zaumienil už dávno. Prvú noc si ani neľahol spať, vzal zbraň, dal si natrhať bodliakov a šiel strážiť. Skryl sa neďaleko zámku, prichystal zbraň a bodliaky si obtočil okolo krku, aby ho popichali, keby sa mu chcelo driemať. Noc bola tmavá, pozorne teda počúval, na ktorej strane čo šuchne. Až do polnoci bolo ticho. Odrazu sa len pri zámku strhne náramný šramot, Sebeslav rýchlo vyskočí a strelí v tú stranu. Hluk utíchol, ale pretože bola tma, nevidel, čo sa stalo, ani či je strecha odnesená alebo nie. Bežal do otcovského zámku a urobil poplach. Ľudia pribehli s pochodňami, a tu pri zámku uvideli potok krvi a v nej ozrutánsky palec obra. Strecha však bola preč.

„To nič,“ povedal Sebeslav bratovi, „veď my toho zlodeja dostaneme. Až sa rozodní, pôjdeme za ním po krvavej stope a iste nájdeme jeho pelech.“

Len čo sa rozbrieždilo, šli bratia so služobníctvom po krvavej stope, až prišli k veli- kánskej diere.

„Prineste poriadne dlhé lano a jeden z nás sa spustí dolu,“ povedal Sebeslav. Služobníci bežali po lano, a keď ho priniesli, vzal Slavomil do vrecka zvonec, ktorým chcel dať znamenie, až bude dole, a spustil sa do temnej hlbiny. O malú chvíľu ale za- zvonil a oni ho vytiahli.

„Čo si videl?“ spýtal sa dychtivo Sebeslav.

„Bol som už kusisko dole, ale po svetle ani pamiatky. Už tam viac nejdem.“

„Tak sa spustím ja,“ povedal Sebeslav, vzal zvonec a spustil sa dolu. Sto siah dlhé la- no bolo skoro rozmotané, keď sa dostal na dno. Dole okolo seba uvidel prekrásnu kraji-

1. Tráva bola zelenšia, kvetiny pestrejšie, ovocie krajšie, nebo modrejšie, slovom, bol to celkom iný svet. Najčudnejšie mu však boli dve slncia, čo sa neďaleko neho neustále točili a doďaleka vrhali svoje lúče. Udivený sa oprie o strom a hľadí do jagavej žiary, keď tu priletia dve holubičky a posadia sa na strom.

„Povedz mi, sestrička,“ pýta sa jedna z nich, „čo je to za plamennú žiaru?“

„Či nevieš, že to sú zlaté zámky?“

„Neviem, veď som tu už dlho nebola.“

„Kráľ tejto podzemnej ríše prikázal svojmu obrovi, aby pre jeho dcéry vystaval dva zlaté zámky. Obor ich vystaval, ale nemal strechy. Potom sa dozvedel, že jeden kráľ hore nad nami dal synovi zámok zakrytý zlatou strechou, a preto nemeškal, v noci ju odniesol a dal na jeden z týchto zámkov. Druhý zostal nezakrytý až do dnešnej noci, keď obor doniesol druhú strechu, ale prišiel pritom o palec, takže si teraz musí ranu máčať v mori. Kniežací princ, ktorému tá strecha patrí, stojí tu pod stromom a tiež ne- vie, čo to žiari. Keby šiel pred zámok a povedal: Stoj, zámok, ako svojmu pánovi!, zo- stal by zámok stáť a on by sa dostal k princeznám.“ Sebeslav v duchu holubičke poďa- koval a náhlil sa ku krútiacim sa zámkom.

Prišiel k prvému a povedal: „Stoj, zámok, ako svojmu pánovi!“ Zámok v okamihu za- stal a Sebeslav užasol nad jeho nádherou. Všetko bolo z rýdzeho zlata a okolo dverí a okien boli rámy posádzané drahým kamením všetkých farieb. Zakrytý bol bratovou strechou. Po skvostných kobercoch vošiel dnu, kde sa všetko len lesklo. V najzadnejšej komnate stála dievčina a kŕmila vtáčka zlatohlávka. Čierne vlasy sa jej v kučerách vlnili po striebornom rúchu, hodvábne dlhé riasy prikrývali oči temné ako noc.

