O čiernej princeznej – Božena Němcová

O čiernej princeznej – Božena Němcová

V jednej krajine býval na brehu mora veľmi chu- dobný rybár. Malá chalúpka, loďka a pár sietí bolo celé jeho imanie, no napriek chudobe žil so svojou ženou spokojne a svorne. Jediným ich želaním bolo, aby mali dieťa, čo sa im dosiaľ nesplnilo.

Raz kráľ rybárovi kázal, aby čo najrýchlejšie nalovil veľa rýb, tých najväčších, lebo bude mať mnoho hostí. Ak ryby skoro prinesie, sľú- bil mu slušný zárobok, ak nie, prísny trest. Ry- bár vedel, že kráľ vždycky dodrží slovo, a preto nemeškal, vzal siete, skočil do loďky a vydal sa na more. Plavil sa už niekoľko hodín, ale sieť ešte ani raz nevytiahol plnú. Zopár malých ry- biek bolo všetko, čo ulovil. Mrzuto ich hodil do mora, lebo ich nechcel ani pre seba na večeru.

Už dostával strach, lebo prichádzal večer, a on nemal ani jednu veľkú rybu. Akoby mu to robili naschvál, lebo sa ich okolo neho hemžilo spústu. Keď však na ne hodil sieť, boli všetky preč a vyplávali na druhej strane.

„Všetky ste ako počarené,“ povedal skoro s plačom, keď zase vytiahol sieť prázdnu.

„Lovím už pekných pár rokov, ale toto sa mi ešte nikdy nestalo. Čo si počnem? Dúfal som, že niečo zarobím, ale ako vidím, budem skôr potrestaný.“

„Ľahká pomoc, priateľu,“ povedal ktosi za ním, a keď sa vydesený obzrel, uvidel za sebou stáť človeka celého čierneho, ktorý sa v loďke ocitol, akoby spadol z neba. Dych sa v ňom zatajil a celým telom mu prebehol mráz.

„Ty sa ma bojíš?“ spýtal sa muž, keď pobadal rybárov úľak. „Ja ti nič nespravím. Pri- šiel som, aby som ti pomohol, ale len vtedy, keď splníš moju žiadosť.“

Rybár bol rád, že zlý duch, za ktorého hosťa pokladal, je v takom dobrom rozmare a prisľúbil, že keď mu pomôže, urobí všetko, čo bude v jeho moci.

„Dobre,“ odvetil Čierny, „ak mi dáš to, o čom doma nevieš, vo chvíli budeš mať tých najväčších a najchutnejších rýb, čo sa ich vojde do loďky.“

„Ale to vám rád dám,“ povedal bez rozmýšľania rybár, lebo mal vecí veľmi málo, a

ľahko tak mohol o všetkom vedieť.

„Teda o dvakrát sedem rokov si po to prídem.“

Nato vzal čierny pán sieť, a len ju spustil do mora, už ju vytiahol plnú tých najlepších rýb. Tak to urobil trikrát a zmizol. Rybár, natešený, že tak ľahko vyviazol z núdze, sa tešil na dobrý zárobok a náhlil sa domov.

Žena ho už čakala, a len čo zďaleka uvidela loďku, prichystala chutnú večeru, aby sa jej muž po práci posilnil. „To bol ale požehnaný lov,“ povedala, keď rybár prirazil k brehu a ona mu pomáhala ryby vyberať. „Veď som aj mala dosť strach, ako pochodíš, lebo už dvakrát sa kráľ nechal pýtať, kedy prídeš.“

„Bolo to krušné, milá žena, ale kráľ bude spokojný.“ Nato zariadil všetko potrebné, a keď sa navečeral, ľahol si spať, aby hneď skoro ráno mohol ísť s rybami ku dvoru.

Kráľ, ktorý sa už bál, že to najlepšie bude na hostine chýbať, mal veľkú radosť, keď sa rybár ráno prihnal s veľkými rybami, a prepustil ho s dobrým zárobkom. Rybár chcel urobiť radosť aj svojej žene a kúpil jej peknú sukňu, čím ju milo prekvapil.

„Že si na mňa tak pekne pamätal, musím i ja teba niečím potešiť,“ povedala rybárka, prezerajúc si sukňu, načo mužovi vyjavila, že sa im splnilo dlhoročné želanie. Lenže rybár sa tomu nepotešil tak, ako jeho žena dúfala, lebo si spomenul na včerajší deň, a až teraz videl, čo od neho Čierny vymámil. Aby však úbohú matku nezarmútil, nezmie- nil sa o tom ani slovom, premohol sa a smútok skryl v srdci.

