Potrestaná pýcha – Božena Němcová

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: filomena (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.01.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 844 slov
Počet zobrazení: 2 471
Tlačení: 81
Uložení: 76

Potrestaná pýcha – Božena Němcová

Na kráľovský hrad povolali maliarov, aby nama- ľovali podobizeň kráľa Miroslava, lebo mladý kráľ sa chcel ženiť. Medzi mnohými obrazmi, čo dostal od princezien a kňažien, bola jedna ta- ká krásna, že k nej Miroslav na prvý pohľad za- horel láskou a za kráľovnú už nechcel žiadnu inú. Dával sa preto teraz malovať, aby jej mohol poslať svoj obraz a zároveň požiadať o jej ruku. Keď sa maliari zišli, kráľ im povedal: „Vážení páni majstri! Dal som vás zvolať, aby ma každý z vás namaľoval. Nechcem však, aby ste mi pri- dávali krásu, ale skôr, aby bol obraz menej pek- ný než moja tvár.“

„Načo tebe, kráľ náš, pridávať krásu?“ pove- dali umelci, „my budeme radi, keď náš štetec dokáže zobraziť skutočnosť.“

Hneď sa pustili do práce a zakrátko bolo v sieni vystavených niekoľko kráľových po- dobizní a kráľ sa so svojou radou prišel pozrieť, ktorá z nich by sa najlepšie hodila na odoslanie.

„Ja myslím, milostivý kráľ,“ povedal dvoran, „že vaša tvár všetky tie podobizne pred-

čí, lebo sa mi ani jedna z nich nezdá celkom vystihovať tvár Vašej Milosti.“

„Ani som nechcel, aby som bol zobrazený verne. Myslím, že sa princezná nebude hnevať, keď budem v skutočnosti o čosi krajší, než na obraze.“

Preto aj vybral obraz, čo sa mu najmenej páčil, dal ho vsadiť do zlatého rámu vyklada- ného drahými kameňmi a svojich predných dvoranov s veľkým sprievodom a darmi vyslal k otcovi krásnej princeznej, aby požiadali o jej ruku.

Ich návrat očakával s nevýslovnou túžbou. O nejaký týždeň síce prišli, ale všetci boli smutní a mrzutí, takže Miroslav z ich úst nečakal nič dobrého.

„Pán a kráľ náš!“ povedali vyslanci, keď predstúpili pred kráľa, „stala sa nám neslý- chaná urážka, až sa bojíme Vašej Milosti všetko vyjaviť.“

„Len vravte, nech je to čokoľvek.“

„Kráľ nás prijal vľúdne a pohostinne a celý dvor bol potešený, že Vaša kráľovská Mi- losť chce princeznú Krasomilu za ženu. Na druhý deň sme s poklonou išli k princeznej. Ešte nikomu nebolo dovolené dotknúť sa jej ruky, preto aj my sme mohli pobozkať len lem jej rúcha. Pohŕdavo pozrela na obraz Vašej Milosti a vrátila nám ho späť so slo- vami: 'Tu zobrazený kráľ nie je hoden, aby mi zaviazal črievičku.’ Krv nás od hanby pálila, ale starý kráľ nás prosil, aby sme pravú príčinu zamlčali, že on sám od svojej dcéry veľa skúsi, a že sa to iste dá ešte všetko napraviť a princezná predsa privolí. Len- že nám sa taká kráľovná nezdala byť pravou matkou svojich poddaných, a preto sme na nič nedbali a radšej odišli.“

„To bolo najmúdrejšie, som s vašim jednaním celkom spokojný. O ostatné sa posta- rám sám,“ odpovedal kráľ, ale líca mu nad pyšnou princeznou horeli hnevom. Dlho

premýšľal, čo by mal teraz urobiť, až jeho um nakoniec našiel cestu, po ktorej kráčať sa mu zdalo najvhodnejšie. Zavolal svojho starého radcu a správcu, jemu jedinému sa zveril so svojím zámerom a ten mu ho schválil.

Na druhý deň sa to v hrade len hemžilo, lebo sa kráľ chystal na cestu a správu krajiny odovzdal svojim radám a hrad starému správcovi. Na tretí deň odišiel. Na pomedzí svojho kráľovstva si vzal len nejaké šatstvo a trochu peňazí, celú svoju družinu poslal naspäť a ďalej šiel len sám.

