Záhradník a panstvo

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 864 slov
Počet zobrazení: 1 354
Tlačení: 162
Uložení: 145
Záhradník a panstvo (Rozprávka)
Na míľu od hlavného mesta bol starý panský dvor s hrubými múrmi, vežami a krytými štítmi. Cez leto tu bývalo bohaté, urodzené panstvo. Tento dvor bol zo všetkých ich dvorov najlepší a najkrajší. Zvonku vyzeral ani uliaty a znútra bol veľmi útulný, so všetkým pohodlím. Nad bránou bol do kameňa vytesaný rodový erb. Nádherné ruže obopínali erb i výklenok a pred domom sa rozprestieral trávnatý koberec. Kvitol červený a biely hloh, rástli tam vzácne kvety.

Panstvo malo i dobrého záhradníka. Radosť bolo pozrieť na kvetinovú, ovocnú a zeleninovú záhradu. Pri zeleninovej záhrade sa rozprestieral ešte kúsok starej pôvodnej dvorskej záhrady s niekoľkými zimozeleňovými kríkmi, ktoré boli pristrihnuté do korún a pyramíd. Za nimi stálo niekoľko mocných starých stromov. Vždy bývali temer bez listov. Každý, kto sa na stromy pozrel, mohol si myslieť, že víchrica alebo orkán ich obsypal kusmi hnoja. Ale nebolo to tak. Každý chuchvalec slamy na nich bolo vtáčie hniezdo.

Od nepamäti tu sídlil kŕdeľ krkavcov a vrán. Bolo to celé vtáčie mesto a vtáky tu boli pánmi, vlastníkmi, najstarším rodom v panskom sídle, ozajstným panstvom dvora. Nikto si ich nevšímal, každý mlčky znášal tieto ťažko lietajúce tvory, iba ak zavše niekto medzi ne vystrelil. Vtedy všetky od hrôzy vyleteli s ustrašeným: „Krá, krá!"

Záhradník často prehováral panstvo, aby dalo staré stromy vyťať, lebo dobre nevyzerajú, a tak by sa zbavili krákajúcich vtákov, ktoré by sa museli inam uchýliť. Ale panstvo sa nechcelo rozlúčiť ani so stromami ani s vtáčím kŕdľom; bolo to čosi, čo dvor nesmel stratiť, bola to spomienka na staré časy, a tú neslobodno vymazať.

„Tie stromy, milý Larsen, to je dedičný majetok vtákov, ktorý im treba ponechať!" vravievali.

Záhradník sa volal Larsen, ale to teraz nie je dôležité.

„Vari nemáte, Larsenko, dosť miesta na prácu? Nestačí vám celá kvetinová záhrada, skleníky, ovocná a zeleninová záhrada?"

Pravda, záhradník sa o všetko staral. Zušľachťoval svoje kráľovstvo nadšene a obratne, a dostalo sa mu za to uznania. Ale panstvo netajilo pred ním, že v iných domoch jedlo ovocie a videlo kvety, ktoré prekonávajú všetko, čo oni majú v záhrade. Záhradníka to mrzelo, lebo sa usiloval vypestovať to najlepšie a robil, ako najlepšie vedel. Mal dobré srdce a bol statočný vo svojej službe.

Jedného dňa si ho panstvo dalo zavolať. Oznámilo mu, prívetivo a vznešene, že na návšteve u svojich urodzených priateľov dostali zvláštny druh jabĺk a hrušiek, takých šťavnatých a chutných, že oni i ostatní hostia ich museli obdivovať. Ovocie iste nebolo tuzemské, ale malo by sa aj tu pestovať a zdomácniť, ak to podnebie dovolí. Keďže vedeli, že ovocie bolo od prvého obchodníka s ovocím v meste, poslali ta záhradníka, aby sa opýtal, odkiaľ ovocie má, a aby potom objednal štepy.

Záhradník dobre poznal obchodníka, lebo práve jemu predával prebytok ovocia z panskej záhrady.

Záhradník sa vybral do mesta a spýtal sa obchodníka, odkiaľ má tie chýrečné jablká a hrušky.

„Sú z vašej záhrady!" povedal ovocinár a ukázal mu jablká i hrušky, ktoré záhradník hneď spoznal.

Ach, či sa záhradník potešil. Ponáhľal sa k panstvu a rozpovedal, že jablká i hrušky sú z ich záhrady.

Panstvo tomu nijako nemohlo uveriť. „To nie je možné, Larsen! Mohli by ste priniesť písomné potvrdenie od obchodníka?"

Pravdaže mohol a potvrdenie im hneď priniesol.

„To je zaujímavé," pozastavilo sa nad tým panstvo.

Teraz prichádzali každý deň na panský stôl veľké misy nádherných jabĺk a hrušiek z ich vlastnej záhrady. Celé debny a sudy tohto ovocia posielali priateľom v meste i mimo mesta, ba aj do cudziny. To bola radosť! Jednako muselo panstvo dodať, že dva posledné roky boli pre ovocie mimoriadne priaznivé, takže v celej krajine bola dobrá úroda.