„Ako si sa sem dostal, švárny mládenec?“ spýtala sa vábnym hlasom Sebeslava, ktorý bol ako očarený a až po chvíli jej rozpovedal svoj príbeh.

„Poď so mnou k mojej sestre,“ povedala čiernooká deva, vzala Sebeslava za ruku a viedla ho k druhému zámku, ktorý po nám už známych slovách tiež zastal. Ak bol prvý zámok krásny, bol druhý ešte krajší, lebo bol celý vykladaný diamantami a perlami a jagal sa ako slnko. To všetko ale nebolo nič proti kráse dievčiny, ktorú Sebeslav našiel v najzadnejšej komnate. Po modrom rúchu splývali vlny zlatých vlasov, ktoré práve rozčesávala strieborným hrebeňom. Pozrela na prichádzajúceho Sebeslava okom mod- rým ako rozvitá nevädza a tie žeravé strely roznietili jeho srdce jedným plameňom.

„Koho mi to privádzaš, milá Judita?“ spýtala sa a jej hlas znel po zlatej komnate ako strieborný zvon. Sestra jej vyrozprávala všetko, čo jej povedal Sebeslav.

„Si smelý mládenec a ľahko si to mohol zaplatiť životom,“ povedala princezná Hele- na. „Ale dám ti dobrú radu. Náš zlý otec sa odobral do cudzích krajín a dal nás strážiť tým ukrutným obrom, ktorý tebe a tvojmu bratovi odniesol zlaté strechy. Keďže pritom prišiel o palec, musí sa teraz liečiť. Leží na brehu červeného mora a nohu bude držať vo vode dovtedy, kým sa mu rana nezahojí. V ľavom vrecku má vodu oslabujúcu, v pravom posilňujúcu. Ty sa mu musíš pokúsiť tie fľaštičky vymeniť a sám sa z tej posil- ňujúcej poriadne napiť. Až sa zobudí, zo zvyku sa hneď napije z pravej fľaštičky, tým ale oslabne a ty ho budeš môcť ľahko zabiť. Keď to vykonáš, hoď ho do mora a rýchlo sa zase vráť k nám.“

„Pokým ale prídem k moru, môže už byť obor vyliečný.“

„Vezmi si túto zlatú píšťalku,“ povedala Helena a podala ju Sebeslavovi. „Asi hodinu cesty odtiaľto sa na zelenej lúke pasie stádo koní. Keď k nim dôjdeš, zapískaj, a ktorý z koní k tebe pribehne, na toho nasadni a budeš pri mori skôr.“

Sebeslav poďakoval krásnym sestrám a pobral sa k červenému moru. Asi hodinu cesty od zlatých zámkov uvidel na lúke stádo koní. Zapískal na zlatú píšťalku a najkrajší z celého stáda pribehol k nemu. Sebeslav naňho vyskočil a uháňal k moru. Už z diaľky videl ozrutánske telo obra natiahnuté na brehu, zoskočil z koňa a šiel k nemu. Obor tvrdo spal, lebo zďaleka bolo počuť jeho chrápanie, ako keď dunivo hrmí. Sebeslav sa ticho prikradol k pravej strane a poľahúčky vytiahol z vrecka vyčuhujúcu fľaštičku. Obor sa pohol a Sebeslav sa rýchlo napil, aby mal silu k boju, keby obor vstal, no ten zostal ležať a spal ako prv, takže sa Sebeslavovi zámena fľaštičiek šťastne podarila. Nato poodišiel a čakal, až sa ozruta zobudí, čo netrvalo príliš dlho. Obor si pretrel oči, siahol do pravého vrecka a poriadne sa z fľaštičky napil, no v tom okamihu mu mohut- ná ruka klesla. Hneď začal všetko preklínať, a keď uvidel prichádzať Sebeslava, vytia- hol nohu z mora a zlostne sa naňho oboril. Lenže tentokrát neobišiel dobre. Keď doňho Sebeslav strčil, zvalil sa ako zhnitý peň, ľahko ho teda mohol prebodnúť a hodiť do mora. Potom sa na koni vrátil k zlatým zámkom.