Bol krásny jarný deň a princezná Krasomila sa prechádzala po zahrade. Bola vskutku krásna ako bohyňa Lada, ale jej tvár bola ružou bez vône, záhradou neprehriatou lúčmi slnka. A predsa mala v duši jemnocit, lebo často zaplakala nad nešťastím chudobného a dávala hojné almužny, len žiadny žobrák k nej nesmel podísť bližšie, aby sa jej nedot- kol svojou špinavou rukou. Množstvo vladárov sa už uchádzalo o jej ruku, no ona kaž- dým pohrdla. Jej myšlienky mali krídla orla a rady by sa povzniesli až k slnku. Starý kráľ ju často napomínal a za prílišnú pýchu hrozil božím trestom. Na to mu ale odpo- vedala: „Môj ženích sa musí krásou, vznešenosťou, umením a šľachetnosťou skvieť nad inými, ináč nikdy nebude mojím.“

Ako sa tak prechádza po zahrade, vojde k nej otec a vraví: „Dcéra moja, prijal som do služby mladého muža a urobil ho vrchným záhradníkom, len sa mi zdá na ten úrad príliš učený. Vyzná sa rovnako dobre v záhradníctve ako v umení literárnom či v hud- be, až som nad ním žasol a s radosťou ho prijal k svojmu dvoru. Takého učeného muža tu veru nemáme. Čo myslíš?“

„Nemôžem povedať nič, lebo som ho nevidela. Ale myslím, otec, že si urobil dobre, lebo taký muž je pri dvore ako drahý klenot. Ak je v hudbe skutočne taký vzdelaný, ako vravíš, a aj ináč človekom ušľachtilých mravov, mohol by ma doučiť hre na harfu, lebo mi veľmi chýba môj nebohý učiteľ. Pošli teda po toho cudzinca.“

Kráľ súhlasil a princezná vošla do letnej siene, do ktorej za okamih vstúpil Miroslav.

„Skladám k vašim nohám najhlbšiu poklonu, milostivá pani, a čakám na vaše rozka- zy,“ povedal Miroslav, sklonil hlavu k jej nohám a pobozkal lem drahého rúcha, pričom pozrel na princeznu okom, s akým sa dosiaľ nestretla. Hrdá panna sa začervenala a uprela zrak na ružu, ktorú si pred chvíľou odtrhla v záhrade. Netušila, aké nešťastie jej vzíde z práve rozvitého púčka. V tom sladkom lôžku, zavinutý ako v ružových plien- kach, sedel zlý bôžik s napnutým lukom, v ktorom mal šíp namočený v najjedovatej- šom jede, a len čo sa Krasomila do osudnej ruže pozrela, bôžik šíp vypustil a ona v srd- ci pocítila bolesť, proti ktrorej niet žiadnych liekov.

„Ako sa voláte?“ spýtala sa po chvíli prívetivým hlasom Miroslava.

„Miroslav,“ odpovedal.

„Otec mi vravel, že sa vyznáte v hudbe a ja som si už dávno priala mať učiteľa, čo by ma doučil hre na harfu. Mala by som veľkú radosť, keby ste nastúpili na miesto môjho nebohého učiteľa.“

„Ak moje skromné umenie bude schopné zastať tú službu, budem sa pokladať za šťastného.“

„Ostatné vám povie kráľ,“ povedala na to princezná a pokynula mu rukou na zname- nie, že sa môže vzdialiť. Ešte dlho tam Krasomila stála a nevedela, čo sa to s ňou stalo. V hlave jej šumelo a šepkalo ako vábne hlasy, ako sladké znenie hudby, a v srdci ju

pálilo, ako keď sa po dlhej tmavej noci na väzňa prvýkrát usmeje slnko a on otvorí brá- ny svojho srdca dokorán, aby každý jeho kútik naplnil nebeským svetlom. Ozvali sa kroky a Krasomila sa prebrala z myšlienok. Bol to kráľ.

„Tak čo,“ spýtal sa, „prijala si Miroslava za učiteľa?“

„Sama som mu to navrhla, len práve premýšľam, kedy by som mala začať.“

„Urob, ako myslíš. Čo sa mňa týka, mne pri jeho mene prichodí na um kráľ Miroslav a denne sa strachujem, že tú urážku od teba neznesie a vypovie mi vojnu. Dcérka, dcér- ka, vtedy si veľmi pochybila.“

„Netráp ma, otec! Bola by som nešťastná, keby som si musela vziať toho kráľa, preto zostanem pri svojej mienke.“

Kráľ sa zamyslel a mrzutý odišiel. Na druhý deň sa však všetko urovnalo a začali sa hodiny hudby.

