Zóny pre každého študenta

O obrovi, ktorý nenosil srdce pri sebe

O obrovi, ktorý nenosil srdce pri sebe (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ, ktorý mal sedem synov. Tak ich ľúbil, že aspoň jeden vždy musel byť pri ňom. Keď princovia vyrástli, šiesti sa vybrali do sveta hľadať si nevesty. Ale najmladšieho chcel mať otec doma a prikázal ostatným, aby priviedli nevestu aj pre neho. Tým šiestim dal otec najkrajšie šaty, aké kedy svet videl, každému koňa, čo bol hoden sto toliarov, a vydali sa na cestu. Keď už prešli veľa kráľovských dvorov a videli veľa princezien, dostali sa napokon ku kráľovi, ktorý mal šesť dcér. Také krásne princezné nikdy nevideli. Preto si nahovorili každý jednu, zasnúbili sa a pobrali sa domov. Takí boli zaľúbení do svojich princezien, že celkom zabudli, že mali priviesť princeznú aj pre najmladšieho brata Askeladda*(*Askeladd - popolvár). Keď už prešli hodný kus cesty, prišli k vysokým skalám, kde býval obor. Len čo obor zazrel princov a princezné, zaklial ich na kamene.

Kráľ čakal a čakal na svojich šiestich synov, ale čo ako čakal, nepochodili. Žialil, bedákal, že ho už nič na tom svete nepoteší.
- Keby som teba nemal, nemohol by som ďalej žiť, taký mi je žiaľ, že sa tvoji bratia stratili, - povedal Askeladdovi.

- Ale ja ťa chcem práve poprosiť, aby si mi dovolil hľadať bratov, - povedal Askeladd.

- Ó nie, nepustím ťa, - bránil sa otec, - tak by som ešte aj o teba prišiel.

No Askeladd chcel ísť a toľko domŕzal a prosil, až ho napokon otec pustil. Kráľovi zostala už len stará mitrha, lebo všetky pekné kone, čo mal, vzali si šiesti synovia. Lež Askeladd na to nedbal, vysadol na starú mitrhu a rozlúčil sa s otcom. - Zbohom, otec!
- povedal kráľovi. - Veď sa ja vrátim a možno privediem aj bratov. - A odišiel.

Ako sa niesol na svojej mitrhe, zazrel pred sebou havrana. Trepotal krídlami a taký bol hladný, že nemohol vzlietnuť.

- Ach, dobrý človek! Daj mi trochu jedla, ja ti raz pomôžem v najväčšej núdzi, - povedal havran.

- Jedla veľa nemám, a že by si mi pomohol? Na to nevyzeráš! - povedal princ. - Ale voľačo ti dám, lebo vidím, že si v núdzi.

- A dal mu trocha jedla, čo si vzal z domu.

Zase prešiel kus cesty a prišiel k potoku. Tu ležal na suchej zemi veľký losos, hádzal sa, zvŕtal, no nemohol sa dostať do vody.

- Ach, dobrý človek! Pomôž mi do vody, - povedal losos princovi. - Ja ti raz pomôžem v najväčšej núdzi.

- Ty mi iste veľa nepomôžeš, - povedal princ. - Ale škoda ti takto tu ležať. - A hodil rybu do vody.

Precválal kusisko cesty, a tu stretne vlka, takého hladného, že sa len plazil po ceste.

- Dobrý človek! Daj mi svojho koňa, - povedal vlk. - Som taký hladný, že mi až v črevách píska. Dva roky som už nič neprehltol.

- Nie, - povedal Askeladd, - koňa ti nemôžem dať. Najprv som prišiel k havranovi, s ním som sa podelil o jedlo, potom som zasa lososa musel hodiť do vody a ty by si chcel teraz môjho koňa. Nedám ti ho, lebo by som nemal na čom jazdiť.

- Ach, milý, musíš mi pomôcť, - povedal vlk. - Jazdiť môžeš na mne a ja ti pomôžem v najväčšej biede.

- No, veľa mi ty nepomôžeš, ale ber teda koňa, keď si v takej núdzi, - povedal princ.

Keď vlk zožral koňa, dal mu Askeladd na papuľu uzdu s opratami, osedlal ho a sadol si mu na chrbát. Sýty vlk bol teraz taký silný, že princa niesol ako pierko. Princ ešte nikdy nejazdil tak rýchlo.

