O princeznej so zlatou hviezdou na čele – Božena Němcová

O princeznej so zlatou hviezdou na čele – Božena Němcová

Bol raz jeden kráľ a kráľovná a tá kráľovná mala na čele zlatú hviezdu. Mali sa veľmi radi, no ich šťastie netrvala dlho, lebo kráľovná pri narodení dcérky zomrela. Kráľov žiaľ ani nemožno opí- sať. Dlho nechcel ani pozrieť na dieťa, čo bolo príčinou manželkinej smrti, napokon však zví- ťazila otcovská láska a úsmev rozkošného die- ťaťa ho pripútal putom nerozlučným. Dieťa bo- lo živým obrazom krásnej matky a bolo také u- tešené, že človek z neho len nerád spustil oko. Pre neobyčajný pôvab dostalo dievčatko meno Lada.

Od kráľovninej smrti už ubehlo niekoľko ro- kov a dvorania na kráľa naliehali, aby sa znova oženil, že bude pokojnejší a veselší. Kráľ im však odpovedal:

„Keď sa kráľovná so mnou naposledy lúčila, prosila ma, že keby som sa mal znova ženiť, aby som si vzal len takú, čo jej bude celkom podobná. Ja som to sľúbil a nebesá vzal za svedka. Budem teda hľadať ženu, čo by jej vo všetkom bola podobná, a ak takú nenájdem, viac sa neožením.“

Dvorania dali kráľovi za pravdu a hneď sa dohodlo, kedy sa kráľ vydá na cestu. Ladu, ten kvitnúci púčik, zveril kráľ starostlivým pestúnkam, svoju krajinu vernému a odda- nému správcovi, a sám s početnou družinou odišiel do sveta hľadať si nevestu. Prešiel kniežatstvá, kráľovstvá, prešiel pol sveta, videl panny s tvárami krásnymi ako anjel, a predsa žiadna nemala na čele zlatú hviezdu, ani nebola podobná nebohej panej. Smutný sa teda vrátil domov. Tu mu v ústrety beží Lada a vrúcne ho víta z ďalekej cesty. Kráľ žasol nad rozkvitnutou dievčinou. To bola ona, to bola tá žena, ktorú nadovšetko ľúbil, jej oči, vlasy, telo, tú zlatoskvúcu hviezdu na čele. To všetko mala Lada, jej dcéra. Be- da, prebeda, pomyslel si kráľ. Ako uvidel podobu svojej ženy, prebudili sa v ňom všet- ky spomienky na minulé blaho, takže si div nezúfal. Nakoniec si vo svojej rozrušenej mysli zaumienil, že si za ženu vezme Ladu. Šiel teda za dcérou a vyjavil jej svoj úmy- sel. Lada sa zhrozila, ale robila, akoby otcov návrh mala len za žart a po krátkom pre- mýšľaní povedala:

„Vezmem si ťa, milý otec, ak mi kúpiš šaty ušité z krídel zlatoňa.“

„Kúpim, duša moja, všetko, čo žiadaš, len vyplň moju prosbu,“ odvetil kráľ a zaraz dal vyhlásiť, že kto by mu také šaty priniesol, dostane za ne veľa peňazí. A čo už by ľudia neurobili pre peniaze? O pár dní boli šaty na zámku a kráľ ich doniesol dcére. Tá nevedela, čo si vymyslieť, aby získala čas a otca priviedla na iné myšlienky. Rozkáza- la si teda šaty farby slnka. A zase to kráľ dal rozhlásiť a šaty farby slnka dostal. Keď ich priniesol Lade, povedala:

„Ešte mi, otec, kúp šaty farby neba a aby boli posiate hviezdami, potom si ťa už naozaj vezmem.“

Čo by pre ňu kráľ neurobil! Poslovia lietali na všetky strany a krajčíri si lámali hlavy, aby vymysleli strih šiat farby neba i s hviezdami. Ale čo by ľudský rozum nevymyslel, keď ide o toľko peňazí? Ušili aj také šaty, len miesto hviezd na nich boli veľké diaman- ty. Už nebolo pomoci a Lada musela dať otcovi slovo, ale trápila sa nad tým a plakala. V tú noc sa jej snívalo, že pred ňou stojí krásna pani so zlatou hviezdou na čele a že na posteľ kladie bielý závoj ľahký ako dych a vraví:

