Ružová Anička – Peter Glocko

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: filomena (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 12.01.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 775 slov
Počet zobrazení: 3 647
Tlačení: 81
Uložení: 83

Ružová Anička – Peter Glocko

Mali raz jedni chudobní rodičia utešené dievčatko a chlapca, o voľačo staršieho. Dievčatko volali Anička a chlapca Janík.

Janík si najradšej robil vozíky a potom s kamarátmi behal s nimi po dedine. Dievčatko zasa najradšej chodievalo k potôčiku vedľa otcovej záhrady. V hlbočine potôčika bývalo dvanásť vodných paničiek. Ako Aničku pri vode zazreli, hneď sa popremieňali na zlaté kačičky, vyleteli na breh a tam sa s ňou smiali a zabávali. Okrem svojich rodičov a bračeka nemala Anička nič milšie na svete, ako sa zabávať so zlatoperými kačičkami.

Znenazdajky umrela Aničke a Janíkovi dobrá mamka. Otec potreboval pomoc pri hospodárstve aj pri malých dietkach a vzal si druhú ženu. Deti dostali zlú macochu. A čo horšie, macocha mala takisto dievča asi v tých rokoch, ako bola Anička. Volali ho Kata. Kata bola škaredá a zlá.

Roky sa míňali a dievčatá dorastali. Macocha dávala všetko len svojej Katuši: dobré jedlá, pekné šaty aj chvály nad chvály. Aničke nič, iba ovsený chlebík, hrubú košieľku, plátennú sukienku a robotu na všetky strany. Pritom jej však celý deň nadávala do daromníc a potvor, a kde len mohla, zadrapila sa do nej. Zádrapku si našla hneď – a ešte ju aj pred cudzími ohovárala. Ani len tej jedinkej radosti s kačičkami jej nedopriala. Keď ju zazrela čo len blížiť sa k potôčiku, už sa ozývalo na všetky strany:

„Ty daromnica, lenivica! Nehanbíš sa ako deti s kačíčencami hrať? Či ty už nemáš čo robiť! Či chceš, aby som sa kvôli tebe pretrhla v robote?“

A keď ju pri nich zastihla, rozbehla sa medzi ne, nôžky, krídelká im polámala a papekom ich rozháňala na všetky strany. Ale kačičkám sa všetko vo vode zahojilo. Znovu prišli k Aničke a tá sa aspoň mala komu požalovať.

Maznavá Kata sa ani nehla z izby, len si povoľkávala. Ku kačičkám už preto nešla, ba ani vystáť ich nemohla, že k nim chodievala Anička.

Čo sa ti tu však nestalo? Utešená Anička jedného dňa obrástla krásnymi ružami, že až radosť bolo hľadieť na ňu. A to len preto, že kačičky rada videla. Kata však obrástla strapatým tŕním, že bolo až strach na ňu pozrieť. A to zas preto, že kačičky vystáť nemohla.

Pukalo to, zlostilo macochu. Začala zo svojej dievky tŕne obsekávať, oblamúvať, ale tie sa ešte väčšmi na nej rozstrapateli. Začala aj z Aničky utešené ruže stŕhať, šarpať, ale tie sa rozvili do ešte väčšej krásy.

Z Aničkinho bračeka Janíka vyrástol pekný šuhaj. Slúžil už viac rokov u jedného bohatého mladého pána, ktorý býval kdesi ďaleko za vodou. Dávno sa nevideli s Aničkou, netušil, do akej krásy sa rozvila. Aj Aničke bolo smutno za bratom, a tak sa dala ukradomky maliarovi odmaľovať a ten obrázok poslala svojmu bračekovi.

Janík dostal utešený obrázok aj lístok, v ktorom sa mu Anička vyžalovala, ako ju trápi macocha. Keď skončil robotu, utiahol sa vždy od ostatnej čeliadky do svojej chyžky, tam sa pozamykal, vybral obrázok – a hľadel, zahľadel sa naň, až sa mu tak menilo v očiach. Raz ti ho len slzy zalejú a on začne nariekať:

„Ach, sestrička moja krásna, keby som ťa ešte aspoň raz mohol vidieť! Ach, veru si opeknela! Ej, veru si nezaslúžiš macochine kliatby, ale by si zaslúžila, aby si bola bohatou paňou.“

Nariekal celý večer nad pekným obrázkom a tak i na druhý aj na tretí raz – deň za dňom.

Čeliadka si spočiatku Janka nevšímala. Ale keď sa len uťahúval a uťahúval od druhých, striehli za ním aj ho vypočúvali. Všetko, čo povedal o svojej krásnej sestre, letelo ďalej ako oheň, až prišlo do uší samému pánovi.

