Odvážny kohútik
Odvážny kohútik (Rozprávka)
Jedného letného popoludnia sa dedo Pešo vracal z trhu v meste. Pohodlne si sedel na nízkom somárovi, kyvkal sa podľa jeho kroku a len tak pod
fúzy si nôtil pesničku.
Keď mal pred dedinou prejsť po drevenom moste, popchol somára a zvolal: - Hijó, Marko, hijó!
Somárik Marko sa rozbehol, kopytom zaprel do mosta a odpadla mu podkova. Ostala tam ležať a blyšťala sa ako strieborný polmesiac. A práve
v tej chvíli vyletel z cárskeho letného paláca pozlátený koč, ktorý ťahali dva čierne tátoše s hviezdami na čelách a s havraními
chvostmi až po zem.
- Ľaľa, cársky kočiar! - zašomral si dedo Pešo a pratal sa aj s Markom na kraj cesty.
Kone prefrčali okolo neho, spod kopýt im až iskry lietali. Starec sa obrátil a zahľadel sa za jazdcami, čo cválali za kočom.
Na moste pozlátený koč odrazu zastal. Dvierka sa odchýlili, z koča vykukla hlava s korunou a prikázala voľačo najbližšiemu jazdcovi.
Ten zoskočil na zem, čosi zodvihol a podal ruke, čo sa načahovala z koča. Vo chvíli sa koč znova rozbehol a v kúdole prachu sa dedovi Pešovi
stratil z očí.
Ktovie čo to našli na moste, hútal dedo. Popchol somára, no ten sa zatackal a začal krívať.
Dedo zoskočil a prezrel hoviadku nohy. Hneď zbadal, že jedna podkova mu odpadla. Pokýval smutne hlavou a hnal Marka domov. Keď došli na
neveľký dvorec pri domci, vytiahol dedo zo záhrenia vrecúško s peniazmi a prerátal ich. Videl, že nemá ani na novú podkovu, a vzdychol si:
- Čo si len počnem s krivým somárom?!
Okrem somára Marka mal dedo Pešo aj kohútika so žltými čižmičkami a ošklbaným chvostom. Ošklbali mu ho kohúty z dediny, lebo bol
smelý a veľký bitkár. Kohútik si stal pred gazdu a povedal:
- Nevešaj hlavu, dedo Pešo! Videl som, kto odniesol Markovu podkovu. Nech nie som viac Pešov kohút, ak ti ju nedonesiem nazad!
Vybral sa kohútik so žltými čižmičkami a ošklbaným chvostom do cárskeho paláca. Šiel vo dne, šiel nocou, len tu došiel k rieke a
tá rieka nemala ani brodu, ani mosta. Stojí kohútik na brehu a rozmýšľa, ako sa dostane na druhú stranu.
- Nejdem sa ja toľko trápiť! - zvolal. Zohol sa, natiahol krk a ak pije, tak pije, kým nevypil celú rieku. Poľahky prešiel potom na
druhú stranu.
A išli ďalej. Onedlho vošiel do hustého lesa a tu vyskočí proti nemu lev a čerí naňho zubiská:
- Hej, ty, čo chodíš len na dvoch nohách, kto ti dovolil chodiť po mojom lese! Strať sa, lebo ťa zožeriem!
- Kto sa to tu ozýva? Ustúp mi z cesty!
No lev už otvára papuľu.
- Počuj, nehnevaj ma! - skríkol kohút. Natiahol krk, zobol do leva a prehltol ho.
Bola už noc, keď kohútik došiel pred cársky palác. Preletel do záhrady a sadol si na konár pred otvoreným oblokom. Pri obloku na
cárskej posteli leží cár a spí. Na sklenom stolíku pri cárskej hlave blyští sa podkova deda Pesa.
- Kikirikííí! - od radosti zaspieval kohútik a zatrepotal krídlami.
Cár sa prebudil a vyvalil oči:
- Kto sa to opovažuje rušiť môj cársky sen?!
- Ja, - zapišťal kohútik.
- A čo chceš?
- Podkovu deda Pesa.
- Nedám ju! To je podkova pre šťastie! - nato cár a už berie podkovu zo stolíka a schováva ju.
A vtedy kohút zakikiríkal, až v ušiach zaliehalo.
- Dokedy tu chceš vyvreskúvať? - skríkol cár.
- Celú noc budem spievať a nedám ti spať, kým mi nevrátiš podkovu!
- Celú noc, vravíš?! - nazlostil sa cár a tri razy zatlieskal.
V tej chvíli vbehlo do izby deväť dvoranov a padlo pred cárom na kolená: - Čo rozkážeš, najjasnejší pane?
- Rozkazujem vám vykúriť veľkú pec, čo v nej pečieme chlieb pre celé vojsko. Potom chyťte tamtoho kohúta a hoďte ho do pece. Nech
tam zhorí za živa!
Dvorania vykonali, ako im cár rozkázal. Keď plamene blčali až povyše kolien, hodili kohútika do pece.
Ale kohútik sa nenaľakal. Len čo stúpil na uhlíky, otvoril zobák a z plného hrdla zaspieval:
Pomôž, vodička z rieky,
keď mi cár robí prieky!
Vylej sa naraz,
plamene zahas!
Ako dospieval, zo zobáka sa mu prúdom vyvalila voda a zaliala pec. Plamene zhasli.
Ráno vyšiel kohútik z pece živý a zdravý a celý deň sa prechádzal po záhrade pod cárovými oblokmi. Večer, keď cár zaspal, vyletel
kohútik na strom a mocne zakikiríkal.
- Tak ty nedáš pokoj?! No veď ti ja ukážem! - celý bez seba vykrikoval cár a rozkázal hodiť kohúta do zverinca so svorkou
vyhladovaných vlkov.
Ani vo zverinci nestratil kohútik hlavu. Otvoril zobák a zaspieval:
Teraz vyskoč, braček lev,
na vlkoch si ochlaď hnev!
Lev vyskočil z kohútikovho zobáka a vo chvíli roztrhal a podusil všetkých vlkov.
Kohútik vyletel zo zverinca živý a zdravý. Len čo nadišla noc, zase kikiríkal na strome pred cárovým oblokom a nedal cárovi spať.
Nevyspatý, umorený cár vzal napokon zo skleného stolíka podkovu a zavesil ju kohútikovi na krk:
- Tu ju máš, ty nespratník, a s trať sa mi z očí!
A kohútik so žltými čižmičkami a ošklbaným chvostom vykročil s podkovou na krku do dediny, aby potešil deda Pesu i somárika Marka.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta