Dobré kmotričky – Božena Němcová

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: filomena (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.01.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 986 slov
Počet zobrazení: 2 407
Tlačení: 80
Uložení: 74

Dobré kmotričky – Božena Němcová

Kúsok za chalupou stretol tri starenky.

Ján bol chudobným domkárom. V prvých ro- koch manželstva nemal žiadne deti a ani o ne nestál, lebo sebe i žene len pobiede obstarával obživu. Keď mu však po pár rokoch jeho žena zjavila, že bude matkou, odovzdal sa do božej vôle a pomyslel si: „Veď pánboh sa stará o kaž- dé kvietko v poli, postará sa i o nás, aby sme nepomreli hladom.“

Po čase sa jeho žene Marte narodila dcérka.

„Kohože si vezmeme za kmotru?“ spýtala sa Jána.

„Ale choď, kto už by sa chcel ísť takým chu- dákom ako my? Sám ponesiem dieťa ku krstu a koho stretnem, toho poprosím, azda sa predsa len niekto nad tým nemluvniatkom zľutuje.“ Ako povedal, tak urobil. Vzal dieťa v chatr- ných plienkach do náručia a šiel s ním k fare.

„Ján, kamže nesieš to dieťa?“ zavolali naňho.

Ján sa podivil, že ho ženy poznajú a on ich nie, dlho však nepremýšľal a odpovedal:

„Nesiem ho ku krstu, len nemám kmotru.“

„Ak chceš, pôjdeme mu za kmotry my.“

„Ale milerád! Pánboh vám to zaplať.“

Jedna starká vzala dieťa do náručia a všetci sa vydali ku kostolu. Dievčatko bolo po- krstené a dostalo meno Mária. Vrátili sa domov a Marta od nich s radosťou dieťa vza- la a nútila ich, aby trochu posedeli. Nato priniesla kus chleba, posledný čo mala.

„Rada by som vás, milé kmotričky, poctila niečím lepším, len sme veľmi chudobní.“

„Nad tým sa, kmotra, vôbec netráp,“ povedali, „my vieme, že by si dala, keby bolo čo, preto od teba nič nechceme. Tu si od nás vezmi niečo na prilepšenie,“ a každá kmot- ra jej dala tri zlaté dukáty. Nato všetky tri podišli k dieťaťu, čo rozbalené spalo v pos- tieľke. Prvá ho pobozkala na oči a zašepkala: „Kedykoľvek tieto oči zaplačú, nech z nich miesto sĺz padajú perly!“ Druhá ho pobozkala na ústa a zašepkala: „Kedykoľvek sa tieto ústa zasmejú, nech z nich vypadne ruža!“ Tretia mu pobozkala nohy a popriala:

„Kamkoľvek tieto nôžky vkročia, tam nech po nich zostane zlato!“ Nato sa s Jánom a Martou rozlúčili a kázali, aby Máriu riadne vychovali.

„Žena, tie kmotry nám zoslal sám pánboh,“ povedal Ján, „jakživ sme ich nevideli, a ony nás poznajú. A videla si, ako to dieťa čudne žehnali a čosi pritom šepkali? Len aby to neboli bosorky!“

„No určite, ty múdry. A aj keby boli, čo na tom? Pozri na tie zlaté dukáty, sám kráľ by ti nedal toľko.“

S tými peniazmi si rodičia trochu pomohli k obžive a šatstvu a pritom si usilovne hľadeli svojho dieťaťa. Márie bola zdravá a v láskavej opatere, preto nikdy neplakala.

Raz sa ale stalo, že Marta varila a Ján tiež čosi robil vonku, keď tu sa Mária zobudila a začala plakať. Rodičia ju hneď nepočuli a do izby pribehli až po hodnej chvíli.

„Ján, Ján, poď sa pozrieť!“ volala Marta, keď prišla ku kolíske. Ján priskočil a videl v nej plno perál, čo sa kotúľali z Máriiných očiek.

„A vieš ty, žena, čím to je?“ spýtal sa Ján.

„Ty myslíš tie kmotry?“

„Takveru. Uvidíš, že to dieťa bude šťastné. Oddnes sa oň budeme starať ako o knieža- cie, lebo nám do domu prinieslo šťastie.“

Marta tíšila dieťa a Ján zbieral perly, ktorých bola pekná kôpka.

„Čo si s nimi počneš?“ spýtala sa Marta.