- O kúsok ďalej ti ukážem obrov dvor, - povedal vlk a o chvíľu ta naozaj prišli. - Tu je obrov dvor, - ukázal mu vlk. - Vidíš tieto kamene, to sú tvoji zakliati bratia a ich mladuchy. Tamto sú dvere k obrovi, nimi vojdi dnu.

- Nepôjdem, bojím sa, - povedal princ. - Veď by ma zmámil.

- Ó, nie, - odvetil vlk. - Keď ta vojdeš, stretneš princeznú a ona ti povie, ako skántriš obra. Vo všetkom ju poslúchni!

Askeladd teda šiel, ale strach ho neopustil. Keď vošiel dnu, obor nebol doma. Ale v jednej komôrke sedela princezná, celkom tak, ako predpovedal vlk, a bola taká krásna, že krajšej Askeladd nikdy nevidel.

- Ach, ako si sa sem dostal? - vzdychla princezná, keď ho zočila. - Tu zahynieš! Obra nikto nepremôže, lebo srdce nenosí pri sebe.

- Nuž, keď som už sem prišiel, predsa len sprobujem vyslobodiť svojich bratov, ktorých obor obrátil na kameň, a aj teba zachrániť, - povedal Askeladd.

- Keď tak veľmi chceš, dobre, voľačo už vyhútame, - povedala princezná. - Vlez tuto pod posteľ a dobre počúvaj, o čom sa budem s obrom zhovárať. Ale musíš tam ticho ležať.

Vliezol pod posteľ, a len čo sa ta vpratal, už tu bol obor.

- Hm! Človečina smrdí! - zvolal.

- Ach, to tu len straka preletela s ľudskou kosťou a spadla jej do komína, - vyhovorila sa princezná. - Hneď som ju odpratala, ale zápach tak ľahko nevyvetráš.

Obor stíchol.

Večer si šli ľahnúť, a keď už chvíľu ležali, povie princezná: - Smiem sa ťa na niečo spýtať?

- No, a čo to má byť? - opýtal sa obor.

- Nuž, chcela by som vedieť, kde máš srdce, keď ho nenosíš pri sebe, - povedala princezná.

- Nuž, nad tým si ty hlavu nelám. Ale keď to chceš vedieť, leží tuto pod prahom, - povedal obor.

„Hí! To si musíme pozrieť!" pomyslel si Askeladd pod posteľou.

Ráno vstal obor zavčasu a išiel do lesa. Len čo sa za ním zatvorili dvere, začali Askeladd s princeznou hľadať. Ale čo ako hľadali, obrovo srdce nenašli. - Tentoraz nás oklamal, - povedala princezná, - ale skúsime druhý raz.

Potom natrhala najkrajšie kvety, aké len našla a rozsypala ich okolo prahu. A keď už mal obor prísť domov, Askeladd vliezol pod posteľ.

Len čo sa ta vpratal, už tu bol obor.

- Uhu-hú! Človečina smrdí! - zrúkol.

- Á, to tu len straka preletela s ľudskou kosťou a spadla jej do komína, - vyhovorila sa princezná. - Hneď som ju odpratala, ale ešte stále zapácha. - Obor sa uspokojil a stíchol. Ale o chvíľu sa spýtal, kto nasypal kvety okolo prahu.

- Ja, - povedala princezná.

- Nuž a načo? - spýtal sa obor.

- Ach, tak ťa ľúbim, že som to musela urobiť, keď viem, že tam máš srdce, - povedala princezná.

- Teda tak. Ale vieš, ja tam srdce nemám, - priznal sa obor. Keď si večer ľahli, zase sa začala princezná vypytovať, kde má
obor srdce, lebo ho vraj tak ľúbi, že by to rada vedela.

- Á, leží mi tuto v skrini pri stene, - povedal obor.

„Ach, tak," pomysleli si Askeladd i princezná. „Musíme sa ta pozrieť."

Obor vstal zavčasu a išiel do lesa. A len čo sa za ním zatvorili dvere, už sa Askeladd s princeznou prehŕňali v skrini a hľadali srdce. Ale čo ako hľadali, nič tam nenašli. - No nič, skúsime ešte raz, - povedala princezná. Skriňu zase ozdobila kvetinami a vencami a navečer vliezol Askeladd pod posteľ.

Potom prišiel obor.

