Pastier a kráľ škriatkov

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 687 slov
Počet zobrazení: 1 085
Tlačení: 153
Uložení: 166
Pastier a kráľ škriatkov (Rozprávka)
Bol raz chudobný chlapec, ktorý už nemal nikoho na svete. Matka mu umrela, keď bol malý, a otec sa znovu oženil. Nezadlho umrel i otec a zostala mu len macocha. A to bola škaredá a zlá žena, ktorá mu nič nedožičila. Chlapec musel ťažko robiť. Celé dni pásaval v lese statok. Keď ráno odchádzal z domu, dostal krajček chleba, a keď sa večer vrátil, čakala ho iba troška kaše. Vody sa napil z lesnej studničky.

Jedno ráno, kým slnko vyskočilo nad koruny stromov, macocha ho zlostne budila:

- Hore sa, ty hnilý peň! Už je biely deň, statok treba vyhnať na pašu!

Chlapec vstal a vyháňal kravy. Kým odišiel, poprosil macochu o kúsok chleba.

- Chleba! - skríkla zlá macocha. - Ba kieho! Dnes nič nedostaneš! Taký daromník ako ty si nezaslúži chleba.

Chlapec odišiel s prázdnym žalúdkom. V pustom lese nenašiel veru nič pod zuby. Na poludnie bol už taký hladný, že sa rozplakal. Potom si utrel slzy a zašiel na zelený kopček, kde býval vždy príjemný chládok. Ale dnes tu bola tráva vo veľkých kruhoch pošliapaná, a aj tu bolo sucho.

Keď to chlapček zbadal, spomenul si, čo ľudia vravia o škriatkoch.

„Za letných nocí chodievajú tancovať do rosnej trávy," pomyslel si. „To tu iste škriatkovia udupali, keď tancovali."

Ako tu sedel a hútal, dotkol sa čohosi nohou. V tráve zazvonilo. Pastierik sa zohol a uvidel zvonček. Vzal ho, a keď ním zazvonil. rozozvučal sa tak pekne, že k nemu pribehli všetky kravy.

Chlapec sa tak potešil, že na hlad už ani nepomyslel, a kravy sa zabudli pásť. Vždy, keď chlapec zvonček odložil, kravy odišli za pašou, ale len čo zazvonil, hneď sa k nemu vrátili. A takto sa cely deň hral s pekným malým zvončekom.

Keď prišiel večer a slnko zmizlo za lesom, začal zháňať kravy, aby ich odviedol domov. Ale kravy sa chceli pásť a chlapec ich musel dlho zvolávať.

„Hádam počúvnu ten zvonček," pomyslel si.

Vytiahol zvonček a chvíľu naň zvonil. Zvonček sa rozozvučal a kravy hneď bežali za ním.

Pastierik sa potešil.

„Ten zvonček je naozaj voľačo hoden," pomyslel si. „Odteraz ma už macocha nebude hrešiť, lebo vždy priženiem kravy včas domov. Len aby ho neprišiel vziať dajaký škriatok."

Prešiel kus cesty, a tu zazrel, že sa v kroví čosi hýbe. Keď prišiel bližšie, vidí, že je to malý, maličký šedivý starček.

- Dobrý večer, - pozdravil ho starček vľúdne a láskavo.

- Dobrý večer, - odpovedal pastierik.

- Nenašiel si môj zvonček? - opýtal sa starček. - Stratil som ho ráno v tráve.

- Pravdaže som ho našiel, - odpovedal pastierik. - Ale nechaj mi ho, prosím ťa pekne! S ním ľahšie zoženiem stádo a rýchlejšie sa dostanem domov. Potom ma už macocha nebude hrešiť a hádam mi dá aj trocha jesť. Vieš, ja som stále taký hladný.

Starčeka to mrzelo a začal ho nástojčivo prosiť:

- Milý môj, daj mi ten zvonček! Raz sa ti za to odvďačím.

- Nijaký milý môj, - odvetil chlapec. - Už predvčerom som našiel sklené topánočky a tie vymámil odo mňa jeden škriatoček.
Včera som našiel čiapočku a tú som zas dal malej dievčičke. A dnes si prídeš ty, aby som ti dal zvonček, za ktorým i kravy bežia. Každý dostane odmenu, ak voľačo nájde, len mne nikto nič nedá!

- Bez zvončeka nemôžem žiť, - povedal starček. - Keď oň prídem, tak stratím všetku svoju moc. Ale ak mi ho nedáš sám, tak ti ho vziať nemôžem, hoci som kráľ škriatkov.

