Zlatý vrch – Božena Němcová

Zlatý vrch – Božena Němcová

Libor bol jediným synom chudobnej vdovy. Keď sa vyučil záhradníkom, šiel žiadať o prácu ku kráľovskému záhradníkovi a hneď ju aj dostal. Bol to poriadny, pracovitý a veľmi slušný chas- ník, a preto sa každému páčil.

Už tri roky pracoval v kráľovskej záhrade ako tovariš, a pretože vedel hospodáriť s peniazmi, čoskoro si našetril zopár zlatých. Jedného dňa napoludnie odloží svoje náradie a ide si odpoči- núť pod vŕby k rybníku. Bolo to jeho obľúbené miesto. Ľahol si na mäkký trávnik, premýšľal, čo všetko nakúpi za našetrené peniaze a hľadel nahor na smutné vŕby, ktorých sklonené koruny sa v namodralej hladine rybníka zhliadali ako dievčina v oku milého. Tu nablízku niečo zašu- mí a o malú chvíľu počuť ľahký čľapot vody.

Libor ticho rozhrnie husté prútie a pozerá, čo to. V rybníku vidí kúpať sa tri panny. Dve boli krásne, no tá tretia prekrásna. Len čo na ňu Libor pozrel, začala sa mu točiť hlava a srdce mu bilo, div mu nevyletelo z tela.

Dievčiny netušili, že sa niekto díva, chvíľu si zaplávali, potom vyšli na breh, obliekli sa do bielych šiat, a keď prehodili cez hlavy riasené závoje, premenili sa na labute a odleteli. Kým sa obliekali, Libor len sedel a hľadel na ne, a až keď sa premenili na la- bute, s povzdychom vyskočil a túžobne za nimi natiahol ruky, akoby ich chcel zadržať. Keď už po labutiach nebolo ani stopy, šiel Libor na miesto, kde stála tá najkrajšia, ľahol si na trávnik a tvár priložil tam, kde videl útle stupaje. Bol by tak ležal dlho, keby poňho neprišiel záhradník. Jakživ nepracoval tak roztržito ako ten poldeň. Nikoho ne- videl ani nepočul, s nikým neprehodil slova.

Cez noc si Libor všetko premyslel a zaumienil si, že ak na druhý deň dievčiny opäť prídu, že bude šikovnejší. S nevýslovnou túžbou očakával druhý deň. Keď bolo polud- nie, šiel k rybníku a schoval sa blízko miesta, kde predošlý deň ležali ich šaty. Netrvalo dlho a prileteli tri labute, premenili sa na panny, vyzliekli sa a biele rúcha odložili neďa- leko Libora. Tá najkrajšia si svoj krásny závoj povesila práve nad jeho hlavu. Keď Li- bor počul, že sa čľapocú vo vode, natiahol ruku a závoj z vetvy sňal. Lístie však zašuš- ťalo, dievčiny sa zľakli, vyskočili na breh, hodily na seba šaty a závoje, a už v povetrí šumeli labutie krídla. Len tá najkrajšia medzi nimi nebola, lebo behala po brehu a hľa- dala svoj závoj, bez ktorého sa nemohla zmeniť na labuť.

„Či mi ho vtáci odnesli, vietor odvial, a či mi ho vzal zlý človek?“ plakalo a nariekalo nebohé dievča. Tu vystúpi z krovia Libor.

„Povedz mi, mládenec,“ podišla k nemu, „nevidel si môj biely závoj? Stratil sa mi a neviem kam.“

„Vtáci ti ho neodniesli, vietor neodvial, ja som si ho na srdci ukryl.“

„Tak mi ho, prosím ťa, vráť, musím ísť za sestrami.“

„Nie, nie, krásná panna! Ty závoj nedostaneš a odísť odtiaľto nesmieš. Ľúbim ťa viac než celý svet, než svoju matku, než seba samého, a ak pri mne nezostaneš, umriem od žiaľu.“ Pri tých slovách vzal Libor dievčinu za ruku a tak túžobne jej hľadel do očí, že ho počúvala so zjavným zaľúbením.

