O Whittingtonovi

O Whittingtonovi (Rozprávka)
Diek Whittington bol celkom malý, keď osirel. Otca a matku si nikdy ani len nepoznal. Ba nevedel ani, kde sa narodil.

Otrhaný chodil po kraji, až raz stretol povozníka, ktorý sa uberal do Londýna. Povozník mu dovolil kráčať popri voze a nežiadal od neho cestovné.

Malému Whittingtonovi sa to páčilo, lebo sa veľmi chcel dostať do Londýna. Počul kedysi, že londýnske ulice sú vydláždené zlatom a nebol by dbal odniesť si za vrece toho zlata.

Ale aké kruté sklamanie čakalo úbohého chlapca!

Keď prišiel do Londýna, videl, že ulice nie sú pokryté zlatom, ale blatom a špinou.

A čo bolo ešte horšie, ocitol sa bez priateľov, bez jedla a peňazí.

Hoci povozník bol k nemu milý a nechal ho kráčať popri voze zadarmo, prestal si ho všímať, len čo prekročil brány mesta. Onedlho chlapec tak vyhladol a premrzol, že túžil iba za teplou kuchyňou a príjemným ohníkom niekde na vidieku.

Vo svojej biede prosil o pomoc niekoľko ľudí, ale nepochodil, ba jeden ho odbavil slovami:

- Choď pracovať, zlodej lenivý!

- Veď by som aj pracoval, a ako rád, - odvetil Whittington. - Ak mi dovolíte, budem robiť pre vás.

Chlap pokladal túto odpoveď za bezočivú, ale chudák chlapček chcel vyjaviť iba úprimnú chuť do roboty. Udrel chlapca palicou po hlave, až mu tiekla z rany krv.

Taký zúbožený a nevládny od hladu ľahol si chlapček ku dverám istého pána Fitzwarrena. Pán Fitzwarren bol obchodník. Keď obchodníkova kuchárka uvidela chlapčeka, osopila sa naňho a rozkázala mu odísť, lebo ho vraj obleje horúcou vodou. Kuchárka bola totiž nedobrá, zlostná žena.

Práve v tej chvíli sa pán Fitzwarren vracal z burzy. Sprvu aj on začal karhať chlapca a kázal mu ísť do roboty.

Whittington mu odpovedal, že by rád robil, keby mu niekto robotu dal. Vysvetľoval, že tri dni už nič nejedol, že je chudobný dedinský chlapec, nikoho nepozná a nikto ho nechce vziať do služby.

Nato chcel vstať, ale bol taký slabý, že opäť klesol na zem. Obchodníkovi prišlo chlapca ľúto. Rozkázal svojim sluhom, aby ho zaviedli do domu a dali sa mu najesť a napiť. Kuchárke prikázal, aby chlapcovi dala robiť hrubé roboty v kuchyni a v dome.

Whittington by si bol v kupcovom dome nažíval celkom spokojne, nebyť mrzutej kuchárky. Táto neprestajne nadávala, a keď jej už sliny nestačili na nadávky, šklbala a mlátila úbohého Whittingtona.

Napokon sa o tom dozvedela pánova dcéra Alica. Zľutovala sa nad chlapcom a prikázala služobníctvu, aby boli k nemu láskavejší.

Ale Whittingtona netrápila iba kuchárkina mrzutosť.

Na pánov príkaz pripravili chlapcovi lôžko z drsnej vlny na pôjde. Ale tu bolo toľko myší a potkanov, že mu často behali po nose a rušili ho v spánku.

Po čase sa stalo, že k Whittingtonovmu pánovi prišiel jeden návštevník. Tento dal Whittingtonovi penny za to, že mu chlapec vyčistil topánky. Chlapec si mincu odložil do vrecka a zaumienil si, že peniaze využije, ako len najlepšie bude môcť.

Na druhý deň ráno zazrel na ulici ženu s mačkou pod pazuchou. Bežal k nej a spýtal sa, za čo by ju predala.

Pretože mačka dobre chytala myši, žena pýtala za ňu veľa peňazí. Ale keď jej Whittington vysvetlil, že nemá nič okrem penny a že mačka by mu bola veľmi na osoh, žena mu ju predala.

