Prihodilo sa to na jednom poli na Vianoce. Štyri myšky vystrčili hlávky do chladného rána z útulnej predsiene svojho bytíku. Dve z nich boli oco Kožka s mamou Jamkou a ďalšie dve ich deti Kaňka a Nožka. Pozerali nesmelo, ako idú chlapci s hokejkami na potok. Myšky mali svoj bytík kúsok od neho. Tešili sa, že sa nasťahovali práve sem. Spoznali tu veľa kamarátov: hraboša Kaboša, ondatru Rantu, starého sysľa Mysla, škrečka Sečka a tiež tchora
Bura z neďalekého stohu.
„Myška Jamka, ešte by sme mali zohnať nejaké dobroty na stromček,“vraví myšiak.
„Ale čo chceš zdobiť, keď ešte ani stromček nemáme?"opýtala sa myška mamka a pokrčila plecami.
„Ty máš ale strach. To nechaj na mňa. Včera odvážali vianočné stromčeky-borovice, ktoré boli pri ceste, ktorá vedie do hájovne. Videl som tam na zemi odlomenú vetvičku a skryl som ju."
„Bude z nej zaiste nádherný stromček,“ vykríkli deti.
„Ale poďme už radšej tam, aby nám ju niekto neodvliekol.! Vy, deti sa zamknite a nikomu
neotvárajte!" prikazuje myška-mamka.
„Poďme,“ súri a tisne myšiaka von z chodby.
Myšky vykročili smerom k hájovni. Začali padať prvé vločky. Padali viac a viac.
Trblietajúce sa hviezdičky si líhali na zem, aby si mohli po dlhej ceste konečne odpočinúť.
O chvíľu bola cesta akoby cukrom poprášená. Vŕzg-vŕzg, bolo počuť pod myšacími
nôžkami. Toľko ho už napadlo.
„Mali sme sa teplejšie obliecť,“ vraví myška
„Jamka, ale kto to mohol vedieť, že sa tak náhle zozimí?".
„A začína fúkať i akýsi štipľavý vietor,“ pridáva sa myšiak Kožka, síkajúc a otriasajúc sa od zimy.
Keď prišli na miesto, vetvička tam už nebola. Hľadajú vetvičku, hľadajú, ale vetvička akoby tam nikdy neležala.
„Bola práve tu, pod týmto kríkom,“ ukazuje myšiak na šípkový ker pri ceste. "Poznám to
podľa starého duba. Tu som ju zakopal a zahádzal lístím."
Zrazu vylezie spod stromu líška Lapajka a vraví: „Bola tu, a teraz je moja,“ posmieva sa.
Myšky sa strašne preľakli.
„Radšej poďme od tej ozruty, nech si ju nechá,“ radí myška Jamka, „možno jej aj patrí."
„Nemohla predsa vedieť, že si ju tam niekto schoval,“ zapochyboval myšiak Kožka.
Na starom dube zakrákala Chytračka. I tej sa to nepáčilo. Myška Jamka začala roniť
slzičky. Bolo jej ľúto za vetvičkou. Bol by z nej taký krásny stromček. Ale na
žalostenie teraz nebolo času. Už sa chceli pustiť do myšacieho behu, keď tu spoza
stromu náhle zahrmí hlas psa Bundáša, ktorý žil v hájovni:
„Ako počúvam, vetvičku si tam odložili myšky. Rýchlo im ju líška vráť, lebo po tebe
skočím. A vy ju neospravedlňujte, keby som ju nepoznal, nepoviem ani slovo."
Líška Lapajka sa preľakla. Spomenula si na Bundáša, ako ju neraz hnal z hájovne.
„Hneď to budé-é-é-é," hovorí líška trasľavým hlasom... „Azda si koza a nie líška, keď
tak mékaš," uškrnul sa Bundáš. Líška sa urazila, nahnevane zagánila na Bundáša.
„Poďte, myšky, zoberte si vetvičku, veď je vaša. To som ja len žartovala. Dala by som
vám ju aj sama,“ uškľabuje sa líška. Myšky nevedeli, či sa im to sníva, alebo je to
naozaj pravda? Stáli tam ustráchané dovtedy, kým na ne Bundáš nezavolal.