Potrebný čas rýchlo ubehol a rybárke sa narodil syn, ktorému dali meno Radovid. Chlapček bol taký roztomilý, že aj rybár sa mu tešil a na svoj smútok trochu zabudol. A netrvalo dlho a chlapec chodil s otcom k moru a zbieral na brehu pekné mušle, a keď bol väčší, pomáhal pliesť siete, ba párkrát už aj sám matke zaobstaral večeru.

Tak ubehlo dvakrát sedem rokov a rybár to ani nezbadal. V samej radosti z čiperného syna na čierneho hosťa zabudol. Raz ráno volala rybárka syna k raňajkám, ale márne. Myslela, že sa vydal na lov a pýtala sa otca, ale ani ten o ňom nevedel. Vybehne teda von, aby sa po ňom pozrela, ale široko-ďaleko niet po ňom ani stopy. Až teraz príde otcovi na um Čierny. Bedáka a sám sebe dáva vinu, že na chlapca nedal lepší pozor a s veľkou bolesťou rozpráva žene smutnú príhodu. Úbohí rodičia nariekajú, no syna, za ktorého im dal Čierny do chalúpky za vrece zlata, sa viac nedočkajú. Zlatom nepohrdli, hoci vedeli, že je to len biedna náhrada za milené dieťa.

Ďaleko, preďaleko od rybárskej chalúpky bol pod zemou zlatý zámok, v ktorom býva- la zakliata princezná. Bola nadmieru krásna, no čierna ako uhoľ. Raz ju vraj videl moc- ný čarodejník, ktorý sa do nej zaľúbil, no ona ho odmietla. Zato ju zaklial, aby zostala čierna dovtedy, kým by sa do nej nezaľúbil nejaký mladík tak, že by z lásky k nej opus- til domov a pretrpel všemožné útrapy. To by nebolo také ťažké, keby ju do podzemnej ríše zaklial aj s inými ľuďmi. Kto ju však mal odtiaľ vyslobodiť, keď tam bola sama? Jedného dňa chodila po zahrade a plakala, a tu sa pri nej zjaví malý trpaslík a pýta sa jej, prečo plače. Princezná zastala a s nedôverou hľadela na podivného mužíčka, ale že sa jej tak prívetivo spýtal, povedala mu o svojej biede.

„Preto nenariekaj,“ povedal, keď všetko vypočul. „Keby išlo len o mládenca, o toho sa ti postarám. Čo ale, ak sa mu nebudeš páčiť a on tu nebude chcieť zostať?“

„Potom mi už nebude pomoci a ja sa upokojím.“ “A potom si ma vezmeš?“

„Teba?“ spýtala sa princezná a s úsmevom pozrela dolu na mužíčka.

„Vari som ti na smiech?“

Princezná sa bála, aby si trpaslíka nepohnevala a nestratila tak jedinú nádej na svoje vyslobodenie, a preto mu vľúdne odvetila: „Ak sa ku mne vždy budeš správať dvorne a privedieš sem nejakého mládenca, tak ti sľubujem, že ak tu nebude chcieť zostať a ma ľúbiť, že si ťa potom vezmem.“

Udobrený trpaslík princeznej všetko sľúbil a odišiel. Bol to ten čierny človek, čo do- behol rybára. Vieme už teda, ako dlho musela princezná čakať. Jej to ale neprišlo tak dlho, lebo pod zemou pozemské roky ubiehali rýchlejšie a ona zostávala stále mladá.

99

Jedného dňa sa trpaslík zjavil opäť. Svoj sľub splnil a priviedol mládenca. Nenútil ho, len lákal tak dlho, až s ním chlapec išiel dobrovoľne. Radovidovi, rybárovmu synovi, sa v zlatom zámku páčilo. Bolo tu všetko ako na zemi, chýbalo len more. Zámok bol z rýdzeho zlata, prekrásne zdobený, takže keď nad ním svietilo slnko, ktoré tam vychá- dzalo, keď na zemi bola noc, nikto naň pre samý lesk nemohol ani pozrieť. Okolo zám- ku bola záhrada, v ktorej sa pôvabne knísali kvietky, aké ešte nikdy nevidel, vtáky s pestrofarebným perím poletovali po vonných stromoch, ktorých konáre obťažkané la- hodným ovocím sa skláňali k zemi. Kam len pozrel, všetko bolo krásne. Robiť nemusel nič, lebo keď niečo chcel, hneď sa mu to splnilo. Niet teda divu, že ani netúžil po domo- ve. Často si síce spomenul na matku i otca, ale len čo to na ňom princezná, ktorá bola stále pri ňom, pobadala, hneď sa všemožne pričinila, aby ho zabavila. Spievala mu krásne piesne, vodila ho po záhrade a rozprávala mu všelijaké príbehy. Napriek jej čer- note ju mal Radovid veľmi rád. Roky mu tak ušli v samej blaženosti, že ani nevedel, kam sa podeli. Cítil len, že princeznú čoraz viac ľúbi a že bez nej nemôže žiť.