Jedného večera sa zvedavý pobral k Jankovým dverám. A náš Janko i v ten večer ako vykladá, tak vykladá nad obrázkom svojej milovanej sestričky:

„Ach, sestrička moja krásna, keby som ťa ešte aspoň raz mohol vidieť! Ach, veruže si opeknela! Ej, veru si nezaslúžiš macochine kliatby, ale doprial by som ti, aby si bola bohatou paňou!“

Mladý pán počúva, načúva, zrazu otvorí dvere a zastane si pred Janka. Janko chcel obrázok schovať, ale už bolo neskoro. Pán sa zahľadel so zaľúbením na krásnu Ružovú Aničku:

„No, čože je to, ktože je to? Povedzže mi, mládenec!“

No milý Janko sa vyhovára, že nevie, vraj je to len taký obrázok.

„Ej, ale veď si ty nariekal, že je to tvoja sestrička!“

Darmo sa Janko vykrúcal, že bodaj by on takú sestru mal, pán mu neveril. Pohrozil mu:

„Ak mi nepovieš čistú pravdu, tak jaj beda tvojej koži! Vieš, že som nikdy nežartoval, dám z teba hoci pásy drať!“

Keď už pán takto hrozil, Janko sa priznal, že na tom obrázku je jeho vlastná sestra.

„No, keď je to tvoja vlastná sestra,“ povie pán, „zapriahni šesť najkrajších paríp do najkrajšieho hintova a dovez mi tvoju sestru za ženu. Ak mi ju dovezieš, lepšieho švagra by si nikdy nemal, ako ti budem ja. Ale ak ju od tej macochy nedovezieš, dám ťa zaživa v komíne zaúdiť!“

Pán rozkáže, sluha musí vykonať.

Ráno, ešte sa len zore zapaľovali, zadupotalo na dvore šesť bujných žrebcov zapriahnutých v pozlátenom hintove. Janko pľasol bičom a hybaj von bránou na tátošoch po svoju krásnu sestričku. Nestavil sa nikde, iba pred otcovým domom.

Vojde do izby – a tu radosť nad radosti! Otec aj sestra sa tešili, akoby sa bol znovu narodil. Veď ho už dlhé roky nevideli. Len macocha sa mračila, lebo voľačo šípila. A len čo sa uvítali, Janko veru netajil, čo je vo veci.

„Ach, sestrička moja drahá, načo si mi ten obrázok poslala? Nešťastne som pochodil, pán ma vystriehol, keď som sa naň pozeral. A teraz ma vypravil na paripách po teba a vraj ak ťa nedoveziem, dá ma zaživa zaúdiť v komíne.“

„Ach, braček môj drahý, to si nezaslúžiš, aby ťa pre mňa zaživa údili,“ vzdychla si Anička. „Radšej len pôjdem s tebou, hoci neviem, kde ma to zavezieš.“

Macochu škrelo, že by sa Anička mala viezť na šiestich paripách bohatému pánovi za ženu a jej Katuša doma ostať. Skryla svoju strapatú Katu vopred do koča, a keď Anička sadala, sama si k nej nasilu sadla.

Janík pleskol bičom ponad šesť bujných žrebcov a tie sa schytili ako tátoše. Keď leteli ponad vodu, nachýlila sa Anička von z koča, aby ešte aspoň raz pozrela na vodné paničky. A vtedy ju pľuha macocha posotila a Anička vyletela von z koča do hlbokej vody.

Akoby sa nič nebolo stalo, stará striga vytiahla svoju strapatú Katu spod sediska, posadila k sebe a viezla bohatému pánovi za ženu.

Pán sa nevedel dočkať krásnej Ružovej Aničky. Netrpezlivo vyzeral koč, a keď videl, ako Janko vbieha na paripách už do dvora, bežal im naproti:

„No, Janko, či si mi krásnu nevestu doviezol?“

„Doviezol, môj pane, doviezol!“ odvetil Janko.

Pán priskočil hneď ku koču, ale ako sa zarazil, keď v koči namiesto Ružovej Aničky zazrel tŕňovú potvoru!

„Nuž ale, či si táto potvora dovolila sadnúť do môjho koča? Či je to tá tvoja krásna sestra?“ hneval sa pán.

A macocha rýchlo povedala:

„Hja, veru je toto jeho sestra a ja som jej mať. Doviezla som vám ju za ženu!“

Janko iba zdúpnel a onemel. Do koča posadil Ružovú Aničku a teraz z neho vyšla strapatá Kata! Kde zmizla Anička, vari sa tak odrazu premenila?

Nahnevaný pán riekol iba toľko:

„Takto si sa opovážil oklamať ma, ty svetský klamár? Čo som ti prisľúbil, to budeš mať!“

A hneď dal čeľadi rozkaz, aby Janka zakvačili do komína. Strapatú Katu i s jej materou dal odprášiť, aby šli, skadiaľ prišli, len aby jeho oči viac takú potvoru ani nevideli.

