Spravodlivý Bohumil – Božena Němcová

Spravodlivý Bohumil – Božena Němcová

Nádenník, ktorý si každý kúsok chleba musí prác- ne zarobiť, máva niekedy viac detí než boháč, čo chodí v hodvábe a zlato meria na merice. Tak sa stalo i v jednom veľkom meste, kde sluha mal detí šesť, no kráľ ani jedno. Tisíce rozhádzal len za rady učených lekárov i starých báb, ale všet- ko to nebolo nič platné. Aj kráľovná sa tým trá- pila a denne do všetkých kostolov dávala na modlenie, no dediča jej nikto nevymodlil.

Raz v rozhorčení kráľ povedal: „Keď nemám mať dieťa z vôle pánaboha, nech ho mám z vôle diabla!“ Krátko nato mu kráľovná zjavila, že sa ich najvrúcnejšie túžby splnili, pričom on už na svoje rúhavé slová ani nepomyslel.

O niekoľko mesiacov sa im narodila dcérka. Zo široka-ďaleka čakali plný zámok hostí, kto-

rých blažený kráľ pozval na krstiny. Celých osem dní nebolo po meste nič iné počuť, než hudbu a spev, nič iné vidieť, než tanec a veselé hry. Pri krste dostala princezná me- no Ľudmila. Rodičia dcérku chovali ako najdrahší klenot a vyrastala v samej radosti. Keď mala sedemnásť rokov, hovorilo sa, že je najkrajšou dievčinou v celom kráľov- stve. Mnohý by sa bol rád odvážil aj do morských hlbín, keby vedel, že tú drahocennú perlu uloví. No krásna Ľudmila zatiaľ na nikoho nemyslela a len rodičia sa potichu ra- dili o tom, ktorý z tých vznešených princov by sa pre ňu hodil najlepšie.

Jedného dňa sedí Ľudmila smutne s rodičmi pri stole a matka sa jej pýta, čo jej je.

„Ach, drahá mamička,“ odpovie princezná, „neviem, prečo mi je celý deň tak clivo, akoby som sa s vami mala rozlúčiť.“

Matka chcela dcére dohovárať, že si pripúšťa také chmúrne myšlienky, keď tá odrazu sčernie ako uhoľ a bez seba padne z kresla na zem. Kráľovná omdlela, kráľ si trhal vla- sy, dvorania hneď zvolali plnú miestnosť lekárov, ale žiadna moc nebola schopná úbo- hú princeznú vzkriesiť. Ustrojili ju teda do skvostných šiat, uložili do zlatej truhly a pochovali v kráľovskej rodinnej hrobke. Kráľ prikázal, aby vo dne v noci pri nej stála vojenská stráž. Pre dobrú princeznú smútila celá krajina, najviac však nariekali úbohí rodičia, ktorým tak skoro zmizla všetka radosť.

Keď v noci prišla stráž striedať vojaka, čo stál pri truhle od jedenástej do polnoci, na- šla ho na kusy roztrhaného. S hrôzou hľadeli jeden na druhého, lebo si nikto nevedel vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Vzali zohavené telo a ráno to ohlásili kráľovi. Kráľ sa preľakol a hneď dôstojníkom kázal, aby na stráž poslali najodvážnejšieho muža, aby sa zistilo, kto vojaka roztrhal. Ale na druhý deň to bolo to isté, a aj po všetky ďaľšie dni – stráž od jedenástej do dvanástej bola zakaždým mŕtva a roztrhaná na kusy. Vojaci reptali, že ich kráľ z číreho rozmaru posiela na smrť a medzi ľudom sa šírila povesť, že nebohá princezná straší. Trvalo to už dlho a v kráľovom vojsku už nebolo jediného odvážneho vojaka, brali ich teda porade, nech bol akýkoľvek. Každý sa triasol ako osi-

ka, keď naňho prišiel rad, lež podriadenosť je prísna metla a chtiac-nechiac musíš ísť nasadiť život.

