Kôň so zelenou hrivou – Mária Ďuríčková
Kôň so zelenou hrivou – Mária Ďuríčková
Pod devínskym bralom mal svoje bývanie devínsky vodník. Vodník bol ešte mladý, ani nie storočný. Ustavične v ňom žilky hrali, nohy mu jednostaj do tanca podskakovali. Keď si niekedy vo svojom dome zadupkal a zadubasil, dunajské vlny spolu s ním vírili hojdali sa a o mohutné devínske bralo plieskali.
Chodil sa on potajomky spoza kríčkov prizerať, ako dievky a mládenci na lúke drobčia, vrtia sa a vykrúcajú .Ej, či by si bol rád s nimi zakrepčil! Lenže toľkí mládenci pokope, to je pre vodníka hotová pohroma, nuž sa radšej zdržal. Ale ráno, keď išli ženy predávať do mesta vše len voľaktorú schytil a pretancoval s ňou kus cesty. Devínsky chlapi to aj tak nevedeli strpieť. Vodníčisko akýsi ukvapkaný. Ide sa ti s našimi ženami vykrúcať!
Dohovorili sa, že ho chytia a zmlátia. A tak raz, keď sa vodník s jednou ženičkou po ceste zvŕtal odrazu len hvizd! A to si už chlapi dávali znamenie. Blysol vodník okom v tú stranu, kade Dunaj tečie, lenže tí sa práve odtiaľ v hustom rade blížili a obkolesovali ho. Vodník ! Chytajte ho ! Kričali. Videl vodník, že je už načisto zle. Zastal, potriasol hlavou – a v tej chvíli bol z neho kôň so zelenou hrivou. Dostal sa milý kôň až do uličiek bratislavského Podhradia. „Pozriete, kôň so zelenou hrivou!“ „To je vodník ! Chytajte ho!“ Po tej zelenej hrive ho poznali.
A tak milého koňa chytili. Ej, či len bol pekný, keď sa tak vypínal ! Hnedý a ligotavý, ani čo by sa bol v mesačnom svetle vykúpal. A dlhá zelená hriva rozvievala okolo neho !.
„Čo s ním teraz ?“ vravia si ľudia. „Akože skántriť takú krásu?“ „Ešte vraj skántriť!“ vykríkol krčmár.
„Ja si koňa odvediem.“ „A sa nebojíš? Veď je to vodník, nečistá sila !“ „Viem ja ako ho skrotiť.“ Lenže ako, to už nepovedal. Slúžil kôň so zelenou hrivou u krčmára. Mocný bol na počudovanie. Gazda ho k vode nikdy nepripustil: ani k jarčeku, ani k studničke, ba ani len k mláke. A tak kôň chradol a chudol, oči mal čoraz smutnejšie, len – len zaplakať. Krčmárov paholok Matúš sa už nemohol na to trápenie dívať.
A tak raz večer, keď napájal ostatné kone, potisol putňu s vodou aj tomu so zelenou hrivou, hoci to mal prísne zakázané. Napil sa kôň do chuti, potriasol hlavou – a v tej chvíli stál na jeho mieste vodník. „Ďakujem ti, Matúško, že si mi zachránil život.“ „Nikdy ti to nezabudnem.“ Siahol do vrecka, vytiahol tri dukáty a vraví: „Postav si mlyn na Devínskom ramene.“ Matúš odišiel od krčmára. Postavil si mlyn. Bol to taký mlyn, čo mlel aj vtedy, keď iné mlyny nemohli. A krčmár sa raz pred vlastným domom potkol o kameň, padol tvárou do mláky a utopil sa v nej, hoci tam bolo len na tri prsty vody.