Sedmokráska

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 087 slov
Počet zobrazení: 2 595
Tlačení: 174
Uložení: 200
Sedmokráska (Rozprávka)

Vonku pri ceste stál záhradný domec. Iste si už taký videl! Vpredu mal záhradu s kvetmi a plot natretý farbou. V priekope, blízko plota uprostred najkrajšej zelenej trávy, rástla malá sedmokráska. Slnko na ňu svietilo tak teplo a príjemne ako na veľké, bohaté ozdobné kvety v záhrade. Preto rástla každou hodinou. Jedného rána bola celkom rozkvitnutá; malé jagavé biele lístky sa rozbiehali ako lúče okolo malého žltého slniečka. Vôbec nemyslela na to, že tu v tráve ju nijaký človek nevidí a že je úbohým kvetom. Bola veľmi spokojná, obracala sa k teplému slniečku, pozerala do neho a počúvala, ako v povetrí spieva škovránok.

Malá sedmokráska bola taká šťastná, ako keby bol veľký sviatok, a zatiaľ bol iba pondelok. Všetky deti boli v škole. Kým deti sedeli v laviciach a učili sa, sedmokráska sedela na svojej zelenej byľke. Aj ona sa učila od teplého slniečka a od všetkého dookola, kde pánbožko kraľuje. Zdalo sa jej, že malý škovránok spieva jasne a krásne o všetkom, čo ona v tichosti pociťuje. A sedmokráska vzhliadla s úctou k šťastlivému vtáčikovi, ktorý môže spievať a lietať. Nijako ju nermútilo, že sama to nedokáže. ,Ja predsa vidím a počujem!' pomyslela si. ,Slniečko na mňa žiari a vetrík ma bozkáva! Ách, ako som len obdarená!'

Za plotom bolo veľa pyšných vznešených kvetov. Čím menej voňali, tým väčšmi sa vyvyšovali. Pivónie sa nadúvali, aby boli väčšie než ruže. Tulipány hýrili najkrajšími farbami, a pretože to vedeli, držali sa spriama, aby ich bolo lepšie vidieť. Ani si nevšimli sedmokrásku za plotom; ale zato ona pozerala na ne tým viacej a myslela si: ,Aké sú bohaté a krásne! Veru, k nim iste zlietne ten nádherný vtáčik na návštevu. Chvalabohu, že som tak blízko, predsa aspoň niečo uvidím z tej nádhery!' A práve ako jej to zišlo na um, „čiriri!" priletel škovránok, ale nie k pivóniám a tulipánom, kdežeby. Priletel do trávy k úbohej sedmokráske, ktorá od samej radosti sa tak naľakala, že nevedela, čo si má myslieť.

Malý vtáčik tancoval dookola a pospevoval: „Aká mäkučká je tráva! A ľaľa, aký roztomilý kvietok so zlatým srdiečkom a so striebrom na sukienke!" Žltý krúžok v kvietku naozaj vyzeral ako zo zlata a malé lístočky dookola sa belostne jagali.

Veru nikto nepochopí, aká šťastná bola sedmokráska! Vtáčik ju pobozkal, zaspieval jej a potom zasa vyletel do belasých výšok. Iste trvalo celú štvrťhodinu, kým sa spamätala. Trocha hanblivo, ale veľmi spokojná, pozrela na kvety v záhrade. Veď videli tú poctu a šťastie, čo ju postretlo; museli predsa chápať, aká to bola radosť! Ale tulipány sa ešte väčšmi vypínali ako predtým, tvár im zhranatela a očervenela, lebo sa hnevali. Pivónie sa vzdorovito vytŕčali. Dobre, že nevedeli hovoriť, inak by bola sedmokráska všeličo počula! Úbohý kvietoček videl, že nemajú dobrú náladu, a úprimne ho to mrzelo. Vtom prišlo do záhrady dievča s veľkým ostrým nožom. Poďho rovno medzi tulipány, začalo odrezávať kvet za kvetom. „Ach!" zavzdychala sedmokráska. „To je strašné, teraz je už s nimi koniec." Potom dievča s tulipánmi odišlo. Sedmokráska bola rada, že je za plotom a že je len malým, chudobným kvietkom: bola za to naozaj vďačná. Keď slnko zapadlo, zaspala a celú noc sa jej snívalo o slniečku a vtáčikovi.