- Nechcem ti ublížiť, - povedal chlapec. - Veď ja si už voľajako poradím aj bez zvončeka. Keď som sa dosiaľ bez neho zaobišiel, nemusím ho mať ani teraz. Tu ho máš, kráľ škriatkov. Ale nestrať ho už. A povedz aj svojmu škriatkovi a dievčičke, nech si druhý raz dajú pozor na sklené topánočky a čiapočku!

- Neboj sa, nie sme nevďačníci, - povedal starček. - Tu máš zvonec, ten je na kravy ešte lepší. Teraz si žiadaj tri veci, všetky ti splním. Ale dobre si rozmysli, kým si zažiadaš!

- Vďaka ti, - povedal chlapec. - Zvonec sa mi zíde a o žiadostiach nemusím dlho rozmýšľať. Chcem byť kráľom. Chcem mať pekný a veľký kráľovský dvor. A napokon chcem za ženu peknú a dobrú princeznú.

- Veľa žiadaš, - povedal kráľ škriatkov, - ale čo som sľúbil, to i dodržím. Hoci nejaký čas musíš byť trpezlivý. Ale teraz počúvaj! Keď v dedine všetci zaspia, vstaň a odíď z domu. Choď stále na sever, až prídeš na veľký kráľovský dvor. Vezmi si aj zvonec a daj naň dobrý pozor. Tu máš i túto píšťalku, a nestrať ju. Ak by si bol v tvŕdzi, len na nej zapískaj. Ak by ti bolo ešte horšie, tak na nej zapískaj dva razy. A ak by ti bolo celkom zle, tak píšťalku zlom. Potom ti prídem na pomoc ja.

Kráľ škriatkov sa mu vľúdne uklonil a v tej chvíli ho nebolo. Chlapec potriasol novým zvoncom a zvonec sa tak rozozvučal, že sa kravy k nemu hneď rozbehli a poslušne išli za ním.

Keď prišli domov, začalo sa už stmievať. Macocha ho čakala, a len čo ho zazrela, hneď ho vyzauškovala.

- Z domu ťa vyženiem, a to ešte dnes, ty niktoš! - kričala. - Nezaslúžiš si ani kaše, ani chleba, keď ideš tak neskoro. Zaslúžil by si poriadne na chrbát, a veru ťa aj vyplatím, že budeš pamätať!

Chlapca pokúšalo vyskúšať svoju píšťalku, ale potom si spomenul, že s macochou je dnes naposledy. Preto bol ticho a nechal ju, nech ho bije, koľko sa jej len zapáči. Keď už nevládala, zakričala: - A prac sa do postele, aby si ráno vstával s ostatnými ľuďmi!

„Už ma ráno nebude musieť budiť," pomyslel si, keď si ľahol.

Ale veľa nenaspal, lebo ustavične myslel na starčeka, na jeho
zvončeky, píšťalky, na kráľovské dvory, na pekné princezné a na všetky krásy sveta.

Hneď po polnoci chlapec vstal. Presvedčil sa, či má zvonec a píšťalku, obrátil sa na sever a vydal sa cez hory a doly, lesy a lúky. Ani raz sa nezastavil, ani raz si neodpočinul. Dva razy videl slnko zapadať a dva razy ho videl vychádzať nad korunami stromov, a stále šiel ďalej. Na tretí deň večer zazrel konečne veľký kráľovský zámok.

Na zámku bolo veľa veží a vežičiek a brány i schody boli z mramoru. Chlapec obišiel zámok dookola, nevedel sa naň vynadívať. Na zadnej strane zazrel malé dvierka.

Vošiel tými dvierkami, a dostal sa do veľkej zámockej kuchyne Pri sporáku stál hlavný kráľovský kuchár s veľkou zásterou. Kráľovskí kuchtíci práve dovarili večeru a behali po kuchyni ako kurence.

Chlapec úctivo sňal z hlavy čiapku a zaželal dobrý večer. Všetci kuchtíci na neho pozreli a sám kuchár sa ho spýtal, čo si želá.

- Prišiel som sa spýtať, - povedal chlapec, - či by tu nebola dajaká služba pre mňa.

- Záleží na tom, čo vieš, - odvetil kuchár.

- Viem pásť statok, - povedal chlapec.

- Teda si dobre prišiel, - potešil sa kuchár. - Kráľ práve potrebuje pastiera pre svoje ovce. Ale sotva budeš mať viacej šťastia ako ostatní pastieri. Každý deň sa im stratila jedna ovca.