Miroslav bol horlivým učiteľom, Krasomila zase pozornou žiačkou, a ľadová kôra, ktorou jej pýcha obložila srdce, sa každým dňom viac a viac tenčila. Často si jej komor- né šepkali: „Čo sa to len s našou paňou stalo, človek sa nikdy nesmel opovážiť dotknúť sa jej ruky, a teraz si nič nerobí z toho, keď jej Miroslav pri odchode ruku pobozká.“ Pyšnú princeznú opanovala láska. Už dlhý čas bol Miroslav pri dvore, všetci ho mali radi, nadovšetko však Krasomila, hoci najradšej by si to nepriznala. Niekedy prišla do zahrady a pyšne vrchného záhradníka pozdravila, no predsa si nesadla inde, než na se- dadlo či do vonnej besiedky, čo pre ňu Miroslav cez noc kázal urobiť. Nemohla byť ta- ká neláskavá a milým slovom nepoďakovať za ten prejav jeho úcty, a z niekoľkých slov sa potom rozprúdil rozhovor, lebo sa princezná mala veľa čo pýtať i prikazovať. S učením to bolo rovnaké. Občas, keď ju prepadol zlý rozmar, musel sluha učiteľa od- byť, že princezná nemá na učenie chuť. O chvíľu ju to ale prešlo a sluha zase musel bežať, aby učiteľ prišiel. Často, aby rozjasnila zachmúrenú tvár, podala mu ruku na po- bozkanie, česť, akej sa nedostalo ani najvyšším šľachticom.

Raz navečer sedela princezná pri otvorenom okne, hrala na harfu a spievala, a vedľa nej Miroslav, s okom upretým na jej líca zaliate zlatou žiarou zapadajúceho slnka. Odrazu sa zarazila a podala harfu svojmu učiteľovi.

„Ak Vaša Milosť dovolí, zaspievam teraz svoju pieseň,“ povedal Miroslav a Krasomi- la prikývla.

Začal spievať – ale aký to bol spev! Tu sa Krasomile zdalo, že počuje vyzváňanie strieborných zvonov, čo ju volajú do chrámu k zbožnej modlitbe, tu zas, že ju láka tiah- ly, vábny hlas slávika pod tienistú klenbu do náručia milenca. Slnko zapadlo za vysokú horu, jeho posledný záblesk zaletel k oknu a strhol ľadovú rúšku, čo ešte ako pavučina držala v putách srdce pyšnej princeznej. Ticho sklonila hlavu k Miroslavovi a na jeho ruku padla slza.

Akoby to nepobadal, Miroslav povedal: „To bola pieseň na rozlúčku, moja milostivá kráľovná! Zajtra musím odtiaľto odísť.“

„Čo to hovoríš, Miroslav? Nie, nie, ty od nás nesmieš odísť!“ zvolala Krasomila trasú- cim sa hlasom a chytila Miroslava za ruku. Tu sa otvorili dvere a cez prah vkročil jej otec.

„Toto je teda ten muž, ktorého ľúbiš?“ spýtal sa chladne zarazenej dcéry.

„Áno, otec, ľúbim ho,“ odvetila Krasomila a hrdo sa vztýčila.

„Vieš ale, že mu chýba jedna z tých cností, čo si si pre svojho budúceho manžela sta- novila?“

„Viem, že Miroslavovi chýba vznešený rod, ale aj tak ho ľúbim, nech by bol postave- ný ešte nižšie.“

„Dobre teda, nech je tvojím manželom ešte v túto hodinu. Ale viac v mojom zámku nezostaneš, aby si na moju hlavu neprivolala ešte väčší posmech.“

„Ó milostivý kráľ!“ povedal Miroslav a kľakol si pred kráľom na koleno, „nemôžem dovoliť, aby bola princezná kvôli mne nešťastná. Odídem odtiaľto a na všetko nech sa zabudne.“

No kráľ na to nedbal. Zakrátko priviedol svojho spovedníka a po nejakej hodine bola pyšná princezná Krasomila ženou chudobného Miroslava, vo svojich najprostejších ša- tách stála pred zámkom a v duchu sa ťažko lúčila s otcom, čo sa s ňou tak nevľúdne rozišiel a vyhnal ju z domu ako chudobnú slúžku. Skoro sa ale vzchopila, vzala svojho manžela za ruku a vsadla s ním do koča, ktorý ich odviezol na hranice krajiny, ktorej mala Krasomila niekedy vládnuť. Tam zostúpili z koča a ďalej šli peši.

