Iduškine kvety

Iduškine kvety (Rozprávka)

„M O J E úbohé kvietky celkom zvädli!" povedala Iduška. „Včera večer boli také pekné, a teraz im všetky listy zvädli! Prečo je to?" spýtala sa študenta, ktorý sedel na pohovke. Mala ho veľmi rada. Študent vedel rozprávať prekrásne príbehy a vystrihovať zábavné obrázky: srdiečka, v ktorých tancovali malé dámy, kvety a veľké zámky, na ktorých sa mohli otvárať dvere. Bol to veselý študent!

„Prečo dnes vyzerajú kvety tak zle?" spýtala sa opäť a ukázala na kyticu.

„Vieš, čo im je?" povedal študent. „Kvety boli v noci na bále, a preto im ovisli hlávky!"

„Ale veď kvety nemôžu tancovať!" riekla Iduška.

„Ba hej," odvetil študent. „Keď sa zotmie a my spíme, ves ,o poskakujú. Skoro každú noc majú bál."

„Deti nemôžu ísť na ich bál?"

„Ó áno," prisvedčil študent, „malé sedmokrásky a konvalinky!'

„Kde tancujú najkrajšie kvety?" opýtala sa Iduška.

„A či si nechodievala často za bránu k veľkému zámku, kde v lete býva kráľ a kde je veľká záhrada s mnohými kvetmi? Veď si videla labute, ako k tebe plávajú, keď im chceš dať kôrky chleba. Ver mi, býva tam naozajstný bál."

„Včera som bola v tej záhrade s mamou!" povedala Iduška. „Ale zo stromov už opadalo všetko lístie a nebol tam nijaký kvietok. Kde sú? V lete som ich tam toľko videla!"

„Sú v zámku!" povedal študent. „Len čo sa kráľ s dvoranmi presťahuje do mesta, kvietky hneď prebehnú zo záhrady do zámku a veselia sa. Mala by si to vidieť! Dve najkrajšie ruže si sadnú na trón a sú kráľom a kráľovnou. Vedľa nich sa postavia všetky červené plamienky a klaňajú sa; to sú ich pážatá. Potom prídu všetky krásne kvietky a je bál. Belasé fialky, ktoré predstavujú malých námorných kadetov, tancujú s hyacintmi a nechtíkmi a oslovujú ich ,slečna.' Tulipány a veľké žlté ľalie, to sú staré panie, ktoré dávajú pozor, aby sa pekne tancovalo a aby bol všade poriadok!"

„Nikto nevyhreší kvietky, že tancujú v kráľovom zámku?" opýtala sa Iduška.

„O tom vlastne nikto nevie!" povedal študent. „Niekedy tam, pravda, v noci príde starý kastelán, ktorý opatruje zámok. Nosí veľký zväzok kľúčov, a len čo kvietky začujú štrkotať kľúčmi, hneď stíchnu. Schovajú sa za dlhé záclony a len hlavičky vystrkujú. ,Cítim, že sú tu dáke kvety!' vraví starý kastelán, ale nevidí ich."

„To je zábavné!" povedala Iduška a zatlieskala ručičkami. „Ale ani ja by som nevidela tie kvietky!"

„Ty hej," odvetil študent. „Keď vojdeš dnu, pamätaj iba na to, aby si hľadela do obloka, tak ich istotne uvidíš. Ja som dnes tak urobil; na pohovke sa vystierala dlhá žltá ľalia - to bola dvorná dáma!"

„Môžu tam prísť aj kvietky z botanickej záhrady? Ako prejdú takú dlhú cestu?"

„Isteže môžu!" povedal študent. „Lebo keď chcú, môžu lietať. Či si nevidela pekné motýle, červené, žlté a biele? Vyzerajú skoro ako kvety, a kvetmi raz aj boli. Raz vyskočili zo stopky vysoko do vzduchu, mávali lístkami, ani keby to boli krídelká, a leteli.