„No, čo stojíte? Berte si, čo je vaše." Vtedy sa prebrali a vbehli naradostené do líščej
Nory. Vyvliekli ťažkú vetvičku, akoby bola pierko. Zadychčané, ustráchané a zároveň
i rozradostené sa uklonili pekne psíkovi, poďakovali a pobrali sa na cestu. Bundáš šiel
tiež svojou cestou. Líška si ale nedala pokoja. Nemohla zniesť, že ju Bundáš tak pokoril
pred malými myškami. Pustila sa za nimi, len čo zmizol Bundáš z dohľadu. Dobehla ich
a zahrozila: „Teraz ste mali šťastie, lebo tu býva ten hlúpy pes. Ja sa ale presťahujem a potom si ma
neprajte." Ešte zavrčala a zmizla v diaľke.
„Počul si, čo s nami len bude?" Zavzlykala myška Jamka a zosmutnela.
„Neboj sa, niečo vymyslíme,“ ľutuje ju myšiak Kožka. Schytili vetvičku a rýchlo ju ťahali
k svojmu príbytku, lebo im začali ušká omŕzať a zbadali aj svoje neposlušné deti pred domčekom.
Deti ich už netrpezlivo vyčkávali a privítali ich slovami: „Už vás dlho vyzeráme. Strachovali
sme sa. Kde ste toľko? Vari vám líška ublížila?"
„A vy to odkiaľ viete?" čudovali sa veľmi rodičia.
„Pred chvíľou tu bola vrana Chytračka a všetko sme sa dozvedeli od nej. Bola práve
na dube. Všetko videla a počula. Vraj veľmi dobre Lapajku pozná. Vie aká je veľká zlodejka.“
„Vrana nie je o nič lepšia, tiež neukradne, čo nevidí,“ poznamenal myšiak pohŕdavo.
„Oj, akí sme ustatí,“ zavzdychali rodičia. Izba bola vyhriata, až si to myšiak Kožka
a myška Jamka nevedeli vynachváliť. V myšacom domčeku zavládol kľud. Pomaly sa zvečeril.
„Tak deti a dnes ozdobíme vianočný stromček," prerušil ticho myšiak Kožka. „Ale oci, Štedrý
večer je až zajtra," prosíkali malé myšky, „ráno budú v televízii rozprávky. Budeme zdobiť
a pritom sa pozerať. Veď vieš, každé Vianoce tak robíme. Neboj sa, zvládneme oboje," smiali
sa myšky. „No ako chcete."
Ráno, keď sa myšky zobudili, chytro utekali do spálničky rodičov a spustili: „Vstávajte! Máme tu
vianočné ráno. Stromček treba zdobiť.
„Nepočujú nás, spia ako zarezaní. Vyskúšaj oca poštekliť,“ navádza malý myšiak Nožka svoju
svoju sestričku Kaňku.
„Ty to urob, ty si starší!"
„Tak dobre." Malý myšiak Nožka odokryl ocov paplónik a dal sa ho štekliť. Odrazu oco myšiak
nahnevane vyskočil, až myškami trhlo. Ale on na ne pekne: „A teraz si prácu rozdelíme.
Ja pôjdem k potoku vyhrabať spod snehu zopár jabĺčok. Ak na mňa počkáte, potom spolu
upevníme stromček. Prinesiem z komory ozdoby a potom vás čaká...." nedopovedal, lebo detičky
sa začali radostne prekrikovať. „Hurá, hurá, budeme zdobiť!"
„Tichšie, nezobuďte mamu", prerušil ich otec.
„Už nezobudia", povedala mamka myška trochu namrzene a ľahla si na druhý bok. O chvíľu sa
zobudila a začala vyvárať štedrovečerné dobroty. Bytíkom sa niesla vôňa a dotvárala vianočnú
náladu. Otec doniesol jabĺčka, orechy, hrušky... Konečne začal vynášať vianočné ozdoby a osadil
stromček. Zrazu povedal: „Ešte, že som vás poslúchol, mám nápad. Bolo by lepšie, ale iste
i krajšie, ak by sme oslávili Vianoce vedno s našimi priateľmi od potoka."
„No dobre, ale majú televízor?" strachuje sa malá myška Kaňka.
„To vieš, že majú u sysľa Mysla televízor. Idem to s nimi dohodnúť. Iste budú radi..." Večer
sa všetci zišli v byte u sysľa Mysla, lebo on mal zo všetkých najväčší byt. Nezabudli priniesť ani to
najdôležitejšie - vianočný stromček. Keď ho dávali dnu, všetci jajkali, len aby sa im nezlomil.