- Uhu-hú! Človečina smrdí! - zareval.

- Hej, pred chvíľou tadiaľto preletela straka s ľudskou kosťou v zobáku a tá jej spadla do komína, - vyhovorila sa princezná.

- Hneď som ju odpratala, ale predsa ešte zapácha.

Obor stíchol. Ale o chvíľu zazrel kvety i vence na skrini a opýtal sa, kto to urobil.
Nuž, kto iný ako princezná.

- A načo také pletky? - spýtal sa obor.

- Ach, tak ťa ľúbim, že som to musela urobiť, keď viem, že tam máš srdce, - povedala princezná.

- Vari si taká hlúpa, že tomu veríš? - začudoval sa obor.

- Musím tomu veriť, keď si mi to ty povedal, - odvetila princezná.

- Ach, ty hlúpučká, - zasmial sa obor. - Ty sa nikdy nedostaneš ta, kde je moje srdce.

- Ale predsa by som rada vedela, kde je, - povedala princezná.

A obor už nevedel ďalej tajiť, nuž začal rozprávať: - Ďaleko, ďaleko na veľkej vode leží ostrov. Na tom ostrove je veľký kostol a v tom kostole studňa. V studničke pláva kačica, v tej kačici je vajce a v tom vajci - tam je moje srdce.

Včasráno, sotva sa začalo brieždiť, šiel obor zasa do lesa. - A teraz pôjdem aj ja, - povedal Askeladd, - len aby som našiel cestu! - Rozlúčil sa s princeznou, a keď vyšiel pred obrov dvor, čakal tam už na neho vlk. Porozprával mu, ako bolo u obra, a zaraz sa chcel pobrať k studni, ale nevedel cestu. Vlk povedal, aby si mu sadol na chrbát, že on cestu pozná. A potom ho niesol ani vietor cez polia a lesy, cez hory, doly.

Keď takto uháňali veľa, veľa dní, prišli napokon k veľkej vode. Kráľovský syn nevedel, ako sa cez ňu dostať. No vlk mu povedal, aby sa len nebál, a potom s princom na chrbte preplával k ostrovu. Na ostrove prišli ku kostolu. Ale kľúč od kostola visel vysoko, vysoko na veži a tu už princ naozaj nevedel, ako ho dostať.
- Zavolaj havrana, - povedal vlk. Len čo Askeladd zavolal, hneď tu bol havran, zaletel po kľúč a princ mohol vojsť do kostola. Keď prišli k studni, naozaj v. nej plávala kačica, celkom tak, ako to povedal obor. Princ kačicu volal, lákal, až ju napokon prilákal a chytil. Ale len čo ju zdvihol nad vodu, pustila kačica vajce do studne a Askeladd nevedel, ako ho dostať. - Teraz len zavolaj na lososa, - povedal vlk a princ tak urobil. Hneď sa zjavil losos a priniesol vajce. Potom povedal vlk, aby vajce stlačil, a len čo ho Askeladd stlačil, obor zakvílil.

- Pritlač ešte raz, - povedal vlk. A keď Askeladd vajce znovu stlačil, obor zakvílil ešte žalostnejšie a prosil i sľuboval, že urobí princovi všetko, čo si žiada, len nech mu nechá jeho srdce.

- Povedz mu, že keď odkľaje tvojich bratov s nevestami, ktorých premenil na kamene, daruješ mu život, - povedal vlk a Askeladd tak urobil.

Obor ihneď odklial šesť bratov princov aj ich nevesty princezné.

- A teraz vajce rozpuč, - povedal vlk. Askeladd vajce rozmliaždil a obor sa rozletel na márne kúsky.

Keď sa Askeladd s obrom porátal, vrátil sa na vlkovi do obrovho dvora. Tu našiel bratov i s nevestami živých a zdravých. Potom vzal z obrovho dvora svoju princeznú a všetci spolu šli domov do kráľovského zámku. Starý kráľ mal veľkú radosť, keď sa mu vrátilo sedem synov i s mladuchami. - Ale zo všetkých najkrajšia je predsa len Askeladdova nevesta, - povedal kráľ, - a preto bude s ňou sedieť za vrchstolom.

Potom slávili svadbu, slávnu a veselú, a slávia ju možno i podnes.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9912-o-obrovi-ktory-nenosil-srdce-pri-sebe/