Po nejakom čase došlo aj na Bohumila, jedného zo šiestich sluhových synov. Bol to veselý švárny mládenec, ktorého každý, kto ho poznal, mal zo srdca rád. Keby ho kráľ poslal proti nepriateľovi, nestrachoval by sa, lenže táto stráž viedla k hanebnej smrti. Žiadal teda, aby ešte smel zájsť k rodičom, aby sa s nimi rozlúčil. Cestou sa mu to roz- ležalo v hlave a pomyslel si: Prečo by som sa ja mal pre nič za nič nechať roztrhať boh- vieakej potvore? Lepšie bude, keď ujdem. Ako si to pomyslel, odbočil hneď z cesty a zamieril do šíreho poľa. Ušiel už hodný kus, keď tu pod stromom vidí sedieť zhrbeného starčeka so šedivou hlavou a dlhými fúzmi, bielymi ako mlieko.

„Prosím ťa, vojačik, pomôž mi na nohy,“ oslovil okoloidúceho Bohumila.

„Ale s radosťou,“ odvetil Bohumil, „a ak chcete, aj vás odprevadím, teda ak nejdete do mesta.“

„Tak do mesta by si so mnou nešiel?“

„Božechráň, tam sa tak skoro nevrátim.“

„A nepovieš mi prečo?“

„Čo by som nepovedal, veď ma hádam nezradíte.“

A nato začal starčekovi rozprávať celú historku o nešťastných vojakoch a dodal, že sa dal na útek, aby ušiel takej ohavnej smrti.

„Tak ma teraz počúvaj, čosi ti poradím,“ povedal starký, keď Bohumil skončil. „To strašidlo, čo trhá vojakov, je nebohá princezná Ľudmila, ktorá trpí za otcovu vinu. Kráľ sa sprotivil božiemu riadeniu a žiadal dieťa z vôle diabla. Tá úbohá je teraz posadnutá zlým duchom a čaká na vyslobodenie. Ak počúvneš moju radu, vyslobodíš princeznú a budeš šťastný.“

„Veru počúvnem, starký, beztoho ma mrzí, že som od vojska ušiel ako dáky zbeh.“

„Vráť sa teda nazad, a keď príde čas, len sa pokrop svätenou vodou a choď s chuťou na stráž. Až prídeš do hrobky, puškou urob kruh a zostaň v ňom stáť. Nech sa deje čo chce, na nič nedbaj a z kruhu nevystúp! Báť sa však nesmieš, ináč s tebou bude zle. Zajtra mi príď povedať, ako si pochodil.“

Bohumil poďakoval starkému a vrátil sa do mesta. Kamaráti mysleli, že bude smutný, no on sa smial a spieval, a keď sa blížila jedenásta hodina, vzal pušku a veselo kráčal do kostola. „Nuž spánombohom, keby sme sa viac nevideli,“ vraveli druhovia, čo ho vyprevádzali.

„Ale ja dúfam,“ skočil im Bohumil do reči, „že sa zase uvidíme. Dám si lepší pozor než tí predo mnou a uvidíte, že to prestojím.“

Nato sa s nimi rozlúčil a tmavým kostolom kráčal do osvetlenej kráľovskej hrobky. Tam vzal jeden z dvadsiatichštyroch svietnikov, na ktorých okolo truhly horeli sviečky a posvietil si do všetkých kútov, či niečo neuvidí, ale nikde nič. Postavil sa teda dopro- stred hrobky, urobil puškou kruh a vstúpil doň, potom pritisol zbraň k sebe a čakal, čo sa bude diať. Keď mu začalo byť úzko, odriekal si starčekove slová, a bolo po strachu. Odbila jedenásta, a tu sa otvorí zlaté veko na princezninej truhle, ona celá čierna z nej vyskočí a ako zlá saň začne lietať po hrobke. Rada by sa bola pustila do vojaka, ale kruh prekročiť nesmela, v zúrivosti teda začala odhadzovať veká z ostatných truhiel a spráchnivené mŕtvoly v nich trhať, až všetko prašťalo. Tak zúrila až do polnoci, potom

skočila nazad do svojej truhly, veko sa zavrelo a bolo ticho. Hoci to Bohumil všetko mužne prestál, predsa bol rád, keď začul kroky prichádzajúcej stráže. Vojaci sa nemálo čudovali a radovali, keď videli kamaráta živého a zdravého, a hneď sa pýtali, ako sa mu vodilo a čo videl.

„Čo som videl, to som videl, vám to nepoviem,“ odvetil Bohumil, lebo mu starec ká- zal, aby o tom s nikým nehovoril.

Ráno to ohlásili a kráľ si dal Bohumila zavolať a pýtal sa ho, čo sa v noci prihodilo.

„Milostivý kráľ,“ povedal Bohumil, „to vám povedať nesmiem, a preto to ani odo mňa nežiadajte.“

Keď kráľ videl, že všetko naliehanie je márne, požiadal Bohumila, aby šiel do hrobky strážiť ešte jednu noc, že ho bohato odmení. Bohumil to kráľovi sľúbil. Popoludní išiel za mesto k starčekovi.

„No, ako sa ti viedlo? Dobre si pochodil?“ pýtal sa ho starec.

„Ale dobre, a mnohokrát vám za vašu radu ďakujem,“ povedal Bohumil a rozprával, ako sa všetko udialo.

„Dobre teda,“ povedal starec. „Choď dnes zase na stráž a urob všetko tak ako včera. Uvidíš asi ešte horšie veci, ale nič sa neboj a zajtra ma tu zase navštív.“

Bohumil starkému poďakoval a šiel domov. Keď sa priblížila jedenásta hodina, vzal pušku a náhlil sa do hrobky. Ako predošlú noc, urobil kruh, postavil sa doň a čakal, čo horšie sa môže diať. Len čo odbila jedenásta, otvorí sa veko, čierna princezná vyskočí, a akoby na znamenie, vyvalia sa zo všetkých kútov ukrutné potvory s ohnivými očami a otvárajú na Bohumila bezodné papule. Hnusné netopiere a sovy lietajú mu okolo hlavy a princezná vyčíňa po hrobke, sem a tam skáče, trhá mŕtvoly a na Bohumila sa škerí. Ten však, opretý o zbraň, stál nebojácne na stráži a hľadel na tých vyvrheľov pekla. Tu odbila dvanásta a všetko zmizlo.

Ráno sa zase kráľ vypytoval, čo Bohumil v hrobke videl, ale on mlčal a ani slovkom nič neprezradil. Popoludní zase zašiel k starčekovi a všetko mu vyrozprával.

„Tak ešte jednu noc a princezná bude od zlého ducha oslobodená,“ povedal mu starký.

„Ale ak chceš, aby som ti poradil aj tretí raz, musíš mi dať polovicu všetkého, čo dosta- neš za odmenu.“

„Dám, starký, dám, len mi ešte naposledy poraďte, čo robiť.“

„Choď teda zase na stráž, a až princezná vyskočí z truhly, nemeškaj, ľahni si do nej sám a nad hlavou si urob kruh. Až sa bude blížiť polnoc, bude ťa princezná vyháňať, prosiť a sľubovať, aby si ju do truhly pustil, ale to neurob, ináč s tebou bude zle. Čo sa stane potom, uvidíš.“

Bohumil sľúbil, že všetko urobí tak, ako mu starček radil, rozlúčil sa s ním a náhlil sa do mesta.

Keď odbíjala jedenásta, stál už Bohumil na svojom mieste, a keď princezná vyskoči- la z truhly, vrtko sa pritočil, ľahol si do prázdnej truhly a puškou si spravil nad hlavou kruh. Zase sa okolo truhly začala motať spústa podivných potvor, ale kruh nesmelo nič prekročiť. Princezná vyvádzala horšie než inokedy, potom ale začala Bohumila vyhá- ňať, a keď videla, že sa nehýbe, divo zúrila a trhala na sebe šaty. Potom si zase kľakla a pre všetko na svete úpenlivo prosila, aby ju do truhly pustil, kým neuplynie hodina, ale on robil, akoby ju nepočul. Keď videla, že ani to nepomáha, začala mu sľubovať,