„Predám ich v meste a poviem, že sme mali bohatú kmotru, po ktorej sme veľa pode- dili, medzi iným aj perly.“

Na druhý deň sa Ján odobral do vzdialeného mesta a perly tam šťastne a draho predal. O štyri dni sa vrátil domov a mnohými darmi ženu potešil. Mária si odvtedy ešte párkrát poplakala a Ján perly odkladal.

Raz s ňou zase špásuje a vidí, že keď sa zasmiala, vypadla jej z úst krásna ruža. Nové prekvapenie! Z toho daru však okrem vône veľa osohu nebolo. Väčšiu radosť i väčší úžitok mali, keď Mária začala chodiť a zostávali za ňou zlaté stupaje. Teraz už boli úplní boháči! Čoskoro sa im chalúpka zdala chudobná, kúpili si teda statok blízko mes- ta, a čím viac Mária behala, tým utešenejšie sa statok rozrastal, až sa z neho napokon stalo veľké panstvo. Ján s Martou už nechodili v prostých šatách, ale boli samý aksamit a hodváb, mali plný zámok sluhov a nerobili nič, len si nechali bozkávať ruky. Ale ľu- dia im to priali, lebo jeden i druhý boli hotová dobrota. Kto bol v núdzi, tomu pomáhali, a videli radi každého. Jediné ich šťastie bola Mária, dieťa plné divov. Kde čo bolo, kde čo žilo, všetko sa zdalo byť len jej pre radosť. Nádherné izby potiahnuté drahým ča- lúnom, skrášlené zrkadlami a prekrásnym nábytkom boli len pre ňu, len kvôli tej krás- nej nôžke ležali na podlahách mäkké koberce, len pre jej pohodlný odpočinok stáli tu mäkké sedadlá. Okolo zámku sa tiahla krásna veľká záhrada ohradená pozláteným plo- tom, v ktorej kvitli tisíce rajských kvetín a stovky stromov nesúcich chutné ovocie. Tam bol Máriin raj. Zdalo sa, že keď vkročila medzi kvety, tie vydychujú tú najľúbez- nejšiu vôňu, pyšne dvíhajú hlávky a vzdávajú poctu svojej kráľovnej. Ak chcela ísť Mária do polí, do skvostného koča zapriahli štvoro koní, bielych ako labute, a tie ju doviezli, kam sa jej ráčilo. To sa však stávalo málokedy, lebo rodičia o ňu mali veľký strach a bez verných slúžok alebo bez nich samých nesmela mimo zámok ani na krok. A za hranicami otcovho panstva Mária ešte nebola nikdy. Ján si želal, aby svet ani ne- vedel, akú má dcéru. Ale vari sa dá skryť niečo také nevšedné? Do zámku prichádzali a zase odchádzali rôzni ľudia, bolo tam plno krajčírov a krajčírok, učiteľov a bohvie koho ešte, čo sa k slečne dostali, a kto ju raz videl, tomu sa jej obraz z mysle do smrti nevymazal. Tak sa to pomaly po krajine roznášalo a mnohí panáčkovia si robili zálusk na bohatú nevestu a chodili na vohľady. Ale Mária sa ku všetkým chovala len zdvorilo, jej srdce spočívalo v blahom snení ako púčik zatvorený v kalichu, ktorý lúč lásky do- siaľ neprebudil k rozpuku.

