Cisárove nové šaty

Cisárove nové šaty (Rozprávka)

Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. Nestaral sa o svojich vojakov, nedbal o divadlo ani o poľovačky, stále sa ukazoval v nových šatách. Každú hodinu mal iný odev, a ako sa obyčajne hovorí o kráľovi, že zasadá v rade, tak tu sa vždy vravelo:

„Cisár je v obliekarni!"

Vo veľkom meste, kde cisár býval, žilo sa veselo, každý deň prichádzalo veľa cudzincov.

Raz sem prišli dvaja šibali. Vydávali sa za tkáčov a vraveli, že vedia utkať najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Táto látka bude mať nielen neobyčajné farby a vzorku, ale šaty z nej budú mať podivuhodnú vlastnosť. Budú neviditeľné pre každého, kto nie je súci pre svoj úrad alebo kto je nevýslovne hlúpy.

,To by boli znamenité šaty,' pomyslel si cisár. ,Ak by som si ich obliekol, hneď by som spoznal, ktorí ľudia v mojej ríši nie sú schopní zastávať im zverený úrad. Mohol by som rozoznať hlúpych od múdrych! Ba veru, tú látku mi musia zaraz utkať!' A hneď vyplatil šibalom hŕbu peňazí, aby sa mohli pustiť do práce.

Tí hneď postavili svoje krosná a tvárili sa, akoby pracovali, ale osnovy boli prázdne. Bez dlhého premýšľania si vypýtali najjemnejší hodváb a najkrajšie zlato. Všetko si schovali do vlastných vreciek, a potom dlho do noci tkali na prázdnych krosnách.

,Teraz by som rád vedel, koľko toho natkali!' pomyslel si cisár. Akosi čudne sa mu zovrelo srdce, keď si pomyslel, že kto je hlúpy alebo celkom nesúci pre svoj úrad, nemôže látku vidieť. O sebe bol presvedčený, že sa nemusí báť. Niekoho však predsa pošle, nech sa pozrie, ako to vyzerá. Ľudia v meste vedeli, akú podivuhodnú silu má látka, a všetci túžili vidieť, aký neschopný alebo hlúpy je ich sused.

,Pošlem ku tkáčom svojho starého statočného ministra!' rozhodol sa cisár. ,On najlepšie posúdi, ako látka vyzerá, lebo má rozum a nikto nezastane svoj úrad lepšie ako on!'

Šiel teda starý dobrý minister do sály, kde dvaja šibali pracovali na prázdnych krosnách. ,Bože na nebi!' pomyslel si starý minister a div si oči nevyočil, , veď ja nič nevidím!' Ale nahlas nepovedal ani slovka.

Obaja podvodníci ho pozývali bližšie a pýtali sa, či látka nemá krásnu vzorku a nádherné farby. Potom ukázali na prázdne krosná a úbohý starý minister otváral oči, div mu z jamôk nevypadli, ale nevidel nič, lebo na krosnách naozaj nič nebolo. ,Bože môj!' zhrozil sa, ,vari som hlúpy? To som sa nikdy nenazdal, preto nik sa to nesmie dozvedieť! Vari nie som súci pre svoj úrad? Nie, nikomu nesmiem povedať, že látku nevidím!'

„No, nič nevravíte o látke!" prihovoril sa šibal, čo tkal.

„Ó, je nádherná, čarokrásna!" povedal starý minister a pozrel cez okuliare. „Tá vzorka a tie farby! - Veru, musím povedať cisárovi, že sa mi nevýslovne páči!"

„Ach, to nás teší!" povedali obaja tkáči a vymenovali farby i vzorku podľa názvov. Starý minister pozorne počúval, aby to mohol povedať cisárovi, keď príde domov. A tak aj urobil.

Teraz žiadali podvodníci ďalšie peniaze, nový hodváb i zlato, čo potrebovali na tkanie. Všetko vopchali do vlastných vreciek. Na krosná nedali ani vlákenko, ale ako predtým tak i teraz tkali na prázdnych krosnách.

Čoskoro poslal cisár iného spoľahlivého úradníka pozrieť, ako tkáči pokračujú v práci a či už je látka hotová. Pochodil tak ako minister. Hľadel a hľadel, ale keďže tam boli len prázdne krosná, nemohol nič vidieť.

„No, nie je to pekná látka?" vraveli šibali, vysvetľovali mu a ukazovali na nádhernú vzorku, ktorá vôbec nejestvovala.

,Hlúpy predsa nie som!' pomyslel si dvoran, ,že by som teda nebol súci pre svoj dobrý úrad? To je veru smiešne! No jednako nik to nesmie spozorovať.' Potom pochválil látku, ktorú nevidel, a presvedčil ich, že má radosť z takých krásnych farieb a utešenej vzorky.
„Áno, látka je naozaj čarokrásna!" povedal cisárovi.