Pán však nemal od tých čias pokoja, nemal miesta ani noci, ani dňa. Pred očami videl iba Ružovú Aničku z obrázka. Jednostaj iba na to myslel, kde by si našiel takú krásnu pannu za ženu.

Raz mu príde čeliadka oznámiť, že keď pod Jankom pália slamu, počujú akési ženské nariekanie a rozumejú len toľko:

„Ach, braček môj drahý, veruže si nezaslúžiš, aby ťa pre mňa takto trápili. Ach, veruže nás oboch zlostná macocha priviedla navnivoč!“

Každé ráno vraj potom na ohnisku nájdu krásne perly, čo padajú dolu komínom, a že to veru budú slzy z nevinného plaču.

Milý pán mal ešte len teraz o čom hútať. Nepokojný chodil do večera hore-dolu po izbe. Len tu pred polnocou počuje, že čosi zašušťalo v obloku. Otvorí oblok a pozerá na všetky strany. Ale vonku ticho. Ako chce zavrieť, zaleskne sa v kútiku obloka hŕba zlatého peria. Zhrnie perie, zanesie ho na stôl a prikryje skleným pohárom. Perie svieti v izbe ako jasná lampa!

Vtom mu príde aj čeľaď oznámiť, že zase počuť nariekanie aj perly dolu komínom padajú. Hneď sa bežal presvedčiť. Počúva, počúva, až počuje tie slová:

„Ach, braček môj drahý, veruže si nezaslúžiš, aby ťa pre mňa takto trápili! Ach, veruže nás oboch zlostná macocha navnivoč priviedla!“

Pán už tušil, že to naozajstná Ružová Anička narieka a že macocha s privezenou strapaňou dáke šibalstvo vystrojili.

Hej, veru to aj zlá macocha narobila, keď krásnu Aničku do hlbokej vody z koča vysotila. Ale vodné panny, čo ich tak rada mala, nedali Aničke zahynúť, prijali ju medzi seba. Požičali jej zlaté perie a ona potom ako kačička s nimi plávala, a keď perie zo seba striasla, zase sa na dievčinu premieňala.

Ona to bola, čo dnes večer na pánovom obloku zlaté perie zo seba striasla, ona si brata Janíčka oplakávala a z jej nevinných slzičiek padali do ohniska čisté perly.

Pánovi svitlo, že akiste dačo bude aj s tým perím, čo zanechal v izbe pod pohárom. Vrátil sa do izby a sadol si k obloku. Odbilo polnoc a tu zašuští čosi pod oblokom a po chvíli sa ozve milý hlas:

„Mladý pán, mladý pán, vráť mi moje perie!“

„Aké perie? Ja nijaké nemám.“

„Moje zlaté perie, čo si mi vzal z obloka.“

„Tvoje zlaté perie je tu na stole, poď si poň!“

„Ty si mi ho vzal, ty mi ho daj!“

„Ja som ti ho vzal, ale poď si poň sama!“

V roztvorenom obloku sa zjavila najprv ružová tvár a potom sa dnu pomaly spúšťala panna, krásna ako ranná zora. Mladý pán hneď poznal, že toto musí byť Ružová Anička. Ako sa načahovala po zlaté perie, chytil ju za ruku:

„Tu si, moja drahá, už ťa viacej nepustím!“

Ale ona sa mu začala premieňať v rukách na žaby, na hady a bohvieaké potvory. On ju však pevne držal a volal:

„Nepustím ťa, nepustím, kým sa nepremeníš na takú krásnu, ako si bola predtým!“

Nakoniec sa premenila na utešené dievča, na pravú Ružovú Aničku, akou prv bývala. Objala ho a ďakovala mu, že ju vyslobodil.

Pán dal hneď sňať Janka z komína a Anička ho potrela živou masťou, ktorú doniesla od vodných paničiek. Janko ožil, skočil na nohy a bol sto ráz krajší ako predtým.

Nebolo im treba veľa vravieť, boli všetci svoji aj otca si k sebe vzali. Mladý pán sa zosobášil s Ružovou Aničkou a všetci ľudia vraveli, že si veru zaslúžila byť takou bohatou paňou. A čo sa stalo so zlostnou macochou i s jej strapatou Katou? Pokuta ich neminula. Pán ich dal predvolať pred seba, najprv ich prísne vyhrešil, ako to zachádzali s krásnou Aničkou, a potom im nasúdil to, čo Janko podstúpil pre ich zlobu. Boli by v komíne odvisli a v hustom dyme sa údili možno dosiaľ, no Ružová Anička im vyprosila milosť. A tak ich dal prútmi vyšibať zo dvora. Nikto nad nimi nezaplakal, iba ak za nimi tu i tu chripľavo zakrákali preletujúce vrany.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Pohádky Boženy Němcové



Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.043 s.
Zavrieť reklamu