Sestry ho už túžobne očakávali, a len čo ho uvideli, už mu obe bežali v ústrety a srdeč- ne mu ďakovali, že ich zbavil väzenia. Hneď hosťa viedli do komnaty a znášali dobré jedlá a chutné ovocie, aby ho aspoň niečím pohostili. Sebeslav bol však nasýtený už pohľadom na ich anjelskú krásu.

„Teraz nás odtiaľto odveď,“ povedala Helena, keď sa pozhovárali a občerstvili, „a za odmenu si vezmi tie zlaté zámky. Tu máš dve jablká, jedno zlaté, druhé diamantové. So zlatým sa postav pred zlatý zámok a povedz: „Hop zámok do jablka!“ a zámok sa doňho schová. Druhý zámok ukry do diamantového jablka. Keď ich budeš chcieť mať zase vonku, povieš: „Hop zámok z jablka!“ a zámok sa postaví, kam prikážeš.“

Princ s poďakovaním prijal skvostný dar a šli k prvému zámku. Sebeslav vytiahol zla- té jablko a povedal: „Hop zámok do jablka!“ a zámok bol v tom okamihu v jablku. To isté spravil i s druhým. Jablká potom strčil do vrecka, vzal sestry za ruky a spolu kráčali k diere a lanu.

„Najprv pôjdeš ty, sestra,“ povedala Helena, „potom ja a nakoniec Sebeslav. Predtým však, Sebeslav, musíš splniť ešte jednu úlohu. Až budem hore, prebehnú okolo teba dva barančeky, jeden biely, druhý čierny. Daj pozor, aby si chytil toho bieleho! Ak sa pomýliš a chytíš čierneho, zanesie ťa do pekla a nás už možno nikdy neuvidíš.“

„To by som radšej v tej chvíli umrel, než sa toho dočkal,“ povedal Sebeslav a pozrel na zlatovlasú Helenu.

Medzitým služobníci počuli zvonec a ťahali lano nahor. Dychtivý, čo brat vypátral, stál Slavomil pri otvore a čakal ho. Zrazu zašuští strieborné rúcho a ukáže sa čiernoka- deravá hlava ozdobená perlami. Služobníci od ľaku uskočili, a keby Slavomil Juditu nezachytil, bola by spadla dolu. Krv mu sfarbila tvár, keď naňho Judita pozrela tmavým okom a rozprávala mu bratovu príhodu. Bez meškania kázal, aby spustili lano pre dru- hú princeznú. Niekoľko služobníkov muselo bežať do zámku po koče a všetko tam pre vzácnych hostí čo najskvostnejšie pripraviť.

Pokým budú nahor ťahať Helenu, pozrieme sa, ako to bolo s tými barančekmi. Sebe- slav stál pri diere natešený a rozrušený a skoro by bol na tie barance zabudol, keby za sebou nezačul ľahký skok. Rýchlo sa obzrie a dáva pozor, no tu sa už biely okolo neho len mihne a vzápätí za ním čierny. Sebeslav sa vrhne a chce lapiť bieleho, toho však nestihne a nanešťastie chytí čierneho. Ako ho chytí za rohy, vezme ho baran na chrbát, vznesie sa do povetria a letí s ním k peklu. Pri čiernej bráne jazdca zloží, premení sa na čerta a zabúcha na vráta. Tie sa otvoria a čierny komorník vedie Sebeslava k svojmu kniežaťu. Na skvostnom tróne vo veľkej sieni sedí knieža Lucifer a vedľa neho knažná Luciferová. V pekle to nebolo až také zlé, Sebeslav si to predstavoval oveľa horšie, predsa mu však bolo úzko, keď naňho Lucifer uprel pekelný pohľad a na rohaté dvo- ranstvo zvolal: „Otvorte komoru a ukážte hosťovi jeho lôžko.“