A keď sa pekne správali, mohli lietať i vo dne. Nemuseli sa vrátiť domov a sedieť na stopke; a tak sa im napokon lístky premenili na ozajstné krídla. Veď si to sama videla! Inak je celkom možné, že kvietky z botanickej záhrady nikdy neboli na kráľovskom zámku a ani nevedia, že tam je v noci tak veselo. Preto ti musím čosi povedať a potom bude poriadne prekvapený profesor botaniky, ktorý býva tam vedľa. Veď iste ho poznáš, však? Keď prídeš do jeho záhrady, povedz niektorému kvietku, že na zámku je veľký bál. On to potom povie ostatným a všetky odtiaľ uletia. Keď príde profesor do záhrady, nebude tam jediného kvietka, a on si nebude vedieť vysvetliť, kde sa len podeli."

„Ale ako to môže kvietok povedať ostatným? Veď kvietky nevedia hovoriť!"

„Nie, to veru nevedia!" odpovedal študent. „Ony sa dorozumievajú posunkami! Vari si nevidela, že keď trocha zaduje vetrík, kyvkajú hlavičkami a pohybujú všetkými zelenými lístkami? To je priam také zrozumiteľné, ako keby hovorili!"

„Profesor rozumie tým posunkom?" opýtala sa Ida.

„Pravdaže! Raz ráno, keď prišiel do záhrady, videl veľkú pŕhľavu, ako sa listami zalieča nádhernému červenému klinčeku. Vravela mu: ,Ach, aký si pekný, ako ťa ľúbim!' Ale také čosi nemohol profesor strpieť a hneď udrel pŕhľavu po listoch, lebo to sú jej prsty. Tá ho však popálila a odvtedy sa pŕhľavy ani nedotkne."

„To je zábavné!" povedala Iduška a zasmiala sa.

„Kto to kedy videl takto dieťa balamutiť!" povedal mrzutý pán radca, ktorý prišiel na návštevu a sedel na pohovke. Študenta nemohol vystáť a vždy hundral, keď ho videl vystrihovať tie smiešne, podarené obrázky. Hneď človeka, čo visí na šibenici so srdcom v ruke, lebo to bol zlodej sŕdc, hneď starú ježibabu, čo letí na metle a muža má na nose. Pán radca to nemohol vystáť a hneď povedal tak isto ako teraz: „Kto to kedy videl takto dieťa balamutiť! To je ale hlúpa fantázia!"

Ale Iduška si myslela, že študent jej rozpráva o kvietkoch veľmi zaujímavo. Kvety mali ovisnuté hlávky, lebo boli unavené, keď celú noc tancovali - iste boli choré. Potom šla s nimi k svojim hračkám; pekne stáli na stolíku a v zásuvke bolo plno čačiek. V kočíku spala
bábika Žofia. Iduška jej povedala: „Musíš vstať, Žofia, a uskromniť sa, túto noc budeš ležať v zásuvke. Úbohé kvietky sú choré a musia spať v tvojom kočíku. Možno sa tak uzdravia!" Potom vzala bábiku, ale tá sa mračila a slovka nepovedala, lebo bola nahnevaná, že nesmie zostať v kočíku.

Ida dala kvietky do kočíka, prikryla ich a povedala, aby pekne ležali, že im uvarí čaj, aby boli do rána zdravé. Okolo kočíka zatiahla záclonky, aby kvietkom slnko nesvietilo do očí.

Celý večer neprestala myslieť na to, čo jej rozprával študent, a keď si šla ľahnúť, najprv sa pozrela za záclony. Tam mala jej mamička prekrásne kvety, hyacinty i tulipány, a tichučko im zašepkala:

„Ja viem, vy idete dnes v noci na bál!" Ale kvety sa tvárili, akoby nič nepočuli, ani lístočkom nepohli. No Ida vedela svoje.

Keď si ľahla, dlho myslela na to, aké by bolo milé vidieť tie prekrásne kvietky tancovať v kráľovskom zámku. ,Či tam naozaj boli aj moje kvietky?' rozmýšľala. Ale potom zaspala. V noci sa zobudila; snívalo sa jej o kvietkoch a študentovi, ktorého radca hrešil, že ju balamutí. V spálni, kde ležala Iduška, bolo celkom ticho. Na stole horela nočná lampa, otecko a mamička spali.