Raz princezná na jeho tvári spozorovala temné mráčky, a keď sa ho spýtala, čo to zna- čí, povedal jej: „Ty vieš, ako ťa mám rád, a preto mi iste moju prosbu odpustíš. Bol som jediným synom svojich rodičov, ktorí ma nadovšetko ľúbili. Nikdy predtým som nepomyslel, aká to pre nich musela byť rana, keď som sa od nich stratil. Až teraz, keď som starší vidím, a veľmi ma to bolí, že som o nich tak málo dbal a nedal im o sebe vedieť. Dovoľ preto, aby som sa k nim mohol ešte raz pozrieť, a potom sa navždy vrá- tim k tebe.“

Princeznej nebolo milé to počuť, ale jeho prosbu nemohla odmietnuť, ak chcela, aby sa splnili všetky podmienky jej vyslobodenia.

„Dobre teda, musíš mi ale niečo sľúbiť, na čom bude závisieť tvoje i moje šťastie či nešťastie.“

Keď Radovid súhlasil, povedala mu: „Nesmieš sa nikomu, nech je to ktokoľvek, ani slovkom zmieniť, kde si celý ten čas bol, nesmieš nikomu povedať, že máš milú, a ani žiadnej inej sľúbiť lásku. Ak slovo dodržíš, budeme šťastni, ak nie, budeš nešťastný, mňa už asi viac neuvidíš a ja stratím všetku nádej na vyslobodenie.“

Nato trikrát zatrúbila na striebornú trúbku a pred nimi sa zjavil trpaslík.

„Odprevaď Radovida na miesto, odkiaľ si ho priviedol.“

Ešte raz Radovida pobozkala, dala mu striebornú trúbku a povedala: „Pamätaj na mo- je slová, a až sa ti bude cnieť, zatrúb na túto trubku a trpaslík ťa ku mne privedie.“ Nato odišla do svojich zlatých komnát a Radovid sa s trpaslíkom uberal do pozemské- ho sveta. Cestou bol taký zamyslený, že ani nepobadal, kade ho trpaslík vedie, a prv než sa prebral z myšlienok, boli pri mori, kde kedysi stála rybárova chalúpka. Tam ho jeho sprievodca opustil. V chalúpke sa Radovid pýtal na rybára.

„Milý chlapče, ten tu už pár rokov nie je. Býva teraz v krásnom dome v meste a má veľa peňazí, len nikto nevie, ako k nim prišiel.“

Radovid sa teda pobral do mesta a tam mu ukázali krásny dom, čo patril bývalému rybárovi.

Vtedy ešte nebolo toľko hostincov a cudzinec bol rád, keď ho kdekoľvek pohostinne prijali, a smelo vošiel aj k tomu najchudobnejšiemu, lebo vedel, že nikde, aj keby sa mali zadĺžiť, hosťa nepustia hladného.

100

Bez dlhého rozmýšľania preto Radovid vošiel do otcovho domu a poprosil o nocľah. Starý rybár, teraz bohatý pán, ho vľúdne prijal a hneď pozval k stolu. Radovid bol hlad- ný a pozvanie mu prišlo vhod. Keď vošiel do siene, uvidel tam svoju matku s nejakou mladou ženou, s ktorou jednala ako s dcérou. Pri stole sedeli všetci spolu, jedli a zhová- rali sa, ale pretože vtedy nebol zvyk pýtať sa hosťa na meno, stav a zamestnanie, neve- del zatiaľ nikto, ako sa cudzinec volá.

„To je vaša dcéra?“ spýtal sa Radovid matky a ukázal na dievča.