Tu sa otvoria dvere vedúce do komory a po Sebeslavovi prebehol mráz, keď uvidel to hrozné divadlo. Na jednej strane hádzali čerti duše prepadnuté peklu do vriaceho oleja, na druhej ich zase piekli na ražni, tu ich trhali, tam zas s nimi vyvádzali iné ukrut- nosti. Uprostred komory stála rozpálená železná posteľ pre Sebeslava. Vyrazil mu stu- dený pot, keď si pomyslel, že by ho na ňu mali položiť. Čo mu tu bola platná sila pri takej horde? Spýtal sa teda kniežaťa:

„Čím som prepadol peklu, pán Lucifer, že mi chystáš také lôžko?“

„Neodviedol si vari podzemnému kráľovi jeho dcéry? Za to sa budeš smažiť na tej posteli!“

Vtom sa na druhej strane otvoria dvere a do nich vstúpi čierna dievčina. Keď uvidela Sebeslava, hneď sa kniežaťa pýtala, kto to je. Keď jej to povedal, začala ho prosiť, aby to jeho previnenie netrestal tak prísne. Aj pani Luciferová, jej matka, za úbohého Sebe- slava prosila. Knieža teda vstal z trónu, vzal dcéru za ruku, pristúpil k Sebeslavovi a povedal: „Ak chceš, aby som ti daroval život, musíš si vziať za ženu moju dcéru."

To bola rana pre zamilovaného Sebeslava! Nedávno sľuboval lásku krásnej zlatovla- sej Helene, a teraz si mal vziať dcéru diabla, škaredú, s jedovatými očami a strapatými vlasmi. Pomyslel si však: čo uškodí, keď to sľúbim, a predsa zostanem verný svojej milej? Ktovie, či sa mi nepošťastí z pekla vykĺznuť. Povedal teda, že si ju vezme. Luci- fer mu odovzdal dcéru, a bola jeho, lebo v pekle sa sobáše odbývajú skrátka. Komora sa zavrela, priniesli stoly, jedlo a pitie a všetci boli veselí. Len úbohý ženích sedel ako zarezaný a mal ukrutný strach, ako to ďalej dopadne. Po hostine odviedol knieža mla- dých manželov do záhrady, kde stál uprostred pekný zámok a povedal: “Tu budete oba- ja bývať a ty, Sebeslav, môžeš všade porúčať ako ja, len tu tohto stromu sa nedotýkaj, ináč s tebou bude zle.“

Všetko to bolo pekné a Sebeslavovi by sa to aj páčilo, len tá jeho pekelná žena mu nechcela byť pochuti. Ale ako sa vraví, človek privykne všetkému. Aj Sebeslav si po čase zvykol, hoci neprestal túžiť po svojej Helene a neprestal vymýšľať, ako by sa od- tiaľ dostal. Často mu prišlo na um, prečo mu asi Lucifer kázal, aby nechodil k tomu stromu. Zaumienil si, že to zistí od svojej ženy.

Mladá Luciferka mala svojho manžela veľmi rada, ale tajomstvo mu zveriť nechcela a vyhovárala sa, že ho nepozná. Keď ju však Sebeslav veľmi prosil, vravela, aby to ne- žiadal, že by to preňho nebolo dobré. Nakoniec to od nej predsa vymámil.

