O bielom hadovi – Božena Němcová

O bielom hadovi – Božena Němcová

Chudobná gazdiná raz išla do lesa na stelivo. Hra- be, hrabe, a tu zrazu vidí do kruhu stočeného bieleho hada. Mohla ho ľahko zabiť, ale to by nespravila za celý svet, lebo to bol had biely a ten prináša šťastie. Vzala kôš, priložila ho až k nemu, že ho doň posunie hrabľami a vezme so sebou domov. To sa aj podarilo, had vkĺzol do koša a zahrabal sa. Gazdiná ho s radosťou niesla domov a len čo vkročila do dverí, zvestovala mužovi, aké si prináša šťastie. Muž vzal kôš, ha- da z neho vybral a položil na podušku, ktorú po- tom vyložil na pec. Z každého jedla, čo prišlo na stôl, dostal do misky aj had, a obaja sa oňho sta- rali ako o vlastné dieťa, ktoré nemali. Odkedy bol v dome, všetko sa im vskutku darilo a čosko- ro si pomohli z núdze.

Mali už hada päť rokov, keď tu sa jedného dňa pri raňajkách ozve z pece hlas:

„Otec, keď ste si ma vzali na starosť, tak ma musíte aj oženiť.“

„No, pre mňa za mňa, tak ja ťa ožením,“ povedal gazda, „len ktorú by si rád?“

„Žiadnu inú než Belu, dcéru kniežaťa,“ odvetil had. „Len tam hneď choďte a naho- vorte mi ju.“

Gazda sa po raňajkách obliekol do sviatočného, že pôjde nahovárať nevestu pre hada.

„Ale muž môj,“ vraví mu vonku gazdiná, „veď princezná si ho nebude chcieť vziať.“

„Nech urobí čo chce, ja mu to po vôli urobiť musím, ináč by sa nám pomstil,“ pove- dal gazda a pobral sa do mesta, kde býval knieža, čo mal krásnu dcéru Belu. Keď prišiel do zámku, dal sa ohlásiť u kniežaťa a o chvíľku ho už sluha viedol do veľkej siene, kde sedel knieža, jeho žena i ich krásna Bela. Gazda sa kniežaťu uklonil a bez okolkov odo- vzdal posolstvo.

Knieža sa zamyslel, knažná zdesila, len Bela, ktorá sedela pri okne a priadla (vtedy priadli aj kniežacie dcéry), sa zasmiala a povedala:

„Odkáž svojmu synovi, bielemu hadovi, že si ho vezmem, keď príde na svadbu po zlatej ceste na granátovom koči so striebornými kolesami a diamantovými zákolesník- mi. Zapriahnutých musí byť štvoro bielych koní s perlovým postrojom. Keď tak príde, bude svadba.“

Gazda si pomyslel, že to jeho syn nedokáže, ale poďakoval kniežacej dcére za odpo- veď a šiel domov. Doma hadovi zvestoval, čo mu Bela odkázala.

„Ďakujem ti, otec, za vybavenie,“ povedal had, „ráno sa s matkou ustrojte, pôjdeme na svadbu.“

Gazda slovám hada pevne dôveroval a naozaj sa na ráno vychystal. Len čo svitol deň, gazdiná vstala a pripravila raňajky. Keď sa po raňajkách vystrojili, začujú erdžanie ko- ní, a keď vyzrú von okienkom, vidia na dvore granátový koč so striebornými kolesami a diamantovými zákolesníkmi, zapriahnutých je štvoro koní s perlovým postrojom,

bielych ako labute. Všetko bolo také krásne a tak sa to ligotalo, až oči prechádzali. Gazda vzal kôš s hadom, a keď vyšli na dvor, chcela gazdiná vyliezť dozadu na koč, lebo vnútri boli samé zlaté vankúše. Ale had povedal: „Kamže, matka? Len sa posaďte na vankúše a mňa položte vedľa seba. Otec nás povezie.“

