Nezblázni sa, mamička! – Gabriela Futová

Nezblázni sa, mamička! – Gabriela Futová (úryvok)

Hneď po večeri sme dali so Sisom hlavy dokopy a vymysleli sme parádnu pomstu. Ak sa nám podarí, drahá sestrička si nabije nos. A poriadne! Museli sme už len vyčkať, kedy celá rodina zaspí.

Trvalo to poriadne dlho. Od nudného čakania som zaspal aj ja sám. Siso bol však v strehu a včas ma zobudil.

Potichučky sme sa vkradli do sestrinej izby. Siso si ľahol na zem a rukami šmátral pod posteľou, kým nenahmatal to, čo sme hľadali. Ako najtichšie vedel, vytiahol spod postele maličký batoh, do ktorého si Dáša odkladala sladkosti. Hlupaňa. Myslela, že o skrýši nevieme. Odmalička mala na rozdiel od nás vo zvyku zjesť iba časť sladkostí, ktoré dostala. S ostatnými sa potom predvádzala a my sme slintali ako takí slintoši. Tentoraz nám však mal jej zvyk pomôcť.

Siso hmatom prekutrával obsah batoha a vyťahoval všetko, čo mohlo pripomínať žuvačky. Zvyšné sladkosti vrátil a batoh odložil na miesto.

„Žuj!“ prikázal, sypúc mi do rúk za hrsť žuvačiek.

Bez odvrávania som poslúchol.

Stáli sme tam v tme, hádzali si do úst žuvačku za žuvačkou a usilovne sme pracovali sánkami.

Pripomíname skôr kravy ako špiónov, prebehlo mi hlavou.

„Už?“ opýtal sa ma Siso s plnými ústami. Ani nečakal na moju odpoveď, vytiahol z úst obrovskú žuvačkovú hrudu. Trochu ju ešte v prstoch pomiesil a odštipujúc z nej malé kúsky, hádzal ich Dáši do vlasov.

Aj mi prišlo sestry na chvíľu ľúto, ale Siso, akoby to vytušil, sám pre seba zašepkal:

„Začala si ty, ty malá potvora. Toto je iba naša pomsta. Aby si vedela, aké to je, cítiť sa pod psa!“

Nasledoval som Sisov príklad a rozkúskovanú žuvačku som hádzal sestre po vlasoch. Potom sme si umyli ruky a šli sme spať.

Siso zaspal takmer okamžite. Mne však hlavou behali všakovaké myšlienky a nedali mi zaspať. Očakávaný pocit zadosťučinenia sa nedostavil. A tak som sa iba prevaľoval z boka na bok čakajúc, čo prinesie nasledujúce ráno.

Asi som zaspal, prebleslo mi mysľou, keď som zaregistroval strašný krik. Pripomínal mi rána veľkonočných pondelkov, keď tatko Dášu a maminu vyťahoval z postele rovno do vane naplnenej vlažnou vodou. Zvedavosť mi nedala, rýchlo som vyskočil z postele, aby som zistil, čo sa robí.

Celú rodinu som našiel v kúpeľni. Uplakaná a kvíliaca Dáša stála vo vani, kde jej mama strihala vlasy.

„Prestaň nariekať!“ zahriakla mama sestru a odšmykla jej ďalší z polepených prameňov. „Mala si si dobre rozmyslieť, či pôjdeš spať so žuvačkou v ústach! A keby s jednou! To si sa nudila alebo čo?“

„Ja som nežuvala žuvačku!“ nariekala sestra.

Siso na mňa významne pozrel. Ja som sa však významne necítil. Toto mala byť pomsta? Toto bolo viac ako obyčajná pomsta a mne sa to vôbec nepáčilo. Zrazu ma začalo hnevať, že som sa dal na takúto vec nahovoriť. Bez slova som sa vrátil do izby a vychystal som sa do školy.

Celý deň som chodil zamĺknutý, čo bolo Sisovi samozrejme podozrivé. Nechcel som mu prezradiť, že ma hryzú výčitky svedomia, lebo by ma považoval za babu. Vyhovoril som sa na bolenie brucha a Siso sa viac nevypytoval.

