Zóny pre každého študenta

Malá Mithra

Malá Mithra (Rozprávka)
Za belasými horami a striebornými riekami bolo jedno kráľovstvo a v tom kráľovstve vládol kráľ, čo mal jediného syna.

Princ bol po celej krajine známy nielen svojou krásou, ale aj múdrosťou, a starý kráľ ho ľúbil nadovšetko na svete. Kde princ prišiel, všade ho ľudia obdivovali a korili sa mu, nuž ho sláva nakoniec tak opantala, že spyšnel.

Šiel raz princ aj so svojou družinou na poľovačku a tu na lesnej cestičke stretli starčeka na biednom koníkovi, zúboženej starej mitrhe. Hrdý princ hľadel zo svojho koňa na starca, tvár mu skrivilo od hnevu a skríkol na dvoranov:

- Odpracte mi z cesty toho starigáňa aj s jeho kalikou! Aj pozerať je ťažko na také ohavy!

Sluhovia vykonali, čo im princ rozkázal. Ale na mitrhe nesedel obyčajný starček, bol to čarodejník a zaumienil si, že sa princovi pomstí.

Raz šiel princ horou sám bez družiny. Čarodejník si ho vystriehol, udrel ho čarodejnou paličkou a povedal:

- Od tejto chvíle budeš mitrhou, takou biednou, ako je moja - a ostaneš mitrhou, pokým ťa nejaká princezná neosloví ako svojho najdrahšieho priateľa!

Princ sa naskutku premenil na vychudnutého koníka. Namrzený a nešťastný blúdil po hore a zámku sa zďaleka vyhýbal. O niekoľko dní natrafil naň gazdovský parobok Hans a doviedol si ho domov.

- Pozri, - vraví otcovi, - našiel som v hore tohto koníka, bude namiesto starej kobyly, čo nám včera zdochla.

- Ach, synček, - odpovie mu otec, - jeden čert ako druhý, veď aj toto je len taká kalika!

Na druhý deň išiel sedliak orať s novým koňom, a keď videl, že celkom obstojne ťahá, povedal Hansovi:

- Aj keď nevyzerá bohvieako, koník je to celkom súci. Nože mu daj dobré futro!

Hans mal koníka rád a dobre ho kŕmil. Gazda obrobil na ňom všetky polia, a keď robotu dokončil, vraví synovi:

- Vezmi koníka do mesta a daj ho podkuť, lebo ho chcem predať.

Hans zosmutnel, lebo rád by si bol koníčka nechal. V meste stretol človeka, čo by bol koňa kúpil.

- Ale chcem zaň sto toliarov! - len tak zo žartu povedal Hans.

- Dám ti ich! - pristal človek.

- Koníka ja predať nemôžem, lebo patrí otcovi.

- Opýtaj sa teda otca, či mi ho predá, - nástojil kupec.

Ale Hans sa na podkutom koni odniesol domov a otcovi
o kupcovi nič nepovedal.

Keď mal byť v meste trh, vraví otec Hansovi: - Koňa pekne oriaď a vyčeš, pôjdem ho dnes predať.

Hans sa zarmútil a prosil otca, či by ho nevzal so sebou. Ale otec chcel ísť sám.

- Tak pýtaj zaň dvesto toliarov, - povedal Hans.

- Čo si rozum potratil?! - hneval sa otec. - Vari nevieš, koľko je ten kôň hoden?

Až vtedy syn vyzradil, že ho už mohol predať za sto toliarov.

- Však si len hlúpy! - nazlostil sa otec a Hans len-len že čosi neutŕžil. Potom si otec vysadol na koňa a niesol sa na ňom na trh. Tam si spomenul na Hansove slová, zapýtal za koňa dvesto toliarov a hneď ich aj dostal.

Natešený sa vrátil domov. Hans chodil ani zarezaný, a keď ho otec na druhý deň ráno hľadal, nikde ho nebolo.

- Istotne ušiel za koníkom, - hádala matka.

Hans naozaj šiel hľadať svojho koníka. V meste sa dopočul, že človek, čo koňa kúpil, ho odviedol do mesta, kde sídli kráľ, vzdialeného dobrých dvesto míľ. Hans putoval za koníkom až ta a na kráľovskom zámku sa zjednal za paholka do stajne.

Jedného dňa uvidel káru a v nej zapriahnutého svojho koníka. Pristúpil k nemu a pohladkal ho. Práve šla okolo mladšia kráľova dcéra a povedala: - Ach, takého koníka by som chcela! Aj by ma vozil, aj nosil, však, Hans?

Princezná hneď bežala za kráľom a prosila ho, aby jej koníka kúpil.

- Načo by ti bol taký starý kôň? - mrzel sa kráľ. - V mojej stajni sú oveľa krajšie kone, z tých si vyber.

Ale princezná dovtedy prosila, kým jej kráľ koňa nekúpil. Paholok Hans sľúbil, že ho bude dobre opatrovať, a koník bol zo dňa na deň krajší. Princezná sa na ňom vozila i nosila a veľmi si ho obľúbila.

Raz šla staršia kráľova dcéra chytať ryby a stratila tam drahocenný prsteň, pamiatku po matke. Kráľ ho dal hľadať, ale márne. Napokon vyhlásil, že kto ten prsteň nájde, dostane princeznú za ženu a s ňou polovicu kráľovstva.

Prichodili kniežatá, grófi a všelijakí urodzení páni aj z iných krajín a všetci hľadali prsteň, ale nik ho nenašiel. Raz kúpal Hans v rieke svojho koníka a vo vode zazrel veľkú zlatú rybu. Skočil za ňou, ale sa mu vyšmykla.

O niekoľko dní ho zase kúpal a koník vyhodil kopytom na breh zlatú rybu. Hans ju odniesol do kráľovskej kuchyne. Keď ju rozrezali, našli v nej princeznin prsteň.

- No, musíš sa teda vydať za paholka Hansa, lebo on ti prsteň priniesol, - vraví kráľ staršej dcére.

Princeznej sa Hans celkom páčil. Ten však povedal, že nie jemu patrí vďaka, ale koníkovi, lebo on vykopol rybu na breh.

Ako to počula mladšia princezná, hneď bežala do stajne za svojím koníkom: - Nie, ty sa nesmieš oženiť s mojou sestrou, ona nech si vezme paholka Hansa! A teba si nechám ja, lebo ty si môj najdrahší priateľ!

Len čo to vyslovila, stál pred ňou švárny princ. Princezná sa zaňho vydala a odišla s ním do kráľovstva princovho otca. Tam sa všetci tešili, že sa im princ vrátil. Odučil sa už pýche a márnomyseľnosti a dobre sa im s mladou ženou žilo v láske a svornosti.

A čo sa stalo s paholkom Hansom? Toho si naozaj vzala za muža staršia princezná. Keď sa starý kráľ pominul, ujal sa vlády Hans a kraľoval tam múdro, kým neumrel.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9873-mala-mithra/