„Nežiadaj, mládenec, aby som u teba zostala, bolo by to tvoje nešťatie, lebo by po mňa prišla matka a tebe by bolo beda.“

„Nech príde! Pre teba by som sa bil aj s obrom, skočil do ohňa a znášal čokoľvek zlé. Len pri mne zostaň.“

„Zostanem teda. Ako sa voláš?“

„Libor, a ty?“

„Čakanka.“

„Poď, drahá Čakanka, zavediem ťa k svojej matke, bude ťa mať rada, akoby si bola jej vlastná dcéra. Nie som síce bohatý, ale pre teba budem pracovať vo dne v noci, a čo budeš chcieť, to ti opatrím.“

Vzali sa za ruky a šli k Liborovej matke. Starenka sa podivila, keď videla prichádzať syna s takou krásnou devou, ale ešte viac žasla, keď počula, že je to nastávajúca neves- ta. Láskavo ju privítala a so slzami mladému páru požehnala.

„Teraz, ružička moja,“ povedal Libor, keď sa s milou potešil, „musím ísť opäť do prá- ce. Čo ti mám večer priniesť, aby si mala radosť?“

„Stačí, keď sám prídeš. Len choď, Libor, a skoro sa vráť!“

V predsieni stretol Libor matku, vytiahol zo záhrenia závoj, podal jej ho a povedal:

„Tento závoj, mamo, schovajte do truhlice a Čakanke ho nedávajte, aj keby prosila. Chovajte ju ako jarný púčik, nech nám nezvädne.“

Matka schovala závoj a šla k neveste. Nevedela síce odkiaľ a čia je, ale nepýtala sa, lebo verila, že syn by si nevybral žiadnu, čo by nebola hodna úcty. Keď vošla do izbice, sadla si vedľa Čakanky a začala jej všeličo rozprávať – o svojom hospodárstve, o dob- rých i zlých stránkach svojho Libora.

„Koľkokrát som mu už vravela,“ končila rozprávanie, „aby sa oženil, že ma ale po- slúchne tak skoro, to som nečakala. Už som myslela, že si vedie našu princeznú, keď s tebou prichádzal.“

„A keby mi Libor nevzal môj závoj, to by ste len pozerali, matka. Jeho krása je nevída- ná, a k týmto šatám pristane, radosť pozrieť. Škoda, že ho Libor odniesol, musel by mi ho na chvíľu požičať, aby ste ma v ňom mohli vidieť.“

„Ale on ho neodniesol, len mi ho zveril do ochrany a povedal, aby som ti ho nedáva- la.“

„Veď ja ho ani nechcem. Myslí si blázonko, že po ňom bažím? Viem, že sa teraz už pre mňa nehodí. Ja som sa, matka, chcela ukázať len vám.“

„Tak počkaj, dievča, zájdem poň a hodím ho na teba. Potom ho ale zase schovám a Libor sa o tom nedozvie.“

Starká sa obrátila, šla do truhlice a priniesla závoj. Čakanka jej ho dychtivo vzala z ruky, rozvinula ho a so zaľúbením sa s ním pohrávala. Odrazu len pristúpi k oknu, otvorí ho, obráti sa k starkej a povie:

„Povedzte Liborovi, že ak ma chce za ženu, nech si po mňa príde na zlatý vrch.“ Nato hodila závoj cez hlavu, a keď sa premenila na labuť, vyletela oknom.

Nebohá starká sa tak preľakla, že by sa jej krvi nedorezal. Bála sa, čo povie Libor, až príde domov.