Gazdiná teda poslúchla, sadla si na krásne vankúše a kôš s hadom položila vedľa se- ba. Gazda vyliezol na kozlík, vzal do ruky opraty a šli. Za dvorom začínala zlatá ces- ta a po takej sa šlo až do zámku. Bela sa dívala z okna, a keď videla, že had vskutku ide po zlatej ceste na granátovom koči, musela sa vystrojiť do svadobných šiat. Matka plakala, otec hromžil, keď to však sama chcela, musela Bela mlčať. Prišiel ženích, prišli i hostia a svadba sa slávila v zelenom háji. Jedli, pili, boli veselí, len nevesta plakala a ženích ticho ležal na bielych poduškách. Prišla noc a nevesta musela ísť spať so žení- chom do svadobnej komnaty. Zahrabala sa do mäkkých vankúšov a perinu si od strachu vytiahla až cez hlavu.

Tu prosí ženích: „Bela, prosím ťa, obráť sa ku mne!“ Hlas mal taký mäkký, príjem- ný a dojímavý, že Bela nemohla ináč, než že stiahla perinu z očí a obrátila sa k hadovi. Ten zase prosí: „Belinka moja, prosím ťa, objím ma!“

Bela sa triasla, ale objala ho.

A tu prosí po tretí raz: „Belinka, žena drahá, pobozkaj ma!“

Bela od strachu zažmúrila oči a hada pobozkala. V tom okamihu sa ucíti byť v náru- či, a keď otvorí oči, stretne sa jej oko s láskyplným pohľadom krásneho mládenca. Keď sa ráno mladí manželia zobudili, chcel si muž zase na seba navliecť hadiu kožu, no Bela ho prosila, aby to nerobil a radšej s ňou išiel taký medzi hostí a ukázal sa rodičom. Na to jej povedal: „Vidíš, Bela, že som očarovaný, a keby som tú hadiu kožu na sebe nemal a ona sa mi niekde stratila, musel by som v tej chvíli od teba odísť, teba by trápili nesmierne bolesti a my by sme sa do smrti už asi nestretli. Preto to nežiadaj, ak so mnou chceš naďalej žiť.“

„Nestaraj sa, srdce moje, ja tú kožu niekam schovám, kde ju nik nenájde a odkiaľ sa nestratí, len ju, prosím ťa, na seba neber.“

Mladý muž Belu ľúbil z celej duše, nechal sa preto ľahko prehovoriť a hadiu kožu jej dal. Bela ju zatiaľ uložila pod vankúš, rýchlo sa obliekla a ani dočkať sa nemohla, čo povedia rodičia a hostia, až im privedie takého pekného muža.

Práve všetci sedeli pri stole, knieža s kňažnou, gazda so ženou, a len za vrchstolom bolo miesto pre nevestu a ženícha. Tu sa otvoria dvere a do nich vkročí Bela s krás- nym mužom, akému nebolo páru široko-ďaleko. Knieža a kňažná ho bozkávali a gaz- da s gazdinou mu tiskli ruky a vraveli si: „My sme vedeli, že sa pri ňom dočkáme šťas- tia.“ Až teraz sa svadobčania poriadne veselili, lenže to netrvalo dlho.

Odrazu Bela ucíti na ľavom líci horúci bozk, počuje bolestný vzdych a ženích je preč. Nikto nevedel, čo sa to stalo a každý zostal na mieste sedieť ako omráčený. Len nevesta tušila, čo sa stalo, vyskočila, bežala do komnaty, prehľadala posteľ, no hadia koža sa stratila a nebolo jej. Až teraz si Bela trhala vlasy, nariekala a bedákala, že je príčinou svojho nešťastia. Navyše v srdci pocítila takú bolesť, takú úzkosť, že behala z miesta na miesto, no nikde nenašla pokoja. Keď to už viac nemohla vydržať, obliekla na seba pútnicky šat, zverila rodičom, čo ju trápi, rozlúčila sa s nimi a išla do sveta hľadať svojho strateného muža.

