Veľký morský had

Veľký morský had (Rozprávka)
Bola raz malá morská rybička z dobrej rodiny. Na jej meno si nespomeniem, to by ti povedali učenci. Táto rybička mala tisíc osemsto súrodencov, všetkých rovnako starých., Nepoznali si otca ani matku. Od narodenia sa museli sami o seba starať a plávať, a to sa im veľmi páčilo. Vody na pitie mali dosť, celý oceán. Na jedlo nemysleli, to prišlo vždy samo. Každá rybka si žila podľa svojej chuti, každá chcela mať vlastné zážitky, ale ani na to nemysleli.

Slnko žiarilo do vody a svietilo vôkol nich. Pod hladinou bolo z toho nesmierne jasno. Bol to svet s najčudesnejšími bytosťami a niektoré z nich boli ohromne veľké s ozrutnými tlamami, tie mohli pohltiť všetkých tisíc osemsto súrodencov. Ale ani na to nemysleli, lebo ani jednu z rybičiek ešte taký tvor nezhltol.

Rybičky plávali spolu, tesne vedľa seba, ako plávajú slede alebo makrely. Práve keď sa im najlepšie plávalo a na nič nemysleli, spadla zhora so strašným hukom doprostred nich akási dlhá, ťažká vec.

Tá strašidelná vec vôbec nemala konca. Tiahla sa stále ďalej a ďalej a každú rybku, ktorú zasiahla, rozmliaždila, alebo ju tak udrela, že sa už nikdy nespamätala. Všetky malé rybky, a veľké s nimi, od hladiny až po dno s hrôzou uhýbali. Ťažká, mohutná vec klesala vždy hlbšie a hlbšie, bola čoraz dlhšia, tiahla sa na míle, po celom mori.

Ryby a mušle, všetko, čo pláva, všetko, čo lezie alebo sa dáva unášať prúdom, pocítilo strach z neznámej veci, ktorá sem odrazu prišla zhora.

Čo to však bolo? Nuž, my to vieme! Bol to obrovský, na míle dlhý telegrafný kábel, ktorý ľudia spustili do mora medzi Európou a Amerikou.

Kde kábel klesol na dno, tam nastalo zdesenie, tam nastalo rozčúlenie medzi zákonitými obyvateľmi mora! Lietajúce ryby vyskočili nad hladinu, tak vysoko do vzduchu, ako len mohli. Štítnik vyletel do výšky ako výstrel z pušky, lebo tak vysoko môže vyletieť. Ostatné ryby sa uchýlili ku dnu tak náhlivo, že sa ta dostali oveľa skôr, než tam bolo vidieť kábel, a prestrašili tresky i tlapky, ktoré pri morskom dne pokojne požierali iné morské tvory. Veľa morských rakov a krabov opustilo svoje dobré panciere.

V tejto hrôze a zmätku sa tisíc osemsto súrodencov navždy rozišlo a už sa nikdy nestretli. Len zo desať ich zostalo na tom istom mieste, a keď sa zopár hodín držali na vode, premohli prvý strach a začali byť zvedaví.

Obzerali sa. Pozreli nahor, pozreli nadol a nazdávali sa, že v hĺbke vidia tú hroznú vec, ktorá ich natoľko nastrašila, a vystrašila veľkých i malých. Tá vec ležala na dne, dlhá, pokiaľ len mohli dovidieť. Bola veľmi tenká, lenže nik nemohol vedieť, ako sa dokáže nafúknuť alebo aká je silná. Ležala celkom pokojne, ale im sa zdalo, že je to iba lesť.

„Nechajme ju ležať! Čo nás do nej!" povedala naj opatrnejšia z malých rybičiek. Najmenšia z nich a najzvedavejšia sa nevedela vzdať nádeje, že sa o veci dačo dozvie. Vec prišla zhora, hore teda musia o nej najviac vedieť, preto uprosila ostatné rybky, aby plávali k pokojnej hladine.

