Snehová kráľovná

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 7 954 slov
Počet zobrazení: 9 549
Tlačení: 386
Uložení: 370
Snehová kráľovná (Rozprávka)
Rozprávka v siedmich príbehoch



Prvý príbeh

ktorý hovorí o zrkadle a črepoch




Nuž začneme! Keď budeme na konci príbehu, budeme vedieť viacej, ako vieme teraz, lebo sa dozvieme o zlom čarodejovi. Bol to čarodej zo všetkých najhorší, bol to sám diabol. Jedného dňa mal znamenitú náladu. Podarilo sa mu urobiť zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré a pekné, čo sa v ňom odzrkadľovalo, sa zmenšilo tak, že z toho temer nič nezostalo; to, čo nestálo za nič a vyzeralo ohavné, to sa v ňom odzrkadlilo dôkladne a bolo ešte ohavnejšie. Najkrajšie kraje v ňom vyzerali ako varený špenát a najlepší ľudia v ňom boli škaredí, alebo stáli na hlave. Chýbalo im brucho, tváre mali pokrútené na nepoznanie, a keď mal niekto čo len jednu pehu, mohol si byť istý, že sa mu pretiahne po celom nose i na ústa. ,To je znamenitá zábava,' povedal si diabol. Keď niekomu zišla na um dobrá myšlienka, v zrkadle sa zjavila grimasa. Diabol sa musel zasmiať zo svojho umného vynálezu.

Všetci, čo chodili do čarodejníckej školy, rozprávali o tom, že sa stal zázrak. Mysleli si, že len teraz možno vidieť, ako svet a ľudia skutočne vyzerajú. Behali so zrkadlom kdekade. Napokon nebolo krajiny ani človeka, ktorý by v tom zrkadle nebol znetvorený. Potom chceli vyletieť aj do neba. Čím vyššie leteli so zrkadlom, tým škaredšie sa škerilo, až ho zakrátko sotva udržali. Leteli stále vyššie a vyššie, až sa zrkadlo zachvelo takou strašnou grimasou, že sa im vyšmyklo z rúk. Spadlo na zem a rozbilo sa na stámilióny, bilióny a ešte viacej kúskov. A potom prinášalo ešte viacej nešťastia ako predtým. Niektoré kúsky totiž neboli väčšie ako zrniečko piesku a tie poletovali po šírom svete. Ak niekomu spadli do oka, zostali tam. Taký človek videl potom všetko naopak alebo zbadal na veciach len zlé stránky. Každému čriepku zostali tie isté vlastnosti, aké malo zrkadlo. Ba niektorým ľuďom padol úlomok zrkadla do srdca, a to bolo strašné, lebo také srdce bolo ako kus ľadu. Niektoré kúsky zo zrkadla boli také veľké, že nimi zasklili obloky, a cez taký oblok nebolo hodno pozrieť na priateľov. Niektoré kúsky použili do okuliarov; a potom sa ľuďom zle darilo, ak si vzali okuliare, aby dobre videli a boli spravodliví. Diabol sa smial, až sa mu brucho natriasalo; príjemne ho to šteklilo.

Vo vzduchu ešte stále lietajú črepinky zo zrkadla.

Teraz počúvajte!




Druhý príbeh

Chlapček a dievčatko




Vo veľkom meste, kde je toľko domov a ľudí, nie je dosť miesta na to, aby mal každý záhradku, takže väčšina ľudí sa musí uspokojiť s kvetmi v kvetníkoch. Predsa v tom meste bývali dve chudobné deti, čo mali záhradku voľačo väčšiu ako kvetináč. Neboli to brat a sestra, ale mali sa tak radi, akoby nimi boli. Rodičia oboch detí bývali naproti sebe v podkrovných komôrkach. Nad miestom, kde sa dotýkali strechy oboch susediacich domov, šiel odkvap s rímsou. Tam vykúkal z každého domu malý oblôčik. Stačilo iba prekročiť odkvap, aby sa dalo prejsť z obloka do obloka.

Pred oba oblôčiky dali rodičia veľkú drevenú debnu. V každej rástla zelenina pre kuchynské potreby a malý ružový krík. V každej debne bol iba jeden a krásne rástol. Rodičia vyhútali postaviť debny tak, aby siahali z obloka do obloka krížom ponad odkvap, takže vyzerali ako dve hriadky. Hrachové byle viseli z debien a ruže vyhnali dlhé halúzky, ktoré sa vinuli okolo oblokov a skláňali sa k sebe. Vyzeralo to ako slávobrána zo zelených halúzok a kvetov. Debny boli veľmi vysoké a deti vedeli, že nesmú na ne vyliezať. Často im rodičia dovolili, aby si spolu posedeli na malých stoličkách pod ružami, a tam sa im prekrásne hralo.

Pravdaže, v zime sa nemohli takto hrať, obloky boli celkom zamrznuté. Vtedy zohriali na kachliach medenák. Horúci peniaz priložili na zamrznutý oblok a už mali okrúhlučkú dierku na dívanie. Z dierok na oboch oblokoch pozerali utešené, milé oči chlapca a dievčatka. Chlapec sa volal Kay a dievčatko Gerda. V lete mali k sebe na skok. Ale v zime museli najprv zísť po mnohých schodoch nadol a potom vyjsť po mnohých schodoch nahor, a vonku bola fujavica.

„Biele včielky sa roja!" povedala stará mama.

"Aj ony majú kráľovnú?" opýtal sa chlapček, lebo vedel, že tak je to medzi naozajstnými včelami.

„Pravdaže majú!" povedala stará mama. „Lieta tam, kde je páper
najhustejší. Je zo všetkých najväčšia a nikdy si pokojne nesadne na zem, ale vyletí zasa do čierneho mraku. Za zimných nocí preletuje mestskými ulicami a nazerá do oblokov. Od toho obloky tak čudne zamrznú, ani keby boli na nich kvety."

„Áno, videli sme to!" povedali obe deti a teraz vedeli, že je to pravda.

„Môže vojsť Snehová kráľovná aj do domu?" opýtalo sa dievčatko.

„Len nech príde," povedal chlapec, „potom ju dám na teplé kachle a roztopí sa."

Stará mama ho pohladila po vláskoch a rozprávala o inom.

Večer, keď už bol malý Kay doma a napoly vyzlečený, vyliezol na stoličku pri obloku a dieročkou pozrel von. Spadlo zopár chuchvalcov snehu a jeden z nich, najväčší, zostal ležať na kraji debny s kvetmi. Snehový chuchvalec rástol a rástol. Napokon z neho vyrástla celá ženská postava, oblečená do najjemnejšieho bieleho závoja, ktorý vyzeral, akoby sa skladal z miliónov snehových hviezdičiek. Žena bola veľmi krásna, ale bola z ľadu, z lesklého oslepivého ľadu, a predsa bola živá. Oči sa jej leskli ako dve jasné hviezdy, ale nebolo v nich ani pokoja ani pohody. Kývala hlavou k obloku a zamávala rukou. Chlapček sa zľakol a skočil zo stoličky. Tu sa mu zazdalo, ako keby okolo obloka preletel obrovský vták.

Na druhý deň bol tuhý mráz a potom nastal odmäk. Prišla jar, slnko sa rozžiarilo, vyskočila zeleň a lastovičky si stavali hniezda. Obloky sa otvárali a dve malé deti opäť sedeli vo svojej záhradke pri odkvape.

Tohto leta ruže utešene rozkvitli.

Deti sa držali za ruky, bozkávali ruže a pozerali do jasného slniečka a zhovárali sa s ním. Aké to boli krásne letné dni, ako príjemne sa sedelo pri čerstvých ružiach. Deťom sa zdalo, že nikdy neprestanú kvitnúť.