Keď sme sa vracali zo školy domov, čakal som tichú, pochmúrnu atmosféru. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sme tam našli pospevujúcu Dášu a veselú mamku. Po rannej víchrici nebolo ani stopy!

„To vyvaľujete oči, čo?“ vyškierala sa nám sestra, len čo sme vošli dovnútra. Vlasy mala ostrihané nakrátko a vyzerala... No vyzerala stokrát lepšie ako predtým.

„Mamka ma vzala k svojej kaderníčke. K ozajstnej, aby ste vedeli! A tá mi urobila takýto perfektný účes. Teraz ho nosí každá speváčka!“ Urobila pred nami piruetu a s varechou pred ústami, sťaby s mikrofónom, spievajúc odcupkala do svojej izby.

Priznám sa, trochu sa mi uľavilo. Nakoniec nebolo na škodu, že sme ju donútili ostrihať si vlasy.

„Vyzerá celkom pekne,“ zahundral Siso.

Mal som taký pocit, že mu tiež odpadol malinký kamienok zo srdca. Ale je možné, že sa mi to iba zdalo. Siso je väčší chlap ako ja, u neho človek nikdy nevie.

V konečnom dôsledku sa nám pomsta až tak nepodarila, večer som však zaspával s oveľa ľahším svedomím.

Uprostred noci ma zobudil Sisov výkrik.

„Au! Čo to robíš?! Šibe ti, či čo?!“

Vyskočil som z postele a rýchlo som rozsvietil lampu na písacom stole. To, čo som zbadal, ma najprv vystrašilo, potom však náramne rozosmialo. Pri Sisovej posteli stála Dáša v nočnej košeli. V ruke držala čosi bzučiace. Siso ju držal za rameno a druhou rukou si šúchal vlasy! Teraz sa mu tam belela vyholená cestička. Čo cestička, normálna cesta!

„Ty ale vyzeráš!“ vybuchol som smiechom. Dáša to využila, vyšmykla sa Sisovi z ruky a utiekla.

„Ja tej potvore asi niečo urobím!“ skríkol Siso. „A ty sa nerehoc!“ oboril sa na mňa. „Si na tom presne tak isto!“

Smiech mi okamžite zamrel na perách.

„Myslíš, tak isto ako ty s cestou vo vlasoch?“ opýtal som sa, opatrne si habkajúc rukami po hlave. A naozaj! Nahmatal som takmer vyholenú lebku.

„Asi ju roztrhnem!“ vyhŕkol som, ale to už do izby vošiel krikom prebudený tatko.

Keď nás zbadal, zarazene zastal vo dverách.

„Ale ste sa doriadili!“ zahundral a obrátil sa nám chrbtom. Neviem, či na nás nemal náladu, alebo čo, ale podozrieval som ho, že sa potajomky smeje. Pri odchode mu totiž čudne nadskakovali plecia.

So Sisom sme sa naraz vyrútili do kúpeľne. Keď som sa zbadal v zrkadle, ledva som zadržal slzy v očiach. Vyzeral som ako taký magor. Uprostred čiernych vlasov sa mi jagala vyholená lebka. Až doteraz som si svoje vlasy veľmi neuvedomoval. Ale teraz som zbadal, že ich mám celkom pekné, vlnité. Ten vyholený kúsok ma strašne hyzdil.

„Postav sa ďalej,“ prerušil moje rozjímanie tatkov hlas.

Poslušne som sa posunul.

„Poviete mi, o čo tu ide?“ hľadel na nás spýtavo. „Keď vás ráno uvidí mama, asi odpadne.“

Už-už som chcel tatkovi prezradiť, čo je vo veci, ale predbehol ma Siso.

„To bola taká stávka! Vieš? Ale dopadlo to trochu inak. Takže kým nám vlasy nedorastú, nepôjdeme do školy. Vypíšeš nám ospravedlnenku?“

Tato pokrútil hlavou.

„Do školy pôjdete! Ale aby ste neutŕžili hanbu, musím vám tie účesy opraviť. Kde je strojček?

Chvíľu sme ho hľadali a nakoniec som ho našiel ja v Dášinej izbe. Tam, kde som tušil. Priniesol som ho tatkovi a ten sa pustil do práce.