„Lada, som tvoja matka, viem, čo sa deje a že ťa vlastný otec žiada za ženu. To sa však nesmie stať, a preto ti prichádzam na pomoc. Zajtra si daj ušiť prosté šaty, cez hlavu si prehoď tento závoj utkaný z hmly a uteč. Kým ho budeš mať na sebe, nikto ťa neuvidí. O otca nemaj starosť, ja sa mu zjavím a dám mu vnuknutie.“

Po tých slovách Lada na tvári pocítila ľahký závan dychu a matka zmizla. Ráno našla na lôžku závoj a starostlivo si ho schovala. Nato prikázala komornej, aby jej dala ušiť myšací kožúšok, čo by ju halil od hlavy po päty. Komorná myslela, že to bude na nejaké huncútstvo, preto o tom nikomu nevravela, sama kožúšok objednala, a keď bol hotový, zaniesla ho princeznej. Na tretí deň mala byť svadba. V zámku bolo chystania a zhonu a kráľ bol celý blažený. Len nevesta na sobáš ani nepomyslela. Keď mala kožúšok, obliekla si ho, do uzlíka zbalila troje krásne šaty od otca, cez hlavu si prehodila šatku, cez tvár závoj, a tak vychystaná dala zbohom otcovskému zámku a uslzená sa vybrala do šíreho sveta. Chodila dlho, nevediac kam sa obrátiť, keď tu príde k nádhernému mestu s kráľovským zámkom na vŕšku. Zaumienila si, že tam zájde a poprosí o nejakú službu, uzlíček so šatami však nechcela brať so sebou. Kúsok od zámku bol háj a pri ňom studnička. Lada zdvihla pri studničke kameň, podeň položila uzlík a na to závoj. Zo studničky na ňu vykukla rybka.

„Nepovedz nikomu, rybička, a dobre to stráž!“ prosila Lada rybku a išla do zámku. Cestou si tvár trochu pomazala popolom, zvraštila čelo a šatku stiahla nižšie, a keď si ešte predstavíme myšací kožúšok, v ktorom bola celá zahalená, kto by na nej chcel hľa- dať krásu? Keď čeľaď v zámku uvidela tú škaredú slúžku, pustila sa do hlasného smie- chu a posielala ju preč. Ale ona tak snažne prosila, aby ju prijali za kuchtičku, až sa kuchár nad ňou zľutoval a prijal ju do kuchyne, len jej prísne nakázal, aby sa neukazo- vala vrchnosti, aby ho nestrestali, že berie do služby takú ošklivku. Lada bola rada, že dostala službu, kde bude chránená pred všetkým prenasledovaním a kde si ju nebude nikto všímať. A mala pravdu. Celý deň sa po nej nik ani neobzrel, iba pán kuchár sa s ňou párkrát vyvadil, a sluhovia ju prezývali myšacím kožúškom, čo ale rada zniesla. V tej krajine vládol kráľ, čo mal jediného syna menom Hostivít, šľachetného mláden- ca, na ktorého sa mohol vo všetkom spoľahnúť. Všetci poddaní sa už tešili, aké budú mať časy, až sa princ stane panovníkom. Kráľ bol už starý a bol by rád videl, aby si Hostivít vybral nejakú princeznú, ten však na to zatiaľ nemal chuť. Kuchtička často od čeľade počula na princa chválu a veľmi rada by bola toho vychýreného pána spoznala. Raz sa jej na to naskytla príležitosť, keď bola v kuchyni sama a princ šiel práve okolo. Vybehla rýchlo von a pozerala za ním. Či sa jej páčil, uvidíme neskôr.

Raz mal kráľ sviatok a po tri dni sa poriadali skvostné hostiny a radovánky, ku ktorým sa schádzali hostia zo široka-ďaleka. Lada už celý deň o čomsi premýšľala, a len čo nastal večer, prosila kuchára, aby jej dovolil máličko sa pozrieť na hostí, akých ešte jakživ nevidela.

