Krásavica v spiacom lese

Krásavica v spiacom lese (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ a kráľovná. Nemali deti, a to ich tak kormútilo, tak skormucovalo, že sa to ani vypovedať nedá. Pochodili všetky kúpele, pokúšali sa o kde len čo - skladali sľuby, chodili na púte, konali rozmanité pobožnosti - ale márne. Naveľa kráľovná predsa len oťarchavela a povila dcérku. Rodičia výstrojili chýrne krstiny, malej princezničke pozvali za kmotry všetky víly, koľko ich len v kráľovstve bolo, dovedna sedem, aby ju každá dačím obdarovala, ako to v tých časoch bolo zvykom. Nečudo, že princezná dostala vlastnosti od výmyslu sveta.

Keď sa obrady pri krste skončili, všetci sa vrátili do paláca, kde pre víly prichystali veľkú hostinu. Pred každú položili skvostný príbor so zlatým puzdrom - lyžicu, vidličku a nôž - všetko z rýdzeho zlata, zdobené diamantmi a rubínmi. Hostia si už sadali k stolu, keď tu zrazu vidia, že do dvorany vchádza stará víla, ktorú vôbec nepozvali, lebo už vyše päťdesiat rokov nevyšla z veže, v ktorej bývala, a všetci sa nazdali, že je mŕtva, alebo zakliata.

Kráľ rozkázal, aby jej dali puzdro, ale nemali pre ňu príbor z rýdzeho zlata ako pre ostatné víly, lebo ich dali urobiť iba sedem - pre sedem víl. Starena si myslela, že ňou pohŕdajú, a pomedzi zuby čosi hrozivo zamrmlala. Jedna mladá víla, ktorá bola nablízku, to však začula. Pomyslela si, že starena by mohla princezničke prisúdiť zlý dar, a keď všetci vstávali od stola, skryla sa za záves. Tak bude môcť prehovoriť ako posledná, a ak bude treba, napraví zlo, ktoré stará víla nebodaj zapríčiní.

Vtom už víly začali princeznej prisudzovať dary. Najmladšia jej dala do vienka, že bude najkrajším stvorením na svete. Ďalšia, že bude dobrá ako anjel. Tretia jej pririekla, že bude všetko robiť s neobyčajným pôvabom, štvrtá, že bude výborne tancovať, piata, že bude spievať ako slávik, a šiesta jej prisúdila, že bude vynikajúco hrať na všetkých hudobných nástrojoch. Teraz prišiel rad na starú vílu. Hlava sa jej triasla skôr od zlosti než od staroby, keď povedala, že princezná sa pichne do ruky vretenom a zomrie.

Hrozná veštba všetkými otriasla. Nebolo v paláci človeka, ktorý by nebol plakal, keď tu spoza závesu vystúpila mladá víla a zvolala:

„Upokojte sa, kráľu a kráľovná, vaša dcéra nezomrie. Nemám, pravda, dosť moci, aby som celkom odčinila, čo spôsobila moja staršia družka. Princezná sa pichne vretenom, ale nezomrie - iba zaspí hlbokým spánkom, ktorý bude trvať sto rokov. Keď sa ten čas minie, príde kráľovič a princeznú zobudí."

Kráľ chcel zabrániť nešťastiu, ktoré zvestovala stará víla, a ihneď vydal nariadenie, že pod trestom smrti sa každému zakazuje priasť, alebo mať doma vreteno.

Minulo pätnásť či šestnásť rokov. Kráľ a kráľovná sa raz vybrali na jeden zo svojich letohrádkov. Princezná pobiehala po zámku z komnaty do komnaty, až prišla vysoko na zámockú vežu a vkročila do podkrovnej izbietky, kde si samučká priadla akási starenka. Tá dobrá duša vôbec nepočula, že kráľ vydal zákaz priasť na vretene.

„Čo to robíte, stará mať?" pýtala sa princezná.

„Pradiem, dcérenka," odvetila starenka, ktorá princeznú nepoznala.

„Ach, či je to pekné!" riekla princezná. „Ako to robíte? Nože, stará mať, skúsim aj ja, či mi to pôjde."

A pretože princezná bola vrtká a trochu roztopašná, ale aj preto, že tak určila sudba víl, sotva sa vretena dotkla, pichla sa do ruky a zamdlela.

Starenka sa náramne zľakla a začala volať o pomoc. Zo všetkých strán sa zbehli ľudia, liali princeznej na tvár vodu, uvoľňovali odev, potriasali rukami, treli spánky vodičkou kráľovnej Uhorska, ale nič ju neprebralo.

Na krik pribehol aj kráľ a hneď si spomenul, čo víly princeznej predpovedali. Dobre vedel, že čo raz povedia, to sa aj stane, a dal princeznú uložiť do najkrajšej komnaty na lôžko vyšívané zlatom a striebrom. Všetci vraveli, že je ako anjel, taká bola krásna. Mdloba nezotrela živú farbu jej pleti: líca mala naďalej ružové a pery ako koraly. Iba oči mala privreté, no bolo počuť, ako tichučko dýcha, a to bolo jediným znamením, že nezomrela.