Krajina, na ktorej jednom konci Mária s rodičmi žila, patrila Rodislavovi, jedinému synovi nedávno zomrelého kráľa. Bol to múdry, dobrý a krásny princ a jeho poddaní mali pod jeho vládou zlaté časy. Bol slobodný, a ani on si dosiaľ nezaľúbil žiadnu z princezien, čo sa snažili dobyť jeho srdce. Medzi nimi vynikala jedna mladá kňažná mimoriadnej krásy, ktorú jej matka mala nadovšetko rada a dňom i nocou premýšľala, ako by dcére Rodislava nahovorila. Matka i dcéra však boli zlého srdca, jedna horšia než druhá a každý sa ich bál. Rodislavovi sa páčila krása mladej kňažnej, len necítil k nej lásku. Raz poriadal veľkú hostinu, na ktorú bolo pozvané všetko panstvo. Medzi hosťami sedelo i zopár panákov, čo usilovali o Jánovu dcéru. Pri stole sa všeličo roz- právalo, až napokon prišla reč aj na Jánovu podivuhodnú a krásnu dcéru. Rodislav sa hneď vypytoval, čo je to za stvorenie a každý ju opisoval ako nebeský zjav. Kým sa hostina skončila, Rodislav si zaumienil, že musí Máriu vidieť. O niekoľko dní sa vy- chystal na cestu a najvyššiemu správcovi povedal, že ide obhliadnuť svoje kráľovstvo. Pri okne skvostného letohrádku sedela Mária s hlavou v dlaniach, lakťami opretá o červenú aksamitovú podušku. Po pôvabnom tele v malebných záhyboch splývalo rúcho perlovej farby a vo svetlých vrkočoch sa skveli zapletené čerstvé kvety. Jej tmavé oči hľadeli do diaľky a akási nevýslovná túžba, ktorú nedokázala pomenovať, sa jej chvela v duši. Tu sa ozvú kroky a s rodičmi do dverí vojde Rodislav. Ako Mária pozrela na krásneho cudzinca, bolo jej, akoby sa jej všetka krv hrnula k srdcu a odtiaľ sa rozlievala až k bielemu čelu.

„Buďte vítaný,“ šepla, keď jej rodičia povedali, že je to pán z mesta, ktorý sa cestou u nich zastavil a rád by si pozrel záhradu, o ktorej vraj veľa počul. Prvýkrát v živote Rodislav nevedel, ako začať hovoriť s dievčinou, a predsa mu bolo, akoby práve Márii mal veľa čo povedať.

„Ráčte, pane,“ povedal Ján, „než sa začne stmievať, Mária nás prevedie po záhrade.“ Ochotne a zdvorilo podal Rodislav Márii ruku a viedol ju do záhrady. Marta sa vrátila do zámku, aby sa postarala o pohostenie hosťa, ktorého chceli zdržať do ďaľšieho dňa. Pôvabný pár sa zatiaľ prechádzal po záhrade a starý Ján chodil pomaly za nimi a zbieral zlaté stupaje dcéry. Keby mal Rodislav opísať, čo všetko videl v Jánovej záhrade, dopa- dol by neslávne. Preňho kvitli ruže len na Máriiných lícach a nebo mu žiarilo len v jej očiach. A Mária? Kedykoľvek jej blesk Rodislavovho modrého oka prenikol dušou, bolo jej ako kvietku, keď ho po dlhom spánku prebudí prvý lúč slnka a on svoje útle líčko dvíha k nemu, aby do seba naplno nasal to nebeské svetlo. Kým vyšli zo zahrady, odtrhla Mária tú najkrajšiu kvetinu a podala ju Rodislavovi.

„Aspoň niečo si z našej záhrady vezmite na pamiatku,“ povedala s úsmevom. Tu z jej plných pier vypadla ruža, akú dosiaľ žiadny záhradník nevypestoval. Rodislav sa rých- lo zohol, ružu zdvihol, planúce oko uprel na Máriu a povedal: „Daruj mi tento kvietok posvätený tvojím dychom a ja ho budem nosiť na srdci ako pamiatku na najblaženejšie chvíle svojho života.“

Ako mu to mohla Mária odoprieť, keď tak vrúcne prosil? Rodislav schoval ružu do záhrenia a potom šiel s Máriou do vysvietenej hodovne, kde už bola pripravená chutná večera. Jakživ nemal kráľovský princ taký krásny sen, ako keď spal pod jednou stre- chou s Máriou. Ráno sa mal vrátiť domov, a on by bol rád dal polovicu kráľovstva za jedinú hodinu naviac, čo by mohol stráviť s Máriou. Rozhodol sa, že už s pretvárkou

skončí, obliekol sa do skvostných šiat a šiel do zahrady, kde videl Máriu, aby sa jej spýtal, či chce byť jeho ženou.

Mária videla, že sa hosť chystá na cestu, smutne vzdychla a ľahučký mráčik jej zastrel jasné oči, zlial sa v kropaje na dlhé riasy a Rodislavovi na ruku spadli dve perly.