„Ach, ty strašidlo, chceš azda vliezť pánom do cesty, aby ťa niektorý uvidel a pomys- lel si, čo je to tu na zámku za služobníctvo?“

„Nebojte sa, pane, že by som sa niekomu plietla do cesty, ja zaleziem niekam do kúti- ka, kde ma nik neuvidí.“

Kuchár nechcel a nechcel, ale napokon zabručal čosi o všetečnosti a nechal kuchtičku ísť sa pozrieť. Lada zamierila rovno k studničke, zodvihla kameň a vybrala z uzlíka ša- ty ušité z krídel zlatoňa. Potom sňala šatku, vyzliekla myšací kožúšok, umyla si tvár, upravila vlasy a obliekla sa do krásnych šiat. Nešlo jej o to, aby videla panstvo, ale aby si mohla zatancovať s tým pekným princom a slovko-dve s ním prehovoriť. Keď mala šaty na sebe, prehodila cez tvár závoj a ponáhľala sa do zámku. Najprv sa pred zrkad- lom upravila, a potom vkročila do tanečnej siene, postavila sa, kde stálo najviac hostí a sňala z tváre závoj. Každý sa k nej hneď otočil, ale nikto nevedel, kto je a odkiaľ pri- chádza. A zo všetkých bol pri nej prvý Hostivít, ktorý predtým ako hravý motýľ poleto- val od dámy k dáme. Len čo pozrel na ušľachtilú tvár neznámej, pocítil, že po jeho slo- bode je navždy veta.

„Kto ste, spanilá panna, že mi ani vaša tvár, ani vaše meno nie je povedomé?“ spýtal sa Hostivít Lady.

„Priviedla ma sem viera vo vašu pohostinnosť, aby som sa zabavila. Ak ma tu radi vi- díte, nechcite vedieť, kto som,“ odvetila Lada a pozrela na Hostivíta takým prosebným okom, že nemal srdce sa jej viac pýtať.

Hudba začala hrať, každý šiel po svoju dámu, a aj princ sa postavil do radu so svojou tanečnicou, ktorej nebolo páru. Ako rýchlo mu plynuli hodiny, ktoré si práve vtedy že- lal stokrát dlhšie. Začalo sa šeriť a princezná svojmu hostiteľovi poďakovala a chcela odísť. Princ ešte prosil o malú chvíľku, no ona nezostala ani okamih dlhšie, len sľúbila, že na druhý deň príde opäť. Chytro prebehla zámkom ku studničke a prezliekla sa. Bol už najvyšší čas, aby sa ukázala v kuchyni. Keď odchádzala, zase vykukla rybka a Lada ju prosila, aby jej postrážila šaty. Všetka čeľaď bola ospalá a nikto si ani nevšimol, ke- dy kuchtička prišla.

Komorník v kuchyni každé ráno ohlasoval, čo sa má pre princa pripraviť na raňajky, ale v ten deň prišiel a povedal, že princ ani sám nevie, čo by si dal, nech mu pripravia čokoľvek.

„Neviem, čo sa to pánovi stalo,“ dodal, „takého veselého som ho ešte nevidel. Spieva si, tancuje z komnaty do komnaty, a keď sa ho pýtam na to či na ono, odpovie: Rob, ako chceš.“

„Pobláznený,“ povedal na to kuchár, „asi sa mu včera zapáčila niektorá kňažná a dnes na ňu spomína.“

„Máš veru pravdu, bola tam jedna, s ktorou bol celú noc, len nikto nevie, čo je zač.“

Kuchtička niečo miešala a hlboko nad to nahýnala hlavu, aby nebolo vidno, že sa červená. Robila, akoby si komorníkovu reč vôbec nevšímala, zatiaľ jej však neušlo ani slovíčko. Celý deň robila kuchárovi po vôli, len aby ju večer zase pustil pozerať, čo jej kuchár sľúbil.

Keď mala všetku prácu hotovú, bežala zase ku studničke, zhodila kožúšok, obliekla si šaty farby slnka, prehodila závoj a náhlila sa do zámku, kde sa už tancovalo.

S princom dovtedy celý večer nebola žiadna reč, jeho jedinou zábavou bolo hľadieť ku dverám, či ich už sluha neotvorí. Ale ani sa nenazdal, stála jeho krásna neznáma uprostred siene ako bohyňa, ktorej meno niesla. A zas bol láskou ranený princ blažený. Panie závideli Lade krásu a nádherný odev a páni závideli princovi jej priazeň. Toho večera sa Lada zdržala o čosi dlhšie, lebo nemohla odolať prosbe krásneho princa, kto- rého ľúbila rovnako vrúcne ako on ju. Keď prišla ku studničke, už sa zvidnievalo. Rýchlo sa prezliekla, tvár zamazala popolom a ako na krídlach bežala k zámku, kde už bolo všetko na nohách.

„No pekne, druhý raz nepôjdeš nikam!“ bručal kuchár, keď vošla do kuchyne. Ale ona ho prosila o odpustenie a začala sa zvŕtať ako vretienko. Starý kuchár bol dobrák, a keď videl, že kuchtičke ide práca od ruky, na svoj hnev zabudol.