„Žena moja, duša drahá,“ povedal Miroslav Krasomile, „čo si len teraz počneme? Ja síce mám v hlavnom meste brata, ktorý je pri dvore a pomôže mi k službe, ale do tých čias sa ťažko vyhneme núdzi.“

„Veď čosi peňazí ešte máme a ja zatiaľ budem pracovať a vynasnažím sa, aby som zmiernila tvoje starosti,“ tešila Krasomila zarmúteného muža, hoci ani jej nebolo pri srdci ľahko. V najbližšom mestečku najal Miroslav zase koč, aby na chôdzu nezvyknu- tá princezná nemusela ísť ďalej peši. Keď prišli do hlavného kráľovského mesta, pre- najal Miroslav malú izbičku a tam sa s Krasomilou ubytoval. Dohodli sa, že všetky nádherné šaty predajú a kúpia skromnejšie, čo vskutku urobili, ba i jediný prsteň, čo mala Krasomila na ruke, obetovala na jedlo.

„Teraz pôjdem,“ povedal na druhý deň Miroslav, „a nájdem ti prácu a sebe službu, ku ktorej mi azda dopomôže brat.“

Šiel a na poludnie sa vrátil s malým uzlíčkom. Rozviazal ho, vybral jemné plátno a trochu ovocia.

„Pozri, srdce moje, tu ti nesiem prácu, za ktorú, keď ju dokončíš, dobre zaplatia. Ovo- cie som dostal od brata. Ach, milá žena, ako som ťa len, kráľovskú dcéru, mohol uvrh- núť do takého živobytia? Zvyknutá na všetky príjemnosti, máš teraz robiť pre ľudí a znášať núdzu. Ach, ja nešťastník!“ Tak Miroslav bedákal a bozkával ruky svojej ženy, ktorej až po svadbe vyjavil, ako veľmi ju ľúbi.

„Prečo nariekaš,“ odvetila a jej oči sa naňho smiali, „veď som to sama chcela. Tvoja láska mi všetko vynahradí.“

S radosťou vzala jemný kment a s chuťou sa pustila do práce. Pilne šila, nedala si po- koj ani v noci, a len na chvíľu odbehla, aby mužovi prichystala jedlo. Keď mala prácu hotovú, vzala si na hlavu prostý biely čepček a išla s Miroslavom, aby ju odovzdala. Miroslav ju zaviedol do pekného domu a sluha ju viedol cez nádherné miestnosti až ku komornej. Predsa len jej bolo úzko, keď komorná prácu prezerala a potom všeličo vytýkala a chcela ju ukrátiť na peniazoch. Už sa jej líca červenali a slzy vstupovali do očí, keď sa otvorili dvere a vošla vznešená dáma. Spýtala sa komornej o čo ide, a keď prácu prezrela, kázala, aby šičke vyplatila plnú mzdu. Krasomila sa s poďakovaním

uklonila a ponáhľala sa von z domu. O tom, čo sa jej prihodilo, nepovedala Miroslavovi ani slovo. Spomenula si, že jej vlastné komorné to asi tiež tak robievali s úbohými šič- kami a inými remeselníkmi. Asi o dva dni Miroslav zase prišiel a ponúkol jej službu u vznešenej dámy, kde by sa vraj mala veľmi dobre. Krasomila bola spokojná, zahalila si tvár a šla k panej do služby. Tá si ju prezrela od hlavy po päty, potom sa pýtala, čo všetko vie, a keď jej to Krasomila povedala, dáma pristala, aby zostala dva dni na skúš- ku.

Boli to ale strastné dva dni! Len teraz videla, čo taká slúžka od rozmarných urodze- ných skúsi, ako pohŕdavo sa s ňou zaobchádza. A toho chystania, behania, znášania, a čo kriku a zvady, ak nebol jeden krúžok vlasov presne ako druhý, ak sa živôtik trošku krčil. A predsa nie je také božie stvorenie lepšie než iné. To nemohla Krasomila vystáť a o dva dni prišla naspäť.