,Ležia moje kvietky v Žofiinom kočíku?' pýtala sa v duchu. ,Rada by som to vedela!' Trochu sa nadvihla a pozrela k pootvoreným dverám. Za nimi boli kvietky a všetky jej hračky. Načúvala a zdalo sa jej, akoby v izbe niekto hral na klavíri. Znelo to celkom tichučko a tak krásne, ako ešte nikdy nepočula.

„Iste tam tancujú všetky kvietky!" povedala si. „Bože, ako rada by som to videla!" Ale netrúfala si vstať, aby nezobudila otecka a mamičku. „Keby len prišli sem!" zatúžila. Ale kvietky neprichádzali a hudba utešene hrala. Iduška nevydržala, bolo to prekrásne. Vyliezla z postieľky, ticho šla k dverám a nakukla do vedľajšej izby. Ach, aký to bol zábavný pohľad.

Lampa tam nesvietila, a predsa bolo svetla dosť; mesiac svietil cez oblok doprostred izby! Bolo tam takmer ako za bieleho dňa. Hyacinty a tulipány stáli na dlážke v dlhých radoch, v okne zostali iba prázdne kvetníky. Všetky kvietky utešene tancovali. Urobili peknú reťaz, a keď sa krútili, držali sa za dlhé zelené listy. Pri klavíri sedela veľká žltá ľalia, ktorú Ida videla v lete, dobre si ju zapamätala. Vtedy študent povedal: „Na môj veru, celkom sa podobá slečne Line!" No všetci sa mu vysmiali. Teraz sa aj Ide zdalo, že sa ten dlhý žltý kvet naozaj podobá slečne Line, hneď nakláňa podlhovastú žltú tvár na jednu stranu, hneď na druhú. Pokyvuje sa do taktu k prekrásnej hudbe. Idušku nik nespozoroval. Teraz videla, ako veľký belasý kosatec vyskočil a šiel ku kočíku, odtiahol záclony. Tam ležali choré kvietky. Hneď vstali a kývali na ostatné, že aj ony chcú tancovať. Starý kominárik, ktorý mal odlomenú spodnú peru, vstal a ukláňal sa pekným kvietkom. Teraz nevyzerali ani trošku choré, zoskočili medzi ostatné a boli veselé.

Vtom niečo spadlo zo stolíka. Iduška sa ta pozrela. To zoskočil starý šibák, lebo sa mu zazdalo, že aj on patrí medzi kvety. Bolo to podarené. Na šibáku sedel voskový panáčik, ktorý mal na hlave skoro taký široký klobúk ako pán radca. Šibák priskákal na troch červených nôžkach medzi kvietky a hlasno podupkával, lebo tancoval mazúrku. Ostatné kvietky nevedeli tento tanec, pretože boli veľmi ľahké a nemohli dupkať.

Voskový panáčik na šibáku sa odrazu zväčšil a predĺžil. Krútil sa nad papierovými kvetmi a kričal celkom nahlas: „Kto to kedy videl, takto dieťa balamutiť! To je ale hlúpa fantázia!" Pritom vyzeral celkom tak, ako pán radca so širokým klobúkom. Bol skoro taký žltý a mrzutý. Ale papierové kvety na šibáku ho bili po tenkých nohách, preto sa zasa skrčil a zostal malým voskovým panáčikom. Aké to bolo zábavné! Iduška sa nezdržala smiechu. Šibák tancoval ďalej a pán radca musel tancovať s ním. Nepomohlo mu, že sa urobil veľkým a dlhým, alebo zasa malým voskovým panáčikom s veľkým čiernym klobúkom. Ostatné kvietky sa prihovárali za neho. Najmä tie, čo predtým ležali v kočíku, a potom šibák prestal. Vtedy sa ozval buchot zo zásuvky, kde ležala Iduškina bábika Žofia s inými hračkami. Kominárik zabehol na okraj stola, ľahol si dolu bruchom a zásuvku trocha po vytiahol. Tu Žofia vstala a začudovane sa poobzerala dookola: „Prečo mi to nikto nepovedal?"