Schyľovalo sa k večeru a Libor sa náhlil domov. V jednej ruke niesol krásnu kyticu, v druhej košík najchutnejšieho ovocia. Líca mu blaženosťou len kvitli a oči horeli. Keď ho matka videla mihnúť sa za oknom, začala sa triasť strachom ako osika. Tu vojde Li- bor do dverí, šibne okom po izbici a opýta sa:

„Kde je Čakanka?“

Matka s plačom rozpráva, čo sa prihodilo a čo povedala Čakanka. Pri každom slove sa z mládencových červených líc strácala farba, ruky mal zložené na prsiach, ktoré mu kŕčovito zvierala nesmierna bolesť, a len hľadel na miesto, kde s milou sedel, akoby mu myšlienky uleteli. Až po hodnej chvíli si zhlboka vzdychol a po tvári sa mu ako ťažké kropaje rinuli veľké slzy.

„Zviažte mi uzlík, mamo, idem na zlatý vrch,“ boli jeho prvé slová po dlhom mlčaní.

„Ach synak, to mi nerob, čo si tu bez teba počnem? Nechaj dievča, čo ťa oklamalo.“

„Len urobte, ako som povedal, ja bez Čakanky byť nemôžem a musím ju nájsť, čo by som mal dokola schodiť svet.“

Daromné bolo matkino nariekanie, Libor si vzal trochu peňazí, zviazaný uzlík, dal matke zbohom a šiel hľadať zlatý vrch.

„Len kde ho ja nájdem?“ premýšľal, ako šiel poľom. Pustil sa priamou cestou, kade ho oči viedli. Chodil dlho, až prišiel do ohromného lesa, z ktorého nevedel cesty von. Nohy ho boleli, trápil hlad a smäd, ľudskej stopy nikde, keď tu počuje štekot psa. Po- tešil sa, že hádam nájde ľudské obydlie, a to vskutku po nejakej chvíli našiel. Natešený vkročil do chalúpky, kde býval starý poľovník.

„Prosím vás,“ začal Libor, „doprajte mi krátky odpočinok a dajte kúsok chleba. Za- blúdil som v lese a už dlho som nič nejedol a nepil.“

„Posaď sa na lavicu, čo mám, to dám,“ odvetil starký, priniesol peceň chleba, kus zve- riny a podal to Liborovi. Výslužka z kráľovského stola by mu tak nechutila ako čierny chlieb s mäsom.

„Kam ideš, chlapče?“ spýtal sa po chvíli poľovník.

„Na zlatý vrch,“ odvetil Libor, a hneď začal starkému úprimne všetko rozprávať a spýtal sa, či nevie, kde taký vrch stojí.

„ To neviem, milý chlapče, ale môžem sa spýtať.“

Otvoril dvere, vzal píšťalku, trikrát zapískal, a hneď priletelo sto vrán.

„Povedzte mi, vy tuláčky, neviete niektorá o zlatom vrchu?“

„My nevieme, ale naše priateľky, čo sú u tvojho brata, tie možno budú vedieť.“

„Choď, chlapče, k môjmu bratovi. Býva v lese sto míľ odtiaľto. Povedz, že ho po- zdravujem a aby ti povedal, kde je zlatý vrch.“

Libor poľovníkovi poďakoval za pohostinstvo i dobrú radu, rozlúčil sa s ním a putoval ďalej. Kým sa prejde sto míľ, trvá to hodnú chvíľu. Ale všetko má svoj koniec a aj Li- bor došiel do cieľa svojej cesty, čo bol les, kde býval poľovníkov brat. Libora prijal priateľsky, a keď počul pozdrav a odkaz od brata, ihneď vytiahol píšťalku a zapískal. Priletelo dvesto vrán a so šumotom sa vznášalo okolo neho.

„Ktorá z vás mi povie, kde je zlatý vrch?“ spýtal sa ich poľovník.

„O zlatom vrchu žiadna nevieme, ale naše sestry u tvojho brata o ňom budú vedieť.“

„Počul si, chapče?“ povedal poľovník Liborovi. „Niet inej pomoci, než len prejsť ďaľ- ších dvesto míľ k mojmu bratovi a uňho sa popýtať na zlatý vrch. Najprv si však trochu odpočiň a posilni sa jedlom.“

Nato poľovník priniesol hosťovi chlieb, mäso a víno. Libor si veľmi pochutil, srdečne starkému poďakoval a pobral sa ďalej. Keď sa človek niekam náhli s radosťou, cesta mu ubieha rýchlo. Rovnako nášmu pútnikovi – ani sa nenazdal, dvesto míľ mal za se- bou a pred sebou chalúpku, kde býval tretí brat.

