O dvanástich mesiačikoch – Božena Němcová

O dvanástich mesiačikoch – Božena Němcová

Bola raz jedna matka a tá mala dve dcéry, jednu vlastnú, druhú pastorkyňu. Svoju mala veľmi rada, ale na pastorkyňu nemohla ani hľadieť, le- bo Maruška bola krajšia než jej Holena. Dobrá Maruška svoju krásu nepoznala, preto nechápa- la, prečo sa matka na ňu tak hnevá, kedykoľ- vek na ňu pozrie. Všetku prácu musela zastať sama – upratovala, varila, prala, šila, priadla, tkala, nosila trávu, i o kravičku sa musela sama postarať. Holena si len hovela, alebo sa parádi- la. Ale Maruška robila všetko rada, bola trpezli- vá a sestrino i matkino nadávanie a hrešenie znášala ako baránok. Nebolo to nič platné, deň čo deň boli horšie, a to len preto, že sa Maruška stávala čím ďalej tým krajšou a Holena čoraz škaredšou.

Vtedy si matka pomyslela: „Načo by som si v dome nechávala peknú pastorkyňu? Keď prídu chlapci na vohľady, zaľúbia si Marušu a Holenu nebudú chcieť.“

Od tej chvíle macocha i jej dcéra hľadeli, ako by sa úbohej Marušky zbavili. Morili ju hladom i bili, ale ona trpela, a pritom všetkom bola zo dňa na deň krajšia. Vymysleli na ňu takých utrpení, čo by statočnému človeku ani na um nezišli.

V polovici januára sa jedného dňa zachcelo Holene vône fialiek.

„Maruša, choď a dones mi z hory kyticu fialiek. Chcem si ich dať za pás, aby som k nim mohla privoniavať,“ rozkázala sestre.

„Ach bože, sestra milená, čo ti to zišlo na um? Kto to kedy slýchal, aby pod snehom rástli fialky?“

„Ty paskuda, čo máš čo odvrávať, keď ti kážem? Už aj choď, a ak nedonesieš fialiek, zabijem ťa!“ hrozila jej Holena. A macocha Marušku vystrčila zo dverí a zabuchla.

Dievča, horko plačúc, išlo do hory. Snehu ležalo navysoko a nikde ani stupaje. Dlho chodila a blúdila, moril ju hlad a triasla zima. Už by nedbala radšej zhynúť, keď tu zob- ďaleč zahliadne svetlo. Ide za žiarou a príde až na vrch kopca. Tam horí veľká vatra, okolo nej leží dvanásť kameňov a na tých kameňoch sedí dvanásť mužov. Traja už bie- lofúzi, traja od nich mladší, traja ešte mladší, a traja najmladší a najkrajší. Neprehovori- li, len ticho sedeli a hľadeli do ohňa. Tých dvanásť mužov bolo dvanásť mesiacov. Naj- vyššie sedel Január s vlasmi a fúzmi bielymi ako sneh a v ruke držal palicu.

Maruška sa zarazila, chvíľu zostala udivene stáť, potom sa ale osmelila, podišla bliž- šie a poprosila: „Ľudia dobrí, zima ma trasie, dajte sa mi zohriať pri vatre.“

Január prikývol a dievčaťa sa spýtal: „Načo si prišla, dievka moja? Čože tu hľadáš?“

„Na fialky idem,“ odvetila Maruška.

„Nie je teraz čas na fialky, veď je sneh,“ povedal Január.

„Ja viem, ale macocha a sestra Holena mi kázali doniesť z hory fialiek, a ak ich nedo- nesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, sváčkovia, povedzte mi, kdeže ich nájdem?“

Vtedy sa Január zdvihol, podišiel k najmladšiemu mesiacu, dal mu do ruky palicu a povedal: „Brat Marec, zasadni hore!“

Mesiac Marec zasadol na najvyšší kameň a mávol nad vatrou palicou. V tej chvíli vzplanula vatra vyššie, sneh sa začal roztápať, stromky začali pučať, pod bučkami sa zazelenala trávička, v trávičke sa zaružoveli púčky chudôbok – a bola jar. Pod krovím, schované pod lístkami, rozkvitali fialky, a ani sa Maruška nenazdala, zostalo, akoby prestrel modrú plachtu.

„Chytro trhaj, Maruška, chytro!“ kázal jej Marec.

Natešená Maruška trhala, až mala veľkú kyticu fialiek. Potom mesiačikom pekne po-

ďakovala a veselo sa náhlila domov.

Čudovala sa macocha, čudovala sa Holena, keď videli Marušu niesť fialky. Išli jej otvoriť dvere a vôňa fialiek zavanula po celej chyži.

„Kde si ich natrhala?“ spýtala sa Holena zhurta.

„Tam vysoko v hore pod kríčkami, je ich tam veru dosť,“ povedala Maruška.