Celé mesto rozprávalo o nádhernej látke.

Teraz i sám cisár chcel vidieť látku, pokiaľ je ešte na krosnách. Vybral sa k prešibaným tkáčom s celým zástupom význačných mužov, medzi ktorými boli aj obaja starí, spoľahliví úradníci. Šibali teraz tkali ostopäť, lenže zas bez jediného vlákna na prázdnych krosnách.

„Ach, veď je to grandiózne!" vraveli obaja statoční úradníci. „Pozrite len, vaše veličenstvo, na tú vzorku, na tie farby!" a ukazovali na prázdne krosná, lebo sa nazdali, že ostatní látku vidia.

,Čože je to!' pomyslel si cisár, ,ja nič nevidím! To je strašné, som vari hlúpy? Alebo azda nie som súci cisár? To by bolo to najstrašnejšie, čoho som sa mohol dožiť!' - „Ó, látka je pekná!" povedal cisár. „Som s ňou nanajvýš spokojný!" prikyvoval a pozoroval prázdne krosná. Nechcel povedať, že nič nevidí. Celý sprievod, čo prišiel s cisárom, pozeral a pozeral, ale nevidel viacej ako ostatní. No všetci vraveli tak ako cisár: „Ó, látka je veľmi pekná!" a radili mu, aby si šaty z tejto látky vzal na veľkú procesiu, ktorú práve pripravovali. „Je to grandiózne, úchvatné, excelentné!" letelo od úst k ústam a všetci boli rozradostnení.

Cisár dal každému šibalovi rytiersky kríž do gombíkovej dierky a titul cisárskeho tkáča.

Pred procesiou celú noc sedeli šibali pri práci a mali zapálených šestnásť svetiel. Ľudia sa mohli presvedčiť, že majú naponáhlo, aby cisárovi šaty zavčasu zhotovili. Tvárili sa, akoby vyberali látku z krosien, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlou bez cverny a napokon povedali: „Prosím, šaty sú už hotové!"

Sám cisár zašiel ta so svojimi urodzenými gavaliermi a obaja šibali zdvihli ruky do výšky, akoby v nich niečo držali, a povedali:

„Hľa, to sú nohavice! a tuto košeľa! tu zasa, plášť!" a pokračovali ďalej. „Sú ľahké ani pavučinka! Človek by sa temer nazdal, že nemá nič na tele, ale v tom je práve čaro týchto šiat!"

„Áno!" povedali gavalieri, ale nevideli nič, lebo tam naozaj nič nebolo.

„Vaše cisárske veličenstvo, ráčte si teraz najmilostivejšie vyzliecť šaty!" povedali šibali. „Potom vám oblečieme nové, tu, pred týmto veľkým zrkadlom!"

Cisár sa vyzliekol a šibali sa tvárili, akoby mu po kúsku obliekali nové šaty, ktoré mu ušili; chytili ho okolo pása, a potom akoby mu niečo priviazali, to mala byť vlečka. Cisár sa obracal a zvŕtal pred zrkadlom.

„Ach, či sú krásne! Ako znamenite pristanú!" vraveli všetci. „Tá vzorka! Tie farby! Je to drahocenný odev!"

„Vonku čakajú s cisárskymi nebesami. V sprievode ich ponesú nad vaším veličenstvom!" oznámil hlavný ceremoniár.

„Áno, som pripravený!" povedal cisár.

„Nože, pristanú mi?" spýtal sa. A potom sa ešte raz obrátil pred zrkadlom, lebo teraz sa chcel tváriť, akoby naozaj obdivoval svoje nádherné šaty.

Komorníci, čo mali niesť vlečku, macali po dlážke, akoby vlečku dvíhali. Držali ruky vo vzduchu a netrúfali si prezradiť, že nič nevidia.

A tak šiel cisár v sprievode pod nádhernými nebesami a všetci ľudia na ulici a v oblokoch vraveli: „Ach, aké nádherné šaty má cisár! Akú čarokrásnu vlečku na rúchu! Ach, či mu to pristane!" Nikto sa nechcel prezradiť, že nič nevidí, lebo by nebol súci pre svoj úrad, alebo by bol nevýslovne hlúpy. Ani v jedných šatách nemal cisár taký úspech.

„Ale veď je nahý!" vykríklo ktorési dieťa. „Bože na nebi, čujte ten nevinný hlas!" povedal otec. A ľudia si šepkali, čo povedalo
dieťa.

„Veď je nahý, malé dieťa to povedalo, nahý je!"

„Nahý je!" volal nakoniec všetok ľud. Tu cisára zamrazilo, lebo sa nazdal, že majú pravdu, ale pomyslel si: ,Teraz musím vydržať po celý sprievod.' A vykročil si ešte pyšnejšie a komorníci niesli vlečku, ktorej vôbec nebolo.