„Ak ma aj tento pošle preč bez správy, neviem, na koho sa obrátim,“ pomyslel si Li- bor, keď vchádzal do chalúpky.

Ako predošlí dvaja, aj tretí brat ho privítal láskavo, a keď sa dozvedel, čo potrebuje, hneď svojou píšťalkou privolal tristo vrán.

„Chcem vedieť, kde stojí zlatý vrch. Ktorá z vás o ňom vie, nech mi to zaraz povie,“ povedal poľovník svojim poslom. Tu vystúpila jedna jediná, aj to ešte kuľhavá, a pove- dala svojmu pánovi:

„Ja viem o zlatom vrchu. Stojí uprostred pekného údolia tristo míľ odtiaľto a už zďale- ka sa blyští. Je na ňom vystavaný zlatý zámok, v ktorom býva zlá čarodejnica s troma dcérami. Raz som si ten zámok chcela pozrieť zblízka, no len čo ma baba zbadala, schytila kameň a hodila ho po mne, až mi prerazila nohu. Odvtedy krívam.“

„Dobre ti tak, načo si tam liezla, všetečnica. Teraz ťa tam ale pošlem sám. Odnesieš na krídlach tuto môjho hosťa až k úpätiu zlatého vrchu. Zostaň tu, vy ostatné môžete ísť.“

Čiernoperej tuláčke sa to veľmi nepáčilo, ale nesmela ani hlesnúť, lebo neposlušnosť trestal jej pán veľmi prísne. Keď Libor dojedol, čo mu dal poľovník, podal mu ruku, poprial všetko dobré a vďačne sa s ním rozlúčil. Šiel napred a vrana za ním. Asi dvad- sať krokov za chalúpkou naňho zavolala, aby počkal, že mu niečo povie.

„Odtrhni tri žalude,“ kázala, „a dobre ich schovaj. Až poletíme a ja zavolám 'pusť ža- luď', ihneď to urob.“

Libor ju poslúchol, odtrhol žalude a schoval si ich. Nato mu povedala, aby na ňu vysa- dol, a keď to urobil, vzniesla sa s ním nad tmavé borovice. Ako keď tiahnu oblaky, ubiehali mu pred očami lesy, polia, dediny i mestá. No odrazu boli na konci a pod nimi sa leskla neprehľadná modrozelenavá hladina mora. Boli už dosť ďaleko od brehu, keď vrana zavolá: „Pusť žaluď!“

Libor siahol do vrecka a pustil žaluď do mora. V okamihu vyrástol z vody velikánsky dub, do ktorého košatej koruny sa vrana s Liborom spustila.

„Tu si oddýchnem, lebo mám unavené krídla. Potrvá ešte dlho, kým doletíme na ko- niec mora,“ povedala vrana a sadla si vedľa Libora. Po chvíli sa ale zase zdvihla a išlo sa ďalej. Len čo vyleteli, dub zmizol. Kým prišli na koniec mora, pustil doňho Libor aj druhé dva žalude a každý raz z nich vyrástli duby, na ktorých si oddýchli.

Za morom bola vysoká hora a na ňu sa vrana zniesla.

„Z tejto hory máš k zlatému vrchu ešte sto míľ,“ povedala Liborovi. „Z najhoršieho si vonku a je už na tebe, ako tam dôjdeš. Ja sa vrátim domov, lebo by som nerada prišla aj o druhú nohu.“ Len to povedala, už bola v povetrí.