že mu dá toľko zlata a striebra, že si bude môcť kúpiť aj celé kráľovstvo. Ale ani na to Bohumil neodpovedal. Tu sa zrazu začne hrobka triasť, všetkých dvadsaťštyri sviečok zhasne a zo všetkých kútov vyšľahujú modré plamene. Truhly sa otvárajú, kostlivci z nich vstávajú a stavajú sa do kruhu okolo truhly. Ruku v ruke začali teraz divo tancovať a ceriť na Bohumila holé ďasná. Studený pot mu vyvstal na čele, keď uvidel tú hroznú spoločnosť, ale pomyslel na svoju úlohu, odovzdal sa do vôle božej, zavrel oči a ležal, akoby sám bol mŕtvy. Odrazu sa zase všetko otrasie, odbíja polnoc, a keď Bohumil otvorí oči, vidí zase všetko na svojom mieste, len vedľa truhly kľačí a vrúcne sa modlí princezná Ľudmila, taká krásna, ba ešte krajšia, ako bola predtým.

Bohumil sa na ňu dlho so zaľúbením díval a bol by ešte dlhšie zostal v truhle, keby nezačul kroky prichádzajúcej stráže. Ticho teda vstal, Ľudmila dvihla oči, pristúpila k nemu a ľúbezným hlasom povedala:

„Ako sa ti odmením, odvážny osloboditeľ, že si ma zbavil pekelných pút?“

Bohumil ju mlčky vzal za ruku a vrúcne pobozkal na ružové líca. Vtom ale začuli hluk a vydesená princezná sa so strachom privinula k svojmu osloboditeľovi. Vojaci, čo Bohumila prichádzali vystriedať, nakukli najprv škárou vo dverách, či je do hrobky radno vstúpiť, a tu zazreli svetlom ožiarenú Ľudmilu. Nemysleli ináč, než že je to anjel, a preto sa obrátili a jeden cez druhého bežali z kostola, čo bol ten hluk, ktorého sa prin- cezná zľakla. Keď pribehli domov, hneď dôstojníkom oznámili, že sa Bohumil v hrob- ke zhovára s anjelom. Odtiaľ sa to donieslo kráľovi, ktorý sa s nimi hneď náhlil do ko- stola, aby sa presvedčil o pravde. Keď kostol otvorili, uvidel kráľ Bohumila so svojou dcérou kľačať pri oltári. Ešte neveril, či je to skutočne ona alebo len jej duch, až keď sa Ľudmila obrátila a s radostným výkrikom sa vrhla otcovi do náručia, privinul ju pev- ne k sebe a zaplakal. Kráľovna práve vstávala, keď sa kráľ s dcérou a Bohumilom vrátil do zámku.

Aká nevýslovná musela byť radosť matky, keď oplakávanú dcéru zase uvidela nažive a v plnej kráse! Až teraz Ľudmila rozprávala, ako trpela a ako ju Bohumil vyslobodil. Rodičia mu ďakovali a kráľ mu priniesol plný mešec dukátov.

„Nie, nie, milostivý kráľ,“ povedal Bohumil a peniaze odložil nabok, „čo som vyko- nal, nestalo sa kvôli odmene, a preto peniaze prijať nemôžem.“

Vtedy vzala Ľudmila kráľa za ruku a povedala: „Milý otec, on ma vyslobodil a ja ho

ľúbim tak ako on mňa, a preto ho najviac odmeníš, keď ho prijmeš za syna.“

Kráľ sa na chvíľku zamyslel, ale že aj kráľovná naňho hľadela prosebne, dal sa ob- mäkčiť a privolil k šťastnému sobášu. Bohumil bol ako vo sne a sám ani nemohol uve- riť, že má byť manželom krásnej Ľudmily.