Do kuchyne opäť vošiel komorník, a keď sa kuchár pýtal, čo si bude princ želať na raňajky, odpovedal, že princ nebude jesť nič, že sedí v kresle, oči má zatvorené, a keď sa ho niekto niečo opýta, že mlčí ako hrob. „Neviem,“ zakončil svoju reč, „tá pani, čo tu už dvakrát bola, mu asi počarila.“

„Hej, kuchtička, čo na to povieš, ty si tiež pozerala, videla si tú cudziu paniu?“ zavolal kuchár na Ladu, ktorá otáčala ražňom.

„Pravdaže videla, len ja tomu nerozumiem, aby som povedala, či je taká krásna. Mne sa páčila, a princovi asi tiež, lebo sa ňou stále bavil,“ odvetila kuchtička, ale keby ne- bola stála pri ražni, bol by kuchár videl jej sčervenenú tvár, čo ako plameň presvitala popolom.

Svojou celodennou usilovnosťou Lada opäť získala od kuchára dovolenie ísť sa poze- rať. Obliekla sa teraz pri studničke do šiat, čo boli farby neba a boli posiate diamanto- vými hviezdami. Pre samý lesk sa na ňu ani nedalo pozrieť a celý háj sa osvietil svet- lom, čo od nej žiarilo, až sa v studničke videla. Tentoraz však išla k zámku s ťažkým srdcom, lebo sa musela s milým rozlúčiť. Mohla síce povedať, kto je, ale bála sa otco- vej pomsty a že by ju žiadal naspäť, preto si zaumienila, že bude mlčať, pokým sa nedozvie, ako otec zmýšľa a či už na ňu zabudol.

Hostivít bol celý nesvoj, nič ho netešilo, ba i sám starý kráľ hľadel na dvere, či už ne- vojde tá krásna kúzelníčka, aby sa synova tvár zase vyjasnila.

„Čože taký smutný?“ ozval sa vedľa Hostivíta milý hlas. Lada ako nádherná zornička stála vedľa neho, a jediný lúč z jej oka vyjasnil chmáry na princovej tvári. Starý kráľ a mnoho hostí sa zhluklo okolo nej, vítali ju a nemohli sa na tú oslnivú krásu dosť vynadí- vať. Tú noc Lade ani princovi nebolo do tanca, chodili spolu zo siene do siene a ticho sa zhovárali o svojej láske. Čím bližšie bolo k ránu, tým boli smutnejší. Tá posledná sieň sa skvela bielym mramorom, dookola stáli voňavé kvetiny a stromy a človeku sa zdalo, že vchádza do kvetnice. Tam sedela Lada s Hostivítom na pohovke a v očiach sa jej chveli slzy.

„Lada moja jediná, zostaň pri mne a buď mojou ženou,“ prosil princ takým dojemným hlasom, že jeho zvuk prenikol dušu úbohej Lady dosiaľ nepocítenou blaženosťou.

„Nepros tak snažne, lámeš mi srdce, veď vieš, že tvoju prosbu zatiaľ nemôžem splniť. Ale aby si veril, že i ja ťa zo srdca ľúbim, vezmi si odo mňa tento prsteň, ktorým sa ti navždy zasľubujem.“

Hostivít s vrúcnou vďakou prijal drahocenný prsteň, potom tiež sňal z prsta jeden s diamantami a podal ho Lade.

„Teraz sme zasnúbení,“ povedala, „ja som tvoja a ty môj. Kto ti tvoj prsteň prinesie naspäť, tomu ver, bude to posol, od ktorého počuješ odkaz, kedy sa stretneme.“

Ešte prešla chvíľka v sladkom hovore a objímaní, a Lada zmizla. Darmo Hostivít be- žal do siene, kam odišla, darmo nariekal ako zúfalec zbavený všetkej útechy, Lada sa nevrátila a on nevedel, kde ju hľadať.

Lada si v zeleném háji s ťažkým srdcom a plačom vyzliekla skvostný šat, dala ho pod kameň, poprosila rybku, aby naň dala pozor, a už sa v myšacom kožúšku náhlila do kuchyne. Zásnubný prsteň mala schovaný v záhrení. Keď prišla do zámku, bolo tam behania až hrôza, princovi komorníci si mohli nohy ubehať, ako lietali hore-dolu scho- dami. Lada sa v kuchyni pýtala, čo to má znamenať?