Kay a Gerda sedeli vonku a pozerali do obrázkovej knihy so zvieratkami. A vtedy sa stalo - na veľkej veži bilo práve päť hodín - Kay povedal: „Ach, v srdci ma pichlo! Čosi mi spadlo do oka!"

Dievčatko ho chytilo okolo krku a Kay zažmurkal, nie, v očiach nebolo nič vidieť.

„Myslím, že to už mám vonku!" riekol. Nebola to pravda. V oku mu zostal práve jeden sklený čriepok, čo sa odlomil zo zrkadla, z toho čarovného zrkadla. Iste sa pamätáte na to sklo, v ktorom sa všetko veľké a dobré odzrkadlilo ako malé a ošklivé. Zlé a škaredé dôrazne vyniklo, takže každá chybička sa hneď odkryla. Úbohý Kay! Do srdca mu padlo také zrniečko. Čoskoro sa mu srdce premení na chladný kus ľadu. Necítil už bolesť, ale čriepky mu tam zostali.

„Prečo plačeš?" opýtal sa Kay Gerdy. „Aká si pri tom mrzká! Veď mi nič nechýba! Fujha!" zvolal zrazu. „Do tamtej ruže sa zažral červ! Pozri, táto je celá skrútená! Veď sú to vlastne škaredé ruže! Vyzerajú ako debny, z ktorých vyrastajú." Potom surovo kopol do debny a vytrhol obe ruže.

„Kay, čo to robíš!" zvolala Gerda. A keď videl, ako sa dievčatko zľaklo, odtrhol ešte jednu ružu a odbehol od svojho obloka. Preč od malej dobrej Gerdy.

Raz, keď za ním prišla Gerda s obrázkovou knižkou, povedal jej, že to je knižka pre bábätká. A keď stará mama rozprávala rozprávku, Kay mal k nej vždy dajaké ale. - V nestreženej chvíli si sadol za starú mamu, vzal si okuliare a hovoril ako ona. Čoskoro vedel v reči a v pohyboch napodobniť ľudí z celej ulice. Všetko, čo bolo nápadné a nepekné, vedel Kay napodobniť. Ľudia si vraveli: „Ten chlapec má veru výbornú hlavu!" To všetko spôsobili tie dva čriepky, čo mu spadli do oka a do srdca. Preto hneval aj malú Gerdu, ktorá ho z celej duše ľúbila.

Jeho hry sa po tom všetkom celkom zmenili, prevládal v nich rozum. Raz v zime, keď padal sneh, zobral si Kay veľké zväčšovacie sklo. Podržal si cíp kabáta vonku, aby mu naň napadal snehový páper.

„Pozri cez sklo, Gerda!" povedal. Každý snehový páper bol oveľa väčší a vyzeral ako prekrásny kvet alebo desaťramenná hviezda. Bol to utešený pohľad.
„Pozri, aké dokonalé!" povedal Kay. „Je to oveľa zaujímavejšie ako naozajstné kvety. Jedinej chybičky na nich niet, sú úplne presné, kým sa neroztopia!"

O chvíľu prišiel Kay vo veľkých rukaviciach, so sánkami na chrbte a zakričal Gerde rovno do ucha: „Idem sa sánkovať na veľké námestie!" A už ho nebolo.

Na námestí si najodvážnejší chlapci často priviazali sane k sedliackemu vozu a dobrý kus cesty sa viezli za ním. Bolo to zábavné. Práve, keď sa deti najlepšie hrali, prihnali sa veľké sane. Celé boli biele a sedel v nich ktosi, zahalený do bieleho huňatého kožucha, s bielou huňatou čiapkou. Sane dva razy obišli námestie. Kay si k nim rýchlo pripäl svoje sánky a viezol sa s nimi. Šli čoraz rýchlejšie, až zmizli v najbližšej ulici. Žena, čo viedla sane, priateľsky kývla Kayovi. Zdalo sa, že sa už poznajú. Zakaždým, keď chcel Kay odopnúť sánky, žena mu láskavo pokývla, a tak Kay zostal sedieť, kým neprišli k mestskej bráne. Zrazu začal padať sneh tak husto, že chlapček nevidel ani na krok. Usiloval sa rýchlo odopnúť šnúru od veľkých saní, ale šnúra sa nedala uvoľniť a sánky leteli s vetrom opreteky. Tu nahlas zavolal, ale nikto ho nepočul. Sneh sa sypal a sane leteli, chvíľami poskočili, akoby sa hnali ponad priekopy a ploty. Kay stŕpol hrôzou, chcel sa modliť, ale spomenul si len na veľkú násobilku.

Snehové chuchvalce boli väčšie a väčšie, napokon vyzerali ako veľké biele kury. Odrazu sa veľké sane zastavili a žena, čo ich viedla, vstala. Kožuch a čiapku mala zo samého snehu. Bola to pani, vysoká, štíhla a žiarivo biela, bola to sama Snehová kráľovná.

„Pekný kus sme prešli," povedala. „Ale načo by si mrzol! Vlez do môjho medvedieho kožucha!" Vzala si Kaya do saní, zababušila ho do kožucha. Ej, bolo mu, akoby spadol do snehového záveja.

„Je ti ešte zima?" opýtala sa a pobozkala ho na čelo. Jej bozk, chladnejší ako ľad, prenikol mu až do srdca, a Kayovo srdce zostalo napoly ľadové! Bolo mu tak, akoby mal zomrieť, ale iba na chvíľočku. Potom sa zasa cítil dobre, už necítil zimu okolo seba.

„Moje sánky! Nezabudnime sánky!" To bolo prvé, na čo si spomenul. Sánky pripevnil na jednu z bielych kúr a kura letela za nimi so sánkami na chrbte. Snehová kráľovná ho ešte raz pobozkala a tu Kay zabudol na Gerdu, na starú mamu a na všetkých doma.

„Teraz ťa už nepobozkám," povedala, „lebo by som ťa na smrť ubozkávala!" Kay na ňu pozrel. Snehová kráľovná bola taká krásna, že si spanilejšiu a múdrejšiu tvár nevedel ani predstaviť. Teraz sa mu už nezdalo, že je z ľadu, ako vtedy, keď mu zakývala spoza obloka. V jeho očiach bola dokonalá a vôbec sa už nebál. Rozprával jej, že vie rátať z hlavy, a to so zlomkami. Vie, koľko má ktorá krajina štvorcových míľ a obyvateľov, a ona sa vždy usmiala. Zazdalo sa mu, že predsa toho ešte nevie dosť, pozrel do výšky, do obrovského vzdušného priestoru. Snehová kráľovná letela s ním vysoko nad čierny mrak. Fujavica svišťala a pískala, zdalo sa, že spieva staré piesne. Leteli nad lesmi a jazerami, nad morami a krajinami. Pod nimi hvízdal studený vietor. Vlci vyli, sneh sa jagal a nad ním poletovali čierne krákajúce vrany. Vysoko nad nimi svietil mesiac, veľký a jasný. Kay naň pozeral po celú dlhú predlhú zimnú noc. Cez deň spal pri nohách Snehovej kráľovnej.



Tretí príbeh

Kvetinová záhrada starenky, čo vedela čarovať




Ako sa mala Gerda, keď sa Kay nevrátil? Kde len je? Nikto nevedel, nikto nemohol povedať. Chlapci rozpovedali len toľko, že Kaya videli, ako si priviazal sánky k nádherným veľkým saniam, ktoré zamierili do ulice a potom vyšli mestskou bránou. Nik nevedel, kde je. Veľa sĺz pre neho vytieklo. Malá Gerda dlho a trpko plakala. Potom si všetci povedali, že umrel, že sa utopil v rieke, čo tečie pri meste. Ach, pridlhé boli temné zimné dni.

Prišla jar s teplejším slniečkom.

„Kay je mŕtvy!" povedala Gerda.