Holena si dala fialky za pás. Privoniavala sama, dala privoňať i matke, len sestre nič.“ Na druhý deň si Holena hovela pri peci a zachcelo sa jej jahôd. Hneď zavolala sestru a kázala jej: „Maruša, choď a dones mi z hory jahôd.“

„Ach bože, sestra milená, kde ti ja nájdem jahody? Či kto kedy slýchal, aby jahody rástli pod snehom?“ povedala Maruška.

„Ty paskuda, čo máš čo odvrávať, keď ti kážem? Už aj choď, a ak nedonesieš jahôd, zabijem ťa!“ hrozila zlá Holena. A macocha Marušku vystrčila zo dverí a zabuchla.

Dievča, horko plačúc, išlo do hory. Snehu ležalo navysoko a nikde ani stupaje. Dlho chodila a blúdila, moril ju hlad a triasla zima. Tu zobďaleč vidí to isté svetlo, čo videla deň prv. S radosťou sa pustila k nemu a zas prišla k tej veľkej vatre, okolo ktorej sedelo dvanásť mesiačikov, Január najvyššie.

„Ľudia dobrí, zima ma trasie, dajte sa mi zohriať pri vatre.“ prosila Maruška. Január prikývol a spýtal sa jej: „A načo si zase prišla? Čože tu hľadáš?“

„Na jahody idem,“ odpovie Maruška.

„Eh, veď je zima a na snehu jahody nerastú,“ povedal Január.

„Veď ja viem,“ smutne vraví Maruška, „ale macocha a sestra Holena mi kázali do- niesť jahôd, a ak ich nedonesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, sváčkovia, povedzte mi, kdeže ich nájdem?“

I zdvihol sa Január, podišiel k mesiacu, čo sedel oproti, dal mu do ruky palicu a pove- dal: „Brat Jún, zasadni hore!“

Mesiac Jún zasadol na najvyšší kameň a mávol nad vatrou palicou. Vatra vyšľahla dovysoka, jej žiarou sa vo chvíli roztopil sneh, zem sa zazelenala, stromy sa obalili lís- tím, začali vyspevovať vtáčky, po lese rozkvitlo plno rozmanitých kvietkov – a bolo leto. Pod bučkami akoby ponašíval bielych hviezdičiek. Tie sa navidomoči menili na jahôdky a hneď aj dozrievali, a ani sa Maruška nenazdala, bolo ich, akoby krvi rozlial.

„Chytro zbieraj, Maruška, chytro!“ kázal mesiac Jún.

Natešená Maruška zbierala, až mala plnú zásterku. Potom mesiačikom pekne poďako- vala a veselo sa náhlila domov.

Čudovala sa macocha, čudovala sa Holena, keď videli, že Maruša vskutku nesie plnú zásterku jahôd. Bežali jej otvoriť dvere a vôňa jahôd hneď zavanula po celej chyži.

„Kde si ich nazbierala?“ spýtala sa Holena zhurta.

„Vysoko v hore, dosť ich tam rastie pod bučkami.“ povedala Maruška. Holena vzala jahody, dosýta sa i s macochou najedli, len Maruške nedali nič.

Namaškrtila sa Holena na jahodách a na tretí deň sa jej zažiadalo červených jabĺk.

„Maruša, choď do hory a dones mi červených jabĺk!“ rozkázala sestre.

„Ach bože, sestra milená, kdeže by sa v zime vzali jablká?“ namietala úbohá Maruška.

„Ty paskuda, čo máš čo odvrávať, keď ti kážem? Už aj choď, a ak nedonesieš jabĺk, zabijem ťa!“ hrozila zlá Holena. A macocha Marušku vystrčila zo dverí a zabuchla.

Dievča, horko plačúc, išlo do hory. Snehu ležalo navysoko a nikde ani stupaje. Lež tentoraz už neblúdilo, ale náhlilo sa priamo navrch kopca, kde horela veľká vatra, okolo ktorej sedelo dvanásť mesiačikov, Január najvyššie.

Podišla k nim a poprosila: „Ľudia dobrí, zima ma trasie, dajte sa mi zohriať pri vatre.“ Január prikývol a spýtal sa jej: „Načože si zas prišla? Čože tu hľadáš?“

„Po červené jablká idem,“ odvetila Maruška.

„Je zima a v zime červené jablká nerastú,“ povedal Január.

„Veď ja viem, ale macocha a sestra Holena mi kázali doniesť z hory červených jabĺk, ináč ma zabijú. Pekne vás prosím, sváčkovia, povedzte mi, kdeže ich hľadať?“

Január sa zase zdvihol, podišiel k jednému zo starších mesiačikov, dal mu do ruky pa- licu a povedal: „Brat September, zasadni hore.“

Mesiac September zasadol na najvyšší kameň a mávol nad vatrou palicou. Vatra zaho- rela načerveno, sneh sa strácal, lež stromy sa neobaľovali lístím, ale lístky jeden po druhom opadali a chladný vetrík ich sem-tam roznášal po zažltnutej pažiti. Maruška ešte nevidela toľko rozmanitých kvietkov. Po stráni kvitla turica, červenali sa klinče- ky, v údoliach jesienka, pod bučkami rástlo vysoké papradie a hustý zimozel. Maruška hľadela len po červených jablkách, a tu vskutku vidí jabloň a vysoko na nej, medzi ko- nármi, červené jablká.