Druhý deň ráno, keď sedmokráska zasa šťastná vystrela biele lístky ani ruky do svetla, poznala hlas vtáčika. Jeho pieseň bola veľmi smutná. Úbohý škovránok mal prečo žialiť, v noci ho chytili a dali do klietky pri otvorenom okne. Spieval o slobodnom a šťastnom lete vo voľnom povetrí. Spieval o mladom zelenom obilí na poli a o nádhernej modrej oblohe. Úbohý vtáčik bol smutný, sedel zavretý v klietke.

Malá sedmokráska by mu tak rada pomohla - ale ako? Veru, bolo to ťažké vyhútať. Celkom zabudla, aké je vôkol nej všetko pekné, ako slniečko hreje. Myslela iba na chyteného vtáčika, pre ktorého však nemohla vôbec nič urobiť.

Vtom vyšli zo záhrady dvaja malí chlapci. Jeden z nich mal v ruke nôž, veľký a ostrý ako ten, s ktorým dievča odrezávalo tulipány. Šli rovno k sedmokráske, ktorá netušila, čo zamýšľajú.

„Tu môžeme vyrezať pekný trávnik pre škovránka!'' povedal jeden chlapec a začal dohlboka vyrezávať štvoruholník okolo sedmokrásky, takže bola práve uprostred.

„Vytrhni ten kvietok!" povedal druhý chlapec a sedmokráska sa zatriasla strachom, lebo keď ju vytrhnú zo zeme, to znamená, že príde o život. A teraz by tak rada žila, i keď by sa dostala s trávnikom do klietky k chytenému škovránkovi!

„Nie, nechajme ho tam!" povedal druhý chlapec. „Je to pekná ozdoba!" Sedmokráska tam zostala a tak prišla do klietky k chytenému škovránkovi.

Ale úbohý vtáčik len žalostne nariekal nad stratenou slobodou a bil krídelkami do železných drôtov na klietke. Malá sedmokráska nevedela hovoriť, nemohla ho potešiť, hoci si to veľmi želala. Tak prešlo celé predpoludnie.

„Nie je tu voda!" nariekal chytený škovránok. „Všetci sú preč a zabudli mi dať čo len kvapku na pitie! Hrdlo mi vyschlo a páli ma v ňom! V tele akoby som mal oheň, a vzduch je taký ťažký! Ach, musím zomrieť, opustiť teplé slniečko, sviežu zeleň, všetku nádheru, čo pánboh stvoril!" Vopchal zobáčik do chladnej trávy, aby sa aspoň takto trocha osviežil. Tu zazrel sedmokrásku, kývol jej, pobozkal ju a povedal: „Aj ty musíš zvädnúť, úbohý kvietok! Teba a tento kúsoček zeleného trávnika mi dali za celý svet, čo som mal vonku! Každá byľka trávy má byť pre mňa zeleným stromom, každý z tvojich bielych lístočkov voňajúcim kvetom! Ach, pripomínate mi len, koľko som stratil!"

,Čo by ho len mohlo potešiť?' myslela si sedmokráska, ale nevedela sa ani pohnúť. Avšak vôňa, ktorá vychádzala z jej jemných lístočkov, bola oveľa silnejšia, než obyčajne býva z tohto kvetu. Aj vtáčik to spozoroval, a hoci zmieral od smädu a v mukách odšklbával zelené byľky trávy, kvietka sa ani nedotkol.

Bol večer, a nikto ešte neprišiel, aby priniesol vtáčikovi vodu. Vtáčik vystrel pekné krídelká, kŕčovite nimi zatrepal a jeho spev sa zlomil v bolestné pípanie. Hlavička mu klesla ku kvietku a srdce mu puklo žiaľom a túžbou. Sedmokráska už nemohla zavinúť svoje lístky a usnúť ako minulý večer. Len žalostne zvesila hlávku k zemi.

Chlapci prišli až ráno, a keď videli, že vtáčik zomrel, plakali. Vyplakali preňho veľa sĺz, vykopali mu pekný hrobček a ozdobili ho lístkami z kvetov. Vtáčikovu mŕtvolu dali do krásnej červenej škatuľky - kráľovsky chceli pochovať to úbohé vtáča!

Pokým žilo a spievalo, zabudli naň, nechali ho v klietke sedieť o smäde, ale teraz sa mu dostalo všetkej nádhery s hojnými slzami.

Kúsok trávnika so sedmokráskou vyhodili na cestu do prachu. Nikto nepomyslel na ňu, ktorá najväčšmi cítila s malým vtáčikom a tak rada by ho bola potešila.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014