Tam sa stretli s delfínom. To je skokan a veľký figliar, vie i kotrmelce robiť na hladine. Oči má, a iste videl dosť, aby im o tom mohol povedať. Opýtali sa ho, ale on myslel iba na seba a na svoje kotrmelce. Nič nevidel, nič nevedel odpovedať, preto čušal a tváril sa dôležito.

Potom sa obrátili na tuleňa, ktorý sa práve potopil pod hladinu. Tuleň bol zdvorilejší, hoci žerie malé ryby, ale dnes bol práve sýty. Vedel o niečo viac ako skokan.

„Veľa nocí som preležal na vlhkom kameni a pozeral na zem, na míle odtiaľto. Tam žijú zákerné tvory, ktoré sa volajú ľudia. Prenasledujú nás, ale my im predsa utečieme. To som pochopil, a to pochopil aj ten morský had, na ktorého sa pýtate. Bol v ich moci a iste nesmierne dlho žil na suchej zemi. Raz ho viezli na lodi do ďalekej krajiny. Videl som, akú prácu s ním mali, ale zvládli ho, veď na suchej zemi zoslabol. Zvinuli ho, počul som, ako to zvonilo a hrmotalo, keď ho ukladali, ale predsa im utiekol a vbehol do mora. Držali ho zo všetkých síl. Veľa rúk ho pevne zvieralo, ale predsa im utiekol a spustil sa ku dnu. Myslím, že dosiaľ tam leží."

„Je dosť tenký!" povedali rybky.

„Vyhladovali ho!" mienil tuleň. „Čoskoro príde k sebe, stučnie a bude silný ako bol predtým. Podľa môjho názoru je to veľký morský had, ktorého sa ľudia tak boja a o ktorom toľko rozprávajú. Nikdy predtým som ho nevidel a nikdy som v neho neveril, ale teraz v neho verím, to je on!" potom sa tuleň vynoril.

„Koľko toho vie! Koľko nám toho povedal!" vraveli malé rybky. „Nikdy sme neboli také múdre. - Len aby to nebola lož."

„Môžeme zaplávať dolu a preskúmať vec!" povedala najmenšia. „Cestou počujeme, čo si iní o tom myslia!"

„My už ani plutvou nepohneme, aby sme sa niečo dozvedeli!" povedali ostatné a obrátili sa na druhú stranu.

„Ale ja pôjdem!" riekla najmenšia a zamierila rýchlo do hĺbky. Bolo to veľmi ďaleko od miesta, kde ležala „dlhá ponorená vec". Rybička sa rozhliadla v hĺbke na všetky strany.

Nikdy predtým nepocítila, že je svet taký veľký. More bolo velikánske, plávali tam slede vo veľkých húfoch. Vyzerali ako obrovská strieborná loď. Za nimi plávali makrely a vyzerali ešte krajšie. Plávali tam ryby všetkých možných tvarov so vzorkami rozličných farieb. Medúzy, podobné priehľadným kvetom, nechávali sa unášať prúdom. Zo dna vyrastala mohutná tráva a palmovité stromy, ktorých listy boli posiate jagavými kôrovcami.

Konečne rybka zočila dolu dlhú tmavú čiaru a hnala sa k nej. Nebola to ani ryba ani kábel, ale okraj veľkej potopenej lode, ktorej horná a dolná paluba sa pod tlakom vody prelomili. Rybka vplávala do lodného priestoru, v ktorom zahynulo veľa ľudí, keď loď stroskotala. Voda ich už odplavila a zostali tu len dvaja: ležala tu vystretá mladá žena s dieťaťom na rukách. Voda ich nadľahčovala, ani keby ich kolísala, a zdalo sa, že spia. Rybka sa celá vyľakala, lebo nevedela, že sa už nemôžu zobudiť. Vodné rastliny viseli sťa konáre stromu z okraja lode nad mŕtvou matkou s dieťaťom. Bolo tam tak ticho, tak smutno! Rybka sa odtiaľ ponáhľala, ako len vládala, na miesta, kde je voda jasnejšie osvetlená a kde vidieť ryby. Nedostala sa ďaleko, keď odrazu stretla velikánsku mladú veľrybu.

„Nezhltni ma!" zvolala rybka. „Mňa by si v ústach nepocítila, som malá, a mne je tak dobre žiť!"