„Chytro ráňaj, Maruška, chytro!“ kázal mesiačik.

Natešená Maruška zatriasla jabloňou a spadlo jedno jablko. Zatriasla druhý raz, spad- lo druhé.

„Chytro, Maruška, ponáhľaj sa domov!“ volal na ňu mesiačik.

Maruška hneď poslúchla, vzala dve spadnuté jablká, pekne mesiačikom poďakovala a veselo sa náhlila domov.

Čudovala sa macocha, čudovala sa Holena, keď videli, že Maruša nesie domov jablká. Išli jej rýchlo otvoriť a Maruška im podala dve jablká.

„Kde si ich natrhala?“ spýtala sa Holena.

„Tam vysoko v hore rastú a je ich tam ešte dosť,“ povedala Maruška.

„Tak prečo si nedoniesla viac? Či si ich pojedla cestou?“ osopila sa na ňu Holena.

„Ach, sestra milená, ani kúštik som nezjedla. Keď som prvýkrát stromom zatriasla, spadlo jedno, keď som druhýkrát zatriasla, spadlo druhé, a viac mi triasť nedali, volali, aby som išla rýchlo domov,“ povedala Maruška.

„Bodaj ťa parom vzal!“ nadávala Holena a chcela Marušku biť.

Maruška sa pustila do horkého plaču a ušla do kuchyne. Maškrtná Holena nechala na- dávania a dala sa do jablka. Zdalo sa jej také chutné, akoby takú dobrotu ešte jakživ nejedla. Aj macoche zachutilo. Zjedli obe a zachcelo sa im viac.

„Mamo, podajte mi kožúšok, pôjdem do hory sama!“ povedala Holena. „Tá paskuda by nám ich zase cestou zjedla. Však ja nájdem to miesto a poráňam ich všetky, bárs by aj na mňa volali!“

Darmo ju mať odhovárala, Holena vzala kožúšok, šatku na hlavu a pustila sa do hory. Matka stála na prahu a hľadela za Holenou, ako sa jej ide. Snehu plno, nikde ani stu- paje. Dlho Holena chodila a blúdila, ale maškrtnosť ju hnala ďalej a ďalej. Tu zobďaleč zahliadne svetlo a pustí sa k nemu. Príde na samý vrch kopca, kde horí vatra a okolo vatry na dvanástich kameňoch sedí dvanásť mesiačikov. Holena sa zarazí, hneď sa ale spamätá, podíde k vatre a natiahne ruky sa ohriať. Mesiačikov sa nespýta, či smie, ani na nich neprevraví.

„Načo si prišla, čože tu hľadáš?“ mrzuto sa jej spýtal Január.

„Čo sa vypytuješ, ty starý blázon, netreba ti vedieť kam idem,“ odvrkla Holena, od- vrátila sa od vatry a zašla do lesa.

Január zvraštil čelo a mávol nad hlavou palicou. V tej chvíli sa nebo zachmúrilo, vatra horela len nízko, začal sa sypať sneh, akoby perinu roztrhol, a po hore začal duť ľadový víchor. Holena nevidí na krok pred seba, blúdi, blúdi, zapadá do závejov, údy jej slab- nú, krehnú, a sneh sa len stále sype a duje ľadový vietor. Holena preklína Marušu, pre- klína celý svet. Údy jej mrznú aj v teplom kožuchu.

Čaká matka Holenu, vyzerá z okienka, vyzerá spred dverí, nemôže sa dcéry dočkať. Ubieha hodina za hodinou, no Holena nechodí.

„Nuž ale, či jej tak jablká zachutili, že sa jej od nich nechce, či čo? Sama musím po- zrieť, kde je!“ pomyslela si napokon macocha, vzala kožúšok, šatku na hlavu a pustila sa za dcérou. Snehu plno, nikde ani stupaje. Volala Holenu, no nik sa neozýval. Dlho chodila, blúdila, sneh sa sypal a horou dul ľadový vietor.

Maruška navarila obed, obriadila kravičku, no Holeny ani macochy nikde. „Kdeže sú tak dlho,“ vraví si Maruška a sadne k praslici. Už je plné vretienko, už sa v izbe zotme- lo, a Holena ani macocha sa nevracajú. „Bože môj, čo sa im prihodilo?“ súži sa dobré dievča a úzkostlivo hľadí von okienkom. Nebo sa jagá, zem žiari, nikde nikoho. Smut- ne zatvorí okienko a modlí sa za sestru i matku. Ráno čaká s raňajkami, čaká s obedom, no Holeny ani macochy sa viac nedočká. Obe v hore zmrzli.

Dobrej Maruške zostala chyžka, kravička a kúsok poľa, ba našiel sa i hospodár a bolo im spolu dobre a nažívali v pokoji.