„Myslím, že nie!" odpovedalo slniečko.

„Kay je mŕtvy!" riekla lastovičkám.

„Myslíme, že nie!" odpovedali lastovičky. Napokon si to už ani Gerda nemyslela.

„Obujem si nové červené topánočky," povedala raz ráno. „Tie, čo Kay ešte nevidel, a pôjdem sa opýtať k rieke!"

Bolo veľmi zavčasu. Pobozkala starú mamu, ktorá ešte spala, obula si červené topánočky a samučičká sama vyšla mestskou bránou k rieke.

„Je to pravda, že si mi vzala malého Kaya, s ktorým som sa hrávala? Dám ti svoje červené topánočky, keď mi ho vrátiš!"

Zazdalo sa jej, že rieka akosi čudne prikývla. Tu si Gerda vyzula červené topánočky, to najdrahšie, čo mala, a obe ich hodila do rieky. Ale spadli celkom pri brehu a drobné vlnky ich hneď vyhodili na zem. Vyzeralo to tak, že rieka jej nechce vziať to najdrahšie, čo má, tak ako jej nemôže vrátiť malého Kaya. Gerda si myslela, že topánočky nehodila dosť ďaleko. Preto vliezla do člna, ktorý bol v trstine, prešla na jeho druhý koniec a odhodila topánočky. Čln však nebol priviazaný a odplavil sa od brehu. Gerda to spozorovala a chcela vyjsť z člna. Kým sa dostala na druhý koniec, čln bol už na lakeť od brehu a plavil sa stále rýchlejšie.

Malá Gerda sa veľmi naľakala a pustila sa do plaču. Nik ju však nepočul, iba vrabce. Tie ju nemohli odniesť na breh, preto aspoň leteli popri brehu a spievali, akoby ju chceli potešiť: „Tu sme! Tu sme!" Člnok plával po prúde. Malá Gerda sedela celkom ticho, iba v pančuchách. Jej topánočky plávali pomaly za ňou.

Na obidvoch brehoch kvitli kvety a rástli staré stromy. Na stráňach sa pásli ovce a kravy, ale nikde nebolo vidieť ani človiečika.

,Možno ma rieka donesie k malému Kayovi,' pomyslela si Gerda a hneď mala lepšiu vôľu. Vstala a celé hodiny pozerala na pekné zelené brehy. Priplavila sa k veľkej čerešňovej záhrade, v ktorej stála malá chalúpka s čudnými červenými a belasými oblôčikmi. Na chalúpke bola slamená strecha a pred chalúpkou stáli dvaja drevení vojaci. Tí hneď mierili na každého, kto sa tadiaľ plavil.

Gerda na nich volala, lebo si myslela, že sú živí, ale oni jej neodpovedali. Prúd doniesol člnok k brehu, celkom blízko k chalúpke.

Dievča zavolalo ešte hlasnejšie. Tu z chalúpky vyšla staručká žena. Opierala sa o palicu a na hlave mala veľký slnečný klobúk pomaľovaný prekrásnymi kvetmi.

„Ty úbohé dieťatko!" povedala starenka. „Ako si sa len dostala do veľkého, silného prúdu?" Starena vošla do vody, zaprela sa palicou do činka, pritiahla ho na breh a vytiahla z neho malú Gerdu.

Gerda bola rada, že sa dostala na suchú zem, ale predsa sa len trocha bála starej cudzej ženy.

„Poďže sem. Povedz mi, kto si a ako si sa sem dostala!" povedala starenka.

Gerda jej porozprávala o všetkom. Starena pritom potriasla hlavou a vravela: „Hm, hm!" Keď Gerda skončila, opýtala sa starenky, či nevidela malého Kaya.

„Veruže som ho nevidela," riekla starenka. „Ale nebuď také smutné, dievčatko. Ochutnaj z mojich čerešní a pozri na moje kvety, ktoré vedia rozprávať rozprávky."

Starenka vzala Gerdu za ruku a vošli do chalúpky. Obloky v chalúpke boli vysoko a sklá na nich boli červené, belasé a žlté. Denné svetlo tu čudne svietilo vo všetkých farbách. Na stole boli prekrásne čerešne a Gerda sa ich najedia, koľko len chcela. A kým jedla, česala jej starenka vlasy zlatým hrebeňom. Gerdine vlasy sa vlnili a zlatisto žiarili okolo malej nežnej tváre, okrúhlej a krásnej ako ruža.

„Po takom malom peknom dievčatku som túžila!" povedala starenka. „Teraz uvidíš, ako nám dvom bude dobre." Ako ju starenka česala, Gerda čoraz väčšmi zabúdala na svojho kamaráta Kaya. Starenka poznala čary, ale nebola zlou čarodejnicou. Čarovala len pre vlastné potešenie, a teraz si chcela malú Gerdu nechať. Preto vyšla do záhrady, vystrela k ružiam palicu. Všade, kde prekrásne ruže kvitli, tam klesli pod čiernu zem. Neostalo po nich ani chýru. Starena sa bála, aby Gerda pri pohľade na ruže nemyslela na svojich, nespomenula si na Kaya a neutiekla.

Potom vyviedla Gerdu do kvetinovej záhrady. - Ach, aká tu bola vôňa a krása! Všelijaké kvety, z každého ročného obdobia, tu boli v najkrajšom kvete. Nijaká obrázková kniha nemohla byť pestrejšia a krajšia. Gerda skákala od radosti a hrala sa, až pokým slnko nezapadlo za vysoké čerešne. Po prechádzke si ľahla do utešenej postieľky s červenými hodvábnymi perinami, ktoré boli vypchaté belasými fialkami, a zaspala. Dievčatku sa snívali krásne sny ako kráľovnej v svadobný deň.

Na druhý deň sa Gerda zasa hrala s kvietkami na teplom slniečku. Tak prešlo veľa dní. Gerda poznala každučký kvietok, ale hoci ich bolo toľko, predsa sa jej zdalo, že jeden tu chýba, lenže nevedela, ktorý. Jedného dňa pozerala na starenkin slnečný klobúk s maľovanými kvetmi. Zbadala ten najkrajší kvet, ružu. Starenka ju zabudla na klobúku, keď ostatné schovala pod zem. Tak to už býva, keď človek nemá všetky myšlienky pokope!

„Čože," povedala Gerda, „vari tu nie sú ruže?" Rozbehla sa medzi hriadky, hľadala a hľadala, ale ani jednu ružu nenašla. Sadla si a rozplakala sa. Jej slzy spadli práve na miesto, kde bol pod zemou ružový ker. Keď teplé slzy zvlažili zem, ker vyrástol a rozkvitol ako predtým. Gerda ho objala, bozkávala kvety a myslela na prekrásne ruže doma i na malého Kaya.

„Ach, veď som zabudla," povedalo si dievčatko. „Veď som chcela nájsť Kaya! - Neviete, kde je?" opýtala sa ruží. „Myslíte, že zomrel?"

„Nezomrel," povedali ruže. „Boli sme pod zemou a tam sú všetci mŕtvi. Ale Kay tam nebol!"

„Ďakujem vám!" povedala malá Gerda. Dievčatko šlo k ostatným kvetom, pozeralo im do kalichov a pýtalo sa: „Viete, kde je malý Kay?"

Ale každý kvet sa vyhrieval na slniečku a sníval vlastnú rozprávku alebo príbeh. Od nich počula malá Gerda mnoho, veľmi mnoho, ale o Kayovi sa nič nedozvedela.

Zašla i k záružliu, ktoré žiarilo lesklým zeleným lístím.

„Ty si milé, jasné slniečko!" povedala Gerda. „Povedz mi, či vieš, kde nájdem svojho kamaráta-bračeka?"

Záružlie krásne zažiarilo a pozrelo na Gerdu. Ani ono nevedelo o Kayovi, no porozprávalo jej svoju rozprávočku.

„Bol prvý jarný deň. V malom dvore prekrásne svietilo slniečko. Jeho lúče sa kĺzali po susedovej bielej stene a celkom pri nej rástli prvé žlté kvety na teplom slniečku. Stará mama sedela vonku na stoličke a vnučka, chudobná pekná slúžtička, prišla domov na krátku návštevu. Pobozkala starú mamu. V tom šťastnom bozku bolo zlato, zlato srdca. Zlato bolo na ústach, na zemi, na rannej oblohe. Hľa, to je moja rozprávočka!"

„Moja úbohá stará mama!" vzdychla Gerda. „Iste túži po mne a smúti tak ako ja za malým Kayom. Ale ja už čoskoro prídem domov a privediem i Kaya. Nič nepomôže vypytovať sa kvetov, oni poznajú len svoje rozprávočky, nič mi nepovedia!" Gerda si vyhrnula sukienku, aby mohla rýchlejšie utekať zo záhradky.

Dvere boli zatvorené, ale dievča lomcovalo zhrdzavenou závorou dovtedy, kým nepovolila. Dvere sa otvorili a malá Gerda sa bosá rozbehla do šíreho sveta. Tri razy sa obzrela naspäť, ale nik nešiel za ňou. Napokon už nemohla utekať a sadla si na veľký kameň. Keď sa rozhliadla, videla, že sa leto pominulo a nastala neskorá jeseň. Toto vôbec nespozorovala v krásnej záhrade, kde stále svietilo slniečko a kvitli kvety všetkých ročných období.

„Bože, ako som sa oneskorila!" povedala malá Gerda. „Veď je už jeseň. Veru už nesmiem odpočívať!" Hneď vstala a šla ďalej.

Ach, aké mala nôžky ubolené a unavené, a vôkol nej bola zima a nepohoda. Podlhovasté vŕbové lístie bolo celkom žlté a kvapkala z neho rosa. List za listom odpadával. Len na tŕpke boli ešte plody, ale také trpké, že sťahovali ústa. Ako pusto a nevľúdne bolo v šírom svete.



Štvrtý príbeh

Princ a princezná




Gerda sedela a odpočívala. Tu prihopkal po snehu veľký havran. Dlho sedel, pozeral na ňu a krútil hlavou. Potom povedal: ,,Krá-krá! -brý deň! -brý deň!" Lepšie to nevedel povedať, ale myslel to s Gerdou dobre. Pýtal sa Gerdy, kam sa vybrala tak sama do šíreho sveta. Slovu „sama" Gerda veľmi dobre rozumela a hneď pocítila, koľko je v ňom pravdy. Vyrozprávala havranovi všetko o svojom živote a spýtala sa ho, či nevidel Kaya.

Havran zamyslene prikývol a riekol:

„Môžbyť! Môžbyť!"

„Naozaj?" zvolala Gerda a skoro havrana zadusila, tak ho bozkávala.

„Len rozumne, len rozumne!" povedal havran. „Myslím, že by to mohol byť malý Kay! Ale teraz už iste na teba zabudol pre princeznú!"

„Býva u princeznej?" opýtala sa Gerda.

„Nuž počuj," povedal havran, „mne sa ťažko hovorí tvojou rečou. Keby si rozumela havranej reči, potom by som ti mohol lepšie rozprávať!"

„Nie, tomu som sa nenaučila," riekla Gerda, „ale stará mama jej rozumela a poznala aj tajnú reč. Keby som sa to len mohla naučiť!"

„To nič!" povedal havran. „Budem rozprávať najlepšie, ako viem, no predsa to nebude najlepšie!" A havran vyrozprával Gerde všetko, čo vedel.

„V kráľovstve, kde sme teraz, býva princezná, ktorá je nesmierne múdra. Prečítala všetky noviny sveta a zasa pozabúdala, čo v nich je, taká je múdra. Nedávno keď sedela na tróne - vraví sa, že to nie je príliš zábavné - pospevovala si pieseň, a to práve tú: ,Prečo by sa nevydala?' - ,Nuž, niečo na tom je,' vravela a hneď sa chcela vydať. Zachcelo sa jej mať takého muža, ktorý by vedel na všetko odpovedať.

Takého, čo by nestál ako tĺk a len sa vznešene tváril, lebo to sa jej zdalo mrzuté. Zvolala všetky dvorné dámy a rozpovedala im, čo chce. Všetky to náramne zaujalo. ,To sa mi páči,' vravela každá, ,i ja som nad čímsi takým hútala!' „Ver, že ti vravím len čistú pravdu!" povedal havran. „Mám milú, čo voľne chodí po zámku, a ona mi to všetko rozprávala!"

„Hneď vyšli noviny, orámované samými srdiečkami a princezniným monogramom. V nich sa mohli ľudia dočítať o tom, že každý mladý muž, čo dobre vyzerá, slobodne môže prísť na zámok zhovárať sa s princeznou. Toho, ktorý bude hovoriť najlepšie a jeho reči budú hodny počúvania, vezme si princezná za muža! „Tak, tak!" povedal havran. „To vieš, je to také isté, ako tu sedím. K princeznej sa hrnuli zástupy ľudí, bol tam stisk a zmätok, ale nikto nemal šťastie ani prvý ani druhý deň. Všetci vedeli dobre hovoriť, keď boli na ulici, ale keď vošli zámockou bránou a videli stráž v striebre, na schodoch lokajov v zlate a potom veľké osvetlené sály, boli z toho celí ohúrení. A keď sa postavili pred trón, kde sedela princezná, zrazu nepovedali nič, len opakovali jej posledné slovo. To však princeznú nezaujímalo. Vyzeralo to, akoby sa pytači v zámku nahltali šnupavého tabaku a chodili omráčení, kým sa zasa nedostali na ulicu. Tam sa im už, pravda, reč vrátila. Stáli tam celé zástupy od mestskej brány až k zámku. Sám som sa bol na to pozrieť!" rozprával havran. „Vyhladli a vysmädli, ale zo zámku nedostali ani čiašku odstátej vody. Pravda, tí najmúdrejší si vzali z domu chlieb s maslom, ale nerozdelili sa so svojím susedom, lebo zmýšľali takto: nech radšej vyzerá lačný, tak si ho princezná nevezme!"

„Ale Kay, malý Kay!" pýtala sa Gerda. „Kedy prišiel? Bol medzi zástupmi?"

„Počkaj! Počkaj! Už sme pri ňom! Až na tretí deň prišiel malý človiečik, bez koňa a bez voza, a smelo kráčal k zámku. Oči mu žiarili tak ako tebe, mal prekrásne dlhé vlasy, ale inak bol chudobne oblečený!"

„To bol Kay!" tešila sa Gerda. „Ó, už som ho našla!" a zatlieskala.

„Na chrbte mal malý batôžtek," povedal havran.

„Nie, to boli sánky," opravila ho Gerda, „lebo odišiel so sánkami!"

„Môžbyť," riekol havran, „nevidel som ho tak dobre. Ale to viem od svojej milej, že keď chlapec prešiel zámockou bránou a videl stráž v striebre a na schodoch lokajov v zlate, ani trocha ho to nepomýlilo, kývol im a povedal: ,To musí byť mrzuté postávať takto na schodoch, ja pôjdem radšej dnu! Sály žiarili svetlom. Tajní radcovia a excelencie slávnostne chodili po prstoch a nosili zlaté misky. Chlapcovi čižmy strašne vŕzgali, ale on sa vôbec nebál!"

„To bol istotne Kay!" povedala Gerda. „Viem, že mal nové čižmy, počula som, ako mu vŕzgali v izbe u starej mamy!"