- O to sa neboj, - uisťoval ho chlapec. - Dlho a dobre som pásaval, z môjho kŕdľa sa nikdy nič nestratilo.

- Teda si súcejší ako iní, - odvetil kuchár. - Poviem hlavnému pastierovi a zajtra ráno môžeš nastúpiť do služby. Uvidíme, ako sa budeš usilovať.

Kuchár išiel za hlavným pastierom a chlapca hneď prijali.

Od kuchtíka dostal plnú misku jedla a potom si ľahol do komôrky pri ovciach.

Na druhý deň včasráno vyhnal všetky kráľove ovce k lesu. Cez poludnie si sadol do tieňa na malý zelený kopček. Tu sa mu príjemne odpočívalo. V kapse mal plno jediva a vo vrecku zvonec a píšťalku. Občas zazvonil na zvonec. A ovce, čo ako ďaleko sa pásli, hneď pribehli k nemu.

Keď slnko zapadlo, zrátal svoj kŕdeľ. Ani jediná ovečka sa mu nestratila. Celou cestou naspäť veselo zvonil a spieval najkrajšie piesne.

Keď prišiel na zámocký dvor, poobzeral sa, či sa nedíva na neho kráľ. Nevidel ho, ale v obloku jednej veže zazrel malé plavovlasé dievčatko, ktoré počúvalo jeho spev.

Chlapec si domyslel, že to je princezná, a líca sa mu rozpálili. Ale išiel ďalej akoby nič a zahnal ovce do košiara. Tam ho už čakal hlavný pastier, a keď boh ovce v košiari, začal ich rátať. Veľmi sa začudoval, že ovce sú všetky.

- To je čudné, - povedal. - Dnes si mal šťastie, ale zajtra iste pochodíš ako všetci ostatní.

Ale i na druhý deň sa vrátil so všetkými ovcami. Keď hlavný pastier i na tretí deň zrátal ovce a videl, že sú všetky, zahľadel sa s údivom na pastierika a napokon povedal:

- To je veru naozaj čudné. Po tri dni ťa šťastie neopúšťa a to už nemôže byť náhoda. Teraz vidím, že sa nemusím báť ani o teba, ani o ovce.

- Nie, - odvetil chlapec, - s nami môžeš byť spokojný.

Na štvrtý deň bol pastierik ešte šťastnejší. Včasráno vyhnal kráľove ovce k lesu. Cez poludnie si sadol odpočinúť na zelený kopček. Keď sa najedol, zbadal, že ktosi k nemu kráča po zelenom chodníku. Bola to princezná a niesla jahniatko, biele ani sneh.

Poobzerala sa, akoby dakoho hľadala. Chlapec vstal z kopčeka a úctivo sňal čiapku. Len čo ho princezná zazrela, potešila sa.

- Teba hľadám, - povedala. - Tuto mám jahniatko, čo som dostala od otca. Je mi ho ľúto, že nemôže byť s ostatnými ovcami na zelenom trávniku. Ale pokým si neprišiel ty, boli vlci takí bezočiví, že každý deň uchmatli jahňa alebo ovcu. No ty si dobrý pastier, vieš zavarovať svoj kŕdeľ. Preto ti dám svoje jahniatko do opatery. Viem, že pri tebe sa mu nič nestane.

Chlapec mal z princezniných slov takú radosť, že jej ani odpovedať nevedel. Vzal jahniatko do náručia a nežne ho pohladil po chrbte. Jahniatko sa ho nebálo. Pekne sa mu uložilo v náručí, oprelo si mu hlavu o ruku a túlilo sa k nemu ako pes k svojmu pánovi. Princezná hneď videla, že jahniatko bude v dobrých rukách.

- Ďakujem ti, - povedala, - vidím, že budete dobrí priatelia. Keď pôjdeš večer s ovečkami domov, postoj chvíľu na dvore. Pozriem sa na svoje jahniatko a ty mi povieš, ako sa malo.

Podala chlapcovi ruku, poďakovala sa mu a vrátila sa do zámku po zelenom chodníku.

Odvtedy nepoznal chlapec nič krajšie, než pásť princeznino jahniatko. To ho niesol v náručí, to mu sedelo po boku. Tak sa oň staral, že bolo vždy biele ako sneh a mäkké ako hodváb. Ani na chvíľu ho nepustil z očí. Každé ráno si ho bral k zelenému lesu. A každý večer s ním čakal na dvore. Princezná prišla pohladiť svoje jahniatko a pastierikovi sa vždy vľúdne prihovorila. Neprešiel jediný večer, aby mu neďakovala, že sa tak dobre stará o jej jahniatko.