„Tieto kropaje si schovám na dôkaz tvojej náklonnosti a pokropím nimi tú krásnu ružu. No ja žiadam väčší dôkaz, Mária.“ Pritom vzal ruku milej a začal rozprávať kto je a prosil, aby s sním zdieľala kráľovský trón a ho skrášlila. Medzi tou rečou prišla Marta a Ján, ktorí keď počuli reč svojho kráľa a videli, že ho Mária ľúbi, nemohli im odoprieť požehnanie. Rodislav potom ešte niekoľko dní pobudol u svojej krásnej ne- vesty a potom sa na krátky čas rozlúčil. Sľúbil však, že sa čo najskôr vráti, aby s Má- riou už zostal navždy.

Lež čo nevyslíedi oko rozhnevanej ženy? To vidí i cez deväť múrov. Rodislav ešte ani nebol doma, a kňažná už vedela všetko a zúrila, rovnako ako jej dcéra, ktorá ne- chcela veriť, že by na svete mohla byť deva krajšia než ona. Počuli, že Mária je nielen krásna, ale že aj oplýva bohatstvom, ktoré jej žiadna moc nemôže odňať. To tie jašteri- ce nesmierne škrelo a len premýšľali, ako by ten sobáš zmarili.

Odkedy sa Rodislav vrátil, nebola s ním reč, nikoho si nevšímal a len sa náhlil, aby sa už zase ocitol pri svojej Márii. Kňažná sa zatiaľ dozvedela o čarodejnici, čo bola vy- hlásená v celom kráľovstve. Len čo tú radostnú zvesť počula, dala zapriahnuť, sadla do koča a išla k nej, aby si za veľké peniaze kúpila dobrú radu. Nakoniec sa urodzená dáma v hodvábnych črievičkách po nerovnom chodníku predierala tŕním a bodľačím až k jaskyni, kde bývala čarodejnica. Tá sa vznešenej návšteve vôbec nedivila, lebo vo svojej jaskyni často vídala takých hostí, ktorí u nej z rôznych príčin hľadali radu a po- moc. Keď jej kňažná všetko povedala a žiadala od nej Máriinu záhubu, odvetila jej ča- rodejnica takto: „Ublížiť Márii nie je v mojej moci, ale takej milostivej panej predsa len musím pomôcť, aj keď trochu ináč. Môžem Máriu zakliať do jedného zo svojich zámkov, kde zostane, kým by ju niekto nevyslobodil. Princ ju tam nevysliedí tak ľahko, budem ho zvádzať z cesty, aby sa k nej nemohol dostať, a nakoniec mu počarujem, že sa vráti k vašej dcére a vezme si ju za ženu.“ Kňažnú tie slová potešili, akoby už dcéru videla sedieť na tróne a spokojná sa vrátila domov.

Na druhý deň šiel Rodislav s celou družinou na svadbu. Dcéra kňažnej stála pri okne, a keď videla, že blažený ženích ide okolo a akoby ju ani nevidel, zaťala päste a zlostne za ním zahrozila: „Len si choď, slepý kráľ! Veď ty čoskoro schladneš, a až sa ku mne vrátiš, budeš prosiť o milosť ako žobrák. Kiež by som len mohla tú neurodzenú pod- vodníčku zmárniť vlastnou rukou, to by bola potecha!“ Tak zúrila mladá kňažná a jej krásne líca zožltli zlosťou a zvodné ústa zmodreli! Zle by sa Márii viedlo, keby ju do- stala do svojich pekelných pazúrov.

Rodislav si prial mať desatoro krídel, aby celý ten kus zeme, čo ho delil od Márie, mohol preletieť naraz. Netušil, biedny, čo ho očakáva. Keď prišiel do zámku, pribehli mu v ústrety úbohí rodičia s ukrutným nárekom a rozprávali, že sa dcéra ráno zrazu bez stopy stratila. Rodislav zostal, akoby mu dáki lotri všetko pobrali a oslepeného ho postavili doprostred pustiny. Vôbec nevnímal, čo sa okolo neho deje a polomŕtvy padol na lavicu, na ktorej boli rozložené Máriine svadobné rúcha. Dlho tak ležal, kým mu slzy nezmiernili kŕčovitú bolesť.

„Mária, Mária, kde si, kde ťa ja teraz nájdem?“ to boli jeho prvé slová, ktoré hneď zmenil v čin. Zhodil zo seba kráľovský šat, prezliekol sa do cestovného, nabral peňazí, prikázal osedlať najrýchlejšieho koňa, najvyššiemu správcovi napísal list a celú svoju družinu poslal naspäť. Sám sa potom rozlúčil s rodičmi, nasadol na koňa a šiel hľadať svoju stratenú nevestu.