Libor nahnevane hľadel za prešibanou vranou, keď tu počuje pod horou veľký krik. Zlezie dolu, aby pozrel, čo sa tam deje, a udivený vidí, ako sa na lúke na úpätí bijú dva- ja obri. Tí ho hneď zbadali, zanechali bitky a volali naňho:

„Ako sa, pozemský červ, opovažuješ vkročiť do nášho kráľovstva?“

„Práve som prešiel cez šíre more, a keď som odpočíval na tejto hore, počul som veľký krik. Nevedel som, čo to je, ani, že by som sem nemal vkročiť, preto som zišiel dolu.“

„Ak je tak, potom ti odpúšťame. Teraz sa ale ber odtiaľto, nech môžeme rozhodnúť náš spor.“

„A smiem vedieť o čo ide? Vo svete som už všeličo počul, možno by som vám mohol poslúžiť dobrou radou.“

„Len si choď svojou cestou, čo by si nám ty radil, to my už dávno vieme,“ odsekol jeden z nich.

„Počkaj,“ povedal druhý, „ja ti o hádke poviem a uvidíme, čo nám poradíš. Pozri, tu leží sedlo, čo sme zdedili po otcovi. Má tú vlastnosť, že kto naň vysadne a povie: Chcem byť tam a tam, v tej chvíli sa tam ocitne. Niet divu, že ho obaja chceme, a pre- tože sa nemôžeme dohodnúť po dobrom, povedali sme si, že sedlo dostane ten, kto to- ho druhého premôže.“

„No, to vás skoro rozsúdim, len ma nechajte sa na to sedlo pozrieť,“ povedal Libor a podišiel k sedlu. Obri hľadeli, čo bude robiť, on však na sedlo rezko vysadol a povedal:

„Chcem byť na zlatom vrchu!“ – a už ho nebolo a obri boli rozsúdení.

V okamihu sa Libor ocitol na zlatom vrchu, pri vrátach zlatého zámku. Sedlo zhodil z vrchu dolu a zaklopal. Vzápätí sa otvorila závora, vyšla škaredá baba a spýtala sa Libora, čo chce.

„Hľadám tu svoju milú, ktorej hovoria Čakanka. Ak je tu a vy ste paňou tohto zámku, tak ma k nej zaveďte.“

„Hohó mladý, nie tak zhurta! Ja som paňou tohto zámku a Čakanka je moja dcéra. Nemysli si však, že ju dostaneš tak ľahko.“

„Čo mám teda robiť, aby som si ju zaslúžil?“

„Musíš vykonať tri veci. Ak to dokážeš, bude Čakanka tvoja, ak nie, budeš synom smrti.“

„Čokoľvek prikážete, všetko splním.“

„Poď teda za mnou,“ povedala čarodejnica a viedla Libora po mramorovom nádvorí do krásnych komnát. V jednej mu kázala, aby počkal, a odišla. O malú chvíľu sa otvo- rili dvere a na prahu stála Čakanka. Jedným skokom bol Libor pri nej a privinul ju k sebe.

„Ach, ako som po tebe túžil, dievča moje. Prečo si nezostala u mňa, prečo si mi pripra- vila taký zármutok? Ktovie, či ťa teraz od tvojej matky dostanem?“

„Keby som u teba zostala, bol by si musel podstúpiť ešte väčšie zlo. Nič si z toho ne- rob a dôveruj mi, ako som dôverovala ja tebe. Všetko sa šťastne skončí.“

Takto potešila Čakanka verného milého a odišla. Blížila sa noc, Libor dostal dobrú večeru a potom si ľahol do mäkkých vankúšov a tvrdo zaspal. Ráno, len čo sa obliekol, prišla k nemu stará čarodejnica, priniesla mu raňajky a potom povedala: „Ak chceš mať Čakanku za ženu, poď hneď za mnou, uložím ti prvú prácu.“

Libor sa nedal dvakrát núkať a šiel rýchlo za babou na dvor. Tam mu dala drevenú pílu, sekeru a drevársku palicu a odviedla ho za zámok, kde stál veľký borový les.