„Celú noc sa kdesi vláčiš a ráno spíš kade chodíš,“ hundral na ňu kuchár. „Čo nepoču- ješ, že je princ na smrť chorý? Tú čarodejnicu nám bol čert dlžen. Ach, náš úbohý pán! Samou starosťou ani neviem, čo vziať do ruky.“

Lada zostala ako omráčená a nevedela, či má ísť k Hostivítovi, alebo čo robiť. Tu pri- behol sluha s akýmsi korením a kázal, aby ho rýchlo uvarili pre princa. Lada mu ho vytrhla z ruky a v okamihu stálo na ohni. Sluha odbehol, kuchár tiež, a kým sa vrátil, mala už Lada korenie v šálke a chcela ho odniesť hore.

„Čo to robíš? Nemôžeš niekoho zavolať alebo počkať na mňa? Keby ťa v tom kožu- chu uvidel kráľ, všetko by sa mu sprotivilo.“

„Len sa nebojte, pane, neuvidí ma. Aby ste nemuseli chodiť hore schodami, odne- siem to sama a dám niektorému komorníkovi,“ núkala sa ochotne Lada.

Cestou vyňala zo záhrenia prsteň a vhodila ho do šálky. Šálku postavila v komnate na stôl a bežala dolu s nádejou, že sa princ upokojí. Pritom si však zaumienila, že keby sa princ pýtal, ako sa prsteň do šálky dostal, že sa neprizná. A na to došlo o malú chvíľu. Len čo princ korenie vypil a na dne našiel prsteň, zburcoval celý zámok. Prvého sa pravdaže pýtali kuchára, či to on lial korenie do šálky. Kuchár v domnení, že sa do od- varu najskôr dostal vlas z myšacieho kožúška, nechcel hanbu nechať na sebe a hneď prosil o odpustenie, že to v jeho neprítomnosti urobila kuchtička. Teraz musela ísť k princovi kuchtička. Dosť sa zdráhala, ale sluhovia ju vzali pod pazuchy a viedli do princovej komnaty. Ako vošla, kľakla si na zem a sklonila hlavu, aby princ nevidel jej postavu a nespoznal jej tvár.

„Ty si mi dala do šálky prsteň?“ spýtal sa princ a pozorne si kľačiacu kuchtičku preze- ral.

„Milostivý pane,“ vravela Lada zmeneným hlasom, „ja som liala odvar do šálky, ale o prsteni nič neviem, a ak tam bol, musel ho do nej vhodiť niekto iný.“

Takto Lada stále zapierala, a keď z nej princ nijako nemohol vymámiť priznanie, pre- pustil ju. Lada bola rada, že šťastne vyviazla, poďakovala a ponáhľala sa do kuchyne, kde všetko musela zvestovať kuchárovi.

Lenže napriek škaredému kožuchu si princ pri jej odchode všimol ušľachtilý vzrast, krásnu chôdzu i maličkú nôžku, akú nemotorná kuchtička obvykle nemáva. Stále mu to vŕtalo v hlave, ako by ju mohol nepozorovane vidieť.

V tom meste bol zvyk, že sa ľudia, prostí i bohatí, veľmi radi kúpali. Aj v zámockej veľkej záhrade boli dvoje kúpele, jedny kráľovské, druhé pre domácu čeľaď, kde sa od prvého do posledného dvakrát týždenne kúpavali. Na to kúpanie si Hostivít spomenul najskôr, lebo tam bola najlepšia príležitosť si na podivnú kuchtičku posvietiť. Bol prá- ve deň kúpeľa a princ sa tajne odobral do záhrady. Šiel rovno k ženskému kúpeľu, do steny spravil dierku veľkosti oka a zase sa vrátil do svojej izby. Doktori sa križovali, že mu ráno bolo na umretie, a teraz že už chodí, Hostivít ich ale potešil, že ho uzdravilo to divotvorné korenie, z čoho mali nesmiernu radosť.