„Áno, ale nevlastná. Mali sme jediného syna, o ktorého sme v štrnástom roku prišli.“

„Ako sa to stalo?“

„Ani to nechcite vedieť, mladý pán, je to také smutné.“

„A spoznali by ste ho, keby k vám prišiel?“

„Veru nespoznali, musel by už byť pekne urastený, asi tak ako vy.“

„Veru si uhádla, matka, lebo som to ja!“

Rodičia vykríkli, padli synovi okolo krku a vybozkávali mu peknú tvár. Schovanka to zatiaľ rozniesla po dome, a tak vo chvíli pribehli do siene všetci domáci a chceli vi- dieť syna svojich dobrých pánov. Radosti nebolo konca. Keď sa všetko trochu utíšilo, pýtali sa rodičia syna, kde bol a čo sa s ním dialo. Ale Radovid mal dobre na pamäti slová svojej milej a nič svojim rodičom neprezradil a prosil ich, aby sa uspokojili s tým, že sa k nim vrátil.

Kým stará matka pokladala syna za strateného, bola spokojenejšia. Len čo sa však ob- javil ako krásny mládenec, hneď jej v hlave vírilo na tisíc myšlienok, hlavne, akoby ho čo najlepšie oženila. Napokon zostala pri tom, že mu dá svoju schovanku, a ani ne- pomyslela na to, či ju bude chcieť aj on, lebo naisto verila, že sa mu zapáči. Bolo to vskutku dievča ako jabloňový kvet, a kto ju videl, tomu sa páčila. Aj Radovid uznal jej pôvab, na svoju čiernu krásku však zato nezabudol.

Jedného dňa chcel starý rybár osláviť návrat syna a zozval množstvo hostí k hlučným radovánkam. Pretože bol bohatým susedom a prívetivým hostiteľom a navyše mal pek- ného syna a ešte krajšiu schovanku, niet divu, že každý jeho pozvanie s radosťou prijal. Hostí teda bolo plno a všetci jedli, pili a tancovali celý boží deň. Radovid bol veselý a k ženám sa choval veľmi úctivo, najviac sa však bavil s krásnou schovankou. Večer s ňou vyšiel do záhrady, a tam, omámený ohnivým nápojom, sľúbil viac, než mal. Len čo však neuvážené slová vypustil z úst, zmysly ho opustili a on padol na zem. Bolo mu zrazu, akoby pred ním stála čierna princezná a v jej, ináč vždy usmievavej tvári, ležal hlboký smútok a jej planúce čierne oči boli zaliate slzami.

„Radovid, čo si to vykonal?“ povedala hlasom plným bolesti. „Teraz sa ku mne ne- dostaneš, ibaže by si sa odvážil na cestu a zase ma sám našiel v mojom zlatom zámku. Musel by si si ale na cestu vziať tieto železné čižmy. Ak máš ku mne toľko lásky a to všetko podstúpiš, vtedy ma vyslobodíš a budeme šťastnejší než predtým, ináč navždy zostaneš žobrákom.“

Radovid sa zobudil a bol by to všetko mal len za sen, keby pri sebe nemal železné čižmy a sám nebol v otrhaných háboch ďaleko od mesta. Bola to strašná zmena za tých pár chvíľ. Ešte nedávno bol ctený ako nejaké knieža, bavil sa s rodičmi a krásnym diev- čaťom, a teraz pre tých pár slov musí podstúpiť taký prísny trest. Keď si to všetko uve- domil, preklínal sám seba, že sa nestránil neblahého nápoja.

Odkedy vo sne videl svoju milú, rozpamätal sa na všetky tie šťastné chvíle, čo s ňou prežil a pevne si zaumienil, že ju nájde, aj keby bola kraj sveta. Obul si teda železné čižmy, ktoré na nohách sotva vládal uniesť a vydal sa do sveta.

Úbohí rodičia zatiaľ nevedeli, čo sa so synom stalo, že sa tak zo záhrady stratil. Scho- vanka netajila, čo jej povedal, a že len odrazu od nej zmizol. Všetci čakali, že sa azda vráti, lenže on nechodil ani na druhý, ani na tretí deň. Nakoniec usúdili, že ich to mámil nejaký démon v podobe syna a že to ani nebol on. S tým sa uspokojili a žili ako prv.

Strápený Radovid zatiaľ so svojím ťažkým bremenom chodil od mesta k mestu, od dediny k dedine, cez hory a doly, až prišiel k čiernemu moru. Tam sa dal previezť na druhú stranu a prievozníka sa spýtal, či kedy počul o zlatom zámku.

„Nikdy,“ odvetil, „ale na ostrove na druhej strane žije obor a ten toho veľa vie, možno- že vám dokáže povedať aj toto.“

Radovid pristál na ostrove, hľadal obra a vskutku ho aj našiel. Pýtal sa ho teda, či ne- vie o zlatom zámku.

