Zóny pre každého študenta

Lietajúci kufor

Lietajúci kufor (Rozprávka)
Bol raz jeden kupec, taký bohatý, že by mohol celú ulicu a ešte uličku pri nej vydláždiť strieborniakmi. Ale neurobil to, svoje peniaze vedel inak použiť. Keď vydal groš, vrátil sa mu namiesto neho toliar - taký to bol obchodník. Jedného dňa však zomrel.

Všetky peniaze zdedil po ňom syn a veselo si žil. Chodil každú noc na maškarné plesy, z toliarových bankoviek si robil papierové draky, do mora hádzal žabky strieborniakmi namiesto kamienkami. Tak to šlo s peniazmi dolu vodou. Napokon mu zostali len štyri groše, pár pantoflí a starý župan. Teraz už priatelia o neho nestáli, veď ani po ulici sa s ním nemohli prejsť, taký bol chudobný. Jeden z nich, dobráčisko, poslal mu starý kufor a odkázal, aby si doň všetko pobalil. Dobrá rada, lenže kupcov syn nemal nič, a preto si sadol do kufra sám.

Bol to však čudný kufor. Len čo sa na ňom stisla zámka, kufor sa vzniesol. Tak sa stalo i teraz. Fuk! a už vyletel komínom vysoko ponad mraky a letel čoraz ďalej a ďalej. Dno zavŕzgalo a kupcov syn dostal strach, že sa kufor rozpadne. To by bol urobil poriadny kotrmelec! Boh nech by mu bol milostivý! Doletel až do Turecka. Kufor schoval v lese pod napadané lístie a pobral sa do mesta. Mohol si to dovoliť, veď Turci chodili všetci tak ako on, v župane a v pantofliach. Cestou stretol pestúnku s dieťatkom. „Počuj, turecká pestúnka," oslovil ju, „akýže je to tam zámok celkom neďaleko mesta, s oblokmi v toľkej výške?"

„Tam býva kráľova dcéra!" povedala mu pestúnka. „Predpovedali jej, že bude veľmi nešťastná pre milého, a preto k nej nikto nesmie ísť, iba ak v sprievode kráľa a kráľovnej."

„Ďakujem," povedal kupcov syn. Hneď sa vrátil do lesa, sadol si do kufra, vyletel na strechu zámku a oblokom vošiel k princeznej.

Princezná ležala na pohovke a spala. Bola taká krásna, že ju kupcov syn hneď pobozkal. Princezná sa zobudila a veľmi sa zľakla. Kupcov syn však vyhlásil, že je turecký pánboh a že k nej prišiel zo vzduchu. To sa jej zapáčilo.

Sadli si vedľa seba a on rozprával princeznej rozprávku o jej očiach: sú ako dve prekrásne tmavé jazerá a myšlienky v nich plávajú ani morské panny. Rozprával o jej čele: je ako snehová hora s čarokrásnymi sálami a obrazmi. A rozprával jej o bocianovi, ktorý nosí malé utešené deťúrence.

Ej, boli to krásne rozprávky! Potom požiadal princeznú o ruku a ona hneď privolila.

„Musíte prísť v sobotu," povedala mu, „vtedy ku mne prichádza kráľ s kráľovnou na čaj! Boli by veľmi hrdí, keby som dostala za muža tureckého boha. Preto si pripravte peknú rozprávku, lebo moji rodičia majú rozprávky veľmi radi. Mamička chce, aby bola mravoučná a vznešená, oteckovi sa páči zasa veselá, aby sa mohol zasmiať!"

„Dobre, neprinesiem iný svadobný dar ako rozprávku!" povedal kupcov syn a rozlúčil sa. Princezná mu darovala šabľu, vyzdobenú zlatými peniazmi, ktoré sa mu práve veľmi zišli.

Kupcov syn odletel, kúpil si nový župan. Vrátil sa do lesa a tam skladal rozprávku. Do soboty s ňou musel byť hotový, a to nebolo veru ľahké.

Keď rozprávku dokončil, bola práve sobota.

Kráľ a kráľovná čakali u princeznej. Kupcovho syna milo privítali.

„Nože, rozprávajte nám rozprávku!" riekla kráľovná. „Voľajakú dômyselnú a poučnú!"