Roky sa míňali. Chlapec rástol, až jedného dňa nebol už malým pastierikom, ale veľkým urasteným pastierom. Vyrástla i princezná a bola z nej najkrajšia nevesta v štrnástich kráľovstvách. Široko-ďaleko sa nenašlo krajšej a lepšej dievčiny.

Ale jedného dňa sa stalo veľké nešťastie. Princezná sa stratila. Nastal zhon, plač, všetci ju hľadali. Kráľ a kráľovná, komorníci, komorné, kuchár, kuchtíci, hlavný pastier i pastierik. Hľadali celý deň, bedákali a nariekali, ale princeznú nenašli.

A keď tri dni márne hľadali, kráľ uveril, že princeznú uniesol dajaký netvor alebo obor. Preto prikázal všetkým, aby ju prestali hľadať a vrátili sa k svojej robote. Potom vyslal poslov po celom kráľovstve i do okolitých krajín.

Kráľovskí poslovia sa rozišli na koňoch po všetkých mestách a dedinách, všade zatrúbili a ľudia sa zišli, aby si vypočuli, čo im to kráľ oznamuje.

A tak sa každý dozvedel, že kráľovi sa stratila jediná dcéra. Kto ju privedie naspäť na kráľovský dvor, dostane ju za ženu a s ňou i pol kráľovstva.

Každému sa to videla náležitá odmena. A neprešli ani tri dni, už bolo na kráľovskom dvore plno ľudí, ktorí chceli nájsť princeznú. Prichádzali princi od východu i od západu, rytieri zo severu a bojovníci z juhu. Niektorí boh obrnení od hlavy po päty a prišli s veľkým sprievodom. Iní mali ligotavý meč a jediného sprievodcu.

Kráľ láskavo prijal všetkých a pohostil ich jedlom i pitím, kým sa vydali na cestu. Dal im aj otcovské požehnanie a žiadal ich, aby sa hneď vrátili, keď princeznú nájdu. Ale väčšina z nich sa nikdy nevrátila, a ktorí sa vrátili, tí princeznú nenašli, ani o nej nepočuli.

Kráľ a kráľovná čakali a čakali. Napokon uverili, že princeznú už nikdy neuvidia, a ich žiaľu nebolo konca.

A všetci na kráľovskom dvore smútili s nimi. Veď princeznú ľúbili všetci.

Ale najväčšmi žialil mladý pastier. Každé ráno vyháňal ovce na pašu ako predtým, ale akosi bez vôle, bez spevu. Ustavične myslel iba na krásnu princeznú.

Raz mal mladý pastier veľmi živý sen. Prisnilo sa mu, že kráľ škriatkov stojí pri jeho posteli. Láskavo mu kýva a ukazuje na oblohu, kde býva Malý voz.

- Na sever, na sever! - povedal. - Tam nájdeš svoju kráľovnú!

Mladý pastier sa potešil a prebral sa zo sna. Ale starček i potom stál pri jeho posteli a ešte raz mu kývol.

- Na sever, na sever! - zopakoval.

A potom sa hneď stratil. Pastier nevedel, či naozaj videl kráľa škriatkov, a či sa mu to len prisnilo. Ale potom už nezaspal a celú noc rozmýšľal o starčekových slovách.

Hneď ráno zašiel za hlavným kuchárom a povedal mu, že sa chce zhovárať s kráľom. Kuchár na neho začudovane pozrel.

- Pásol si ovce dlhé roky, - povedal. - Ale odmenu môžeš dostať aj bez toho, žeby si sa zhováral so samým kráľom.

- Ďakujem, - odvetil pastier. - Ale ja nechcem odmenu.

- A čo teda chceš? - spýtal sa hlavný kuchár a zvraštil čelo.

- To je tajomstvo.

- Pozrimeže, pozrimeže! - zasmial sa kuchár. - Tváriš sa, akoby si patril priam do kráľovskej rodiny. Hádam sa chceš stať princom?

- Čo nie je, môže byť, - odvetil pastier. - Človek nikdy nevie. Kuchár sa rozosmial, až sa za brucho chytal, ale odviedol ho do
kráľovskej sály. Kráľ tam sedel na červenom tróne so sklonenou hlavou a žialil za princeznou. Pastier predstúpil pred neho. poklonil sa mu a opýtal sa ho, ako sa má. Kráľ zdvihol hlavu a vľúdne na neho pozrel.

