Myšlienky písané do piesku

Myšlienky písané do piesku

Vydanie sútier

Tecugen - zasvätenec zenu v Japonsku - sa rozhodol vydať sútry, ktoré boli v tom čase prístupné iba v čínštine. Knihy sa mali vytlačiť drevenými štočkami v sedemtisícovom náklade, čo bolo fantastické podujatie.

Tecugen začal cestovať a vyberať na tento účel príspevky. Niekoľkí obdivovatelia ho zahrnuli zlatom, avšak poväčšine dostal iba drobné mince. S rovnakou vďačnosťou sa každému darcovi poďakoval. Po desiatich rokoch mal Tecugen dosť peňazí, aby mohol uskutočniť svoj plán. V tom čase práve rieka Udži spôsobila záplavy. Nasledoval hlad. Tecugen zobral peniaze určené na knihy a použil ich na záchranu hladujúcich. Potom opäť vyberal.

O niekoľko rokov neskôr sa krajinou prehnala epidémia. Tecugen rozdal všetko, čo pozbieral, aby pomohol svojim ľuďom.

Po tretí raz započal svoju prácu, a po dvadsiatich rokoch sa jeho túžba vyplnila. Štočky, ktorými vytlačili prvé vydanie sútier, možno dnes vidieť v kláštore Óbaku v Udži neďaleko Kjóta.

Japonci rozprávajú deťom, že Tecugen vydal sútry trikrát - neviditeľné prvé dve vydania prekonávajú aj to posledné.

Zlodej, ktorý sa stal žiakom

Jedného večera, keď Šičiri Kodžun odriekaval sútry, vkročil zlodej s ostrým mečom a žiadal peniaze alebo život. Šičiri mu povedal: „Nevyrušuj. Peniaze máš v zásuvke." A pokračoval v odriekavaní. O chvíľočku nato prestal a zakričal: „Neber všetko. Niečo mi treba, aby som mohol zajtra zaplatiť dane."

Votrelec zhrabol väčšinu peňazí a odchádzal. „Aspoň sa človeku poďakuj, keď dostaneš dar," dodal Šičiri. Muž sa poďakoval a zmizol.

O niekoľko dní tohto chlapa chytili a priznal medzí iným i zločin voči Šičirimu. Keď ho zavolali ako svedka, povedal: „Tento muž nie je zlodejom, pokiaľ viem. Ja som mu peniaze dal a on sa poďakoval." Keď sa mužovi skončil výkon trestu, pobral sa k Šičirimu a stal sa jeho žiakom.

Presná miera

Sen Rikjú - majster čajového obradu - si prial zavesiť kvetinový kôš na stĺp. Poprosil tesára, aby mu pomohol, usmerňujúc ho, aby kôš umiestnil trošku vyššie či nižšie, napravo či naľavo, až nakoniec presne našiel ten pravý bod. „To je jeho miesto," povedal Sen Rikjú.

Tesár, aby majstra preskúšal, označil bod a potom predstieral, že to zabudol urobiť. „Bolo to tu? Alebo hádam tu?" vypytoval sa a ukazoval na rôzne miesta na stĺpe.

No cit čajového majstra pre mieru bol taký presný, že neschválil polohu koša, kým tesár neukázal presne na pôvodné miesto.

Podmanenie ducha

Istá mladá žena ochorela a ležala na smrteľnej posteli. „Tak ťa ľúbim," povedala mužovi, „nechcem ťa opustiť. Nechoď za inou. Ak, pôjdeš, vrátim sa ako duch a narobím ti nekonečnú šarapatu."

Čoskoro žena zomrela. Manžel rešpektoval jej posledné prianie prvé tri mesiace, no potom stretol inú a zaľúbil sa. Zasnúbili sa a mali sa brať. Okamžite po zasnúbení sa mužovi začal každú noc zjavovať duch a obviňovať ho z nedodržania sľubu.

Duch to bol veľmi múdry. Vedel presne povedať, čo sa odohralo medzi mužom a jeho novou láskou. Kedykoľvek dal muž snúbenici darček, duch ho do detailu popísal. Aj rozhovor vedel opakovať a toľko otravoval, až muž prestal spávať. Niekto mu poradil, aby zveril svoj problém zenovému majstrovi, ktorý žil neďaleko dediny.

Konečne sa úbožiak, celý zúfalý vybral k nemu po pomoc.

„Tvoja bývalá žena sa stala duchom a vie všetko, čo robíš," komentoval majster. „Čokoľvek urobíš alebo povieš, čokoľvek svojej drahej dáš, ona to vie. Musí to byť veľmi múdry duch. Mal by si ho obdivovať. Keď sa ti zjaví nabudúce, stav sa s ním. Povedz mu, toľko, že pred ním nič nemôžeš ukryť; sľúb však, že ak ti odpovie na jednu otázku, zrušíš zásnuby a budeš žiť sám."

„A akú otázku jej mám dať?" vyzvedal muž.

Majster odvetil: „Zober za hrsť sójových bôbov a spýtaj sa, koľko ich presne držíš v ruke. Ak ti to nebude vedieť povedať, bude to dôkaz, že je len výplodom tvojej predstavivosti, a už ti dá pokoj."

Nasledujúcu noc, keď sa zjavil duch, muž mu polichotil, že vie úplne všetko. „Skutočne," hovorí, „a viem aj, že si dnes bol na návšteve u toho zenového majstra."

„Keďže až toľko vieš," odvetil muž, „povedz, koľko bôbov držím v tejto ruke?"

No duch tam už nebol a otázku nemal kto zodpovedať.

Brány raja

Vojak menom Nobušige prišiel k Hakuinovi a spýtal sa:

„Je naozaj raj a peklo?"

„Kto si?" vyzvedal sa Hakuin.

„Som samuraj," odvetil vojak.

„Ty, a vojak?" vykríkol Hakiun. „Aký vládca by ťa chcel za svoju stráž? Vyzeráš ako žobrák!"

Nabušigeho to tak rozzúrilo, že začal vyťahovať meč, no Hakuin pokračoval: „Tak ty máš meč! Asi je príliš tupý, aby mi odsekol hlavu."

Ako Nobušige meč vytiahol, Hakuin poznamenal: „Tu sa otvárajú brány pekla!" Na tieto slová samuraj, postrehnúc majstrovo sebaovládanie, zasunul meč späť do pošvy a uklonil sa. „A tu sa otvárajú brány raja," povedal Hakuin.