O Popoluške – Božena Němcová

O Popoluške – Božena Němcová

Bolo raz jedno dievčatko, ktoré volali Popoluška, lebo sa celý deň motalo pri špinavej práci v ku- chyni a pre samý popol sa ani nedalo poznať, či je pekné alebo nie. Otca mala vlastného a mal ju veľmi rád, lenže mala zlú macochu, čo ju ne- mala rada, a ešte horšiu nevlastnú sestru Doru, jej dcéru. Všetko dobré dávala macocha len tej svojej a čo zostalo, Popoluške. Jej dcéra mala pekné šaty, Popoluška vždy len ražnú sukničku. Preto ju ani macocha nepúšťala medzi ľudí a musela sa len doma o všetko starať.

Ale Popoluška bola vždy dobrej mysle a neža- lovala sa, ani keď sa jej diala krivda.

Jedného dňa šiel otec do mesta na jarmok a než odišiel, spýtal sa dcér, čo im má odtiaľ pri- niesť. Dora si kázala drahé šaty a krásny šperk,

„A čo mám priniesť tebe, dcérka, ako jarmočné?“ spýtal sa otec Popolušky.

„Ale, otec, prineste mi len to, čo vám zavadí o líce, keď pôjdete horou domov,“ odve- tila skromná Popoluška.

„No, dievka moja, to ti môžem splniť.“ povedal otec, ale macocha i Dora ju vysmiali, že je hlúpa.

Otec pošiel na jarmok, a keď si vybavil svoje, kúpil pre dobrú vôľu a kľud v dome nevlastnej dcére, čo si žiadala, hoci by to radšej dal Popoluške.

Keď sa zamyslený vracal horou domov, zavadil mu o líce prútik lieskového kríka. Spomenul si na svoju dcéru a odtrhol konček s troma orieškami, aby jej splnil želanie. Keď prišiel domov, bežali mu dcéry v ústrety a Dora sa hneď pýtala na jarmočné, ale Popoluška bola len rada, že má otca doma a na svoju žiadosť si už ani nespomla, až keď otec Dore podával drahé šaty a šperk a jej tri oriešky. Prijala ich s takou radosťou, akoby boli z rýdzeho zlata.

„Máš ty veru vzácny dar!“ smiali sa jej macocha so sestrou, ale Popoluška na ne ne- dbala a oriešky si schovala do záhrenia.

V tom čase kráľ poriadal ples, ktorý mal trvať tri dni a na ktorý boli pozvané všetky krásne dievčatá, aby si z nich jeho syn mohol vybrať nevestu. To bolo niečo pre fintivú Doru. Bolože to rečnenia, radenia a vyberania šiat, aby sa mohla čo najskvostnejšie vy- parádiť. Popoluška by sa tiež bola rada obliekla do pekných šiat a niekam si vyšla, ale bála sa o tom čo len zmieniť. Keď však videla toľké prípravy a stále len počúvala o krásnom princovi, osmelila sa a poprosila macochu, aby ju vzala so sebou.

„Ale ty, Popoluša, sa chceš opovážiť ísť do zámku? Doma zostaneš! Tu máš prácu, a kým sa vrátim, nech je to hotové,“ kázala macocha, zosypala popol s prosom a dala to- ho za vedro Popoluške na preberanie.

Keď odišli, šla Popoluška s plačom k studni po vodu, a ako sa nahýbala do studne, oriešky jej zo záhrenia vypadli. Preľaknutá skríkla a div, že za nimi neskočila.

„Ach, oriešky moje milé, vyjdite mi von!“ volala žalostne do studne, nahýbajúc sa cez okraj.

Ako tak plače a volá po stratenom darčeku, vylezie zo studne žabka a na obrubu stud- ne položí oriešok.

„Ach, milá žabička, či to mne ho nesieš?“ zaradovala sa Popoluška a siahala po ňom.

„Pravdaže tebe. Rozlúskni ho, a čo v ňom nájdeš, je tvoje,“ odvetila žabka a skočila nazad do studne.

Popoluška hneď oriešok rozlúskla, ale keď doň pozrela, div že ho radostným úľakom zase nepustila do studne. Ležali v ňom šperky, zlatom vyšívané šaty a zlaté črievičky.