„Vieš čo je nové, ženuška?“ povedal Miroslav pár dní nato, keď s rozjasnenou tvárou vchádzal do dverí. „Náš kráľ si priviedol nevestu a zajtra bude v zámku veľká hostina, pri ktorej ju predstaví svojim poddaným pánom. Bude vraj treba veľa kuchárov a ku- chárok a každý dostane za deň zopár dukátov. Pozri, ty variť vieš a veľa práce mať ne- budeš, nešla by si tam za kuchárku?“

„Prečo nie, pôjdem. Toľko peňazí za deň tak ľahko nezarobím,“ odvetila Krasomila. Skoro ráno sa vystrojila, na hlavu uviazala šatku a šla s mužom do kráľovského zám- ku.

„Ja sa zatiaľ tiež postarám o nejaký zárobok a večer po teba zase prídem,“ povedal Miroslav, keď odchádzal z kuchyne, kam ženu zaviedol. Krasomila sa hneď mala k práci, ktorú jej vrchný kuchár na celý deň pridelil a ničoho iného si v zámku nevšímala. Všetko sa darilo dobre, už sa schádzali hostia a kočom ani nebolo konca. Krasomila práve bežala cez chodbu, keď tu jej vojde do cesty pán, samé zlato a striebro, že ho pre lesk ani nebolo poznať.

„Prosím vás,“ vraví hlbokým hlasom Krasomile, „zavolajte niekoho, aby mi zaviazal

črievicu.“

Krasomila naňho očkom pozrela, a keď podľa šiat videla, že je to sám kráľ, zohla sa a zaviazala mu ju sama. Kráľ poďakoval a odišiel. O malú chvíľu príde kráľov sluha a pýta sa, kde je tá kuchárka, čo kráľovi zaviazala črievicu, aby šla hore ku komornej. Krasomila podľa príkazu vošla ku komornej, tá sa uklonila a prosila ju, aby s ňou išla do ďaľších komnát. S údivom sa Krasomila obzerala po skvostných komnatách, kde jej všetko pripomínalo domov. Boli to dámske komnaty a Krasomila si pomyslela, že tu iste bude bývať mladá kráľovná, čo tu však má robiť ona, to dosiaľ nevedela. Tak prišli až do obliekárne, kde boli lavice plné drahých šiat a stolíky plné šperkov.

„Tu si máte vybrať jedny šaty, k tomu šperky a ja vás ustrojím. Náš kráľ vás chce za zdvorilosť, čo ste mu preukázali, vziať raz k tancu.“

„Prepána,“ zľakla sa Krasomila, „čo by povedal môj muž! Ja, tancovať s kráľom a obliecť sa do týchto šiat? Nie, nie, to neurobím!“

„Ani keď ťa sám poprosím?“ spýtal sa za ňou hlas a ona pri sebe uvidela kráľa – a spoznala svojho Miroslava!

Krasomila sa preľakla a v úžase i trochu vyčítavo sa spýtala: „Prečo si to všetko robil a tak so mnou zaobchodil?“

„Nepamätáš, s akou pyšnou odpoveďou si mojich dvoranov poslala naspäť s mojím obrazom? Vtedy som prisahal, že tvoju pýchu pokorím. Tvoj otec ma v tom podporil a tvoja láska mi bola nápomocná. Ale nebol by som ťa skúšal tak dlho, keby to nekázal tvoj otec. Ja som pritom trpel s tebou.“

Tu sa otvorili dvere a vošiel starý kráľ a všetci traja sa srdečne objali.

„Dcérka, tá skúška bola síce trochu trpká, ale ver mi, že bude na osoh tebe i tvojim deťom!“ povedal jej otec.

Keď potom prichádzali hostia a videli novú kráľovnú v drahocennom, zlatom vyší- vanom rúchu a s kráľovským diadémom, všetci boli očarení jej krásou, lebo ku všetkej spanilosti pristúpila teraz miesto hrdosti a pýchy prívetivosť a dobrota. Miroslav si hr- do viedol milovanú ženu do siene, kde bolo zhromaždené panstvo, a to mladú kráľovnú uvítalo s jasotom!

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Pohádky Boženy Němcové



Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.038 s.
Zavrieť reklamu