„Hej, vŕzgali mu!" pritakal havran. „Chlapec šiel smelo, rovno pred princeznú, ktorá sedela na perle, veľkej ako koleso z kolovrátka. Dookola stáli všetky dvorné dámy so svojimi slúžkami a so slúžkami svojich slúžok, a všetci gavalieri so svojimi sluhami a sluhami sluhov, ktorí mali ešte svojich podsluhov. Čím bližšie stáli ku dverám, tým pyšnejšie sa tvárili. Sluhovho sluhu podsluha, čo vždy chodí v pantofliach, stál tak pyšne vo dverách, že sa na neho ani pozrieť nedalo!"

„To je hrozné!" povedala Gerda. „A Kay predsa dostal princeznú?

„Keby som nebol havran, sám by som si ju vzal, bez ohľadu na to, že som zasnúbený. Chlapec hovoril vraj tak dobre ako ja v havranej reči. Moja milá mi to vravela. Bol smelý a utešený. Vôbec sa neuchádzal o princeznú, prišiel si len vypočuť jej múdrosť, a zapáčila sa mu. Princeznej sa zapáčil zasa on!"

„Určite to bol Kay!" povedala Gerda. „Bol taký múdry, že vedel rátať z hlavy so zlomkami! Ó, zaveď ma do zámku!"

„Hej, to sa ti ľahko povie!" bránil sa havran. „Ale ako to urobíme? Porozprávam sa o tom so svojou milou, ona nám iste poradí. Vieš, musím ti povedať, že také dievčatko, ako si ty, nikdy by do zámku nepustili!"

„Počkaj ma tamto pri schodoch pod hradbami!" povedal havran, pokýval hlavou a odletel.

Havran sa vrátil, až keď sa zotmelo. „Prinášam ti od mojej milej veľa pozdravov. Tu máš chlieb, čo vzala v kuchyni. Tam je chleba dosť, a ty si iste hladná. - Do zámku nemôžeš ísť, veď si bosá. Stráž v striebre a lokaji v zlate by ťa nepustili. Ale neplač, jednako sa ta dostaneš. Moja milá vie o zadných schodíkoch, ktoré vedú do spálne. Vie aj o tom, kde vziať od nich kľúč!"

Gerda s havranom vošli do záhrady. Kráčali po veľkej aleji, kde padal list za listom. Zotmelo sa a v zámku pozhasínali všetky svetlá, havran zaviedol Gerdu k zadným dverám, ktoré boli pootvorené.

Ó, ako sa Gerdino srdiečko rozbúšilo strachom a túžbou. Bolo jej, ako keby sa strojila na dačo zlé, a zatiaľ chcela len vedieť, či je tam malý Kay. Naozaj, to bude on? Tak živo si spomínala na jeho múdre oči a dlhé vlasy. Jasne si vedela predstaviť, ako sa usmieval, keď sedávali doma pod ružami. Iste sa poteší, keď ju uvidí a keď počuje, akú dlhú cestu kvôli nemu prešla. Ako len doma všetci žialili, že sa nevrátil. Ach, ako sa Gerda bála i tešila.

Už boli na schodoch. Na skrini horela malá lampka. Uprostred svetlice stála vrana, krútila hlavou na všetky strany a pozorovala Gerdu, ktorá sa ukláňala, ako ju to stará mama naučila.

„Môj snúbenec mi o vás veľmi pekne rozprával, slečinka!" povedala vrana. „Váš životopis, či ako sa tomu vraví, je veľmi smutný. Nech sa páči, vezmite lampku, a ja pôjdem popredku. Pôjdeme priamo, tak nikoho nestretneme!"

„Zdá sa mi, že za nami niekto ide!" povedala Gerda a vtom niečo popri nej zašuchotalo. Vyzeralo to ako tiene na stene, cválajúce kone s vejúcimi hrivami, honci, páni a dámy na koňoch.

„To sú len sny!" povedala vrana. „Ony prinášajú urodzenému panstvu myšlienky o poľovačke. To je dobre, tak si ich v posteli lepšie prezriete. Ak sa vám dostane cti a vážnosti, nezabudnite potom ukázať svoje vďačné srdce!"

„To sú reči!" durdil sa havran.

Vošli do prvej sály. Steny boli obtiahnuté ružovým atlasom s krásnymi kvetmi. Okolo nich znovu zašumeli sny. Preleteli tak rýchlo, že Gerda nestačila zazrieť vznešené panstvo. Dievčatko si s úžasom prezeralo jednu sálu krajšiu ako druhú. A už boli v spálni. Povala sa tu podobala veľkej palme so sklenými listami. Uprostred izby na silnej stopke viseli dve postele, ktoré vyzerali ako ľalie. Jedna bola biela, v nej ležala princezná, a druhá červená, tam mala Gerda nájsť malého Kaya. Odhrnula jeden červený lístoček a zazrela gaštanovú šiju. Ó, to je Kay! Nahlas zavolala jeho meno a podržala pri ňom lampku. - Sny zasa zašumeli v izbe - on sa zobudil, obrátil hlavu a - nebol to malý Kay.

Princ sa mu podobal iba odzadu, bol tiež mladý a pekný. Z bielej ľaliovej postele vykukla princezná a opýtala sa, čo sa stalo. Tu sa Gerda rozplakala a rozpovedala jej celý svoj príbeh. Hovorila o všetkom, čo pre ňu havran s vranou urobili.

„Ty chúďatko malé!" povedali princ a princezná. Pochválili vranu a havrana a vyhlásili, že sa vôbec nehnevajú. Za to, čo urobili, dostanú odmenu.

„Chcete žiť na slobode," spýtala sa princezná, „alebo chcete mať stále miesto ako dvorné vrany a budete dostávať všetky odpadky z kuchyne?"

Havran s vranou sa poklonili a poprosili o stále miesto. Mysleli na svoju starobu a riekli: „Dobre bude mať dačo na staré krídla," ako ony vraveli.

Princ vstal z postele a nechal v nej spať Gerdu. Viac pre ňu nemohol urobiť. Dievča zopälo drobné rúčky a pomyslelo si: ,Akí sú len ľudia i zvieratá dobrí!' Potom zatvorilo oči a spokojne zaspalo. Všetky sny znovu prileteli. Vyzerali ako anjelici a ťahali sánky, na ktorých sedel Kay a kýval jej. To všetko boli len sny, a preto sa stratili.

Na druhý deň vyobliekali Gerdu od hlavy až po päty do hodvábu a zamatu. Chceli, aby zostala v zámku a žila v hojnosti. Gerda odmietla a poprosila princa a princeznú, aby jej dali vozík s koníkom a čižmičky. Chcela ísť do sveta hľadať Kaya.

Dali jej čižmičky a rukávniček. Pekne vyobliekanú Gerdu vyviedli pred zámok. Zrazu zastal pred bránou koč z čistého zlata. Princov a princeznin erb žiaril na ňom ako hviezda. Kočiš, sluhovia a fulajtári sedeli vyobliekaní a na šatách mali korunky. Sám princ s princeznou pomohli Gerde do koča a želali jej veľa šťastia. Havran z lesa, ktorý sa medzitým oženil, odprevadil ju na tri míle cesty. Sedel vedľa nej, lebo neznášal jazdu, keď sedel obrátený dozadu. Vrana stála a kývala krídlami. Nešla s nimi, lebo odvtedy, čo mala stále miesto a priveľa jedla, bolievala ju hlava. Znútra bol koč obložený cukrovými kolieskami a na sedadle bolo ovocie a marcipán.

„Zbohom! Zbohom!" volali princ s princeznou a malá Gerda plakala a havran plakal s ňou. Tu jej dal havran zbohom, bolo to ťažké lúčenie. Vyletel na strom, kýval krídlami, pokým len videl koč, ktorý žiaril ako jasné slnko.