„Ale aby sme sa pri nej aj zasmiali!" dodal kráľ.

„Isteže!" prisvedčil hosť a začal rozprávať.



A teraz dobre počúvajte!

„Bol raz zväzok zápaliek, ktoré boli veľmi pyšné na svoj vysoký pôvod. V lese rástol velikánsky starý strom - vysoká borovica. To bol ich kmeň, v ktorom každá zo zápaliek tvorila malý íverček. Zápalky teraz ležali na polici medzi kresadlom a starým železným hrncom a rozprávali o svojej mladosti. ,Keď sme ešte boli na zelenom konári,' rozvraveli sa, ,vtedy sme žili urodzene! Každé ráno a večer sme dostali diamantový čajík - z rosy. - Celý deň svietilo slnko, a malé vtáčiky nám museli rozprávať rozprávky. Dobre sme vedeli, že sme bohaté, lebo listnaté stromy mali šaty len v lete. Naša rodina si však dovolila zelený šat v lete i v zime. Raz prišli drevorubači - to bola veľká revolúcia - a naša rodina sa rozpŕchla na všetky strany. Z kmeňa spravili stožiar na nádhernú loď, ktorá sa mohla plaviť po celom svete. Ostatné konáre sa dostali každý na iné miesto. Naším údelom je zažínať svetlo prostým ľuďom, preto sme my, urodzené, prišli sem do kuchyne.'

,No, so mnou je to trocha inak!' povedal železný hrniec, ktorý stál pri zápalkách. Odvtedy, čo som sa dostal do sveta, stále ma drhnú a varia vo mne! Mám na starosti blahobyt a som vlastne prvým v dome. Jedinou mojou radosťou je ležať po varení čistý na polici a rozumne sa zhovárať s kamarátmi. Ale okrem vedra na vodu, ktoré sa zavše dostane na dvor, všetkým sú nám dvere do sveta zatvorené. Iba košík nám prináša chýry, ale ten nás veľmi znepokojuje svojimi rečami o vláde a národe. Stará misa sa nedávno jeho rečí tak naľakala, že spadla a rozbila sa na márne kusy! Len toľko vám vravím, je to voľnomyšlienkar!'

,Máš veľa rečí!' zahriaklo ho kresadlo a udrelo oceľou do kresacieho kamienka, až sa zaiskrilo. ,Neurobíme si veselý večer?'

,Áno, porozprávajme si o tom, kto je najurodzenejší!' ozvali sa zápalky.

,Nie, o sebe nerada rozprávam,' povedala hlinená misa. ,Usporiadajme radšej večernú zábavu. Ja začnem; budem rozprávať o čomsi, čo každý už raz zažil. Do toho sa môže každý započúvať, lebo je to veľmi zaujímavé: Pri baltských brehoch, pod dánskymi bukmi...'

,To je nádherný začiatok!' rozhovorili sa tanieriky, ,to bude iste rozprávka, akú máme rady!'

,Áno, tam som strávil svoju mladosť v tichej rodine. Často tam leštili nábytok, drhli dlážku a dávali čisté záclony!'

,Ako zaujímavo rozprávate,' povedal zmeták. ,Hneď poznať, že to rozpráva žena. Je v tom čosi poriadkumilovného!

,Áno, to sa hneď cíti,' prisvedčilo vedro a radostne poskočilo, až voda vyšpľachla na dlážku.

Misa rozprávala ďalej a skončila práve tak pekne, ako začala.

Tanieriky sa rozcengali od radosti a zmeták vytiahol z piesku petržlen, aby ovenčil misu; vedel, že tým ostatných nahnevá. Okrem toho si pomyslel: »Ak ja ťa ovenčím dnes, ty ovenčíš zajtra mňa.«

,Ja budem teraz tancovať!' zvolal kutáč a roztancoval sa. Ach, keby ste videli, ako len dvíhal nohu do výšky. Starému motovidlu v kúte sa z toho hlava zakrútila. ,A teraz ma ovenčite!' povedal kutáč. Veru ho aj ovenčili.

»Je to predsa len bedač!« pomysleli si zápalky.