Jazdil už dva dni a ešte nemal ani najmenšiu stopu. Najradšej by ani koňovi nedoprial odpočinku, keby to zviera mohlo vydržať. Napoludnie tretieho dňa prišiel do lesíka a premožený duševnou bolesťou a telesnou slabosťou zosadol z koňa, nechal ho pásť a sám si sadol pod strom a zaspal. Prisnilo sa mu, že pred ním stoja tri starenky.

„Rodislav, my sme kmotričky tvojej nevesty,“ povedala jedna z nich. „Neboj sa o ňu, my jej ani najmenej nedáme ublížiť, ak ju však chceš dostať, musíš ju vyslobodiť zo zakliateho zámku. Budeš musieť pretrpieť mnoho zlého, nestrať však k svojej Márii dôveru a ničím sa nedaj zviesť, ináč ju viac neuvidíš. Choď rovnou cestou, nedávaj sa ani napravo, ani naľavo, a až ti bude najhoršie, vezmi do ruky perly a ružu a nič sa ti nestane. Až budeš k Márii najbližšie, vtedy ti suchá ruža očerstvie. Pamätaj na naše slová a budeš šťastný.“

Kmotričky zmizli a Rodislav sa prebudil. Chvíľu sedel a opakoval si od slova do slova podivný sen, lenže nevedel, či mu má veriť alebo nie. Že by sa bál Máriinej či vlastnej vrtkavosti, to ho ani nenapadlo, ale išlo len o to, či môže veriť tomu ostatnému. Náhle si však spomenul, že od svojej nevesty slýchal, že jej tri kmotričky dali neoceniteľné dary – ružu padajúcu z úst pri úsmeve, perly kanúce z očí pri plači a zlaté stupaje pri chôdzi. Uveril teda trochu svojmu snu a oveľa pokojnejší sa pobral ďalej. Koľkokrát za deň vybral zvädnutú ružu a prial si, aby sa už zaskvela sviežou farbou!

Jedného dňa prišiel do lesa, po ktorom sa rozliehali lovecké trúbky. Šiel pomaly ces- tou, cez ktorú mu čochvíľa prebehol buď poľovník alebo zver. Odrazu vyjde na cestu dáma na bielom koni, krásna ako zornička. Zelený aksamitový šat splýval až k zlatému strmeňu a na čiernom klobúčku sa hojdalo biele pero. Rodislavovi bola tá útla postava povedomá, a keď prišiel bližšie, spoznal mladú kňažnú z hlavného mesta.

„Keby som nevedela, že sa náš kráľ účastní svadobného veselia, alebo je už na ceste k hlavnému mestu, povedala by som, že stojí predo mnou,“ povedala kňažná, keď po- dišla až k samotnému Rodislavovi.

„Vaše bystré oko vás nemýli, krásna kňažná. Som naozaj váš nešťastný kráľ, ktorého krutý osud pripravil o pôvabnú nevestu. Teraz ju hľadám, ale kedy a kde ju nájdem, vie len pánboh.“

„Keby ste mi, môj pane, dovolili byť vašou hostiteľkou, možno by ste sa o vašej krás- nej neveste dozvedeli. Neďaleko môjho zámku býva žena, ktorá má vedomosť tajných vecí a možnože by vedela, kto vám nevestu uniesol.“

Rodislav netušil nič zlého, prijal ten návrh s veľkým potešením a po boku pôvabnej dámy šiel k nej do zámku. Vo chvíli bola prichystaná skvostná hostina, vyhrávala hud- ba a kňažná tak príjemne hosťa bavila, že ani nevedel, ako hodiny ubiehajú. Po hostine mu povedala, že naňho tá žena čaká, a ak si s ňou chce prehovoriť, že ho k nej dovedie. Kráľ jej podal ruku a ona ho viedla cez mnoho komnát do veľkej, nádhernej siene, uprostred ktorej stála škaredá baba zahalená v sivom rúchu.