Dlho chodila po svete so svojou bolesťou, nohy si schodila do krvi, tvár vyplakala dobleda, a predsa svojho milého nenašla. Raz príde k malej studničke, nad ktorou sa skláňala veľká vŕba, čo sa v nej zhliadala ako prostovlasá deva v hladine rieky. Dlhé, tenké vetvičky viseli jej z hlavy ako pletence vlasov. Pod tú vŕbu si Bela sadla a za- spala. Tu cíti, akoby ju niekto vzal za ruku, a keď sa prebudí, vidí pred sebou pani celú bielu, no s takou spanilou tvárou, že sa na ňu nemohla vynadívať a stále premýšľala, kde podobnú tvár už videla.

„Počúvaj, dcéra moja, čo ti poviem,“ povedala pani Bele.

Bela sa posadila vedľa nej, ale bolo jej pri srdci zvláštne, akoby počula hlas svojho manžela.

„Vedz, že som matka tvojho strateného muža. Mojím obydlím je táto vŕba, no moje kráľovstvo je rozsiahle a bohatstvo preveľké. Svojho syna som musela od seba pustiť a zaumienila som si, že ho na zemi urobím kráľom. Nemohla som ho však na zemi chrániť, lebo moja moc tak ďaleko nesiaha, a zlá čarodejnica ho zakliala do bieleho ha- da. Gazda ho vzal do svojho domu a tvoja láska ho zbavila kúzla. Nikdy by sa od teba neodlúčil, keby si ho nenútila zvliecť hadiu kožu. Čarodejnica to hneď využila a kožu, ktorú si nechala pod vankúšom, vzala a spálila. V tej chvíli sa princ ocitol vo svojom kráľovstve, čo som mu dala, no pritom stratil pamäť a vzal si inú ženu, ktorú neľúbi a ľud nemá rád. Mesto, kde býva je neďaleko odtiaľto, a ak skutočne môjho syna ľúbiš, poradím ti, ako by si ho mohla získať späť.“

„Ó matka!“ povedala Bela a slzy jej tiekli po lícach. „Pýtaš sa, či ho ľúbim? Pre koho znášam toľkú bolesť? Pre koho chodím po svete zarmútená až na smrť? Keby som nedúfala, že ho predsa nájdem, dávno by som si privodila smrť. Ale čo, ak sa mu nebu- dem páčiť taká utrápená, bledá a zmorená?“

„O to sa nestaraj, dcéra moja, to sa nestane,“ tešila ju pani. „Najprv sa vykúp v tejto studničke, a potom urobíš, čo ti poviem.“

Nato pani zmizla vo vŕbe a Bela sa okúpala. Ako len užasla, keď sa videla vo vode opäť krásna ako v deň svadby! Pani sa zase vrátila, dala Bele iné šaty, a keď sa prezliek- la, podala jej zlatú praslicu, na ktorej kuželi bol hodvábny ľan obtočený perlami, k tomu strieborné vretienko s diamantovým preslenom a povedala:

„S týmto si sadneš na námestie a budeš priasť. Kráľovná pôjde okolo a bude to chcieť kúpiť, ty jej to však nedaj za žiadne peniaze, kým neprivolí, že ti dá, čo od nej budeš žiadať. Zajtra zase príď sem.“

Bela poďakovala láskavej matke a s radosťou išla do mesta. Na námestí sa posadila medzi trhovkyne, vedľa seba postavila praslicu a začala priasť. Ľudia sa zbiehali a nevedeli, na čo majú hľadieť prv, či na krásnu priadku, či na jej praslicu a vretienko. Tu ako pávica tiahne mestom pyšná kráľovná, a keď vidí stáť ľudí v húfe, pošle svojho panoša, aby sa šiel pozrieť, čo sa tam deje. Panoš sa vrátil a kráľovnej rozprával, čo vi- del. Zvedavá kráľovna tiež pristúpila bližšie, a keď uvidela zlatú praslicu, strieborné vretienko s diamantovým preslenom, hneď sa jej ich zažiadalo. Pýtala sa priadky, či je to na predaj. Ale priadka, že nie.