Teraz mal zaspievať samovar, ale vyhováral sa, že je prechladnutý. Aj tak kým nepríde do varu, nemôže spievať. No to si vymyslel iba pre svoju rodovú slávu. Nechcel spievať inde ako na panskom stole.

Na obloku bolo staré brko, ktorým písavala slúžka. Nebolo na ňom nič pozoruhodné, iba ak to, že sa prihlboko namáčalo do kalamára. Ale práve na tom si veľmi zakladalo. ,Keď samovar nechce spievať,' povedalo brko, ,nech nechce! Vonku je klietka so slávikom, a ten nám zaspieva. Pravda, nenaučil sa ničomu, ale dnes večer ho zato nebudeme kritizovať!'

,Myslím, že by bolo nanajvýš nevhodné,' zastarela sa čajová kanvica, ktorá bola kuchynskou speváčkou a nevlastnou sestrou samovaru, ,keby sme počúvali takého cudzieho vtáka! Je to vlastenecké? Nech posúdi košík!'

,Ja sa len zlostím!´ ťažkal si košík. ,Tak sa zlostím, že si to ani neviete predstaviť! Či sa to patrí takto tráviť večer? Nebolo by lepšie, keby sme dom obrátili naopak? Každý by prešiel na svoje miesto, a ja by som to všetko dirigoval. To by bolo voľačo inšie!'

,Tí, vyhoďme si z kopýtka!' zvolali všetci. Vtom sa otvorili dvere. Vošla slúžka a všetko zatíchlo, nik nevydal ani hláska. Ale predsa nebolo tu jediného hrnčeka, ktorý by nevedel, čo všetko si môže dovoliť a aký je vznešený. »Ej, keby som len chcel,« mysleli si, »veru by to bol naozaj veselý večer!«

Slúžka vzala zápalky a zapálila ich - úha, ako zaprskali a zahoreli plameňom.

»Teraz vidí, každý,« pomysleli si, »že my sme najvznešenejšie! Aký lesk máme! Aké svetlo!« a potom zhoreli."



„To bola prekrásna rozprávka!" vzdychla si kráľovná. „Cítila som sa, ani Čo by som bola v kuchyni pri zápalkách. Veru, teraz ti dáme našu dcéru."

„Isteže!" povedal kráľ. „V pondelok ti dáme dcéru!"

Teraz mu tykali, lebo mal patriť do rodiny.

O svadbe sa už rozhodlo. V predvečer veselia bolo celé mesto slávnostne osvetlené. Po uliciach rozhadzovali žemle a praclíky, uličníci sa za nimi naťahovali a volali na slávu a pískali na prstoch. Bola to nevídanosť nevídaná.

,Ja by som mal tiež niečo spraviť!' pomyslel si kupcov syn. Nakúpil rakety, búchačky a všetko, čo len bolo treba na ohňostroj. Naložil to do kufra a vyletel do výšky.

Tí! Ako to pukalo a prskalo!

Všetci Turci vyskakovali od nadšenia, až im pantofle ponad hlavy lietali. Také čudo ešte nevideli. Teraz sa mohol presvedčiť každý, že sa princezná vydáva za tureckého boha.

Len čo sa kupcov syn vrátil s kufrom do lesa, pomyslel si: ,Pôjdem do mesta vyzvedieť, ako sa to páčilo!' Náramne ho to zaujímalo.

Ako o tom ľudia rozprávali! Každý, koho sa na to spýtal, videl to inak, ale všetci vraveli, že to bolo nádherné.

„Videl som samého tureckého boha," povedal jeden. „Oči mal ako žiariace hviezdy a bradu ako spenené more!"

„Letel v ohnivom kaftane," povedal iný. „Z jeho záhybov vykúkali utešení anjelici!"

Veru počul veľa nadšených rečí a na druhý deň mal mať svadbu.

Vrátil sa do lesa, aby si sadol do kufra - ale kam sa podel? Kufor zhorel. Zostala v ňom iskierka z ohňostroja, ktorá neskôr vzbĺkla, a z kufra zostal iba popol. Nemohol už lietať, nemohol už prísť k svojej neveste.

Celý deň stála princezná na streche a čakala ho, a možno čaká až dodnes. A ženích chodí po svete a rozpráva rozprávky, ale nie také veselé ako tá o zápalkách.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9853-lietajuci-kufor/