„Ó, to je krása!“ zvolala. Len či sa do tých šiat budem vedieť odieť? A veď ešte musím vykonať prácu, čo mi uložila macocha!“ zarmútila sa Popoluška, ale nie nadlho. Keď vchádzala s orieškom do izby, šesť holubičiek zletelo zo strechy a vletelo za ňou. Tri za ňu vyberali proso z popola, tri ju strojili do šiat. A kým ju jedny dostrojili, druhé už mali proso prebraté. Popoluška holubičkám pekne poďakovala, ony ju vyprevadili cez prah a zase sa posadili na strechu. Keď bola Popoluška umytá a oblečená v zlatých ša- tách, celá len žiarila ako slniečko a spokojne mohla ísť do zámku na ples.

Keď vošla do hodovnej siene, všetci hľadeli na krásnu devu s úžasom. Princ, ktorý sa dovtedy pri stole bavil s inými, rýchlo ich nechal a zvedavo podišiel k neznámej.

„Kto ste, krásna panna,“ opýtal sa, „čo svojou prítomnosťou prichádzate skrášliť túto hostinu?“

„Ak vám je milé, aby som sa tu chvíľu zdržala, nechcite vedieť, kto som.“

Princ sa jej teda viac nepýtal a viedol ju k stolu. Trochu sa bála, aby ju sestra s ma- cochou nespoznali, ale tie, aj keď z nej nespustili oka, na Popolušku ani nepomysleli. Po hostine sa tancovalo a princ už nemal oči a myseľ pre nič iné, len pre krásnu nezná- mu. Neobdivoval krásne šaty a drahé šperky, ale videl len jej krásu a počúval len milé slová, čo jej tak ľúbezne plynuli z pier. Popoluška sa sama čudovala, kde sa to v nej berie. Čo sa jej princ pýtal, a bolo toho dosť, na všetko mu odpovedala tak rozumne a vtipne, akoby sa to niekde učila. Odkedy na seba obliekla kráľovské šaty, bola celá iná. Bolo už dosť neskoro, keď si spomenula, že sa musí vrátiť domov. Nemohla sa však princa nijako zbaviť a musela s ním ísť až ku schodisku, tam sa mu však vyšmykla, zbehla dolu a bola preč. Darmo ju princ hľadal, Popolušky nikde nebolo.

Keď prišla domov, vyzliekla šaty, uložila ich nazad do orieška, oriešok pri studni schovala pod kameň a zavolala do studne: „Sestrička žabička, nože mi naň daj pozor!“ Potom rýchlo bežala do kuchyne, natiahla na seba zapopolenú sukňu, hlavu oviazala sivou šatkou, a keď macocha prišla domov, všetko vyzeralo, akoby sa z domu ani nepo- hla a macocha sa čudovala, že už je Popoluška s prácou hotová.

Dora nevravela o ničom inom len o krásnej princeznej, čo bola na plese, ale keď sa jej Popoluška spýtala, čo to bolo za princeznú a odkiaľ, osopila sa na ňu:

„Čo sa ty máš čo na ňu vypytovať, strapaňa, ty sa hrab vo svojom popole, to nie je pre teba!“

Popoluška sa len usmiala, veď sama jej mohla porozprávať, ale nepovedala nič, ani otcovi, len už nebola taká smutná ako prv.

Aj na druhý deň prosila Popoluška macochu, aby ju vzala so sebou, ale ako vždy, aj tentoraz ju macocha odbila, že tam nepatrí, dala jej vyberať z popola mak a sama s Do- rou pošla do zámku.

Len čo vytiahli päty z domu, Popoluška sa hneď náhlila k studni, a ani nemusela volať, žabka už sedela na obrube, vložila jej do ruky druhý oriešok a kázala, aby ho rozlúskla, a čo v ňom nájde, bude jej. Potom skočila do studne a Popoluška oriešok rozlúskla. Boli v ňom šaty vyšívané striebrom.