- Ďakujem za opýtanie, - odpovedal. - Čo som stratil dcéru, vodí sa mi zle. A tebe ako? Vari sa len ovciam nič nestalo?

- Nie, kdežeby, - povedal pastier. - Všetko je, ako má byť, ale nemaj mi za zlé, rád by som sa s tebou pozhováral o jednej veci.

- No, len von s tým, - posmelil ho kráľ. - Dlhé roky si mi verne slúžil. Ak si niečo želáš, rád ťa vypočujem.

- Rád by som sa podujal na čosi, - povedal pastier. - Chcel by som ísť hľadať princeznú.

Ale tu sa kráľ veľmi pohoršil. Vstal z trónu a buchol do neho päsťou, až zaprašťalo.

- Nehanbíš sa robiť si žarty zo svojho starého a nešťastného kráľa? Vari len vidíš, že mi nie je do smiechu! To predsa nemôžeš myslieť vážne! Celý život si nerobil iné, len ovce pásol. Ako by si mohol vykonať takú vec, kde ani princi, ani iní vznešení neobstáli!

- Vo svojom posolstve si nič nehovoril o vznešenosti, - odvetil pastier. - Ak som dobre počul, povedal si, že ten, kto ti privedie dcéru naspäť, dostane ju za ženu a s ňou i pol kráľovstva. Nezáleží na tom, či je môj kabát zo súkna, či zo zamatu, len aby som princeznú priviedol.

Kráľ dlho hľadel na pastiera a rozmýšľal o jeho slovách.

- Hádam si povedal pravdu, - odvetil napokon. - Často bije zlaté srdce pod súkenným kabátom. Keď mi privedieš dcéru, potom nezáleží na tom, že si bol pastierom.

- To sa mi páči, - povedal pastier. - Teda sa už len rozlúčim a hneď sa vydám na cestu. Pousilujem sa vrátiť čo najskôr. Či už s princeznou - alebo bez nej. Ale ak sa nevrátim, bude to znamenať, že ma nejaký obor alebo netvor zmárnil.

- Vezmi si zbraň i brnenie a dobrého koňa, - povedal kráľ. - Zájdi za hlavným maršalom, ten ti dá všetko, čo potrebuješ.

- Ďakujem, ale také veci nie sú pre mňa, - bránil sa hneď pastier.

- Odkáž len do kuchyne, aby mi prichystali jediva do kapsy, iné nepotrebujem.

Kráľ s pastierom si podali ruky a rozlúčili sa. Potom išiel pastier do kuchyne a dostal plnú kapsu poživne. Keď vyšiel na dvor, všetci za ním pozerali a kývali mu. Dopočuli sa, kam sa poberá, a kuchtíci a paholci sa mu smiali. Všetci ho mali za hlupáka, že sa vybral na takú ťažkú cestu.

Ale pastier si len vopchal ruku do vrecka, aby sa presvedčil, či má pri sebe zvonec a píšťalku. Potom si nasadil zelený klobúk a vydal sa na cestu.

Jednostaj išiel na sever, ako mu ukázal kráľ škriatkov. Cez hory a doly, lúky a pustatiny, až sa mu napokon videlo, že už nemôže byť ďaleko od konca sveta.

Zrazu zastal pri jazere. Prostred jazera bol pekný lesnatý ostrov a na tom ostrove veľký zámok. Pastier chodil okolo jazera a pozeral na veľký zámok. Odrazu zazrel na vysokej severnej veži otvorené okno. V tom okne bolo mladé dievča so zlatými vlasmi. Kývalo pastierovi červenou stužtičkou.

Hneď spoznal princeznú i stužtičku, lebo práve túto stužku mávalo jahniatko okolo krku.

Ako sa dostane cez jazero? Voda je hlboká a člna tu niet. Sadol si na kameň pri brehu a hútal. Ale nič nevyhútal. Tu si spomenul, že má čosi vo vrecku. Vytiahol píšťalku a dlho, silno zapískal.

- Dobrý večer, - ozval sa hlas za ním.

- Dobrý večer aj tebe, - povedal pastier a obzrel sa. Stál tam malý škriatok v sklených topánočkách.

- Čo si želáš? - spýtal sa škriatok.

- Nemohol by si ma prepraviť do zámku? - zažiadal pastier.

- Hneď to bude, - povedal škriatok. - Sadni si mi len na chrbát.

Pastier raz nevedel, ako ho len taký maličký škriatok prenesie. Ale tu sa škriatok premenil na veľkého jastraba. Pastier si mu sadol na chrbát, jastrab rozprestrel mocné krídla a letel, až sa zniesol na ostrove.
Pastier išiel rovno k zámku a vošiel do kuchyne. Prišiel k nemu sám hlavný kuchár a spýtal sa, čo si želá.

- Prišiel som sa opýtať, či by sa tu na zámku nenašla pre mňa služba.

- Záleží na tom, čo vieš robiť, - odvetil kuchár.

- Viem pásť ovce, - povedal pastier.

- Potom si dobre prišiel, - odpovedá kuchár. - Tu v zámku a na celom ostrove panuje mocný obor. Práve potrebuje pastiera pre svoju veľkú čriedu kráv. Staraj sa, aby si nepochodil ako ostatní pastieri. Každý deň sa im stratila krava. Ak sa to i tebe stane, obor ťa zje.

- To nie je najlepšie, - povedal pastier. - Ale myslím, že na mne si nepochutí. Dlho a dobre som pásaval a zo stáda sa mi nikdy nič nestratilo.

- Teda si lepší ako iní a hádam ťa obor nezmárni, - povedal kuchár. - Poviem to hlavnému pastierovi a zajtra ráno môžeš nastúpiť do služby. Potom uvidíme, ako sa budeš obracať.

Kuchár to povedal hlavnému pastierovi a ten ho hneď prijal.

Na druhý deň vstal pastier včasráno a vyhnal všetky obrove kravy na pašu.

Kravy behali po kopcoch a ťažko ich bolo udržať pokope. Ale keď sa pastierovi stratila niektorá z očí, iba zvoncom zatrepotal. A len čo kravy zvonec začuli, hneď sa zbehli, takže ich pastier mohol prerátať a presvedčiť sa, že sú všetky.

Pred západom slnca zohnal stádo a išiel domov. Na ceste ho už čakal obor. Bol obrovský, mocný a mrzký.

- Teba si vezmem namiesto kravy, čo chýba zo stáda, - reval už zďaleka.

Pastier mykol zvoncom a hneď všetky kravy zastali. Obor ich rátal tri razy, odpredu i odzadu, ale čo ako rátal, kravy boli všetky.

Tu sa obrovi vyjasnila tvár a vyzeral naozaj spokojne.

- To je čudné, - povedal. - Do smrti mi budeš kravy pásť. Potom kývol svojmu novému sluhovi a odišiel k brehu. Vzal si svoj čarodejný čln a tri razy oboplával ostrov. Tak robieval každý večer.

Keď bol obor preč, pozrel pastier na severný oblok veže. Princezná mu stadiaľ mávala hodvábnou stužkou.



Na teba čakám, pastier môj,

príďte ma uniesť v noci,

korunou sa ti odmením,

korunou, ktorú nosím.


Tak spievala princezná tichým, ale jasným hlasom.

Pastier počúval jej spev. Rozumel, že princezná chce, aby ju v noci prišiel vyslobodiť. Zakýval jej klobúkom a náhlivo odišiel od veže.

Keď sa zotmelo a všetci spali, prikradol sa pastier k veži. Zastal rovno pod oblokom. Tma bola hustá, nikde ani svetielka.



Na teba čakám, princezná,

že zídeš z veže dolu,

odvediem ťa hneď k otcovi,

budeme navždy spolu.



Takto jej tichulinko spieval. No princezná to počula a otvorila oblok.

- Som tu zatvorená, - zašepkala a vyklonila sa von. - Brány sú tu železné a ja som sputnaná zlatými reťazami. Musíš ich sem prísť roztrhať.

Ako sa však dostať do veže? Hútal a hútal, ale nič nevyhútal. Napokon si spomenul, že má čosi vo vrecku. Vytiahol píšťalku a dva razy dlho zapískal.

- Dobrý večer, - ozval sa hlas za ním.

- Dobrý večer aj tebe, - odpovedal pastier a obzrel sa. Stál tam kráľ škriatkov.

- Čo si želáš? - opýtal sa starček.

- Mohol by si ma odviesť odtiaľto aj s princeznou ? - poprosil.

- Hneď, - povedal kráľ škriatkov. - Poď len za mnou.

Pastier šiel za starčekom k princezninej komôrke na severnej veži. Kráľ škriatkov sa len dotkol železných dverí a otvorili sa samy od seba. Potom sa palcom a ukazovákom dotkol zlatých reťazí, ktorými bola princezná sputnaná, a hneď sa rozpadli.

Princezná vystrela rozviazané ruky k pastierovi. Všetci traja zišli z veže a ponáhľali sa k brehu. Tu kráľ škriatkov zastal a zaspieval:



Šťuka, šťuka, podže sem,

pod sem, šťuka malá,

princezničku prenesieš

i mocného kráľa.