Túto mačku Whittington schoval na pôjde. Bál sa, že ho kuchárka zbije, keď sa o mačke dozvie, lebo kuchárka bola jeho najväčším nepriateľom. Mačka čoskoro vyhubila a vyplašila myši a potkany z pôjda. Chudák chlapec už teraz mohol pokojne spať.

Skoro nato si obchodník zavolal všetkých svojich sluhov. Oznámil im, že jeho loď je pripravená v prístave na plavbu. Vyzval ich, ako zvyčajne, aby skúsili šťastie a poslali na jeho lodi hocičo, čo by sa v ďalekých krajinách dalo predať.

Za tento tovar nežiadal od nich ani dopravné, ani clo. Myslel si, že šťastie mu bude väčšmi žičiť, keď sa so svojím bohatstvom podelí aj s chudobnými.

Pred pána prišli všetci sluhovia okrem Whittingtona. Chlapec nemal ani peniaze, ani tovar, s ktorými by skúsil šťastie. Alica, jeho dobrá priateľka, si domyslela, že mu jeho chudoba zabránila prísť, preto rozkázala, aby ho priviedli.

Potom mu ponúkla, že pošle niečo v jeho mene. Ale obchodník neprivolil, vraj to musí byť niečo vlastné.

Whittington na to povedal, že okrem mačky, ktorú kúpil za penny, nemá nič.

- Prines tú mačku, chlapče, - radil mu obchodník, - a pošli ju na loď.

Whittington priniesol úbohú mačičku a so slzami v očiach ju dal kapitánovi do rúk, lebo sa bál, že ho zas budú trápiť potkany a myši.

Všetci sa tomu smiali. Všetci okrem Alice. Uľútilo sa jej chlapca, a dala mu peniaze, aby si kúpil druhú mačku.

Kým sa mačička hojdala na morských, vlnách, chudákovi Whittingtonovi sa vodilo zle. Kuchárka, jeho krutá pani, ho bila a zle s ním zaobchádzala. Vysmievala sa mu, že poslal mačku do ďalekých krajín. Napokon sa chlapček rozhodol, že utečie.

Pobral si, čo mal, a zavčas rána na Všechsvätých sa vydal na cestu.

Zašiel až po Hlbokú cestu a tam si sadol na kameň a dumal, kadiaľ sa pustiť. Ako takto hútal, ozvali sa zvony a chlapcovi sa zdalo, že prehovorili k nemu týmito slovami:



Obráť sa, Whittington,

budeš naším starostom.

- Starosta mesta Londýna! - povedal si. - Čo človek nevydrží pre to, aby bol starostom mesta Londýna a vozil sa na takom prekrásnom koči? Veru sa vrátim a budem radšej znášať bitku a trápenie od starej Cicely, ako by som mal prísť o starostovské kreslo!

Vrátil sa teda domov. Našťastie sa dostal do domu a pustil sa do roboty ešte prv, než pani Cicely zišla do kuchyne.

Loď, na ktorej bola mačka, dlho zápasila s vlnami, keď ju napokon nepriaznivé vetry zahnali na berberské pobrežie, kde žil neznámy národ Maurov.

Títo obyvatelia srdečne privítali cudzincov, a preto im kapitán ukázal vzorky tovaru, ktoré viezol na lodi, a veril, že s nimi uzavrie dobrý obchod.

Niekoľko vzoriek poslal kráľovi. Tomu sa tovar tak zapáčil, že kapitána a hlavného kupca pozval do paláca, ktorý stál na míľu od mora.

Ako bolo zvykom v tomto kraji, hostí usadili na bohaté koberce, ozdobené zlatými a striebornými kvetmi. Kráľ a kráľovná sedeli na konci sály a služobníctvo začalo nosiť obed. Pozostával z niekoľkých chodov.

Ale len čo misy položili pred hodujúcich, privarilo sa zo všetkých strán toľko potkanov a myší, že vo chvíli všetko požrali.

Hlavný kupec sa prekvapene obrátil na šľachticov a pýtal sa ich, či sa im tieto zvieratá nehnusia. - Hnusia, - odpovedali mu.

