Drevulienka snehulienka

Drevulienka snehulienka (Rozprávka)
Žil starček so starenkou a nemali ani deti, ani vnúčence. Raz vo sviatok vyšli pred vráta pozrieť, ako si deti robia snehuliaka a guľujú sa. Starček zodvihol gučku snehu a vraví:

- To by bolo, starká, keby sme tak mali dievčatko bielučké a bucľaté ako táto guľka.

Starenka pokývala hlavou a vraví:

- Čo už robiť, keď nemáme?

Starček vzal snehovú gučku do chalupy, položil ju do hrnčeka, prikryl handričkou a postavil na oblok. Vyšlo slniečko, oprelo sa o hrnček a sneh sa začal topiť. Vtom starkí počujú, že na obloku čosi piští. Pribehnú - a to sedí v hrnčeku dievčatko, biele ako sneh a bucľaté ako guľka. Dievčatko im vraví:

- Som devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom zohrievaná a na červeno maľovaná.

Starkí sa veľmi potešili. Starenka chytro strihá plátno a šije. Starček zavinul Snehulienku do plienky a spieva jej, takto si ju uspáva:



Spi, naša Snehulienka,

spi, naša devulienka,

z jarného snehu ugúľaná,

jarným slniečkom zohrievaná!

Budeme ťa chovať,

o teba sa starať,

pekne si ťa obliekať,

rozumu ťa priúčať.



Snehulienka rastie ani z vody a je taká múdra a rozumná, ako to býva vari len v rozprávke.

Starkým sa všetko darí: chalupa je v poriadku, statok riadne prezimoval, aj hydinu už preniesli z chalupy do kurína. No práve vtedy sa stala nehoda. Prišla líška, robila sa chorá a prosila starčekovho psa Lapaja, modlikala tenučkým hlasom:

- Lapaj, Lapajíček, hodvábny chvostíček, pusť ma zohriať sa do kurína!
Lapaj bol so starčekom celý deň v hore a nevedel, že starenka preniesla už hydinu do kurína. Zľutoval sa nad chorou líškou a pustil ju dnu. Líška zadrhla dve sliepky a odvliekla ich. Starček sa na Lapaja veľmi nahneval, zbil ho a vyhnal z dvora.

- Ber sa, kde chceš, - povedal mu, - mne si už za strážcu nesúci!

Odišiel Lapaj plačky zo starčekovho dvora. Starenka a Snehulienka za ním žialili, ale čo mohli robiť?

Prišlo leto, dozreli jahody. Dievčence volajú Snehulienku, aby šla s nimi do hory. Ale starkí ani počuť, že ju nepustia a nepustia. Dievčence sľubujú, že Snehulienku budú stále za ruku držať, aj ona sa veľmi pýta, rada by do hory. Pustili ju teda, dali jej košík a kus koláča.

Dievčence naozaj držali Snehulienku za ruky, ale keď prišli do hory a zazreli jahody, zabudli na ňu a rozbehli sa na všetky strany. Jahody oberajú, na seba pokrikujú, jedna druhej hlas podávajú.

Naoberali jahôd a Snehulienku v hore stratili.

Snehulienka volala, vykrikovala, ale nikto sa jej neohlásil.

Zaplakala neborká a hľadala cestu domov, ale to sa len ešte hlbšie zamotávala. Vyškriabala sa na strom a volala: Hahój! Hahój!

Ide medveď, raždie pod ním praští, krovie sa kníše.

- Čo kričíš, pekné dievčatko?

- Hahój! Ja som devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom maľovaná, vypýtali ma kamarátky od deduška a od babky, do hory zaviedli a tu ma nechali!

- Poď dolu, - vraví medveď, - zavediem ťa domov.

- Nie, medveď, nepôjdem ja s tebou, - odpovedala Snehulienka. - Bojím sa, že by si ma zjedol!

Medveď odišiel.

Beží popri strome sivý vlk:

- Čo plačeš, dievčatko, čo nariekaš?

- Hahój! Ja som devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom maľovaná, vypýtali ma kamarátky od deduška aj od babky, do hory zaviedli a tu ma nechali.

- Poď dolu, - vraví vlk, - zavediem ťa domov.

- Nie, vlk, s tebou ja nepôjdem. Bojím sa, že by si ma zjedol!
Vlk odišiel. Prišla líštička-kmotrička:

- Čo plačeš, dievčatko, čo nariekaš?

- Hahój! Ja som devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom maľovaná, vypýtali ma kamarátky od deduška aj od babky, do hory zaviedli a tu ma nechali.

- Ach, ty krásne dieťatko! Ach, ty múdre dievčatko! Ach, ty moje nebožiatko! Poď chytro dolu, zavediem ťa domov!

- Nie, líška-falošnica, ja sa ťa bojím. Zaviedla by si ma k vlkovi alebo medveďovi... nepôjdem ja s tebou!

Začala líška okolo stromu chodiť, na Snehulienku pozerať a dolu ju lákať. Ale dievčatko nejde.

- Hav, hav, hav! - zabrechal zrazu pes.

A devulienka Snehulienka zakričala:

- Hahój, Lapajko! Hahój, drahý psíček! To som ja, devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom maľovaná, vypýtali ma kamarátky od deduška aj od babky, do hory zaviedli a tu ma nechali. Medveď ma chcel odviesť, nešla som s ním; vlk ma chcel odviesť, ani s ním som nešla; líška ma lákala, ja som sa nedala, ale s tebou, Lapajko, s tebou pôjdem!

A líška,- ako začula psí brechot, šibla huňatým chvostom a hybaj!

Snehulienka zišla zo stromu. Lapaj pribehol, túlil sa k nej, celú tvár jej pooblizoval a viedol ju domov.

Medveď stojí za pňom, vlk na čistinke, líška behá pomedzi krovie. Lenže Lapaj breše, až sa hora ozýva, a všetci sa boja, nik sa nepriblíži.

Snehulienka s Lapajom prišli domov a starkí sa od radosti rozplakali. Snehulienku nachovali, napojili, spať uložili, perinkou prikryli:



Spi, naša Snehulienka,

spi, naša devulienka,

z jarného snehu ugúľaná,

jarným slniečkom zohrievaná!

Budeme ťa chovať,

o teba sa starať,

pekne si ťa obliekať,

rozumu ťa priúčať.



Lapajovi odpustili, mliekom ho napojili a prijali ho na staré miesto - strážiť dvor.