„Chceš so mnou tancovať?" opýtal sa kominárik.

„Ty si veru pekný tanečník," riekla bábika a obrátila sa chrbtom. Potom si sadla na zásuvku a myslela, že niektorý kvietok po ňu príde.
Ale nikto neprichádzal. Začala teda kašlať hm! hm! hm!, ale jednako nik neprišiel. Kominárik tancoval sám, a nebolo to najhoršie.

Keďže sa zdalo, že ani jeden kvietok Žofiu nevidí, spustila sa zo zásuvky rovno na zem s veľkým buchotom. Všetky kvietky sa zbehli okolo nej a vypytovali sa, či sa neudrela. Boli veľmi láskavé, najmä tie, čo ležali v kočíku. Ale Žofia sa vôbec neudrela. Kvietky ju vzali doprostred izby, kde svietil mesiac, a tancovali s ňou. Ostatné kvietky urobili okolo nich kolo. Teraz bola Žofia spokojná! Iduškiným kvetom povedala, aby len zostali v jej kočíku a netrápili sa preto, že ona bude ležať v zásuvke.

Ale kvietky jej povedali: „Veľmi pekne ti ďakujeme, my však už nebudeme žiť! Možno zajtra zomrieme. Povedz Iduške, aby nás pochovala v záhrade, tam, kde leží kanárik. V lete znova vyrastieme a budeme oveľa krajšie!"

„Nie, nesmiete zomrieť!" riekla Žofia a pobozkala kvietky. Vtom sa otvorili dvere a do izby vtancovalo veľa, preveľa krásnych kvetov. Ida nevedela pochopiť, odkiaľ sú; iste to boli kvety z kráľovského zámku. Najprv šli dve krásne ruže so zlatými korunami, to boli kráľ a kráľovná. Za nimi šli utešené sirôtky a klinčeky a pozdravovali na všetky strany. Mali aj hudbu: veľké vlčie maky a pivónie fúkali do hrachových strukov, až boli celé červené. Belasé zvončeky a drobné biele snežienky zvonili, ani keby mali zvonce. Bola to zábavná hudba. Za nimi prichádzali ostatné kvety a tancovali, belasé fialky, ohnivé šalvie, sedmokrásky i konvalinky.

Napokon si kvietky zaželali dobrú noc; aj Ida sa odkradla do postieľky, tam sa jej snívalo o všetkom, čo videla.

Na druhý deň ráno vstala, rýchlo šla k stolíku pozrieť, či tam kvietky ešte sú. Odtiahla z kočíka záclonky. Áno, boli tam všetky, ale celkom zvädnuté, oveľa väčšmi ako včera. Žofia ležala v zásuvke, kde ju včera položila, a vyzerala veľmi ospanlivo.

„Pamätáš si, čo mi máš povedať?" opýtala sa Iduška, ale Žofia vyzerala celkom hlúpo a nepovedala jediného slovíčka.

„Nie si dobrá," povedala Ida, „ony predsa s tebou všetky tancovali." Potom vzala papierovú škatuľku, na ktorej boli namaľované utešené vtáčiky, otvorila ju a vložila do nej mŕtve kvietky. „To bude
vaša peknučká rakvička," povedala, „keď prídu nórski bratanci, potom vás pochováme v záhrade, aby ste do leta vyrástli a boli oveľa krajšie!"

Nórski bratanci boli dvaja veselí chlapci, volali sa Jonas a Adolf. Otec im dal dva nové luky, chlapci si ich vzali, aby ich ukázali sesternici. Ida im rozprávala o úbohých kvietkoch, ktoré zomreli. Dohodli sa, že ich spoločne pochovajú. Obaja chlapci šli popredku s lukmi na pleciach. Za nimi Iduška kráčala s mŕtvymi kvetmi v peknučkej škatuľke. V záhrade vykopali hrobček. Ida najprv kvietky pobozkala, potom ich v škatuľke položila do zeme. Adolf s Jonasom vystrelili nad hrobom z lukov, lebo nemali pušky ani kanóny.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9835-iduskine-kvety/