Hneď sa pred ním zjavilo malé škriatkovské dievčatko s končitou čiapočkou. Skočilo do jazera a zmenilo sa na veľkú šťuku, ktorá sa veselo prehadzovala vo vlnách.

- Sadnite si šťuke na chrbát, - povedal kráľ škriatkov. - Ale pamätaj, princezná, že sa nesmieš báť, keby sa stalo čokoľvek. Ak sa zľakneš, stratím moc.

Princezná sľúbila, že bude statočná, a sadla si šťuke na chrbát. Za ňou aj pastier. Kráľ škriatkov sa stratil a šťuka sa pustila s nimi cez jazero tak chytro, že voda vôkol nich len tak vírila a striekala.

Obor zatiaľ chrápal. Ale vo chvíli, keď sa šťuka pustila s nimi k druhému brehu, zobudil sa.

- Čo tá voda tak strieka? - začudoval sa obor.

Pozrel cez oblok a vidí, že na vode je dlhý lesklý pás. Hneď vedel, že princezná je na úteku a že jej voľakto pomáha.

Premenil sa na orla a vzlietol tak chytro, že povetrie zasvišťalo. Keď šťuka začula svišťanie, ponorila sa do vody. Tu sa princezná zľakla a vykríkla.

- Ach jaj, už je všetko stratené, - vzdychla šťuka.
Stalo sa, ako povedal kráľ škriatkov. On stratil svoju moc a orol schmatol utečencov do pazúrov. Hneď s nimi odletel na zámok. Potom sa znovu premenil - a mrzký obor gánil na svojich zajatcov.

- Tak, už sme zase tu, - povedal posmešne. - Ty, dievčička, už zajtra budeš mať so mnou svadbu! A ty, neverný služobník, ešte pred smrťou nám na nej zatancuješ v okovách. Ale dozajtra vás nechám na pokoji, každého osamote.

Princeznú vzal do komôrky vo veži. Ruky jej sputnal novými zlatými reťazami a železné brány zatvoril na sedem zámok. Pastiera dal do väzenia pätnásť siah pod zemou.
Pastier bol hlboko v čiernej tme. Ani slnko, ani mesiac k nemu neprenikli. Cítil sa žalostne. Princeznú dostane za ženu mrzký obor a on príde o život. Ako tam smutný ležal, spomenul si, čo mu kráľ škriatkov povedal, keď sa s ním prvý raz stretol. Ak sa dostane do veľkej tvŕdze, nech len zlomí píšťalku.

„Teraz mi už len to zostáva," pomyslel si. „Ak to nepomôže, som stratený."

Vytiahol píšťalku a zlomil ju na dva kusy.

- Dobrý večer, - ozval sa hlas za ním.

- Dobrý večer aj tebe, - odpovedal pastier a obzrel sa.

Stál tam kráľ škriatkov.

- Čo si želáš? - opýtal sa.

- Nemohol by si mi pomôcť oslobodiť princeznú?

- Pomôžem ti, - povedal kráľ škriatkov. - Poď len so mnou!

Starček ho viedol cez pozamykané dvere. Napokon sa dostali do
veľkej sály, kde bolo veľa mečov, oštepov, sekier a iných zbraní. Všetko sa tu lesklo a žiarilo, to ako ligotavá oceľ, to ako najčistejšie zlato. Popri stenách boli veľké truhlice. V nich boli uložené skvostné brnenia. V jednom kúte stál veľký otvorený kozub. Starček išiel ku kozubu a nakládol veľký oheň.

- Najlepšie bude, ak sa teraz vyzlečieš, - povedal.

Pastier ho počúvol, a keď sa vyzliekol z mrzkých pastierskych hábov, hodil ich kráľ škriatkov do ohňa. Potom išiel starček k najväčšej železnej truhle a vytiahol z nej prekrásne brnenie, ktoré sa jagalo ako najčistejšie zlato.

- Teraz si obleč toto, - povedal.

Pastier ho počúvol a o chvíľu stál pred ním v brnení od hlavy až po päty. Kráľ škriatkov vzal zo steny meč a podal ho pastierovi.

- Tento meč je veľmi ostrý, - povedal. - Daj naň dobrý pozor, lebo iba týmto mečom môžeš zabiť obra.

Pastier sa nazdal, že sa v ťažkom brnení nebude môcť ani pohnúť. No potom videl, že je v ňom bezpečný a istý a môže sa hýbať priam tak slobodne ako ryba vo vode alebo vták vo vzduchu. Prichodilo mu, akoby po celý život nosil prilbu a pancier.