„Hatarajda,“ povedala kňažná, „dala som ťa zavolať, aby si, ak je to v tvojej moci, milostivému kráľovi povedala, kam sa podela jeho nevesta.“

„Ak dovolíte, krásna pani, rozložím si tu svoje náčinie a vo chvíli vám to poviem.“

„Dovolím, len sa poponáhľaj.“

Čarodejnica odišla a kňažná s Rodislavom sa posadili na sedadlo. O malú chvíľu bola Hatarajda späť a začala robiť svoje čáry-máry. Čiernou palicou najprv urobila kruh, potom deväťkrát krížom preložila podivné drevo, zapálila ho a za neustáleho mumlania hádzala do ohňa rôzne veci, čo vyťahovala z vrecák. Babu zahalil modrý dym a z červe- ných plamienkov vykukovali ohavní škriatkovia a radili sa s ňou. Kňažná sa čoraz bliž- šie tlačila ku kráľovi a z jej očí sa liali žeravé, spaľujúce prúdy ako z dvoch sopiek. Rodislavovi už bolo úzko, keď tu sa z dymu ozve hlas: „Beda, beda kráľu, bol si okla- maný. Mária ťa podviedla. Je to bosorka a teraz sa so svojím milým zdržiava na jednom ďalekom zámku a z teba si robí posmech. Ak chceš byť šťastný, ani na okamih už na ňu nepomysli.“

„Nechaj Máriu, nechaj,“ šepkala aj kňažná a chcela ho objať.

„Pusť ma, pokušiteľka!“ zahrmel Rodislav a vytrhl sa jej z náručia. „A ty, pekelná príšera, sa strať!“

Len to dopovedal, stála pred ním ohnivá žena, rástla vyššie a vyššie, z úst jej vytŕčal drak, z očí dve jašterice. Už ho chcela pojať do ohnivého náručia, keď si Rodislav spo- menul na ružu a perly, siahol do záhrenia a vytiahol svoj talizman. Žena zmizla, okolo uší mu zaznel divý chechot a zlostný krik, sieň sa s ním zatočila a on sa ocitol pod stro- mom na zelenej lúke, s verným koníkom vedľa seba.

„Keby vás nebolo, bol by som zahynul,“ povedal Rodislav, pobozkal drahé pamiatky a schoval ich späť. Potom sa vyšvihol na koňa a akoby ho naháňal kŕdeľ príšer uháňal z čarodejného kraja.

Potom šiel pokojne niekoľko dní, až prišiel do údolia, z ktorého nevedel vyjsť. Nechal koňa sa pásť a vyliezol na jeden z kopcov, ktorými bolo údolie ohradené, ale ako sa preľakol, keď pred sebou uvidel veľké jazero. Mrzuto zišiel z kopca a chcel sa vrátiť cestou, ktorou prišiel, keď tu sa mu zjaví starenka a pýta sa ho, kam má namierené. Rodislav jej povedal, že sa nevie dostať z údolia, aby sa nemusel ďaleko vracať.

„Dajte sa previezť cez jazero. Pod horou v jaskyni býva starý pustovník a ten z útrp- nosti preváža ľudí.“

Rodislav starkej poďakoval a prešiel okolo kopca k jazeru, kde neďaleko brehu našiel jaskyňu a v nej starého pustovníka. Rodislav pozdravil a poprosil ho, aby ho aj s koňom previezol na druhú stranu.

„Preveziem vás, len trochu vyčkajte, zatiaľ sa so mnou môžete navečerať, lebo máme ďalekú cestu,“ odpovedal čudný prievozník a začal znášať dobrú večeru. Rodislav sa nenechal dlho núkať a dal sa do jedla.

„Ale pane, viete vy, že vás tam na druhej strane čaká smrť?“

„A čoho sa mám báť?“ spýtal sa Rodislav.

„Je tam zakliaty zámok, v ktorom býva mladá čarodejnica s čarodejom. Ona je več- ne mladá a v dvadsiatich rokoch vždy zájde do sveta a omámi nejakého muža, takže musí prísť za ňou. Tentoraz vraj podviedla princa Rodislava, a ak za ňou príde, tak ho zmárni.“

„Už ani slovo, hanebný podvodník!“ zvolal Rodislav a vyskočil od stola. „Vari ma budete stále mátať, obludy pekelné?“

Vybehol z jaskyne a znova narazil na mladú kňažnú, ktorá k nemu naťahovala ruky. Nahnevane ju od seba odstrčil, ale nemohol bežať ďalej, lebo sa jazero vzbúrilo, zo súmraku sa stala číra tma, hromy bili krížom-krážom, šľahali modré blesky a víchor s divým jakotom metal vlny až ku jaskyni. Na vrchole kopca stál pustovník, strigin po- mocník, pri vchode jaskyne Rodislav, ktorý od seba odstrkoval zvodkyňu. Vtedy rých- lo siahol do záhrenia a vybral ružu a perly. Čarodejnica ho pustila, búrka a hromobitie ustalo a ponad jazero sa tiahol zlatý most osvietený jasnými hviezdami. Rodislav cezeň prešiel na druhú stranu a zastal pred ukrutánskym obrom.