„Tu na tomto mieste,“ povedala, „chcem mať do večera sto siah dreva. Ak nebudeš hotový, umrieš.“

Liborovi bolo viac do plaču než do práce. Čo si mal počať s dreveným náradím? Vzal sekeru, udrel do kmeňa a v ruke mu zostalo kus poriska. S pílou to bolo rovnaké. Šmaril všetkým o zem, ľahol si do machu, počúval spev vtákov a v duchu sa zaoberal svojou Čakankou. Párkrát si aj spomenul, že mu hrozí smrť, stále však dôveroval slovám milej, čo mu sľúbila, že ho neopustí. Prišlo poludnie a Čakanka mu priniesla obed.

„Pozrimeže, ja som myslela, že budeš mať plné ruky práce, a ty si tu hovieš.“

„Ako mám pracovať, keď sa mi sekera i píla dolámali? Nebude inej pomoci, než že musím ísť na smrť.“

„O tom ani nevrav, vari si zabudol, čo som povedala? Sadni si a jedz, ja budem praco- vať sama.“

Nato poodišla pár krokov, trikrát na prste otočila prsteňom a povedala: „Tu na tomto mieste chcem mať sto siah dreva!“ Vo chvíli bolo po lese počuť stínanie, sekanie, re- zanie, a kým sa Libor naobedoval, sto siah dreva bolo narovnaných. Libor sa začudoval veľkej moci svojej milej a od tej chvíle sa už nebál ničoho. Pozhovárali sa spolu, Ča- kanka kázala Liborovi, aby o tom matke nič nepovedal a odišla domov. Večer baba prišla a stŕpla od zlosti, keď videla, že všetko, čo kázala, je hotové. Nevravela nič, len Libora odviedla domov a sama mu do izby priniesla večeru. Na druhý deň ráno dostal Libor dve okované vedrá a zase musel babu nasledovať. Prišli k veľkému rybníku a baba povedala: „Tú vodu z rybníka preleješ na tamten kopec, ináč ťa zmárnim.“

Libor sa posadil na zem a očakával poludnie. Načo by sa moril s prelievaním vody na kopec, veď by to bola zbytočná práca. Napoludnie prišla zase Čakanka s obedom.

„Ako vidím, veľmi si sa nepretrhol,“ povedala.

„Čakal som na tvoju pomoc, čo by tu bola platná moja práca.“

Nato Čakanka otočila prsteňom a povedala: „Chcem, aby sa voda z rybníka preliala na tamten kopec a zostala tam až do západu slnka.“

V tom okamihu sa z rybníku voda stratila a kopec bol odhora až dolu zatopený. Libor svojej milej poďakoval vrúcnym bozkom a ona sa ponáhľala domov. Keď večer baba uvidela vodu na kopci, zaškrípala zubami, že sa jej zámer opäť nepodaril. Doma sa Li- bor pokojne navečeral a ľahol si spať. Keď ráno vstal, musel ísť zase s babou na zelenú lúku. Keď prišli doprostred, vzala baba píšťalku a zapískala. Hneď sa prihnalo tristo zajacov, ktoré skákali po lúke ako kobylky.

„Tie zajace tu budeš do večera pásť, a ak sa ti stratí čo len jediný, zmárnim ťa.“ Len sa však obrátila, nebolo na lúke po zajacoch ani stopy.

„Blázon by sa za tými ušiakmi zháňal, Čakanka mi ich privolá,“ povedal si Libor. A to sa aj stalo, lebo keď Čakanka prišla, otočila prsteňom, prikázala, aby sa zajace na lúku vrátili a zostali tam až do večera. V okamihu ich bola plná lúka a nechýbal ani je- den.

Baba horela zlosťou, keď večer videla zajace na lúke a Libora pri nich sedieť, akoby nevedel narátať do päť.

„Teraz je už Čakanka moja?“ spýtal sa Libor, keď prišli do zámku.

„Zajtra si ju môžeš vziať,“ odvetila nazlostená čarodejnica.