„Veruže neviem, človeče, ale ak pôjdeš sedemkrát sedem dní a nocí, prídeš k jednej hore, kde býva môj brat, ten ti možno o ňom povie.“

„Ach, ja biedny, čo ešte vytrpím, kým tam dôjdem, ale dobre mi tak, prečo som nepo- slúchol,“ nariekal Radovid a kráčal ďalej.

Cesta ho viedla utešenými končinami, cez krásne ostrovy, ale nikde ho trávnatý kobe- rec nelákal k odpočinku, nikde nezatúžil po šťavnatom ovocí, aby sa osviežil, či aspoň oblažil vôňou rozličných kvetín. Túžba po čiernej milej ho poháňala ďalej a ďalej a ne- dopriala mu oddychu. Keď už šiel sedemkrát sedem dní a nocí, prišiel konečne k hore, na ktorej mal svoje sídlo mocný kráľ krajiny. Šiel k nemu a pýtal sa ho, či nevie o zla- tom zámku.

„Veru neviem,“ znela odpoveď, „ale najskôr ti to povie môj brat, čo je kráľom vtáctva a svojich poslov posiela široko-ďaleko. Možnože niektorý z nich ti o ňom povie. Keď pôjdeš ďaľších sedemkrát sedem dní, prídeš k zelenému moru a za ním je veľký čierny les, v ktorom kraľuje môj brat.“ Radovid obrovi poďakoval a šiel.

Za sedemkrát sedem dní naozaj došiel k zelenému moru, cez ktoré sa dal previezť. Potom sa ponáhľal k čiernemu lesu a hľadal v ňom kráľa vtáctva. Keď ho našiel a odo- vzdal podrav od brata, poprosil ho, aby mu povedal o zlatom zámku. Kráľ hneď zvolal všetkých svojich poddaných a spýtal sa, či niektorý z nich nevie o takom zámku. Chvíľu všetky vtáčky premýšľali, až napokon priletela ku kráľovi lastovička a švitorila:

„Ja o ňom viem, pán kráľ.“

„Kade si tam letela?“

„V sedmoro riekach som sa kúpala, v sedmoro lesoch sa hojdala, zo sedmoro hôr som sa rozhliadala, a potom som prišla k zlatému zámku, kde býva čierna princezná.“ Keď to Radovid počul, poďakoval kráľovi a opäť sa vydal na cestu. Čo útrap vytrpel, kým prebrodil tých sedmoro riek, prešiel sedmoro lesov a preliezol sedmoro hôr, sa ani nedá opísať, a predsa mu to všetko nebolo zaťažko. So železnými čižmami na nohách sa neúnavne ďalej uberal svojou cestou.

Keď to všetko nakoniec pretrpel, jedného dňa uvidel v diaľke zlatý zámok. Ach, ako ďakoval pánubohu, že je pri cieli svojej strastiplnej cesty! Unavený, slabý od hladu a smädu došiel až do zahrady, tam sa posadil pod strom a zaspal.

Čierna princezná sa práve prechádzala po zahrade a prišla až k stromu, kde spal Rado- vid. Začudovane sa zastavila a pozerala, čo to tam leží za človeka, ako sa ale potešila, keď spoznala Radovida! Na jeho opálenej tvári, otrhaných šatách i vychudnutom tele videla, že musel mnoho vytrpieť. Nemohla sa zdržať, aby ho nezobudila. Keď precitol a videl pri sebe svoju milú, hneď ju prosil o odpustenie a sľuboval až do smrti vernú lásku. Ona mu rada odpustila. Obaja sa na zmierenie vrúcne pobozkali. Ale len čo sa ich pery dotkli, začala jej čierna tvár belieť, a o malú chvíľu pred ním stála tá najkrajšia biela pani s čiernymi očami. No aj keby zostala čierna, bol by ju ľúbil rovnako.

Tu sa pred nimi zjavil trpaslík a princeznej povedal:

„Ja som ten čarodejník, čo ťa zaklial. Radovid splnil všetky podmienky a ja od teba už nemôžem nič žiadať, hoci by som ťa mal rád za ženu. Vyber si teda, či chceš zostať tu, alebo sa opäť vrátiť na zem.“

Ale princeznej sa od chvíle, čo sa Radovid vrátil, pod zemou zapáčilo a vybrala si zo- stať tam. Aj Radovidovi sa svet zunoval, a tak, hoci odlúčení od sveta, obaja v zlatom zámku žili svorne a spokojne a do smrti už po svete nezatúžili.