„Dám ti za to peňazí, koľko budeš chcieť,“ povedala zase kráľovná.

„To nie je za žiadne peniaze, milostivá kráľovná!“ odvetila priadka.

„Čo za to teda žiadaš?“

„Nechajte ma raz cez noc zostať u kráľa a všetko je vaše,“ povedala priadka a nedoč- kavo očakávala odpoveď.

Kráľovná chvíľu premýšľala, potom akoby sa o niečom rozhodla a povedala: „Dobre teda, príď večer na hrad.“

Bela dala kráľovnej zlatú praslicu a strieborné vretienko, a potom túžobne čakala, až zájde slnko.

Keď sa zvečerilo, náhlila sa na hrad. Sluhovia ju hneď pustili ku kráľovnej, ktorá Belu mlčky vzala za ruku a cez niekoľko komnát ju doviedla do kráľovskej spálne, kde spal kráľ. Dlho sa utrápená žena dívala do jeho milenej tváre, ale potom sa ticho zohla a po- bozkala ho na ústa, na oči a na čelo. No kráľ sa nezobudil, ani keď ho volala tými naj- sladšími slovami, ani keď s nárekom kropila jeho lôžko slzami. Nastal deň a ona muse- la odísť, a od kráľa nepočula jediného slova. Smutná sa vrátila k vŕbe, kde ju očakávala pani.

„Neplač, dcéra moja, nezúfaj,“ povedala jej, „druhýkrát sa ti to iste podarí. Tu máš košík kvetín, opäť si sadni na námestie a začni viť veniec. Kráľovná ho bude chcieť, ale nesmieš jej ho dať, pokým ti nesplní, čo od nej budeš žiadať.“

Bela vzala košík upletený zo zlatých prútkov a udivene hľadela na kvetiny. Listy a stonky boli zo zlata a striebra a kvety z farebného drahého kamenia. Čo svet svetom stojí, také kvety na ňom nerástli!

S novou nádejou sa úbohá žena uberala do mesta, opäť sa posadila na staré miesto a začala viť veniec. Ak bolo prvý deň divákov veľa, bolo ich druhý deň dvakrát toľko a kráľovná medzi nimi. Pravdaže sa jej zachcelo drahého venca ešte viac než zlatej pras- lice a hneď sa zas pýtala kvetinárky, čo za veniec žiada.

„Milostivá kráľovná! Za peniaze nie je, ale ak ma necháte cez noc u kráľa, dám vám ho.“

Kráľovná bez rozmýšľania privolila a Belu na večer pozvala do hradu. Úbohá prosila nebesá, aby so svojím milým mohla prehovoriť aspoň slovko. Ale keď prišla do hradu a kráľovná ju priviedla do kráľovej spálne, spal kráľ ako predošlú noc, a ani bozky, ani nárek či prosby ho z tvrdého spánku nedokázali prebudiť.

Ešte smutnejšia než predošlý deň šla Bela k bielej panej, ktorej láskavé slová ju tro- chu utešili. Chvíľu ju nechala matka odpočinúť, potom jej do lona položila šaty z drahé- ho kmentu, utkaného sťa zo zlatej pavučiny a vyšívaného drahými perlami a povedala:

„Tie šaty si obleč a večer sa posaď k hradu. Kráľovná ťa uvidí a zase ich bude chcieť. Azda sa ti tentoraz splní, čo si želáš. Ale keby si svoj cieľ dosiahla, nezabudni ani ty, ani tvoj manžel na túto vŕbu, majte ju vždy v úcte a bude sa vám vodiť dobre, lebo kým tento strom bude zelený, bude vás matka chrániť pred zlým.“ Po tých slovách pani pobozkala Belu na čelo a zmizla.