„Navrchu stromu,“ zverila mu, „je zlaté jablko. Kto ho odtrhne a hodí za seba, ten sa ocitne, kde bude chcieť.“

Sebeslav sa pri tých slovách tváril, akoby mu na tom vôbec nezáležalo, ale zatiaľ by si bol zvýskol, ako ho tá správa potešila. Všemožne teraz hľadel, aby tú príležitosť vy- užil. Jedného dňa priniesol čert do pekla veľkého pána a všetko sa to bežalo naňho po- zrieť. Knieža mal čo robiť s výsluchom a Sebeslav zostal v záhrade sám. To sa mu ho- dilo. Ako veverička vylezie na strom, a než by narátal do sto, bol navrchu a v hrsti dr- žal zlaté jablko. Hodil ho za seba a povedal: „Chcem byť v otcovskom zámku!“ Ako to dopovedal, zafičalo to okolo neho ako veľký víchor, všetko zmizlo a on stál na dvore otcovského zámku.

Princezná Helena celá smutná stála pri okne a vedľa nej ruku v ruke Slavomil a Judita. Odrazu sebou trhne, beží zo dverí, rýchlo vybehne na dvor a padne Sebeslavovi do ná- ručia. Hneď sa všetci zosypali okolo nich a radostne ho vítali. Okrem Heleny mal naj- väčšiu radosť Slavomil, lebo chcel už dávno sláviť svadbu s krásnou Juditou, ale ona nechcela privoliť, kým nebude môcť byť šťastná aj jej sestra. A to sa teraz stalo.

Na druhý deň sa slávila svadba oboch bratov a sestier. Tentoraz nesedel Sebeslav smutný, kedykoľvek pozrel na svoju ženu, srdce mu poskočilo nevýslovným blahom. Navečer sa vytratil zo siene, vyšiel na vŕšok oproti otcovskému zámku, vytiahol z vrec- ka zlaté jablko a povedal: „Hop zámok z jablka,“ a zámok stál na vŕšku. Potom šiel na druhý vŕšok, vytiahol diamantové jablko, povedal rovnaké slová, a diamantami vykla- daný zámok sa skvel v žiare zapadajúceho slnka, takže sa ľudia zbiehali a volali „ho- rí!“, keď ale uvideli ten div divúci, zostali stáť ako prikovaní. Sebeslav sa vrátil do sie- ne a viedol hostí sa pozrieť, potom dal bratovi zlatý zámok a do diamantového šiel sám so svojou Helenou.

V pekle bol zatiaľ poriadny rozruch! Len čo mladá Luciferka zistila, že je jej manžel preč, bežala ku kniežaťu a naliehavo ho žiadala, aby jej muža vrátil, no to už nebolo v jeho moci. Všetka láska v jej srdci sa obrátila v nenávisť a jedinou jej túžbou bolo sa neverníkovi pomstiť. To jej otec sľúbil a hneď na zem vyslal jedného chytrého čerta. Mladí manželia boli práve v otcovskom zámku, keď príde sluha a Sebeslavovi ozna- muje, že do diamantového zámku prišiel akýsi pán, čo sa vydáva za veľkého umelca.

„Zatiaľ ho uhostite, ja hneď prídem,“ kázal knieža a zostal sedieť. Kým sa sluha vrátil, zaviedli hosťa do komnát a nechal ho tam. Ten sa však premenil na chrobáka, preliezol kľúčovou dierkou do zatvorených komnát a prešiel až do miestnosti, kde boli všetky poklady. Medzi tými čoskoro našiel diamantové jablko. Vzal ho, spustil sa oknom a postavil sa k bráne, akoby práve vyšiel. A tu už k nemu pristúpi sluha zo zámku s odka- zom, aby chvíľu počkal.

„S radosťou,“ odpovedal čert, „aby mi však prešiel čas, pripravím vám pred zámkom malé rozptýlenie, ktorému sa podivíte. Všetkým povedzte, nech sa prídu pozrieť.“ Sluha bol rád a rýchlo bežal a zvolával, kto kde bol. Všetci sa postavili pred zámok a hľadeli, čo bude cudzinec robiť. Ten vzal do ruky diamantové jablko a povedal: „Hop zámok do jablka“. Zámok skočil do jablka a čert sa s ním vzniesol do povetria. Všetci ešte stáli s otvorenými ústami, keď prišiel Sebeslav, a keď nevidel zámok, preľaknutý sa pýtal, čo sa stalo a oni mu to rozprávali. Zarmútený nad tou nesmiernou stratou sa vracal ku svojej žene a horekujúce dvoranstvo za ním.