„Ach, to je krása!“ zvolala prekvapená Popoluška, „len či sa budem vedieť do nich o- dieť. Sestričky holubičky, zase mi pomôžete?“

A šesť holubičiek hneď zletelo zo strechy a za ňou do izby. Tri ju strojili, tri vyberali z popola mak. A kým ju tie prvé dostrojili, druhé už mali mak z popola vybratý. Popo- luška im pekne poďakovala, ony ju vyprevadili cez prah a ona sa ponáhľala do zámku. Už ju tam čakali. Mladý princ sedel pri stole ako na tŕní, ako sa jej už nemohol dočkať, a kedykoľvek sa otvorili dvere, už myslel, že to ide jeho neznáma. Konečne sa dvere rozleteli, zašušťali hodvábne šaty a blažený pohľad princa svedčil o tom, kto prichádza.

„Ach, ako ste ma včera tým náhlym odchodom zarmútili!“ povedal princ, keď s ňou bol osamote.

„Nemôžem ináč,“ odvetila Popoluška, „a ak chcete, aby som vás opäť navštívila, ne- smiete ma tu zdržiavať.“

„Vy neviete, aké je to pre mňa ťažké, ale vyhoviem vám, ak prídete i zajtra.“

„Máte moje slovo.“

A keď teda nastal čas, aby sa večer vrátila domov, princ ju už nezdržiaval a uspokojil sa s nádejou, že ju zajtra zase uvidí.

Popoluška sa zatiaľ ponáhľala domov, šaty uložila do orieška, oriešok pri studni dala pod kameň k prvému, a kým matka prišla, už zase sa hrabala v popole.

To zas bolo rečí o krásnej princeznej a krásnom princovi, ako sa na ňu vypytuje a hľa- dá ju, až Popoluška tu červenela ako ruža, tu bledla ako ľalia, ale to našťastie pod jej sivou šatkou nikto nevidel. Všetci hovorili len o neznámej, ale keď sa Popoluška zmie- nila, že by ju tiež chcela vidieť, macocha i Dora na ňu vyleteli ako zmije, že to nie je nič pre ňu.

Na tretí deň Popoluška zase prosila, aby ju macocha vzala so sebou, ale tá ju vyhreši- la, namerala za vedro popola s ľanovým semienkom a kázala jej to prebrať. Popoluška nevravela nič, nechala macochu s Dorou odísť a sama sa pobrala k studni, kde ju už čakala žabka s orieškom.

„Rozlúskni ho, a čo v ňom nájdeš, je tvoje. Mňa už viac neuvidíš“ povedala žabka.

„Ach, milá sestrička žabička, ako sa ti odslúžim?“

„To máš za to, že si ku všetkým dobrá, a preto budeš šťastná!“ povedala žabka a sko-

čila do studne.

Popoluška rozlúskla oriešok a boli v ňom šaty pošité diamantami, že vyzerali ako z hviezdičiek.

„Ach, to je krása!“ zvolala natešene, „a či mi, holubičky, milé sestričky, pomôžete sa do nich obliecť?“

„Že si k nám bola dobrá, pomôžeme i prácu ti urobíme,“ odpovedali holubičky a zlete- li zo strechy za ňou do izby.

Tri vyberali z popola semienka, tri ju strojili. A kým ju tie prvé dostrojily, druhé už semienka vybrali. Popoluška im pekne poďakovala, vyšla von a náhlila sa k zámku.

Princ vydal rozkaz, že keď zazrú princeznú, za ktorú ju všetci mali, aby mu to prišli oznámiť. Nesedel pri stole dlho, keď mu sluha pribehol povedať, že ju videli prichá- dzať. Princ bežal dolu, ale Popoluška mu už išla v ústrety. Bol spokojný a veselý, pre- svedčený, že tentoraz mu už neujde, lebo sa rozhodol použiť lesť. Každý bol zvedavý, ako to dopadne. Princ ju neustále prosil, aby neodchádzala, aby mu povedala, kto je a stala sa jeho ženou.

Na všetky svoje vrúcne prosby však dostal odpoveď: „Nežiadajte to odo mňa, lebo by vám to možno ani nebolo milé. Uspokojte sa s tým, že som tu kvôli vám.“

„Ale ako dlho chcete zostať? A kde vás mám potom hľadať?“

„O to nech sa postará osud.“ Tak vždy odbila úbohého princa.