Navečer už sedela Bela pri hrade a o chvíľu šla tade kráľovná so svojou komornou. Akoby nezatúžila po skvostných šatách, keď bola taká chamtivá. Bela ich však nedala ináč, než za jednu noc u kráľa. Kráľovná jej to hneď dovolila a v duchu sa pošetilému dievčaťu vysmiala.

Kráľov komorník spával vedľa královskej spálne, v ktorej po dve noci počul usedavý plač a vzdychanie. Nijako si to nedokázal vysvetliť, a preto si zaumienil, že sa kráľa

na to spýta a to aj na tretí deň urobil. Kráľ sa tomu veľmi čudoval, ale vôbec tomu ne- chcel veriť. Keď sa ale komorník zaprisahal, zamyslel sa kráľ a celý deň o tom premýš- ľal. A zrazu si spomenul, že mu už dva dni kráľovná sama mieša večerný nápoj a núti ho vypiť. To sa mu videlo podozrivé a rozhodol sa, že si dá večer dobrý pozor. Ako oba predošlé večery, priniesla kráľovná aj tretí raz sama šálku s nápojom, kráľ ale stále otáľal a odrazu zvolal: „Nepočuješ nič? Zdá sa mi, že je na hrade nejaký krik.“ Kráľovná priskočila k oknu a kráľ zatiaľ vlial nápoj do záhrenia a šťastne tak kráľov- nú oklamal. Nato šiel do svojej spálne, nedočkavý, čo sa bude diať. Onedlho sa otvorili dvere, kráľovná prišla až k lôžku, a keď videla, že kráľ spí, ticho odišla, priviedla do spálne Belu a dvere za ňou zase zavrela. Od stropu nadol visela alabastrová lampa a bledou žiarou osvetľovala tichú komnatu.

Kráľ trochu pootvoril viečka, ale keď k sebe videl prichádzať akúsi neznámu krásnu pani, zase ich zažmúril a počúval, čo bude vravieť.

„Ach, prichádzam dnes k tebe naposledy, muž môj milený,“ šepkala Bela hlasom ta- kým bolestným, až sa kráľovi zachvelo srdce. „Ak ma ani tentoraz nevypočuješ, musím so svojou bolesťou od teba odísť a biedne zahynúť. Len raz pohliadni, môj milý, na svoju Belu, len jediné slovo k nej prehovor!“ Tak šepkala a vrúcne pobozkala kráľove ústa.

Tentoraz neprosila nadarmo! Ako prvý láskavý Belin bozk spretrhal čarovné putá, ktorými bolo spútané jeho telo, tak teraz strhol i pevný závoj, ktorým bola zahalená je- ho myseľ, že nemohol spoznať svoju milovanú ženu. Kto by pochyboval, či boli man- želia radi, že sa našli!

Ráno prišla kráľovná po Belu, ale zostala stáť ako omráčená, keď ju uvidela v náručí kráľa. Chcela sa na ňu vrhnúť ako zúrivá saň, no kráľ siahol po meči a jedným razom sa zlej žene za všetko odplatil.

Prvá cesta manželov bola k vŕbe, kde neviditeľnej matke ďakovali za jej lásku, a vŕba sa zachvela, studnička zašumela, akoby si bolestne vzdychli nad tým, že nemôžu odpo- vedať. Druhá cesta viedla k Beliným rodičom, ktorí svoje znovunájdené deti privinuli k srdcu. Predali kniežatstvo a išli s dcérou. Ale ani gazda so ženou nezostali sami, aj tí išli so synom, ktorého si vychovali.

Vŕba pri studničke im nadosmrti zostala drahou, a Bela nepriadla na iné vretienko, než na to strieborné s diamantovým preslenom.