„Ach, ja som sa stále bála, že sa tá pekelnica pomstí a skazí nám naše šťastie,“ narie- kala kňažná.

„Zato ešte môžete byť šťastní,“ povedal Slavomil, „len poďte do môjho zámku.“

„To nepomôže, milý švagor. My máme zámky od svojich rodičov a len v nich môže- me byť celkom šťastné,“ povedala Helena.

„Máš pravdu, musím svoj krásny zámok nájsť, aj keby som mal obísť celý svet. Len kde ho hľadať?“ povedal odhodlane Sebeslav.

„Choď, milý Sebeslav, k matke Slnku,“ povedala Judita, „ona vie o všetkom.“

„Máš pravdu, sestrička, nech ide k nej, tá mu to povie.“

S ťažkým srdcom sa Sebeslav rozlúčil s milovanou ženou, s bratom, Juditou i so starý- mi rodičmi a putoval k Slnku. Chodil dlho-predlho a pýtal sa mnohých ľudí, kade vedie cesta k Slnku, ale nikto mu to nevedel povedať. Raz zašiel ďaleko medzi hory do pek- ného údolia, a tu stretne pastiera.

„Povedz, priateľu,“ vraví mu, „nevieš, kade vedie cesta k Slnku?“

„Čoby som nevedel. Každý deň vidím, ako sa prechádza a večer odpočíva tamto na tom vrchu. Vylez naň, a až tam budeš, môžeš so Slnkom prehovoriť.“

Sebeslav poďakoval dobrému pastierovi a pomaly liezol na vrch. Navrchu si sadol a čakal. Zrazu to lístím zašumelo a po celom údolí sa rozliala ružová žiara. Sebeslav po- zrel nahor a uvidel matku Slnko. Zlaté lúče splývali od jasnej tváre cez naružovelé oblačné rúcho až k zlatému lemovaniu.

„Krásna matka, tebe je všetko známe, povedz mi, kde nájdem svoj diamantový zá- mok?“

„Tvoj diamantový zámok visí nad červeným morom a zlatou reťazou je prikovaný k oblohe,“ zaznel hlas Slnka.

„Ó beda! Ako sa ja k nemu dostanem?“

„Dám ti radu, synak. V zámku teraz býva čert, čo ti ho ukradol. Choď len ďalej, a až prídeš k červenému moru, neďaleko neho uvidíš chalúpku, v ktorej býva starenka. Voj- di dnu a povedz, kam ideš, ona ti už povie ostatné.“

Sebeslav poďakoval matke Slnku a zišiel z vrchu. Ešte chvíľu za ním žiarivá pútnička pozerala, a potom zašla za vrch.

Sebeslav prešiel krajinou a ocitol sa neďaleko červeného mora, kde našiel chalúpku, v ktorej bývala starenka. Sebeslav vošiel, starká ho privítala a hneď sa pýtala, čo si že- lá. Keď jej od začiatku do konca všetko rozpovedal, povedala mu:

„Je pravda, že zámok visí nad červeným morom, prikovaný k oblohe zlatou reťazou. Tvoja pekelná žena ho tam dala zavesiť. Býva v ňom čert a človek sa doň dostať nemô- že. Raz za deň na povraze spúšťajú vedro po vodu. Keď matka Slnko chce, aby som ti pomohla, tak to urobím. Tu máš mačku, choď na breh a dávaj pozor, až budú spúšťať vedro dolu. Vtedy mačku vypusť a čakaj, kým ti neprinesie diamantové jablko.“ Sebe- slav vzal od starkej mačku, srdečne jej poďakoval a pobral sa s ňou na breh. Až navečer videl sa z výšky spúšťať zlaté vedro, zámok však vôbec nebolo vidno. Rýchlo pustil mačku a tá sa premenila na čierneho vtáčka, čo letel cez more rovno k vedru. Ako hore otvárali okno a ťahali vedro dnu, vletel vtáčik nepozorovane do komnaty, vzal zo sto- líka diamantové jablko, vyletel von a vrátil sa opäť k Sebeslavovi. Už mu chcel Sebe- slav jablko vziať, keď sa vtáčik zase premenil späť na mačku, ktorá okolo neho len

obskakovala, ale jablko mu nechcela dať. Vedel, že to nie je obyčajná mačka a myslel si, že asi niečo chce, a preto na ňu volal:

„Poď, mačička, poď, dám ti, čo budeš chcieť, len mi vráť to jablko.“

Mačka však len svietila očami, ježila chrbát, ale jablko mu dať nechcela. Keď už mu to bolo pridlho, nahneval sa, vytiahol meč, po milej mačke sa rozohnal a napoly ju pre- ťal. Tu sa okolo neho rozjasnilo, začalo spievať vtáctvo a namiesto mačky stál pred ním krásny mládenec a podával mu diamantové jablko. Sebeslava to tak prekvapilo, že si ani hneď nespomenul, čo má s jablkom robiť, až keď ho mládenec upomenul, aby si zámok schoval. Vzal teda jablko, zdvihol ho hore a povedal: „Hop zámok do jablka!“ Čert práve vykukoval z okna, a ako sa zámok rýchlo zmenšil, telo sa mu zmačklo a hlava mu odpadla do mora. Nato ho vzal mládenec za ruku a viedol k chalúpke. Lež nebola to už chalúpka, bol to krásny zámok zo slonovej kosti plný služobníctva. Na prahu kľačala starenka a smutne hľadela na príchodzieho. Tu sa mládenec rozbehne, padne starkej okolo krku, vrúcne ju pobozká, a tá sa v tom okamihu zmení na krásnu pani a jej chatrné šaty na skvostné kniežacie. Obaja teraz vzali Sebeslava za ruky a s plačom mu ďakovali za vyslobodenie.

„Už dlho sa tu trápime, no nikto sem nechodil,“ vravel mladý muž. „Boli sme zakliati zlým čarodejom, ja na kocúra, moja mladá žena na starenku, pretože som nechcel jeho dcéru. Mali sme tak dlho čakať na vyslobodenie, kým ku šťastiu nedopomôžeme nie- komu, kto pre lásku šťastie stratil. Nikdy by sa to nestalo, keby ťa k nám neposlalo do- brotivé Slnko, lebo tu široko-ďaleko niet živej duše. Čím by sme ti urobili po vôli?“

„Čo som si želal, k tomu ste mi dopomohli, teraz je mojou jedinou túžbou, vrátiť sa

čo najskôr k svojej drahej žene.“

Lenže kniežací pár mu nedal pokoj a on musel prijať pohostenie v zámku. Po jedle prikázal knieža sluhom, aby osedlali najrýchlejšieho koňa a vyviedli ho pred zámok. Keď sa Sebeslav s láskavými manželmi lúčil, odprevádzali ho von a on musel od nich koňa prijať. Bol rád, lebo sa na ňom dostal domov oveľa skôr.

Z múrov zlatého zámku sa rozliehala streľba a zvnútra znel jasot a hudba, a keď sa Sebeslav pýtal, čo to znamená, k nemalej svojej radosti počul, že sa princeznám naro- dili krásni synovia. Vo chvíli bol doma a bozkával krásnu matku i dieťa. Krstiny oboch princov sa už slávili v diamantovom zámku.

Všetci potom žili svorne a spokojne až do smrti a knieža Lucifer ani mladá Lucifer- ka viac nad nimi nemali moc.