Arat a lev

Arat a lev (Rozprávka)
Žil kedysi starý arat* (* arat - chovateľ statku) so svojou ženou. Raz ráno vyšiel z jurty, a tu vidí: neďaleko snorí lev, korisť hľadá. Arat vbehol do jurty a vraví žene:

- Prišiel lev! Oboch nás zožerie, teba i mňa! Čo robiť? A žena mu vraví:

- Nie je silný ten, kto je veľký, ale ten, kto je múdry. Vezmi ukriuk** (** ukriuk - palica s koženou remennou slučkou na chytanie koni) a choď levovi naproti. Keď sa ťa spýta, kam ideš, povedz, že si ideš chytiť na obed leva.

Starký urobil, ako mu žena poradila.

Lev sa začudoval:

- Akože ma chytíš? Veď som sto ráz mocnejší ako ty. Udriem labou a je po tebe!

A starý arat vraví, ako ho žena naučila:

- Zmerajme si silu! Ak si ty mocnejší, budem tvojím -sluhom, ale ak som mocnejší ja, ty budeš slúžiť u mňa.

Lev pristal.

Zašli ďalej do stepi. Arat zdvihol zo zeme neveľký kameň a vraví:

- Vytlač z tohto kameňa šťavu!

Lev začal stískať kameň. Stískal a stískal, až ho rozmrvil na prach, ale nevytlačil z neho ani kvapôčku.

Tu arat vytiahne spod košele kačacie vajce.

- Pozri, - vraví levovi, - koľko ja mám sily. Jediným prstom tento kameň rozpučím.

Klepol prstom po vajci, vajce sa rozbilo a začalo tiecť.

- Tu je šťava z kameňa! - kričí starý arat.

Nedalo sa nič robiť, lev musel ísť k nemu do služby.

Arat mu prevliekol cez nos bujľ* (* bujľ - palička, ktorá sa prevliekla ťavám cez nozdry), založil mu uzdu a začal sa na ňom nosiť.

Nosil lev starkého jeden deň, nosil ho dva, nosil tri. Na štvrtý deň starký pozabudol na spor s levom a šiel do hory odlomiť si konár na luk.

Lámal ten konár, lámal, ale veru neodlomil, nemal sily.

Lev nesie starca domov a vraví mu:

- Kdeže sa podela tvoja sila? Taký konárik si nevládal odlomiť!

Arat naľakaný vbehol do jurty a vraví žene:

- Lev uhádol, že nemám silu! Teraz ma istotne zožerie!

- Neboj sa, - odpovedá mu žena. - Keď lev zajtra príde k jurte, spýtaj sa ma, čo som ti uvarila na večeru. Uvidíš, čo sa stane.

Arat spravil, ako mu kázala starena. Keď sa lev ráno zjavil pri jurte, zakričal srdito:

- Hej, žena! Čo si mi dnes uvarila na večeru? Čím ma nachováš?

- Len sa už nejeduj, - odpovedá starena. - Spravila som, ako si mi kázal, uvarila som ti zvyšky zo starého leva a lopatky z mladého leva. Dosť sa naješ!

Lev to počul a naľakal sa:

- Tak on čoskoro aj mňa zje! Ujdem, kým som celý! A ušiel do hory. Stretol líšku. Líška sa ho spytuje:

- Kde sa náhliš? A prečo máš v nose bujľ ako ťava?

Lev jej rozpovedal, ako starý arat jedným prstom kameň rozpučil, a ako mu on musel slúžiť.

Líška sa dlho smiala na jeho príhode a potom vraví:

- Arat ťa oklamal! Nemá on nijakú silu! Bežme k jeho jurte. Zabiješ starca aj starenu a dáš mi kúsok na obed.

Lev sa dal behom k jurte a líška za ním. Zazrel arat líšku s levom a hneď sa dovtípil, čo sa stalo. I začne kričať na plné hrdlo:

- Ach, ty líška-klamárka! Či som ti nekázal, aby si mi prilákala tučného leva, a ty mi, naničhodnica, zas len chudého vedieš!

- Teda taká si ty! - zreval lev a tak bachol líšku, že sa hneď mŕtva prekoprcla.

A on hybaj vnohy, ani sa len neobzrel. Od tých čias sa už neopovážil priblížiť k jurte.
Nuž naozaj pravdu povedala aratova žena:

„Nie je silný ten, kto je veľký, ale ten, kto je múdry!"