Piaty príbeh

Zbojnícke dievčatko




Viezli sa tmavým lesom, koč ohnivo žiaril, až to zbojníkom šteklilo oči.

„To je zlato! To je zlato!" zvolali a vyrútili sa na nich. Chytili kone za uzdy, zabili jazdcov, kočiša i sluhov, a malú Gerdu vytiahli z koča.

„Tučnučká je, peknučká, kŕmili ju orieškami!" povedala stará zbojnícka gazdiná s dlhou strapatou bradou a s obočím, čo jej viselo cez oči. „To je peknučké jahniatko! Ach, to bude pochúťka!"

Vytiahla lesklý nôž, ktorý sa blyšťal, až naháňal strach.

„Au!" skríkla babizňa. To ju pohrýzla na ucho jej dcéruška, čo jej visela na chrbte, divá a samopašná, že bolo radosť na ňu pozrieť. „Ty zlé dieťa!" povedala mama a od bolesti nemala čas Gerdu zarezať.

„Ona sa bude so mnou hrať!" povedalo zbojnícke dievčatko. „Dá mi svoj rukávniček, pekné šaty a bude so mnou spávať v posteli!" Potom mamu znovu pohrýzla, až babizňa vyskočila a vo vzduchu sa otočila. Všetci zbojníci sa rozosmiali a povedali: „Ľaľa, ako sa zvŕta s tým deckom!"

„Chcem ísť do koča!" povedalo zbojnícke dievčatko a od svojho neustúpilo, lebo bolo veľmi rozmaznané a priečne. Sadlo si s Gerdou do koča a viezli sa cez pne a tŕnie hlbšie do lesa. Zbojnícke dievčatko bolo také veľké ako Gerda, ale silnejšie, plecnatejšie, a malo tmavšiu pleť. Oči malo celkom čierne, vyzerali smutné. Oblapilo Gerdu a povedalo jej: „Nezabijú ťa, kým sa na teba nenahnevám! Si azda princezná?"

„Nie," povedala Gerda a vyrozprávala jej všetko, čo zažila a ako ľúbi malého Kaya.

Zbojnícke dievčatko na ňu pozeralo celkom vážne. Trochu pokývalo hlavou a povedalo: „Nezabijú ťa, i keby som sa na teba nahnevala, lebo potom by som to urobila sama!" Utrela Gerde slzy a ruky si vložila do pekného rukávnička, ktorý bol taký mäkký a teplý.

Koč sa zastavil. Boli uprostred dvora zbojníckeho zámku. Od strechy až po zem bol celý rozpukaný. Z puklín vyletovali vrany a havrany. Veľkí psi, z ktorých každý vyzeral tak, že by mohol zhltnúť celého človeka, vyskakovali do výšky, ale nebrechali, lebo im to zakázali.

V priestrannej starej začadenej sále horel veľký oheň. Dym sa valil k povale a musel si hľadať cestu von. Vo veľkom kotle sa varila polievka a na ražni obracali zajace a králiky.

„V noci budeš spať so mnou, pri všetkých mojich zvieratkách!" povedalo zbojnícke dievčatko. Dostali jesť a piť a potom šli do kútika, kde bola slama a prikrývky. Nad nimi na doštičkách a bidielkach sedelo do sto holubov, a zdalo sa, že všetky spia, ale keď prišli dievčatká, predsa sa trochu pohli.

„Všetky sú moje," povedalo zbojnícke dievčatko. Rýchlo chmatlo najbližšieho holuba, chytilo ho za nohy a triaslo ho, takže zamával krídlami. „Pobozkaj ho!" zvolalo a podstrčilo ho Gerde pod nos. „Tam sú lesné holuby!" pokračovalo a ukázalo na prútené mreže vysoko v múre. „Hneď by uleteli, keby neboli poriadne zatvorené. Hľa, tu je môj najmilší paroháč!" a potiahlo za nohy soba, ktorý mal okolo krku lesklý medený krúžok a bol priviazaný. „Aj jeho musíme priväzovať, lebo by utiekol. Každý večer ho šteklím po hrdle svojím ostrým nožom, hrozne sa ho bojí!" Dievčatko vytiahlo z pukliny v múre dlhý nôž a hladilo ním soba po hrdle. Úbohé zviera dupkalo nohami od strachu a zbojnícke dievčatko sa smialo. Potom pritiahla Gerdu do postele.

„Budeš mať nôž pri sebe aj v noci?" opýtala sa Gerda a trochu bojazlivo pozrela na nôž.

„Vždy spávam s nožom!" odvetilo zbojnícke dievčatko. „Nikdy sa nevie, kto môže prísť. Povedz mi ešte raz, čo si mi rozprávala o malom Kayovi a prečo si sa vybrala do sveta." Gerda jej rozprávala všetko od začiatku a lesné holuby v klietke hrkútali, kým ostatné spali. Zbojnícke dievčatko chytilo jednou rukou Gerdu okolo krku, v druhej ruke držalo nôž a pochrapkávalo. Gerda nemohla ani oka zažmúriť, veď nevedela, či bude žiť a či zomrie. Zbojníci sedeli okolo ohňa, spievali a pili, zbojnícka gazdiná robila kotrmelce. Ach, bol to hrozný pohľad pre malé dievčatko.

Zrazu sa ozvali lesné holuby: „Hrkú-hrkú! Videli sme malého Kaya. Biela kura mu niesla sánky, on sedel na saniach Snehovej kráľovnej. Sane sa hnali lesom, keď sme sedeli v hniezde. Snehová kráľovná dýchla na nás a všetky holuby pomrzli okrem nás dvoch. Hrkú-hrkú!"

„Čo to vravíte?" zvolala Gerda. „Kam odletela Snehová kráľovná? Viete niečo o nej?"

„Iste odletela do Laponska, lebo tam je večný sneh a ľad! Len sa opýtaj soba."

„Tam je ľad a sneh, tam je krásne a dobre!" povedal sob. V Laponsku sa slobodne skáče po veľkých žiarivých údoliach! Tam má Snehová kráľovná svoj letný stan. Jej stály zámok je na Severnom póle, na ostrove, ktorý sa volá Špicberky!"

„Ó Kay, Kay!" zavzdychala Gerda.

„Teraz ticho lež," okríklo ju zbojnícke dievčatko, „lebo ti pichnem nôž do brucha!"

Ráno jej Gerda vyrozprávala všetko, čo hovorili lesné holuby, a zbojnícke dievčatko vyzeralo celkom vážne. Kývlo hlavou a povedalo: „Nuž tak! Nuž tak! - Vieš, kde je Laponsko?" opýtalo sa soba.

„Kto by to mohol vedieť lepšie ako ja!" povedal sob a oči mu zažiarili. „Tam som sa narodil a vyrástol, tam som skákal po snehových poliach!"

„Počuj," povedalo zbojnícke dievčatko Gerde, „vidíš, že všetci naši chlapi sú preč. Mama tu ešte zostane. Zrána si vypije z veľkej fľašky a hneď zadrieme, potom pre teba niečo urobím!"

Keď sa matka napila z fľašky a zadriemala, prišlo zbojnícke dievčatko k sobovi a povedalo mu: „Mám sto chutí poštekliť ťa ešte raz svojím ostrým nožom. Vtedy si náramne zábavný, ale na tom nezáleží. Odviažem povraz a pomôžem ti na slobodu, aby si mohol zabehnúť do Laponska. Vezmeš nohy na plecia a toto dievčatko zanesieš do zámku Snehovej kráľovnej. Tam býva jej kamarát Kay. Dobre si počul, čo rozprávala, lebo hovorila dosť hlasno a ty máš ľahký spánok!"

Sob skákal od radosti. Zbojnícke dievčatko zdvihlo Gerdu na soba. Bolo také opatrné, že ju na neho priviazalo, ba ešte jej podložilo vankúšik na sedenie. „Čo na tom záleží," povedalo, „tu máš svoje kožené čižmičky, lebo tam bude zima. Rukávniček, ten si nechám, je veľmi pekný! No zato nebudeš mrznúť. Tu máš mamine veľké palčiaky, dosiahnu ti až po lakte, no, chytro šuchni ruky do nich! - Teraz máš presne také ruky ako moja škaredá mama!"

Gerda sa od radosti rozplakala.

„Nemôžem vystáť, keď rumádzgaš!" povedalo zbojnícke dievčatko. „Práve teraz by si mala byť spokojná. Tu máš dva chleby a šunku, aby si nehladovala." Zbojnícke dievčatko otvorilo dvere, privolalo všetkých psov, nožom prerezalo motúz a rieklo sobovi: „Tak bež! Ale daj pozor na dievčatko!"

Gerda vystrela ruky vo veľkých palčiakoch k zbojníckemu dievčatku, dala jej zbohom. Potom sa sob rozbehol cez húštiny a pne, cez veľké lesy, ponad močiare a stepi, cez všetko, čo bolo v ceste. Vlci vyli a krkavce krákali. „Bum, bum!" ozvalo sa z červeného neba.

„To je moja stará polárna žiara!" povedal sob. „Pozri, ako žiari!" Rozbehol sa a bežal ešte rýchlejšie. Bežal dňom i nocou, a keď zjedli chlieb i šunku, boli v Laponsku.



Šiesty príbeh

Laponka a Fínka




Zastavili sa pri malom domci. Vyzeral veľmi biedne, strecha padala až na zem a dvere boli také nízke, že sa muselo vchádzať štvornožky. V domci bola len stará Laponka, ktorá opekala rybu nad lampou s rybím tukom. Najprv jej sob rozprával o svojich osudoch, lebo sa nazdal, že to je oveľa dôležitejšie. Až potom vyrozprával celý Gerdin príbeh.

Gerda bola taká premrznutá, že nevládala ani ústa otvoriť.

„Ach, vy chúďatká!" poľutovala ich Laponka. „Máte ešte dlhú cestu pred sebou! Musíte prejsť sto míľ až do Fínska, lebo tam sídli Snehová kráľovná. Každý večer tam zapaľuje belasé svetlo. Napíšem zopár slov na sušenú tresku, lebo papier nemám. Dám vám ich pre Fínku, čo býva na tej strane, ona vám poradí lepšie ako ja."

Gerda sa zohriala, najedia i napila. Laponka napísala zopár slov na sušenú tresku a prikázala Gerde, aby dala na ňu dobrý pozor.
Potom priviazala dievča na soba a sob sa rozbehol. „Bum, bum!" ozývalo sa vo vzduchu a celú noc horela prekrásna polárna žiara. Prišli do Fínska a zabúchali Fínke na komín, lebo dverí nemala.

Vnútri bolo tak teplo, že Fínka chodila temer nahá. Bola malá a zachmúrená. Gerdu hneď vyzliekla, stiahla jej palčiaky a čižmičky, lebo inak by jej bolo horúco. Sobovi položila na hlavu kus ľadu a začala čítať, čo bolo napísané na treske. Tri razy to prečítala a potom to už vedela naspamäť, takže hodila tresku do hrnca a uvarila ju. Treska sa celkom dobre dala zjesť, lebo Fínka nikdy nič neodhodila.

Sob jej vyrozprával najprv svoj príbeh, potom Gerdin. Fínka žmurkala múdrymi očami, ale nič nevravela.

„Si veľmi múdra," povedal sob, „viem, že jedinou nitkou vieš spútať všetok vietor sveta. Viem, že námorník rozviaže jeden uzol, dostane dobrý vietor, keď rozviaže druhý, vietor ostro zaduje, a keď rozviaže tretí a štvrtý, strhne sa taký víchor, že sa lesy vyvracajú. Nemohla by si dať tomuto dievčatku taký nápoj, aby malo silu dvanástich chlapov a premohlo Snehovú kráľovnú?"

„Silu dvanástich chlapov," povedala Fínka, „hej, to bude stačiť!" Podišla k poličke, vytiahla veľkú skrútenú kožu a rozprestrela ju. Na koži boli nakreslené čudné písmená a Fínka čítala, až jej pot vystúpil na čelo.

Ale sob sa opäť veľmi prihováral za Gerdu. Dievča pozeralo na Fínku prosebnými očami, plnými sĺz, až Fínka opäť zažmurkala. Zatiahla soba do kúta, tam mu šepkala a dávala čerstvý ľad na hlavu.

„Malý Kay je u Snehovej kráľovnej," povedala Laponka. „Veľmi sa mu tam páči a nazdáva sa, že to je najkrajšia časť sveta, a to len preto, že má v srdci sklenú črepinku a v oku zrniečko skla. Najprv mu treba skielka vybrať, lebo inak sa nestane človekom. Snehová kráľovná bude ho mať naďalej v moci!"

„A nemáš pre Gerdu niečo, čím by to všetko premohla?"

„Nemôžem jej dať väčšiu moc, ako má! Či nevidíš, aká je to veľká moc? Nevidíš, ako jej ľudia i zvieratá slúžili, ako sa s bosými nohami dostala ďaleko do sveta? My nemôžeme zväčšiť jej moc, ona ju má v srdci, a to preto, že Gerda je krásne, nevinné dieťa. Ak sa sama nedostane ku Snehovej kráľovnej a nevyberie malému Kayovi čriepky z oka a srdca, potom jej my nepomôžeme! Dve míle odtiaľto je záhrada Snehovej kráľovnej, tam dievčatko odnes a zlož ho v snehu pri veľkom kroví s červenými plodmi. Dlho sa nebav a ponáhľaj sa naspäť!" Fínka vysadila sobovi malú Gerdu na chrbát a sob sa rozbehol, ako len vládal.

„Ach, nemám svoje čižmičky! Nemám svoje palčiaky!" zvolala Gerda, lebo to hneď pocítila v tej treskúcej zime, ale sob sa nesmel zastaviť a bežal, až prišiel k veľkému kroviu s červenými plodmi. Tam Gerdu zosadil a pobozkal ju na ústa. Po lícach mu tiekli veľké lesklé slzy. Zrazu sa rozbehol naspäť, najrýchlejšie, ako vládal. Úbohá Gerda tu stála bez topánok, bez rukavíc, uprostred hroznej ľadovej záhrady.

Rozbehla sa dopredu zo všetkých síl. Zrazu sa prihnal celý šík snehových chuchvalcov. Nepadali však z neba, lebo obloha bola jasná a osvetlená polárnou žiarou. Snehové chuchvalce bežali po zemi, a čím viacej sa blížili, tým boli väčšie. Gerda sa dobre pamätala, aké boli veľké a krásne, keď na ne kedysi pozerala cez zväčšovacie sklo. Tieto chuchvalce boli inakšie, veľké a hrozné. Boli živé, boli to predné hliadky Snehovej kráľovnej a mali tie najčudnejšie podoby. Niektoré vyzerali ako škaredé obrovské ježe, iné ako celé uzly hadov, iné ako malé tučné medvedíky s naježenou srsťou, a všetky boli žiarivo biele. No Gerda bystro kráčala k zámku Snehovej kráľovnej.

Teraz sa pozrime, ako sa má Kay. Nemyslel veru na malú Gerdu, a tým menej na to, že je už tu neďaleko, pred zámkom.