Keď bolo po celom zámku ticho, ozvalo sa na Liborovom okienku: „vrkú, vrkú, vr- kú!“ Libor vyskočí z postele, ide k oknu a vidí roztomilú holubičku. „Ale, ale, čo ty tu hľadáš?“

„Čo iné by som hľadala, než teba, veď som tvoja Čakanka,“ odpovie holubička, sadne mu na plece a zobáčikom zobe do opálených líc.

„Nesiem ti radu, čo máš zajtra robiť. Matka ťa dovedie do siene, kde bude tristo pa- nien s rovnakými tvárami a rovnakými šatami, aby si si ma z tých tristo vybral. Ak ma budeš chcieť spoznať, daj dobrý pozor na oči – ktorá na teba žmurkne pravým okom, tú si vyber, to budem ja.“

„Ďakujem ti, milá holubička, ale ja by som ťa aj bez toho spoznal medzi tisícimi.“

„Tomu never, zajtra sa presvedčíš.“

Holubička odletela a Libor nepokojne očakával ranné zore. Len čo sa naraňajkoval, prišla poňho baba a viedla ho do veľkej siene. Bola tam taká krása a nádhera, až Liboro- vi oči prechádzali. Na zlatom strope svietil mesiac a tisíce hviezd zo samých diaman- tov, dookola na stenách viseli siahodlhé zrkadlá a pod nimi stáli pohovky potiahnuté červeným aksamitom so striebornými kvetmi. Dlážka bola zložená zo zlatých a strie- borných tabuliek. Čo ale bol lesk všetkých tých hviezd, čo sa jagali na zlatom strope, proti lesku očí, čo iskrili na Libora z milých tvárí tristo panien. Striebrom pretkané rú- cha šumeli sieňou a ako biele labute krúžili okolo Libora a každá mu na okamih pozre- la do očí. Libor v duchu ďakoval Čakanke za dobrú radu, lebo by veru nevedel, ktorú si zvoliť, keby posledná šibalsky nežmurkla pravým očkom.

„Táto je moja,“ povedal a chytil Čakanku za oblé plece.

„Tak si ju nechaj, ale zo zámku nesmieš odísť skôr, než zajtra ráno,“ povedala čaro- dejnica.

Libor bol ku všetkému zvoľný, len keď mal, čo chcel. Keď prišiel s milou do svojej izby, pýtal sa jej, či má naozaj toľko sestier a ona mu povedala:

„Mám len dve sestry, tie ostatné boli dračice pričarované matkou, ktoré by ťa roztrha- li, len čo by si si vybral jednu z nich.“

„Koľkokrát si ma už uchránila od smrti, moja milá!“ zvolal Libor a pobozkal jej biele

čelo. „Ale tvoja matka sama musí byť dračica!“

„Veru aj je, a ja sa stále bojím, aby sa ti niečo zlého nestalo, preto zostanem stále pri tebe.“

Polovicu dňa sa od neho nehla, až navečer sa odobrala do svojej izby, no predtým mu povedala:

„Keby som počula niečo podozrivé, prídem po teba a obaja utečieme.“

Láska a strach nedali Liborovi zaspať. O polnoci niekto ticho ťuká na okienko. Libor bol jedným skokom hore a otvoril okno. Do izby vletí biela labuť, a keď sa premení na Čakanku, vraví: „Rýchlo, Libor, vezmi ma okolo pása, prilož svoju hlavu k mojej a za- kryjeme sa závojom, aby sme mohli obaja odtiaľto odletieť, lebo matka ťa chce zajtra zmárniť.“

Libor si to nedal dvakrát opakovať, vzal Čakanku okolo útleho pása, priklonil hlavu k jej, ona prehodila cez oboch závoj – a už dve labute vyleteli oknom, dolu pod zlatý

vrch, kde ležalo dvoje čižiem a skrinka. Tam sa labute zase premenili a Čakanka svoj- mu milému povedala:

„Jedny čižmy si obuješ ty, druhé ja. Vzala som ich matke, sú dvanásťmíľové. V tej skrinke mám šperky, daj na ne dobrý pozor.“

Keď sa obuli, vzali sa za ruky a začali si vykračovať – čo krok, to dvanásť míľ, a tak im cesta ubiehala jedna radosť. Lenže baba predsa len začula akýsi šramot, vstala, išla k Čakanke do izby a tam ju nenašla. Zľakla sa a bežala k Liborovi, ale tam tiež nikto. Bez seba od zlosti beží po dvanásťmíľové čižmy, ale aj tie sú preč. Rozzúrená schytí dvadsaťštyrimíľové a pustí sa za uprchlíkmi.

„Obzri sa, Libor, či za nami niekto nejde,“ povedala Čakanka, keď vychádzalo slnko.

„V diaľke vidím niečo čierne.“

„To je moja matka. Polož skrinku na zem, postav sa na ňu a primkni sa ku mne.“ Potom Čakanka otočila prsteňom a povedala: „Môj milý nech je kríkom a ja na ňom ružou.“

O malú chvíľu sa už tade hnala zlá baba ako divý lev, ale krík, na ktorom rozkvital jediný púčik, si nevšimla.

Len čo im zmizla z očí, premenili sa obaja naspäť a utekali ďalej. Baba však zistila, že ide zlou cestou, obrátila sa a zase im prišla na stopu.

„Obzri sa, Libor, kto ide za nami?“ pýtala sa Čakanka v tmavom lese.

„Nevidím nič, len v diaľke počujem hukot.“

„To je moja matka. Postav sa na skrinku!“

Opäť otočila trikrát prsteňom a povedala: „Môj milý nech je kostolíkom a ja kazateľ- nicou!“

Zase ich baba obehla a v samej zlosti si kostolíka ani nevšimla. Milenci boli radi a náhlili sa ďalej.

Lenže čarodejnica zase zistila, že nejde dobre a vrátila sa.

„Obzri sa, Libor, kto ide za nami?“ pýta sa Čakanka na veľkej lúčine.

„Vidím niečo čierne.“

„To bude matka, postav sa na skrinku.“ Zase trikrát otočila prsteňom a povedala:

„Môj milý nech je rybníkom a ja na ňom labuťou.“

To sa hneď stalo, no baba to predsa len zdiaľky uvidela. Keď prišla k rybníku, preme- nila sa na vola a začala vodu z rybníka logať. Už úbohá labuť plávala skoro na suchu a každú chvíľu čakala, že ju stará zhltne, keď zrazu vodou napuchnutý vôl praskol a voda stiekla nazad do rybníka. Labuť od radosti zatrepe krídlami a obaja sa opäť stanú Liborom a Čakankou.

Aby nemuseli hľadieť na mŕtvu matku, odišli kus ďalej, a keďže sa už nemali čoho báť, hodinku si oddýchli. Potom sa s chuťou náhlili domov.

Liborova matka, slabá a zbiedená trápením, dňom i nocou myslela na svojho syna, kde asi je a či ho ešte pred smrťou uvidí. Jedného dňa, práve ako vtedy, keď si Libor priviedol nevestu, mihne sa za oknom krásna dievčina, dvere sa otvoria a do nich vstúpi Libor s Čakankou. Keby ju syn nechytil do náručia, bola by spadla na zem.

„Poďte, mamo, chalúpku dajte komu chcete, máme pre vás lepšie bývanie,“ povedal Libor potom, čo sa trochu spamätala a pozhovárali sa. Keď sa dozvedela, že syn má kniežatstvo, dala chalúpku chudobnej žene a išla s ním. Za chalúpkou stál koč so štyrmi

koňmi, do toho všetci traja nasadli a cvalom leteli k zámku, čo Libor s Čakankou kúpili cestou k nej.

Libor žil so svojou ženou v radosti a ich nebo lásky sa im už do smrti nezachmúrilo. Starká sa synovým šťastím zotavila a ešte si na kolenách pohojdala i vnúčatá.