- Veľmi sa nám hnusia. Kráľ by dal polovicu svojho bohatstva, keby ho niekto zbavil tejto pliagy. Lebo nielenže mu ničia jedlo, ale sa ho pokúšajú hrýzť v jeho komnatách, ba aj v posteli. Preto ho i v spánku musia strážiť, a to len zo strachu pred nimi.

Hlavný kupec od radosti vyskočil.

Spomenul si na chudáka Whittingtona a jeho mačku. Oznámil kráľovi, že na lodi má tvora, ktorý zakrátko vykynoží všetku pliagu.

Kráľovi pri týchto slovách tak poskočilo srdce od radosti, že mu turban spadol z hlavy.

- Doneste mi to zviera, - povedal. - Potkany a myši pliagou na kráľovskom dvore. Ak ich zviera vyhubí, naložím vám loď zlatom a šperkami.

Hlavný kupec, ktorý sa v obchode znamenite vyznal, začal jasavými slovami vychvaľovať mačkine prednosti.

Predstieral jeho veličenstvu, že sa mačky iba ťažko vzdáva, lebo myši a potkany by mu po jej odchode mohli zničiť všetok tovar na lodi - ale že chce jeho veličenstvu preukázať službu, a mačku teda prinesie.

- Utekajte, utekajte! - súrila ich kráľovná. - Nemôžem sa dočkať chvíle, keď uvidím to milučké stvorenie.

Kupec utekal, ako mu len nohy stačili, a v paláci zatiaľ varili druhý obed. Vrátil sa s mačkou práve vo chvíli, keď potkany a myši dožierali aj tento. Hneď pustil na ne mačku. Začala háveď nivočiť s veľkou chuťou.

Kráľ s radosťou hľadel na skazu svojich starých nepriateľov. Natešená kráľovná žiadala, aby jej toho tvora priniesli bližšie.

Tu kupec zavolal „ššš! ššš! ššš!" a mačka prišla k nemu.

Zaniesol mačku kráľovnej, ale tá sa zháčila. Bála sa dotknúť tvora, ktorý zahubil toľko potkanov a myší.

Ale keď kupec hladkal mačku a volal na ňu „puss! puss!", osmelila sa aj kráľovná, dotkla sa mačky a volala „put, put!", lebo inakšie to vysloviť nevedela.

Potom položil kupec mačku kráľovnej do lona. Mačka sa chvíľu hrala s rukou kráľovnej, potom začala pokojne priasť a napokon zaspala.

Keď sa kráľ presvedčil, čo mačka dokáže, a keď mu povedali, že jej mačence sa rozmnožia po celej krajine, dohodol sa s návštevníkmi, že odkúpi všetok ich tovar. Potom im zaplatil za mačku desaťkrát toľko, čo stál ostatný tovar.

Skoro nato sa výprava rozlúčila s ich veličenstvami a so všetkými príjemnými obyvateľmi kráľovského dvora a pri priaznivom vetre odplávala opäť do Anglicka.

Ešte len svitlo, keď pán Fitzwarren vstal, aby si prerátal peniaze a pripravil sa na nadchádzajúci deň. Práve vošiel do svojej kancelárie a sadol si k stolu, keď zrazu ťuk, ťuk, ťuk - ktosi mu klopal na dvere.

- Kto je? - pýtal sa pán Fitzwarren.

- Priateľ, - znela odpoveď za dverami.

- Ktorý priateľ prichádza v taký nevhodný čas?

- Ozajstný priateľ nikdy nechodí v nevhodný čas, - odpovedal návštevník. - Prinášam vám dobré správy o vašej lodi Jednorožec.

Obchodník vstal tak prudko, že zabudol pritom aj na svoju lámku. Vo chvíli otvoril dvere.

A ktože bol pred jeho kanceláriou, ak nie kapitán jeho lode a hlavný kupec. V rukách držal debničku plnú šperkov a nákladný list.

Potom návštevníci porozprávali obchodníkovi príhodu s mačkou a ukázali na debnu zlata a šperkov, ktoré priniesli pre pána Whittingtona.

