Smiešne želanie

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 736 slov
Počet zobrazení: 5 219
Tlačení: 269
Uložení: 303
Smiešne želanie (Rozprávka)
Bol raz jeden drevorubač. Tvrdo sa pretĺkal životom a neraz si ťažkal na svoj biedny osud.

„Radšej by som sa videl na brehoch Acheronu, lebo nebesá mi ešte jakživ nesplnili ani len jedno jediné želanie," hovorieval hlboko skormútený.

Ako tak raz horekoval v lese, nenazdajky sa mu s bleskom v ruke zjavil Jupiter. Drevorubač od strachu div dušu nevypustil. Hodil sa na zem a prosil:

„Zľutuj sa, pane, nič si neželám. Aj ďalej chcem žiť ako dosiaľ."

„Prečo sa bojíš?" spytuje sa Jupiter. „Dojal ma tvoj nárek a prišiel som sa pozrieť, aká krivda sa ti deje. Počúvaj dobre! Ja, najvyšší vládca sveta? ti dávam sľub, že vyhoviem tvojim trom želaniam. Želaj si čokoľvek, čo splní tvoje túžby a čo ťa oblaží. Lež dobre si rozmysli, čo povieš. Pamätaj - si strojcom svojho šťastia."

Jupiter skončil svoju reč a vzniesol sa nad oblaky. Drevorubač sa dlho nevedel spamätať z prekvapenia a celý vyjavený hľadel na miesto, kde prv vševládny boh stál. Napokon si veselo poskočil, rezko si hodil nošu s drevom na chrbát, a veru vôbec sa mu nevidela ťažká. Natešene prepletal nohami a idúcky rozhutoval, že takú vážnu vec nemôže brať naľahko a musí sa doma poradiť so ženou. Keď prekračoval prah svojej chalúpky, zvolal:

„Hej, Fanka, nože zakúr v peci a poriadne prilož! Počuješ, ale poriadne! Stačí nám otvoriť ústa a sme boháči!"

Potom žene všetko dopodrobna vyrozprával od začiatku do konca: ako v hore bedákal, ako sa mu nečakane zjavil Jupiter a sľúbil, že mu splní tri želania.

Keď to vrtká žienka počula, v hlave sa jej rojili storaké plány, jeden pochabejší ako druhý. Zavčasu sa však zháčila a povedala mužovi:

„Blažej môj, nežeňme sa my za tým ozlomkrk. Tu treba vziať rozum do hrsti a všetko si najprv premyslieť. Dobre sa vyspíme a zajtra uvidíme. Ráno býva múdrejšie večera."

„Veru, veru, rýchla práca sa nevypláca," povedal dobrák Blažej a kázal žene, aby zo súdka natočila víno. A tak si obidvaja pri ohníku popíjali a oddávali sa sladkému odpočinku. Drevorubač sa pohodlne natiahol a labužnícky vzdychol:

„Ej, či by som si zajedol jaternice! Ale aspoň na lakeť dlhej!"

Sotva to vyriekol, žena s hrôzou zbadala, že spoza kozuba sa kľukato hadí dlhá, dlžizná jaternica. Vyľakane skríkla, no vzápätí sa spamätala. Videla, že muž bez rozmyslu vyslovil želanie, a pochytil ju strašný srd.



Aspoň raz v živote mohol si byť kráľom,

korunu získať, ríše - a všetko darom,

paláce, zámky, hintovy zo zlata,

ach, či som mohla byť bohatá,

jagavé perly nosiť, prstene, náušnice,

a ty si, chumaj, želáš - kus jaternice!"



„Máš pravdu," vraví muž skormútene, „chybil som, je to moja vina. Veď druhý raz si dám pozor na jazyk."

„A kedy? Ty ozembuch! Chruňo! Hlúpe rešeto!" kričala žena. „Len truľo si mohol želať takú smiešnu vec!"

Drevorubač počúval, ako žena hromží, a nevdojak mu zišlo na um, že by si mohol zaželať, aby ovdovel. Nuž, medzi nami, bol by mal po starosti. Nič lepšieho si ani nemohol vymyslieť. Ale že bol človek ľútostivý, mäkkého srdca, iba sa na ženu osopil:

„Už ani slova! Po dobrom ti vravím - čuš! Človek je stvorený pre trápenie, osudu neujdeš! Do čerta s jaternicou! Bodaj ti prirástla na tvoj hlúpy nos!"

Fanka bola pekné, pôvabné žieňa, a, pravdu povediac, nová ozdoba jej na kráse nepridala. Jaternica sa jej hompáľala pred ústami a prekážala jej v reči. Muž sa v prvej chvíli zaradoval a pomyslel si, že veru taký prívesok mohla mať už dávno, aspoň by mu nebola vždy húdla poza uši. No bokom si sám pre seba povedal: ostáva mi už len jedno želanie. Akože teraz vybŕdnuť z nešťastia? Vari sa mám stať kráľom? Veľkým a mocným vladárom? Panovníkom ríše? Ale ako bude popri mne vyzerať kráľovná? Ako si len taká skormútená, s nosiskom na lakeť, sadne vedľa mňa na trón? Nech sa sama rozhodne, či chce byť veľkou kráľovnou s nosom ako slon, alebo či ostane ženou drevorubača s noštekom ako prv, kým ju nestihlo toto nešťastie.



Hútali spolu hodnú chvíľu,

tak i tak súdiac celú vec.

Až - ako ináč? - Fanku milú

márnivosť premohla nakoniec.

Veď bola ženou a chcela sa páčiť...

Načo jej koruna a zlata jas,

keby to nosisko musela sebou vláčiť?

Nechali kráľovstvo - kráľom napospas.



A tak sa drevorubač nestal kráľom, nezískal ríšu, zlato, dukáty, drahokamy. Bol šťastný-prešťastný, že mu ostalo ešte jedno želanie: aby jeho žienka zasa vyzerala ako prv.
Nuž - takí sú ľudia.

Nespokojní, zaslepení, nerozumní, vrtošiví. Málo je takých, čo vedia využiť dary nebies.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.015 s.
Zavrieť reklamu