Navečer, keď bol čas kúpania, vykradol sa princ zo zámku do záhrady, šiel ku kúpeľu a schoval sa do hustého krovia, kde ho nik nevidel. Všetky ženy sa už okúpali a posledá išla kuchtička, s ktorou sa žiadna nechcela kúpať, za čo ona bola veľmi vďačná. Ako princ uvidel kuchtičku prichádzať, priložil oko k stene a ledva dýchal. Zamyslená Lada vstúpila do kúpeľa, a keď za sebou zamkla, vyzliekla najprv kožúšok a zostala v prostej suknici. Hostivítovi vystúpila krv do líc, keď videl tú krásnu postavu, a v srdci sa mu rozhostilo blahé tušenie. Keď ale kuchtička sňala z hlavy šatku, umyla si tvár a na čele sa jej zajagala hviezda, nemohol sa už zdržať a zvolal: „Lada, moja Lada!“ a vybehol zo svojej skrýše.

Preľaknutá Lada rýchlo na seba hodila kožúšok, na hlavu šatku a vybehla von, lebo dobre poznala princov hlas.

Vo dverách ju stretol Hostivít, zovrel do náručia a ústa zamkol vrelým bozkom, aby nemohla ďalej zapierať.

„Teraz pôjdeme k otcovi, drahá,“ povedal Hostivít a chcel viesť Ladu do zámku, no ona nechcela, vraviac:

„V tomto odeve nepôjdem pred tvojho otca. Počkaj tu, o chvíľku sa vrátim.“

Princ chcel niečo namietať, ale Lada už bola za záhradou a ako plachá srnka utekala k studničke. Šaty našla všetky, len závoj chýbal, a rybky v studničke tiež nebolo. Ale šťastná nevesta o tom nemala kedy premýšľať, a pretože už závoj nepotrebovala, ne- bola pre ňu tá strata taká bolestná. S uzlíkom sa ponáhľala späť do svojej komôrky, tam sa prestrojila do kráľovských šiat, a až potom šla k princovi, ktorý ju viedol k svoj- mu otcovi. Kto ich stretol, díval sa ako na zjavenie, povedal o tom druhému, a vo chvíli bolo po celom zámku známe, že princ krásnu paniu našiel.

Doteraz sa Lada o svojom kráľovskom stave nikomu nezmienila, až keď bola u kráľa. O to radšej požehnal otec synovmu sobášu, keď vedel, že dostane za ženu princeznú z kráľovskej krvi.

V kuchyni zatiaľ kuchár vyskakoval po strop a hromžil na kuchtičku, čo stále necho- dila. Tu preňho pribehol sluha, aby šiel ihneď k princovi. Rýchlo zahodil zásteru, vyjas- nil tvár a náhlil sa nahor. Tam uvidel kráľa, princa i krásnu budúcu kráľovnú.

„Prečo v kuchyni držíš tú škaredú, zapopolenú kuchtičku?“ oboril sa naňho princ. Kuchár sa preľakol a začal prosiť: „Ach, najmilostivejší princ! Ja som ju nechcel pri- jať, ale ona tak snažne prosila o službu, že som ju nemohol odmietnuť, a tiež v celej kuchyni nemám nikoho vernejšieho, zručnejšieho a starostlivejšieho, až na to, že nosí ten myšací kožúšok, stále sa hrabe v popole a je trochu všetečná.“

„Tvoje výčitky sú oprávnené, milý kuchár, a za chválu ti ďakujem, ako aj za láskavé prichýlenie. Za to ťa tvoja kuchtička odmení.“ povedala Lada, a kuchár jej padol k no-

hám, ďakoval za všetko a prosil o odpustenie, lebo ju po hlase spoznal. Lada ho upoko- jila a dala mu za odmenu mešec dukátov. Len čo kuchár vyšiel z miestnosti, už všetci vedeli, kto bol myšačí kožúšok a mreli strachom pri pomyslení, čo s nimi bude, ak sa kráľovná bude chcieť pomstiť. Lenže tá na pomstu ani nepomyslela.

Čoskoro nato sa konali zásnuby a po nich sadli do koča a šli k otcovi krásnej nevesty, aby aj od neho dostali požehnanie. S bázňou vchádzala Lada do zámku a veľmi sa obá- vala otcovej pomsty, ale zbytočne! V tú samú noc, keď Lada zo zámku zmizla, zjavila sa kráľovi nebohá kráľovná a prísne karhala jeho hriešnu lásku. Od tej chvíle sa srdce kráľa obrátilo, nedovolená láska z neho zmizla a rozhostila sa v ňom bývalá vrúcna láska otcovská. Dávno by už bol dcéru hľadal, keby mu to nezakázala nebohá kráľovná, ktorá nad ňou sama bdela.

S nevýslovnou radosťou prijal kráľ dcéru i zaťa a ich šťastie mu bolo útechou.