Kráľ chcel, aby sa hneď slávila svadba, a potom aby Bohumil prijal kráľovstvo. Ale ženích sa bál, že by ťažkému umeniu vládnuť nerozumel, a preto kráľa prosil, aby ho dal predtým naučiť všetko, čo by mal ako panovník vedieť. Kráľ súhlasil, a od tej chvíle bolo Bohumila všade plno. Zakrátko poznal všetky potreby svojho ľudu a zistil všetky prostriedky, ako by sa im dalo vyhovieť, takže čoskoro vedel viac, než sám kráľ. Potom sa slávila svadba a po nej bol Bohumil korunovaný za kráľa. Pri svadbe mladý kráľ nezabudol ani na svojich rodičov a bratov a otca-sluhu posadil vedľa kráľa. Už, pravda, nemusel vyháňať stádo, ale okrem pohodlného výmenku v kráľovskom zámku nedostal od syna žiadne bohatstvo ani tituly a zostal, ako prv, starým Vojtom. Bratom dal

každému po jednom statku, a boli z nich dobrí gazdovia, ktorí bratovi nezávideli koru- nu – síce zlatú, no aj neľahkú.

Bohumil bol už nejaký čas so svojou drahou Ľudmilou a obaja sa viac a viac mali ra- di, zato ale neverte, že pre samé blaho zabudol na starkého, ktorému vďačil za svoje šťastie. Často naňho myslel a kdekade po ňom pátral, ale po starcovi nebolo nikde ani stopy. Raz sa kráľ Bohumil so ženou ide previezť von z mesta, a tu zrazu pred mostom kone zastanú a ani za nič nechcú ísť ďalej. Kráľ teda zavolá na kočiša, aby pozrel, čo sa stalo a čo im prekáža. Kočiš ale odpovie, že pri moste len sedí nejaký starček, a okrem neho, že nič nevidí. Tu sám kráľ zostúpi z koča, a keď zazrie starca, hneď spozná svojho radcu. S radosťou ide k nemu a vraví: „Kade ste chodili tak dlho, všade som sa po vás pýtal, ale nikto mi nevedel nič povedať?“

„Keď si sa pýtal, teda si na svoj sľub nezabudol?“

„Ako by som mohol zabudnúť? Od všetkého, čo som dostal, náleží polovica vám. Len rýchlo poďte so mnou, aby som vás mohol predstaviť svojej žene!“

„Práve o ňu sa jedná. Či vieš, chlapče, že podľa práva je len spolovice tvoja?!“ Bohumil zostal zarazene stáť, akoby mu stuhla krv v tele. Toto ho nenapadlo.

„Aby som videl, že vo všetkom vždy dostojíš slovu a budeš konať spravodlivo, po- daj mi prvý dôkaz. Vezmi svoj meč, pretni ženu vpoly a rozdeľ sa so mnou.“ Bohumilom trhlo a trasúcim sa hlasom povedal: „Nežiadajte odo mňa takú ukrutnosť, to vám radšej dám celé kráľovstvo.“

„Ale ja nechcem celé,“ odvetil tvrdohlavý starec, „ja chcem len polovicu kráľovstva a polovicu ženy, a to smiem spravodlivo žiadať. Ak aj ty chceš jednať spravodlivo, tak sa nezdráhaj a obetuj, čo ti je najdrahšie, aby si uznal, akého hriechu sa dopúšťa kráľ, keď zruší dané slovo.“

Bohumil sa teda vzmužil, a aby dokázal, že aj otrhanému žobrákovi dostojí v slove, pristúpil ku koču a svojej žene vyjavil svoj ťažký záväzok. Ľudmila bola svojho muža hodna. Aby mu to ešte viac nesťažila, bez daľších rečí vyskočila z koča a podišla k starcovi. Kráľ dúfal, že mu takého krásneho stvorenia bude ľúto, no starec stál ako z kameňa. Manželia sa teda naposledy objali, kráľ vytiahol meč, rozohnal sa a –

„Zadrž!“ zvolal starec, „bola to len skúška, či budeš panovať spravodlivo a vždy do- stojíš slovu. Vidím, že som sa v tebe nemýlil. Do smrti zostaň taký a nebo ti požehná.“ Kým sa kráľ s kráľovnou spamätali, zmizol im starec z očí, no už nikdy z mysle.

Bohumil až do smrti panoval spravodlivo a vľúdne a ľud mal zlaté časy.