„Pomaly!“ jeden cez druhého sa prekrikovali. Každý priniesol niečo na stromček aj
pod stromček a aj na stôl. Boli to kúsky syr, orechy, jabĺčka, zrno, korky chleba, zopár
nevylízaných pohárikov od jogurtu, po ktoré bol myšiak Kožka až na okraji poľa. Tam už bývali
ľudia, bolo to nebezpečné. Teda bolo tu všetko to, čo každý obyčajne jedáva. Jedla bolo neúrekom.
„Myšiak Kožka upevnil stromček. Starý syseľ Mysel zapol televízor. Syslíky, škrečky,
tchoríky, ondatry, hraboše a tiež naše malé myšky mohli začať zdobiť. Tí starší si posadali dookola
a pustili sa do rozhovoru. Hovorilo sa o lete. Kto a ako zháňal jedlo, čo sa komu zlé i dobré
prihodilo. Myšiak Kožka chcel práve rozpovedať svoju nedávnu príhodu o líške. Mal v pláne si
trochu i popridávať. Chcel sa pred všetkými vytiahnuť, aký bol hrdina a ako líšku dobehol.
Celkom zabudol pre toľkú silu kamarátov vedľa neho, čo im líška sľubovala. Mohli zato aj
krásne vydarené Vianoce, doteraz. Vtom ktosi na dvere-buch, buch, buch.
„Otvorte, viem, že ste tam,“ zakričala zlostne líška Lapajka. A znovu: buch, buch, buch.
„Rýchlo, lebo medzi vás skočím a všetkých odtiaľ povyťahujem. Istotne sa budete čudovať,
ako som vás našla. U myší sa nesvieti, tak som sa tu trocha poobzerala. Revete, že vás je počuť
až do mesta. Rozbijem vám dom. Alebo viete čo? Dohodneme sa. Stačí ak vystrčíte von toho
drzého myšiaka. Potom vás nechám na pokoji. Čakám iba chvíľu. Všetci pozreli ustrašene
na myšiaka. Ten, trasúc sa, nezmohol sa ani na slovo.
„Čo si jej urobil?" Opýtal sa vyčítavo škrečok Seček.
„Ja? Nič," bráni sa myšiak Kožka. To je azda pre tú vetvičku, čo z nej máme stromček."
A porozprával všetko ako bolo. Všetci uznanlivo kývali hlavami a zhodli sa na nevine myšiaka.
„Veď líška útočí na myšiaka neprávom. Ktovie, či by sme jej mohli veriť, ak by sa aj
myšiak obetoval?" ozval sa nejaký bojko zozadu.
„Čuš! Kto to tára také nezmysly?" zahriakol ho starý syseľ Myseľ a prebehol očami po všetkých.
Všetci skláňali hlávky ako zvädnuté kvety. Hanbili sa preto, lebo by aj súhlasili s tým, že
myšiaka vydajú. Ten chudák ešte stále stál v kúte a čakal či bude vydaný na milosť či nemilosť.
Líška sa po chvíli opäť zlostne ozvala."
„Tak vy neotvoríte, ja vám dám!" Nastalo ticho.
„Myslím, že išla preč," povedal niekto.
„Tomu by som neveril," ozval sa rozvážny starý syseľ Myseľ.
„Počujem akési hlasy, "povedal myšiak Kožka veselšie a zafňukal.
„Juj, veď je to vlk Bano," zhrozene zalomila rukami ondatra Ranta. Býva hneď tuto na okraji
lesa. Čo budeme robiť? Idem počúvať ku dverám," povedala rozhodne ondatra Ranta.
„No čo si chcela akú pomoc líštička-kmotrička,“ povedal vlk ospalo. „Kde sú tí, čo ti ubližujú?"
hovoril vlk Bano zívajúc.
„Ukradli mi vetvičku a tvrdia, že ju našli prví. Tam vnútri, v sysľovom dome."
„To predsa nemyslíš vážne. To si ma pre takých holobriadkov zobudila? To by bola
slabá sviatočná večera. Ja idem, idem, maj sa dobre. To zvládneš i sama.".
Ešte chvíľu bolo počuť vlka Bana.