Siedmy príbeh

Čo sa stalo v zámku Snehovej kráľovnej a čo sa stalo potom




Múry zámku boli z chumeliaceho sa snehu, obloky a dvere z ostrých vetrov. Bolo tam vyše sto sál a všetky vyzerali, akoby sa tam iba sneh chumelil. Najväčšia sála bola priestranná a tiahla sa na veľa míľ. Všetko osvetľovala polárna žiara. Sály boli velikánske, desivo prázdne, ľadovo studené a žiarivé. Nikdy sem neprišla radosť. Ani toľko jej tu nebolo čo na medveďom bále, kde duje vietor a ľadové medvede sa stavajú na zadné nohy a vznešene rozprávajú. Nikdy sa tu ani najmenšia spoločnosť nezahrala na schovávačku alebo na zálohy. Ani pri kávičke tu nikdy neposedeli biele slečny líšky. Prázdno, pusto a zima bolo v sálach Snehovej kráľovnej. Polárna žiara horela tak presne, že sa dalo vyrátať, kedy bude najväčšia a kedy najmenšia. Uprostred prázdnej nekonečnej sály bolo zamrznuté jazero. Ľad na ňom bol popukaný na tisíc kúskov, ale všetky boli navlas rovnaké. Vyzeralo to ako hotové umelecké dielo. Uprostred sedávala Snehová kráľovná, keď bola doma. Vtedy vravievala, že sedí na zrkadle rozumu a že to je jediné a najlepšie zrkadlo na tomto svete.

Malý Kay bol od zimy celý belasý, ba temer čierny. Ale on to nezbadal, lebo snehová kráľovná vybozkávala z neho zimomravosť. Srdce mal už ako kus ľadu. Kay ťahal niekoľko kusov ostrého, plochého ľadu, ktoré ukladal najrozličnejšími spôsobmi. Vyzeralo to tak, ako keď sa my pokúšame z drevených kociek zložiť nejakú figúru a volá sa to čínska hra. Aj Kay skladal obrazce, a to veľmi umelecky. Bola to ľadová hra rozumu. V jeho očiach boli obrazce znamenité a nanajvýš dôležité, to všetko spôsobilo sklené zrniečko v jeho oku! Poskladal celé obrazce, ktoré sa podobali písaným slovám. Nikdy sa mu však nepodarilo zložiť slovo, čo si práve želal, a to bolo: Večnosť. Snehová kráľovná mu raz povedala: „Ak zložíš to slovo, budeš svojím pánom, dám ti celý svet a pár nových korčulí." Ale Kayovi sa to nedarilo.

„Zaletím teraz do teplých krajín," povedala Snehová kráľovná. „Nazriem tam do čiernych kotlov!" - To boli hory, čo chrlili oheň, a vraví sa im Etna a Vezuv. „Musím ich trochu pobieliť, patrí sa! To osoží citrónom a hroznu!" Snehová kráľovná odletela a Kay zostal vo veľkej prázdnej ľadovej sále. Sedel na kúskoch ľadu, rozmýšľal a rozmýšľal, až mu v hlave brnelo. Sedel celkom nehybne a ticho, až sa zdalo, že zamrzol.

Vtedy malá Gerda vstúpila do zámku veľkou bránou zo štipľavých vetrov. Vetry sa pred ňou uložili, akoby chceli spať. Gerda vstúpila do veľkej prázdnej studenej sály - tu zazrela Kaya, poznala ho, chytila okolo krku, pevne ho objala a volala: „Kay, drahý Kay! Konečne som ťa našla!"

Ale Kay sedel celkom ticho, nehybný a chladný. Gerda sa rozplakala horúcimi slzami, ktoré mu padali na prsia, prenikli mu do srdca, roztopili v ňom ľad a rozpustili sklený čriepok. Kay na ňu pozrel a rozplakal sa. Plakal, až sa mu sklené zrniečko vygúľalo z oka, až potom spoznal Gerdu a zajasal: „Gerda! Gerdička drahá! Kde si bola tak dlho? A kde som bol ja?" Poobzeral sa. „Ako je tu zima! Ako je tu prázdno a pusto!" Chytil sa Gerdy a ona sa od radosti, rozplakala. Bola to taká šťastná chvíľa, že aj kusy ľadu vôkol nich sa roztancovali od radosti. Unavené sa uložili a zložili práve to slovo, ktoré dala Snehová kráľovná zložiť Kayovi. Za to slovo mu Snehová kráľovná sľúbila slobodu a k tomu pár nových korčulí.

Gerda pobozkala Kaya na líca, a obe mu rozkvitli. Pobozkala ho na oči, a rozžiarili sa mu ako jej oči, pobozkala ho na ruky a na nohy, a Kay bol zdravý a svieži. Snehová kráľovná mohla prísť domov, Kayova priepustka tu bola napísaná žiariacimi kusmi ľadu. Kay a Gerda sa chytili za ruky a pobrali sa spolu z veľkého zámku. Rozprávali sa o starej mame, o ružiach na streche. Ako šli, vietor sa utíšil a vyskočilo slniečko. Keď sa dostali ku kroviu s červenými plodmi, čakal tam na nich sob, bola pri ňom i mladá sobica s plným vemenom. Dala deťom teplého mlieka a pobozkala ich na ústa. Sob i sobica odniesli Kaya a Gerdu k Fínke, kde sa zohriali v teplej izbe a dozvedeli sa, ktorou cestou majú ísť domov. Odtiaľ ich odniesli k Laponke, ktorá im ušila nové šaty a opravila Kayove sane.

Sob s mladou sobicou poskakovali vedľa nich a odprevadili ich až na hranice krajiny. Tam ich už vítali prvé zelené konáre. Rozlúčili sa so sobom a s Laponkou. „Zbohom!" povedali si všetci. Malé vtáčiky švitorili, les sa zazelenal a z neho vycválalo na prekrásnom koni mladé dievča so žiarivo červenou čiapkou na hlave a s pištoľami pred sebou. Bolo to zbojnícke dievča, ktoré Gerda dobre poznala. Doma ho to už omrzelo a chcelo pozrieť najprv na sever, ako sa mu tam nebude páčiť, potom pôjde do iných krajín. Hneď sa s Gerdou zvítali, a bolo to radosti!

„Ty si tulák!" povedalo malému Kayovi. „Rada by som vedela, či si zaslúžiš, aby za tebou bežal niekto na kraj sveta!"

Gerda ju pohladila po líci a opýtala sa na princa a princeznú.

„Odcestovali do cudzích krajín!" riekla zbojnícka dievčina.

„A čo havran?" opýtala sa malá Gerda.

„Ó, havran zomrel!" odvetila. „Jeho skrotená milá je vdovou a chodí s kúskom čiernej vlny okolo nôžky. Veľmi žiali, no to sú všetko len plané reči! Povedz mi, ako si sa mala a ako si ho našla!"

Gerda i Kay rozprávali.

„A láry-fáry, čáry-máry, nech sa nám vždy všetko darí!" povedalo zbojnícke dievča. Podalo obom ruky a sľúbilo, že až raz pôjde cez ich mesto, tak ich navštívi. Potom odcvalalo do šíreho sveta. Kay s Gerdou šli ruka v ruke, a ako tak šli, bola krásna jar. Všade kvitli kvety a zelenala sa tráva. Zvony zvonili a oni poznali vysoké veže svojho rodného mesta. Vošli do ulíc, potom do starej maminej brány a potom raz-dva hore schodmi, do izby. Tam bolo všetko na tom istom mieste ako predtým, hodiny tikali ,,Tik-tak!" a ručičky sa krútili. Ako prechádzali nízkymi dverami, zbadali, že sú už dospelými ľuďmi. Rozkvitnuté ruže nakúkali zo strechy do otvorených oblokov, pod nimi stáli dve detské stoličky. Kay s Gerdou si sadli každý na svoju a chytili sa za ruky. Na studenú, prázdnu nádheru v zámku Snehovej kráľovnej zabudli ako na ťažký sen.

Sedeli tu dvaja dospelí, a predsa deti; bolo leto, teplé, požehnané leto.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.031 s.
Zavrieť reklamu