Napokon nastal čas, aby sa opäť vrátila domov. Len čo princ pobadal, že sa chystá na odchod, dal sluhovi znamenie a ten odbehol. Po chvíli odprevádzal Popolušku dolu schodiskom a ešte stále ju prosil a zdržiaval. Ona však od neho rýchle odbehla a náhlila sa dolu, keď tu zrazu pocítila, že jej nohy viaznu na zemi. Pozerá čo to, a uvidela, že sú schody potreté akousi živicou. Ešte stále si z toho pomáhala, keď už ale za sebou videla princa, trhla sebou, pár zvyšných schodov preskočila a bola preč. Na schode však v smole zostala prilepená zlatá črievička. Princ želel, že sa mu jeho lesť nepoda- rila, no predsa ho tešilo, že má aspoň niečo, podľa čoho neznámu môže nájsť.

Popoluška bežala domov len o jednej črievičke. Sotva sa vyzliekla a uložila šaty, už bola doma aj macocha s Dorou. Z toho, čo rozprávali Popoluška vyrozumela, že jej črievičku má princ a že to nastrojil schválne. Aj sa naňho chcela hnevať, ale dobré srd- ce jej to nedovolilo. Bolo jej však ľúto črievičky, lebo jediný pár bol len v prvom orieš- ku a teraz si k šatám nemala čo obuť.

Onedlho sa rozniesol chýr, že princ chodí od domu k domu a že každá mladá žena si musí skúsiť tú črievičku obuť, a ktorá ju obuje, tá že bude jeho ženou, lebo ju istotne obuje len tá, ktorej patrí.

„A či ju ja obujem, mamo?“ opýtala sa Dora.

„Máš veľký palec, dievka moja, ale nič to, keď ti črievica bude malá, môžem palec orezať nožom,“ mienila matka.

Keď princ pochodil všetky chalupy a nenašiel nôžku, na ktorú by sa črievička hodila, prišiel naostatok aj do domu, kde bývala Popoluška. Tá tiež chcela vojsť do izby, no macocha ju vyhnala a strčila pod koryto. Dora zatiaľ obúvala črievičku, ale pre veľký palec ju nemohla obuť, až keď jej matka palec orezala, črievičku obula, len zas v nej nemohla od bolesti stúpiť. S veľkým premáhaním však predsa prešla izbu a víťazosláv- ne sa posadila za stôl. Princ videl, že má črievičku na nohe a myslel teda, že to asi pred- sa len bude ona, aj keď sa na jeho krásnu neznámu vôbec nepodobala.

„A viac dcér nemáte?“ spýtal sa ešte raz macochy.

„Nemáme, len túto,“ odvetila.

Otec by bol rád povedal, že má ešte vlastnú, lenže sa bál ženy. Tu ale kohút v predsieni zakikiríkal:

„Kikirikí, kikirikí, pekná dievka pod korytom a mrchavá za stolíkom!“

Macocha sa zahnala na kohúta, ale princ rozumel, čo kohút kikiríkal a kázal otcovi, aby priviedol druhú dcéru. Otec vyvolal Popolušku spod koryta, tá však najprv chcela zájsť k studni, že sa umyje. Tam ale rozlúskla oriešok, v ktorom boli zlatom vyšívané šaty, rýchlo ich cez seba prehodila, druhé dva oriešky dala do záhrenia a o jednej črie- vičke vošla do izby, kde princ čakal zapopolené dievča, ako mu hovoril otec. A tu hľa, div a radosť – do dverí vchádza sama neznáma, krásna princezná. Až teraz v nej všetci spoznali Popolušku. Starý otec zaplakal radosťou nad svojou dcérou a princ k nej hneď pristúpil, vzal ju za ruku a viac ju už nemienil pustiť. Dora s macochou ešte len sršali zlosťou, keď Popoluška rozprávala, ako prišla k šatám. Dore črievičku vyzuli a obuli Popoluške, ktorej padla ako uliata. Princ ju hneď prosil, aby išla zaňho, a lepšiu ženu si ani nemohol vybrať. Popoluške sa mladý princ tiež páčil, i otec im dal rád svoje po- žehnanie, a tak boli svoji.

Ako Popoluška nasadala do koča, obzrela sa ešte k studni a ďakovala dobrej žabke. Keď vychádzali z vrát, kohútik a holubičky sa schytili na krídla a leteli s ňou, kohútik sa usadil na koči, holubičky poletovali nad ním. Starého otca vzali so sebou a v pustom domci zostala len zlá macocha a pyšná Dora – opustené a samy, bez lásky a radosti.