Škriatok u kramára

Škriatok u kramára (Rozprávka)
Bol raz jeden naozajstný študent, ktorý býval v podkroví a nemal nič. Bol aj jeden naozajstný kramár, ktorý býval v izbe a patril mu celý dom. Pri ňom sa držal škriatok, lebo na Vianoce dostal vždy za misu kaše s maslom. Kramár si to mohol dovoliť. Škriatok zostával v obchode, a to bolo veľmi poučné.

Raz večer vošiel zadnými dverami do obchodu študent. Chcel kúpiť sviečku a syr. Dostal, čo žiadal, zaplatil. Kramár mu zaželal dobrú noc a tak isto aj jeho žena. To vám bola žena! Tá vedela viacej ako pozdraviť, ona mala dar výrečnosti! Študent pozdravil, ale odrazu zastal, lebo sa začítal do papiera, v ktorom mal zabalený syr.

List bol vytrhnutý zo starej knihy, ktorú bolo škoda roztrhať, lebo bola plná poézie. Hneď si ju pýtal od krarnára.

„Tu leží z nej ostatok!" povedal kramár. „Starkej, čo ju priniesla, dal som trocha kávy. Ak mi dáte osem šilingov, môžete si ostatok vziať!"

„Ďakujem," povedal študent, „dajte mi to namiesto syra! Na jedenie mi stačí len chlieb s maslom. Škoda by bolo celú knihu roztrhať. Vy ste skvelý človek, výborný praktik, ale poézie vo vás nie je viacej ako v tomto prázdnom sude!"

Povedal to nezdvorilo, najmä s tým sudom. Kramár sa zasmial a študent sa zasmial tiež, veď to bol žart. Škriatok sa nahneval, že sa dakto opováži povedať také čosi kramárovi, ktorý je domácim pánom a predáva najlepšie maslo.

Nastala noc a obchod zatvorili. Všetci okrem študenta spali. Vtedy vošiel škriatok do izby a vzal kramárke výrečnosť. Vždy na noc si ju odložila, lebo ju nepotrebovala, keď spala. Kamkoľvek ju škriatok potom v izbe položil, každý predmet sa rozvravel. Sypal zo seba všetky myšlienky a pocity tak isto ako kramárka. Výrečnosť mohol mať naraz len jeden, a to bolo šťastie. Inak by si skákali do reči.

Škriatok dal výrečnosť sudu, na ktorom ležali staré noviny: „Je to naozaj pravda," spýtal sa, „že neviete, čo je to poézia?"

„Ba veru viem," povedal sud. „To je čosi, čo býva na spodnej časti novín a vystrihuje sa. Myslím, že jej mám viacej ako nejaký študent; a ja som proti kramárovi len prázdny sud."

Škriatok dal výrečnosť kávovému mlynčeku. Ach, ten toho namlel! Potom ju dal na debničku s maslom a na zásuvku s peniazmi. - Všetci mali tú istú mienku ako sud, a na čom sa zhodne väčšina, to si treba vážiť.

„Teraz študent dostane svoje!" povedal škriatok a šiel potichu kuchynskými schodmi do podkrovia, kde študent býval. Svietilo sa tam, škriatok nakukol dnu kľúčovou dierkou. Videl študenta čítať roztrhanú knihu. Aké tam bolo svetlo! Z knihy vystupoval jasný lúč a vyrastal do mohutného stromu, ktorý sa dvíhal do výšky. Rozprestieral konáre vysoko nad študentom. Každý list bol na ňom svieži a každý kvet vyzeral ako čarokrásna dievčenská hlávka. Niektoré s tmavými žiariacimi očami, iné s belasými, napodiv jasnými. A každý plod na strome bol jagavou hviezdou. Znel tu neobyčajne lahodný spev a hudba!

Nie, o takej nádhere škriatok nikdy nechyroval. Zostal stáť na prstoch a kukal, hľadel, kým svetlo nezhaslo. Študent sfúkol lampu a ľahol si; ale malý škriatok tu stál ďalej, pretože ešte zaznieval spev, mäkko a krásne. Bola to nežná uspávanka usínajúcemu študentovi.

„To je nevýslovne krásne!" povedal si škriatok. „To som nečakal! - Zostanem vari u študenta!" A potom rozmýšľal - a rozmýšľal rozumne - až si napokon vzdychol: „Študent nemá kašu!" - a tak odišiel - a vrátil sa ku kramárovi. Dobre, že prišiel, lebo sud už spotreboval všetku kramárkinu výrečnosť a rozpovedal od začiatku až do konca všetko, čo v ňom bolo. Teraz sa chcel obrátiť, aby zasa rozpovedal všetko z druhého konca. Škriatok mu vzal výrečnosť a vrátil ju kramárke. Celý celučičký obchod, od zásuvky na peniaze až po palivo, mal tú istú mienku ako prázdny sud. Natoľko si ho vážili, že keď potom navečer kramár čítal „umelecké a divadelné kritiky" zo svojich „novín", nazdali sa, že to vraví prázdny sud.

Malý škriatok v sklepe už nepočúval pokojne všetky múdrosti a rozumy, veru nie. Len čo zasvitlo svetlo z podkrovnej izbičky, tu akoby jeho lúče boli silné kotevné laná a ťahali ho nahor. Musel odísť a nakúkať kľúčovou dierkou. Škriatkovi bolo tak krásne, že sa rozplakal. Hoci nevedel prečo, cítil v tom plači čosi oblažujúce! Aké nevýslovne krásne by bolo sedieť so študentom pod tým stromom, ale to sa nemohlo stať - škriatok mal radosť, že mohol stáť čo len pri kľúčovej dierke. Stál na studenej chodbe, jesenný vietor dul na neho cez vetrák v streche, bolo mu zima, strašne zima. Škriatok to pocítil až vtedy, keď v podkrovnej komôrke zhaslo svetlo a tóny hudby zamreli vo vetre. Uch! ako ho drvila zima! Vliezol do svojho útulného kútika. Tam bolo príjemne a teplučko! - A keď prišla vianočná kaša s veľkým kusom masla - hej, vtedy bol majstrom kramár!

Raz prostred noci zobudil škriatka strašný buchot na obloky; ľudia búchali, hlásnik trúbil. Bol veľký požiar. Celá ulica bola v jasnom plameni. Horelo to v ich dome, a či u susedov? Kde? To bola hrôza! Kramárka bola taká zmätená, že si vytiahla z uší náušnice a vložila si ich do vrecka, aby aspoň niečo zachránila. Kramár bežal po svoje obchodné knihy. Slúžka zas bežala po svoj hodvábny kabátik, v ktorom mala, prirodzene, peniaze. Každý chcel zachrániť to najlepšie, i škriatok. Niekoľkými skokmi vybehol hore schodmi k študentovi, ktorý celkom pokojne stál pri otvorenom okne a pozeral na požiar. Horelo v dome naproti. Škriatok chytil zo stola čudesnú knihu, vopchal si ju do červenej čiapočky a pridŕžal ju oboma rukami. Najväčší poklad domu bol zachránený! Potom utekal preč, hore na strechu. Posadil sa na komín a tam sedel, osvetlený plameňmi z náprotivného domu. Oboma rukami si pridŕžal červenú čiapočku, v ktorej bol poklad. Teraz jeho srdce prezradilo, kam patrí.

Požiar uhasili a škriatkovi sa vrátila rozvaha. „Rozdelím sa medzi nich!" povedal si. „Od kramára nemôžem celkom odísť kvôli kaši!"

To je celkom ľudské! - Aj my chodíme ku kramárovi - po kašu.