Nato pán Fritzwarren zvolal rozrušeným hlasom:



Hľadajte ho, privedie ho,

veľkomožným volajte ho!



Našli sa aj takí, čo ho odhovárali, nech Whittingtona nevolá, že takýto poklad je priveľký pre takého chudáka.

Ale obchodník im odpovedal:

- Božeuchovaj, aby som ho obral čo len o penny. Všetok tento majetok je jeho, a preto ho dostane do posledného haliera.

Potom pán Fitzwarren rozkázal, aby priviedli pána Whittingtona. Whittington práve upratoval kuchyňu a nechcel ísť do kancelárie, vraj je to čistá miestnosť a on má špinavé topánky, podbité klincami.

Obchodník sa nedal prehovoriť. Prijal ho a rozkázal, aby ho posadili na stoličku.

Chlapec sa sprvu zdráhal. Nazdával sa, že si z neho chcú robiť žarty ako v kuchyni. Prosil, aby si nerobili posmech z chudobného chlapca, ktorý si robí svoju prácu ako najlepšie vie.

Obchodník ho vzal za ruku a riekol mu:

- Verte mi, pán Whittington, že to myslím vážne. Poslal som po vás, aby som vám blahoželal k úspechu. Vaša mačka vám priniesla viac peňazí ako mám ja na celom svete. Prajem vám dlhý život a užívajte svoj majetok v zdraví a šťastí.

Napokon Whittingtonovi ukázali poklad a presvedčili ho, že mu patrí.

Potom mu položili celý poklad k nohám. Obchodník si nechcel vziať z neho ani len penny.

Chlapec ponúkol poklad svojej panej a svojej dobrej priateľke Alici. Ani jedna si však nechcela vziať z jeho peňazí.

Uisťovali ho, že majú radosť z jeho úspechu, a želali mu veľa šťastia.

Potom Whittington štedro obdaril kapitána lode, hlavného kupca a námorníkov z lode za to, že sa tak dobre starali o jeho tovar.

Takisto obšťastnil peknými darčekmi služobníctvo v obchodníkovom dome. Nezabudol ani na svoju nepriateľku kuchárku, hoci si to od neho nezaslúžila.

Pán Fitzwarren potom poradil pánu Whittingtonovi, aby si dal pošiť krásne šaty, ako sa sluší na pána. Okrem toho mu ponúkol, že môže bývať v jeho dome dovtedy, kým si nenájde niečo lepšie.

Keď si pán Whittington umyl tvár, upravil vlasy a pekne sa vyobliekal, bol z neho celkom pekný mladík.

A keďže bohatstvo dodáva človeku sebadôveru, zbavil sa aj malý Whittington svojej hanblivosti. Vyrástol z neho pekný a príjemný človek. Alica, ktorá ho predtým ľutovala, začala si ho vážiť a čoskoro sa do neho zaľúbila.

Keď pán Fitzwarren videl, že sa mladí majú radi, navrhol im, aby sa vzali. Obaja radostne privolili.

Lord starosta, mestskí radcovia, šerifovia, živnostníci, Kráľovská akadémia umení a mnohí poprední obchodníci - to všetko prišlo na svadbu a bohatú hostinu, ktorú pre nich mladoženích vystrojil.

Hovorí sa, že manželia nažívali veľmi šťastne, mali niekoľko detí a dožili sa dlhého veku.

Pán Whittington sa stal šerifom mesta Londýna a dokonca ho tri razy zvolili za starostu.

Keď bol posledný rok starostom, hostil aj kráľa Henricha V. a kráľovnú. Vtedy sa kráľ takto vyslovil o Whittingtonovi: - Nikdy nemal kráľ lepšieho poddaného. - Keď sa to Whittington dozvedel, odpovedal:

- Nikdy nemal poddaný takého kráľa.

Onedlho mu kráľ za zásluhy udelil rytiersku hodnosť.

Rytier sir Richard Whittington pomáhal biednym, vystavil v meste kostol a kolégium, daroval veľa peňazí na podporu chudobných študentov a dal postaviť aj nemocnicu.