„Čo robíš v takej hĺbke, kam vy nikdy neprichádzate?" opýtala sa veľryba. Rybka jej vyrozprávala o dlhom čudesnom hadovi, ktorý zhora klesol na dno a prestrašil i najodvážnejšie morské tvory.

„Ho, ho!" zasmiala sa veľryba a vtiahla do seba vodu tak prudko, že ju musela vystreknúť mohutným kosierom, keď vyšla nahor, aby sa nadýchala. „Ho, ho!" zasmiala sa, „tak to ma teda pošteklilo na chrbte, keď som sa obracala! Nazdala som sa, že je to lodný stožiar, o ktorý by som sa mohla poškrabať. Ale nebolo to na tomto mieste. Nie, tá vec leží oveľa ďalej. Musím si ju prezrieť, práve nemám inakšiu robotu!"

Potom plávala popredku a rybka za ňou, nie príliš rýchlo, lebo za veľrybou sa tvoril divý prúd.

Cestou stretli žraloka a starého mečiara. Oni tiež počuli o zvláštnom hadovi, ktorý bol taký dlhý a tenký. Nevideli ho, ale sa chceli naň pozrieť.

Tu priplával hltač.

„Pôjdem s vami!" riekol. Aj on bol zvedavý.

„Ak nie je veľký morský had silnejší ako kotevné lano, naraz ho prehryznem!" dodal, otvoril papuľu a ukázal šesť radov zubov.

„Vyhryznem znamenie i na lodnej kotve, a takú byľku prehryznem ako nič!"

„Tam je!" povedala veľryba. „Vidím ho!" Nazdávala sa, že vidí lepšie ako ostatní. „Pozrite, ako sa nadnáša, pozrite, ako sa tacká, krúti, mece!"

Ale to nebol on, to sa blížil velikánsky morský úhor, niekoľko lakťov dlhý.

„Toho som už videl," povedal mečiar, „ten neurobil nikdy veľký rozruch v mori, ani veľkú rybu nenaľakal!"

Pozhovárali sa s ním o morskom hadovi a opýtali sa ho, či nepôjde s nimi na výzvedy.

„Ak je ten had väčší ako ja," povedal morský úhor, „potom sa to s ním zle skončí!"

„To veru áno!" povedali ostatní. „Je nás dosť na to, aby sme ho tu nemuseli trpieť!" Všetci sa ponáhľali ďalej.

Zrazu im prišlo čosi do cesty, čosi napodiv obrovské, väčšie než všetci dohromady.

Vyzeralo to ako plávajúci ostrov, ktorý sa nemôže udržať na povrchu.

Bola to prastará veľryba. Hlavu mala porastenú morskými rastlinami, chrbát posiaty červami a nesmiernym množstvom ustríc a mušlí, takže na čiernej koži mala biele škvrny.

„Poď s nami, starká!" prihovorili sa jej. „Prišiel sem nový morský obyvateľ, ktorého tu nemôžeme trpieť!"

„Zostanem radšej tu," povedala stará veľryba. „Dajte mi pokoj! Nechajte ma odpočívať! Ach, jaj, jaj, jaj! Žerie ma ťažká choroba! Úľavu pocítim, len keď vyplávam nahor a vynorím si chrbát. Tu priletia veľkí morskí vtáci a očistia ma. Je to veľmi príjemné, len nech mi nezobú prihlboko. Často mi vojdú až do tuku. Pozrite len! Celú vtáčiu kostru mám ešte na chrbte! Vták sa prihlboko zaryl pazúrmi a nemohol včas odletieť, keď som sa ponorila. Teraz ho rybičky poobjedali. Jaj, chorá som!"

„To sú len výmysly!" povedala druhá veľryba. „Ja nikdy neochoriem. Nijaká ryba nie je chorá!"

„Prepáčte!" povedala stará veľryba. „Ale úhor má kožnú chorobu, kapor má vraj pijavice a všetci máme pásomnice!"

„Táraniny!" vybuchol žralok a nechcel už viac o tom počuť ani on ani ostatní. Veď teraz mali inakšie starosti.