Prešiel nejaký čas. Panstvo obedovalo na kráľovskom dvore. Na druhý deň si dali zavolať záhradníka. Pri kráľovskom stole jedli veľmi šťavnaté a chutné melóny zo skleníka Jeho Veličenstva.

„Musíte zájsť, Larsenko, k dvornému záhradníkovi a zaobstarať pre nás niekoľko jadier z týchto znamenitých melónov!"

„Ale dvorný záhradník dostal semeno od nás!" povedal záhradník natešene.

„Potom sa mu teda podarilo melóny zušľachtiť na vyšší stupeň!" odvetilo panstvo. „Každý melón bol znamenitý!"

„Nuž, tak môžem byť hrdý!" povedal záhradník. „Musím prezradiť milostivému panstvu, že zámocký záhradník nemal tento rok šťastie s melónmi, a keď videl, ako sa nám vydarili, a ochutnal ich, objednal si tri z nich do zámku!"

„Larsen, nenamýšľajte si, že to boli melóny z našej záhrady!"

„Myslím, že boli!" povedal záhradník. Zašiel k zámockému záhradníkovi a dostal od neho písomné potvrdenie, že melóny na kráľovskom stole boli z ich záhrady.

Pre panstvo to bolo naozaj prekvapenie a nezamlčali túto udalosť, lež ukazovali potvrdenie a melónové jadrá posielali na všetky strany, tak ako predtým ovocné štepy.

O štepoch prišli chýry, že sa ujali a donášajú znamenité ovocie, ktoré pomenovali podľa panského dvora. Toto meno sa teraz mohlo čítať po anglicky, po nemecky i po francúzsky.

Predtým by na to nikto nepomyslel.

„Len aby záhradník nespyšnel!" povedalo si panstvo.

Ale záhradník to prijal celkom inak. Práve teraz sa usiloval, aby sa preslávil ako jeden z najlepších záhradníkov v krajine. - Chcel každý rok vypestovať nejaký vynikajúci druh. A tak aj robil. Často však musel počúvať, že prvé ovocie, ktoré vypestoval, jablká a hrušky, boli najlepšie a všetky neskoršie druhy sú ďaleko za nimi. Melóny boli tiež dobré, ale to je už zasa iná vec. O jahodách sa dá povedať, že sú výborné, avšak o nič lepšie ako na ostatných dvoroch. Reďkovky sa tento rok nevydarili, preto sa hovorilo iba o nešťastných reďkovkách, a nie o tom, čo sa vydarilo.

Panstvu ani keby sa uľahčilo, keď mohlo povedať:

„Tento rok sa to nevydarilo, Larsenko!" Boli celí natešení, keď mohli povedať: „Tento rok sa to nevydarilo!"

Dva razy do týždňa priniesol záhradník do izby čerstvé kvety, vždy veľmi vkusne upravené. Farby kvetov, takto upravené, ešte väčšmi vynikali.

„Vy máte vkus, Larsen!" vravelo panstvo. „To je dar od pána boha, to nemáte sám od seba!"

Jedného dňa prišiel záhradník s veľkou krištáľovou misou, v ktorej bol leknový list. Na ňom ležal žiarivý belasý kvet, veľký ako slnečnica, s dlhou silnou byľou ponorenou vo vode.

„Indický lotos!" zhíklo panstvo.

Taký kvet nikdy nevideli. Vo dne naň padali slnečné lúče, večer sa v ňom odrážalo svetlo. Každý, kto kvet videl, pokladal ho za obdivuhodne krásny a vzácny. Vyhlásila to i najurodzenejšia mladá dáma v krajine, princezná. A ona bola múdra a dobrosrdečná.

Panstvo si pokladalo za česť, že jej mohlo darovať tento kvet, a s princeznou sa kvet dostal do zámku.

Raz sa panstvo vybralo do záhrady, aby si samo odtrhlo taký kvet, ak tam ešte je. Nemohli ho však nájsť. Zavolali teda záhradníka a pýtali sa, kde vzal ten belasý lotos.

„Márne sme ho hľadali!" vraveli. „Boli sme v skleníkoch a obišli sme celú kvetinovú záhradu!"

„Nuž, tam veru nie je!" riekol záhradník. „Je to len skromný kvietok zo zeleninovej záhrady! Všakže je pekný? Vyzerá ako belasý kaktus, a zatiaľ je to len kvet artičoky."

„To ste nám mali povedať hneď!" namrzelo sa panstvo. „My sme si mysleli, že je to cudzia, vzácna rastlina. Blamovali ste nás pred mladou princeznou! Videla kvet a zapáčil sa jej, ale ho nepoznala. Ona sa vyzná v botanike, lenže táto veda nemá nič spoločného s kuchynskými zeleninami. Ako vám to len, milý Larsen, mohlo zísť na um, aby ste takúto zelinu priniesli do izby? Veď ste nás zosmiešnili!"

Pekný belasý kvet zo zeleninovej záhrady prikázali vyniesť z panskej izby, lebo ta nepatril. Princeznej sa ospravedlnili a vysvetlili jej, že kvet je len kuchynská bylinka. Záhradník ju vraj priniesol do izby, ale poriadne ho zato vyhrešili.