„Čo tu pohľadávaš, pozemský červ?“ spýtal sa obor a hlas mu znel na míľu ďaleko.

„Nestaraj sa a nechaj ma ísť, kam chcem.“

„Už nesmieš spraviť ani krok, lebo tam v tom zámku spí krásna Mária, ktorú strážim. Kto vkročí na túto pôdu, je synom smrti. Ber sa teda, ináč ťa vyhodím do vzduchu, že sa už živý nedotkneš zeme.“

Keď však Rodislav počul, že Mária je naozaj v zámku, nedal sa odbyť, do jednej ruky vzal perly a ružu, ktorá zrazu zostala čerstvá, akoby ju práve odtrhol, do druhej ruky vzal meč a pustil sa s obrom do boja. Spočiatku sa mu obor smial, ale keď ho Rodislav párkrát zranil, nahneval sa a chcel ho hodiť o zem, náhle však zoslabol, klesol na zem a Rodislav mu odťal hlavu. Tu sa naširoko-ďaleko rozliala ružová žiara a Rodislav pred sebou uvidel perlový zámok, ku ktorému rozkošnými hájmi viedla zlatá cesta. Vtáctvo sa prebúdzalo a začalo tak krásne spievať, že Rodislav opojený radosťou sa náhlil k zámku. Zlaté dvere sa rozleteli, oproti nim stálo perlové lôžko pokryté drahými pri- krývkami a na ňom ležala Mária. Telo jej halilo rúcho striebornej a nebeskej farby. Ružové svetlo ožiarilo jej spiace líca a sladká hudba ju prebudila zo spánku.

„Vďaka ti, Rodislav, že si ma prebudil.“ zvolala, keď uvidela svojho milého a zosko- čila z lôžka. Rodislav ju pevne privinul k sebe, akoby sa ešte o ňu bál. Keď sa po dlhej chvíli spamätali zo svojho opojenia, pozreli okolo seba, potom jeden na druhého a ne- vedeli, či majú veriť vlastným očiam. Boli v letohrádku Jánovho zámku, kde Rodislav prvýkrát videl Máriu. A hľa, tu vskutku prichádzali Ján a Marta, skľúčení žiaľom. Ro- dislav a Mária im vyšli v ústrety a tí úbohí div od úľaku neodpadli. Radosti a rozpráva- niu nebolo konca.

„A viete vy, komu sme najviac zaviazaní a bez koho by sme sa sotvakedy stretli?“ spýtal sa Rodislav.

„Ó, ja viem, mojim kmotričkám. Keď mi nepremožiteľný spánok ťažil oči a desili ma hrozné sny o tebe, Rodislav, prišli ku mne a v spánku mi všetko rozprávali, tešievali ma a sľubovali skoré vyslobodenie. Vďačím im za tak veľa!“ A Márii po dlhom čase zase z kránych očí vypadli dve perly. Všetci v duchu ďakovali dobrým kmotričkám a potom sa odobrali do zámku sláviť.

O niekoľko dní bolo po svadbe a Rodislav si krásnu kráľovnú odviezol do hlavného mesta, kde ich čakali veľké oslavy. Strojcov zla však stihol trest. Plány čarodejnice bo- li zmarené a ona sama zahynula mečom Rodislava v podobe obra. Ani kňažná neušla trestu. Kmotričky na ňu uvalili trest horší než smrť. Kedykoľvek sa jej ružové ústa za- smiali, vyskočila z nich jašterica, kedykoľvek jej oči zaplakali, tiekli z nich prúdy jedu

a zhyzdili pekné líca, kamkoľvek vkročila jej noha, vyrástlo pod ňou bodľačie. Nemoh- la vyjsť medzi ľudí a čoskoro sa umorila zlosťou.

Mária žila s drahým Rodislavom v láske a radosti a dobré kmotričky na ňu do smrti nedali dopustiť nič zlého, čo by jej mohlo strpčiť život.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Ku krstu

Pohádky Boženy Němcové



Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.025 s.
Zavrieť reklamu