Konečne sa dostali na miesto, kde ležal telegrafný kábel. Má dlhú trať na morskom dne, z Európy do Ameriky, cez piesčiny a morské bahno, ponad podmorské skaliská a divú kvetenu. Tiahol sa cez koralové lesy, cez meniace sa prúdy a krútňavy. Okolo neho sa hmýrili ryby vo väčších kŕdľoch než sťahovavé vtáky. Bol tam ruch, čľapot, pleskot a šum. Z toho šumu ešte trošku začujeme, ak si priložíme k uchu veľkú prázdnu mušľu.

„Tam leží to zviera!" povedali veľké ryby i malá rybka.

Zazreli kábel, ktorému nevideli začiatok ani koniec.

Huby, polypy a medúzy sa vznášali od dna a zasa klesali. Skláňali sa nad káblom, takže bol chvíľu zakrytý, a potom sa znovu ukázal. Obkrúcali sa okolo neho morské ježe, slimáky a červy. Obrovské pavúky, ktoré mali na sebe celú posádku plazov, liezli po kábli. Tmavobelasé holotúrie, či ako sa volá tá háveď, čo žerie celým telom, práve oňuchávali nové zviera na morskom dne. Tlapky a tresky sa krútili vo vode, aby videli na všetky strany. Hviezdovka, ktorá sa vždy zahrabe do bahna a vystrčí len dve dlhé stopky s očami, nazízala teraz v očakávaní, čo prinesie ten náhly rozruch.

Telegrafný kábel ležal bez pohnutia. Predsa v ňom bol život i myšlienka: prechádzali ním ľudské myšlienky.

„To je zákerník!" povedala veľryba. „Je v stave udrieť ma do žalúdka, a to je moje háklivé miesto!"

„Ohmatajte ho!" riekol polyp. „Mám dlhé ruky a obratné prsty. Už som sa ho dotkol, teraz ho chytím pevnejšie."

Natiahol ku káblu dlhé obratné ruky a pevne ho obopol.

„Nemá škrupinu," povedal, „a nemá ani kožu! Myslím, že nikdy nebude mať mladé!"

Morský úhor si ľahol vedľa telegrafného kábla a natiahol sa, ako len mohol.

„Je to dlhšie ako ja!" povedal. „Nejde len o dĺžku, treba mať kožu, žalúdok a obratnosť."

Veľryba, mladá mocná veľryba, spustila sa hlbšie ako kedykoľvek predtým.

„Si ryba a či rastlina?" opýtala sa. „Alebo si len nejaká vec zhora, ktorá sa u nás neudrží?"

Telegrafný kábel neodpovedal, nebol na to prispôsobený. Cez neho prechádzali myšlienky, ľudské myšlienky. Za sekundu prebehli v ňom stovky míľ z krajiny do krajiny.

„Odpovieš, alebo ťa máme prehryznúť?" spýtal sa lačný žralok a ostatné veľké ryby sa pýtali tak isto: „Odpovieš, alebo ťa máme prehryznúť?"

Kábel sa ani nepohol, myslel si svoje, tak ako môže myslieť ten, čo je preplnený myšlienkami.

„Nech ma len prehryznú, potom ma ľudia vytiahnu z vody a opravia, ako sa to stalo už iným mojim druhom v menších vodách!"

Neodpovedal, lebo mal inú prácu. Telegrafoval, a preto plným právom ležal pokojne na morskom dne.

Nad morom zapadalo slnko, ako to ľudia vravievajú. Bolo ako krvavý oheň a všetky oblaky žiarili, jeden krajšie ako druhý.

„Teraz budeme mať červené osvetlenie!" povedali polypy. „Tak uvidíme tú vec azda lepšie!"

„Naňho! Naňho!" volal hltáč a ceril všetky zuby.

„Naňho! Naňho!" povedal mečiar, veľryba i morský úhor.

Vyrútili sa, na čele s hltáčom. Vo chvíli, keď sa chcel zahryznúť do kábla, vrazil mu v náhlosti odzadu mečiar svoj meč. Bol to veľký omyl a hltáč už potom nemal dosť síl na zahryznutie.