„Ukrivdili ste mu!" povedala princezná. „Veď nám otvoril oči a ukázal utešený kvet, ktorý sme si doteraz vôbec nevšimli. Ukázal nám krásu tam, kde by sme ju nehľadali! Kým len budú artičoky kvitnúť, musí mi zámocký záhradník každý deň priniesť jeden kvet do mojej izby!"

A tak sa stalo.

Panstvo odkázalo záhradníkovi, že zasa môže priniesť čerstvý artičokový kvet.

„Je vlastne celkom pekný!" vraveli si. „Nanajvýš pozoruhodný!" A záhradníka pochválili.

„To sa Larsenovi páči!" povedalo panstvo. „Je ako rozmaznané decko!"

Na jeseň bola strašná búrka. V noci sa tak mocne rozpútala, že veľa veľkých stromov na kraji lesa vyvrátila aj s koreňmi. Na veľký žiaľ panstva, žiaľ, ako oni vraveli, ale pre radosť záhradníka, vyvrátila búrka i dva veľké stromy so všetkými vtáčími hniezdami. Za búrky bolo počuť krákanie krkavcov a vrán. Ľudia z dvora vraveli, že bili krídlami do okeníc.

„Teraz máte radosť, Larsen!" vravelo panstvo. „Búrka vyvrátila stromy a vtáky sa museli utiahnuť do lesa. Teraz tu už nezostalo nič zo starých čias, každý znak, každá spomienka je už preč. Zarmútilo nás to!"

Záhradník nič nepovedal, ale myslel si svoje. Dávno už rozmýšľal nad tým, ako by využil to nádherné slnečné miesto.

Teraz bude ozdobou záhrady, pre radosť panstvu.

Veľké vyvrátené stromy rozdrvili a polámali prastaré zimozeleňové kríky s ich poobstrihovanou krásou. Záhradník tu založil nový plot z domácich, poľných a lesných kríkov.

A čo by nezišlo na um inému záhradníkovi posadiť do panskej záhrady, on tu hojne vysádzal a dožičil každej rastline podľa jej potrieb slnko a tieň. Pestoval ich s láskou a rastliny sa rozvíjali do krásy.

Vyrastala tu borovica z jutskej planiny, ktorá sa vzhľadom i farbou podobala talianskemu cyprušteku. Vzhľadná tŕnistá cezmína, vždy zelená, krásne sa vynímala v zimnom mraze, či v letnom slnku. Pred ňou rástlo veľa rozličných druhov paprade. Niektoré vyzerali ani potom ci palmy a iné akoby boli rodičmi nežného prekrásneho kvietka, ktorý voláme Venušine vlasy. Bol tu i skromný lopúch, ktorý ak je čerstvý, je taký pekný, že ho možno vziať i do kytice. Lopúch stál na suchom mieste. O kus nižšie, vo vlhkej zemi rástol štiav, tiež skromná rastlina, a predsa svojou výškou a mohutnými listami priam malebne pekná. Vysoko, vari až po krk, dvíhal sa tu divozel, s kvetom vedľa kvetu ako mohutný mnoho-ramenný svietnik. Presadili ho sem z poľa. Bol tu božovník, prvosienky a lesné konvalinky, divý áron a trojlistá jemná lesná kyslička.

Bol to nádherný pohľad.

Vpredu, opreté o oceľový drôt, rástli v rade malé hrušky, prinesené z Francúzska. Dostalo sa im nadostač slnka i opatery a čoskoro veru priniesli veľké šťavnaté plody, také isté ako vo svojej vlasti.

Namiesto dvoch starých bezlistých stromov dal záhradník vysoký stožiar, kde viala dánska vlajka. Vedľa neho postavil ešte jeden stĺp, kde sa v lete a v jeseni vypínali vetvičky chmeľu s voňavými guľkami kvetov. V zime tu visel snop ovsa, podľa starého zvyku, aby sa vtáky nebeské mali kde najesť cez radostné vianočné sviatky.

„Chudák Larsen sa stáva na staré kolená sentimentálny!" vravelo panstvo. „Ale je nám verný a oddaný!"

Na Nový rok bol v jednom obrázkovom časopise hlavného mesta obrázok starého dvora. Bol na ňom stožiar so zástavou a snop ovsa pre vtáctvo nebeské k radostným Vianociam. Písali o tom a zdôrazňovali to ako krásnu myšlienku, že tento starý zvyk je opäť vo vážnosti a v úcte a je len príznačné, že je to práve na tomto starobylom dvore.

„Všetko, čo robí Larsen," vravelo panstvo, „sa roztrúbi do sveta. Je to šťastný človek! Pomaly budeme naňho hrdí!"

Ale oni naňho neboli hrdí! Boli si vedomí, že oni sú panstvo, ktoré môže dať Larsenovi výpoveď, ale to neurobili, lebo to boli dobrí ľudia. Veľa je takých dobrých ľudí a každý Larsen z nich môže mať radosť.

Nuž, to bol príbeh o záhradníkovi a panstve.

Teraz nad ním porozmýšľaj!
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#rozprávky po nemecky #Kaktus #Rozpravky #Druhý jablk #kvety po nemecky


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017