Medvedí bratia

Medvedí bratia

Ako každé ráno som vstal už o šiestej. Na farme je vždy veľa práce. Ja a môj brat sme museli podojiť kravy, narúbať drevo, pokosiť trávu a pozrieť sa, kedy bude žatva. Keď bolo všetko hotové najradšej sme sa chodili hrať do lesa. Radi sme sa bili s palicami a chytali malé lesné zvieratá. No dnes sa nad lesom znášali búrkové oblaky. Nikto mi nikdy nepovedal, že v tom lese niekedy bývala zlá ježibaba. Teda sme sa veselo hrali, kým nezačalo liať ako z krhly. Utekali sme domov v domnení, že to je klasická búrka, ale mýlili sme sa.

No to už si na nás brúsila zuby ježibaba. Len čo sme sa otočili, už tam stála. Tie jej zubiská, ruky a nohy mala kostnaté akoby ani kožu nemala. A ten pohľad, na ten sa nedá zabudnúť. Ostali sme stáť ako prikovaní. Zrazu niečo vyriekla, zahrmelo, zablyslo sa a zrazu bola preč. Pozrel som sa na brata, no on tam nebol. Namiesto neho tam stál obrovský medveď. Pozeral sa iným smerom. No zrazu ku mne prehovoril. Nie ako medveď ručaním, ale ako môj brat. Keď sa ten medveď na mňa pozrel akoby sa zľakol. Bol to môj brat.

V ten moment sme si uvedomili, čo sa stalo. Boli sme odpísaní. No jedno sme vedeli. Že musíme zničiť zdroj sily tej čarodejnice. Bol to kryštál na vrchole hory. Začala sa naša dlhá cesta. Cestou sme sa spriatelili s ostatnými zvieratami. Do dediny sme sa pokúsili vrátiť len raz, ale vyhnali nás odtiaľ vidlami. Tak sme na horu išli sami. Keď sme tam došli, už o nás vedela. Môj brat mi zakričal, aby som išiel zničiť ten kryštál. On s ňou zatiaľ bojoval.

Vybehol som hore a celou silou som ho prerazil. Čarodejnica padla na kolená a zmizla. My sme sa premenili naspäť na ľudí. Vyzeralo to tak, že sa všetko vrátilo do starých koľají. Vrátili sme sa do dediny, tam nás všetci privítali a urobili veľkú oslavu. No potom sme vošli do stodoly a rozumeli sme koňom...ale to už je iný príbeh.