Nastal úplný zmätok. Veľké ryby a malé ryby, holotúrie a slimáky sa navzájom prepadávali, žrali sa, bili a trhali. Len kábel pokojne ležal a konal svoju úlohu.

A tak to aj má byť.

Nad more sa zniesla tmavá noc, ale vo vode svietili miliardy živých morských zvieratiek, ešte aj raky, nie väčšie ako špendlíková hlavička, svietili. Je to čudné, ale tak to už je.

Morské zvieratá pozerali na telegrafný kábel.

„Čo to len môže byť?"

Nuž, to bola veru otázka.

Zrazu sa zjavila stará siréna. Ľudia ich volajú aj morskými pannami. Táto mala chvost a dve krátke ruky, aby mohla plávať, vo vlasoch riasnice a mušle, a na to bola hrdá.

„Chcete čosi zvedieť a poučiť sa?" prihovorila sa. „Potom som jediná, ktorá môže odpovedať. Zato vás žiadam o bezpečnú pastvu na morskom dne pre seba a pre svoju rodinu. Som ryba ako vy a môžem sa vycvičiť za plaza. Som najmúdrejšia v celom mori. Viem o všetkom, čo sa pohybuje tu, a o všetkom, čo je nad nami. Tá vec, nad ktorou vy hútate, je zhora. Čo spadne sem zhora, je mŕtve alebo zomrie a je bezmocné. Nechajme to tam ležať. To je len ľudský výmysel!"

„Nazdávala som sa, že je v tom čosi viac!" povedala malá morská rybka.

„Čuš, makrela!" okríkla ju veľká siréna.

„Ty hlavátka!" okríkli ju ostatné ryby, a to bola ešte väčšia urážka.

Siréna im vysvetľovala, že celé to hrôzostrašné zviera, ktoré ostatne ani nemuklo, je len výmyslom zo suchej zeme. Urobila im kratšiu prednášku o ľudskej záludnosti.

„Chceli by nás dostať," povedala, „to je jediný zmysel ich života. Prestierajú siete, spúšťajú udice s maškrtami, aby nás prilákali. Toto je tu taká rybárska šnúra, o ktorej sa nazdávajú, že sa do nej zahryzneme, takí sú hlúpi! My však hlúpi nie sme! Ani sa nedotýkajte tej hnusoby! Rozpadne sa a zo všetkého zostane nakoniec len špina a blato. Čo sem príde zhora, to sa polárne, rozpadne, nie je na nič!"

„Na nič!" opakovali ostatné morské tvory, aby mali voľajaký názor, pridŕžali sa siréninej mienky.

Malá morská rybka však naďalej myslela po svojom. „Ten nesmierne dlhý, tenký had je vari najčudesnejšia ryba v celom mori," dumala.

„Najčudesnejšia!" prisvedčíme s ňou my ľudia, lebo tú vec poznáme.

Je to veľký morský had, o ktorom sa už dávno predtým hovorilo v piesňach a povestiach.

Zrodil sa a vyrástol z ľudského dômyslu. Položili ho na morské dno a spojili s ním krajiny východu a západu, aby prenášal správy rýchlosťou slnečného lúča, ktorý letí zo slnka na zem. Rastie a rozmáha sa, rastie z roka na rok, vinie sa cez všetky moria, okolo celej zeme, pod búrlivými oceánmi a krištáľovo čistými morami, kde lodník vidí nadol, akoby plachtil priezračným vzduchom, vidí hmý-riace sa ryby ako pestrofarebný ohňostroj.

V najväčšej hĺbke mora leží had. Dobrotivý had z bájok, ktorý sa hryzie do chvosta, lebo obopína celú zem. Ryby a plazy do neho narážajú čelom. Ony nerozumejú veciam zhora, nechápu, že je to ľudský výtvor, plný myšlienok, ktorý hovorí všetkými rečami, a predsa je to mĺkvy had-zvestovateľ dobrého a zlého, najčudesnejší z morských zázrakov, novodobý veľký morský had.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9850-velky-morsky-had/