Potom šli zase cez pozamykané brány a vrátili sa do temného väzenia pätnásť siah pod zem.

- Nič iné nechceš? - spýtal sa kráľ škriatkov.

- Nie, teraz sa cítim znamenite, - odpovedal pastier. - Veľmi pekne ti ďakujem za dobrú pomoc! Pozdravuj škriatočka a dievčatko, ak by sme sa už nevideli.

- Tak veľa šťastia, - povedal kráľ škriatkov. - A zdravý zostávaj!

Pastier bol zasa v temnom väzení, kam nepreniklo ani slnko, ani mesiac. Ale nebol už smutný a len čakal, kým sa dostane do svadobnej sály.

Už od rána bolo na zámku veľa kriku a huku. Obor pozval na svadbu celú svoju rodinu a prišli hostia zo všetkých strán, jeden mrzkejší ako druhý.

Princeznú vystrojili do svadobných šiat, čo ako sa priečila. Obryne jej dali na hlavu zlatú korunu, navliekli jej zlaté prstene a iné drahocenné šperky po obrovej materi a starej materi.

Keď ju pristrojili, odviedli ju do svadobnej sály. Tam sedela obrovi po boku za veľkým svadobným stolom. Bolo tu všetkého hojne, jedenia a pitia do sýtosti. Obri a obryne jedli, čo len hrdlo ráčilo.

Ale princezná nemohla prehltnúť ani kúsok a iba plakala a vzlykala.

„Keby som sa len nebola zľakla, keď som sedela na šťuke," myslela si. „Bolo by bývalo všetko dobre."

Ale inak sa karta obrátila. Bude ženou mrzkého obra a mladý pastier život utratí.

Večer, keď slnko zapadlo, vyšiel obor s hosťami zabávať sa na nádvorie. Chystali sa, že sa pozrú, ako im pastier zatancuje v reťaziach.

Keď sa už všetci zišli, zavolal obor na svojich sluhov:

- Choďte do temnice pätnásť siah pod zem, - rozkázal. - Vezmite si svetlá, aby ste dobre videli. Väzňa poriadne sputnajte ťažkými železnými reťazami. Potom ho priveďte sem.

Sluhovia zišli do temnice, ale čo ako svietili svetlami, väzňa nenašli. Zato však uvideli mocného mladého rytiera s mečom, v brnení a lesklej prilbe. Tu sa tak zľakli, že svetlá im vypadli z rúk. A pätnásť siah nahor prebehli oveľa rýchlejšie než pred chvíľou nadol.

A rovno za nimi šiel pastier. Odrazu zastal na nádvorí a postavil sa zoči-voči všetkým svadobným hosťom, ktorí sa už tešili na zábavu.

- Hanba ti, ty čarodejník lotrovský, - skríkol obor, keď zazrel rytiera.

Bol taký bystrozraký, že videl i cez lesklé brnenie.

Ale pastier sa nezľakol jeho prenikavého pohľadu.

- Čarodejník si ty, - odpovedal pokojne. - Ale teraz musíš so mnou bojovať o princeznú!

Vytiahol meč, ktorý sa zaligotal sťa plameň.

Obor hneď spoznal tú ligotavú zbraň. Vedel, že práve tento meč ho môže zabiť. Mrzká tvár mu zbledla a sťažka klesol na zem. Tu pastier skočil a tak sa mečom rozohnal, že obrovi hlava hneď odfrkla.

Keď svadobní hostia videli, čo sa stalo, zbledli i oni a triasli sa od hrôzy. A o chvíľu zutekali každý svojou stranou.

Na nádvorí zostala len princezná s pastierom. Usmiali sa na seba a princezná sľúbila, že sa už nikdy nebude báť. Hneď odišli na breh, odviazali obrov čarodejný čln a preplavili sa na druhú stranu.

Potom už netrvalo dlho a prišli na kráľovský zámok. Tam sa im preveľmi potešili. Kráľ s kráľovnou hneď vystrojili veľkú svadbu. Pastier dostal princeznú za ženu a s ňou i pol kráľovstva.

Keď kráľ zomrel, dostal i druhú polovicu. A on i jeho kráľovná žili šťastlivo veľa, veľa rokov. Ale zvonec a zlomenú píšťalku odložili v kráľovskom zámku na pamiatku a tam sú až dodnes.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#postoj chvila si taka krasna #Nehanbiš sa #obor #zvonček


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020