Kráľ rozkázal, aby ju nechali na pokoji, kým nadíde chvíľa, keď sa zobudí.

V tom čase bola dobrá víla, ktorá princeznej zachránila život, v matakénskom kráľovstve, vzdialenom dvanásťtisíc míľ. Jeden trpaslík, ktorý mal sedemmíľové čižmy a jedným krokom ubehol sedem míľ, jej povedal, čo sa v zámku stalo. Víla sa ihneď vydala na cestu a o hodinu ju už videli prichádzať v ohnivom dračom záprahu. Keď zostupovala z koča, kráľ jej podal ruku. Víla odobrila všetko, čo kráľ rozkázal urobiť, no nezabúdala na budúcnosť. Pomyslela si, ako bude princeznej úzko, keď sa samučká zobudí v starom zámku, a, hľa, čo urobila!

Dotkla sa prútikom všetkých okrem kráľa a kráľovnej - vychovávateliek, dvorných dám, komorných, šľachticov, hodnostárov, správcov, kuchárov, kuchtíkov, poslov, strážcov, vrátnikov, pážat i lokajov. Pošibala i kone v stajniach, čeľadníkov, veľké psy na dvore, ba aj malého Pufka, princezninho psíka, ktorý sa usalašil na posteli vedľa svojej panej. Sotva sa ich víla dotkla, všetci zaspali. Mali spať tak dlho, kým sa nezobudí ich pani, aby jej poslúžili, keď bude treba. Do spánku sa pohrúžili aj ražne na ohni, plné prepelíc a bažantov, zadriemal aj oheň. Všetko sa to stalo za chvíľočku, lebo víly sa vedia zvŕtať.

Kráľ a kráľovná potom pobozkali svoje drahé dieťa, odišli zo zámku a vydali rozkaz, že sa v tie končiny nesmie nik priblížiť. Ani to nebolo treba, lebo okolo parku vyrástlo za chvíľu toľko veľkých i malých stromov, navzájom poprepletaných ostružín a tŕnia, že ním nemohlo prejsť zviera ani človek. Iba zďaleka bolo vidieť vrcholky zámockých veží. Víla veru dokázala majstrovský kúsok, aby sa princezná počas spánku nemusela báť zvedavcov.

Keď prešlo sto rokov, šiel tými končinami na poľovačku kráľovič, ktorý pochádzal z iného rodu ako spiaca princezná. Pýtal sa, aké veže to vidieť ponad veľký hustý les, a každý mu povedal, čo sám počul. Jedni hovorili, že je to starý zámok, kde sa schádzajú duchovia. Druhí vraveli, že tam mávajú rákoš strigy z celého kraja. Najviac sa ich však zhodovalo v mienke, že tam býva ľudožrút, čo chytá a nosí na zámok deti, a potom ich, keď mu prídu na chuť, poje. Nik však za ním nemôže ísť, lebo len on vraj má moc prejsť krížom cez les.

Kráľovič nevedel, čomu má veriť, no tu sa ozval starý dedinčan:

„Už je tomu dobrých päťdesiat rokov, čo som počul, ako môjmu otcovi ktosi povedal, že v zámku býva najkrajšia princezná na svete. Musí tam vraj spať sto rokov a zobudí ju kráľovský syn, ktorému ju určil osud."

Na takú reč kráľovič až tak vzbĺkol. Skalopevne veril, že toto krásne dobrodružstvo dokončí on, a bažiac po láske i po sláve sa ihneď rozhodol, že sa do zámku pozrie.

Sotva prišiel k lesu, všetky tie veľké stromy, ostružiny a tŕnie sa mu samo rozostúpilo, aby mohol prejsť. Ako tak kráčal, konca dlhej aleje zazrel zámok. Trochu ho prekvapilo, keď videl, že nik z jeho družiny nejde s ním, lebo sotva sa predral húštinou, kríky sa znovu zakliesnili. On však šiel ďalej svojou cestou, lebo mladý a zaľúbený kráľovič je vždy chrabrý.

Vkročil na veľké nádvorie, no strachom div nezamrel. Vládlo tam desivé ticho, všadiaľ sa strel obraz smrti, navôkol ležali telá zvierat a ľudí, ktoré vyzerali ako mŕtve. Všimol si však, že strážcovia majú uhrovité nosy a rumenné líca, a podľa toho poznal, že iba spia. Zopár kvapiek vína, ktoré im zostalo v čašiach, svedčilo o tom, že zaspali pri pijatike.

Ide kráľovič cez veľký dvor, dláždený mramorom, kráča po schodoch, a napokon vstupuje do siene. Strážcovia stoja v rade s karabínou na pleci a chrápu, až sa tak zámok ozýva. Princ ide ďalej komnatami a všade vidí plno šľachticov a dvorných dám. Všetci spia, jedni postojačky, iní posediačky. Nakoniec vojde do izby celej zo zlata, a na lôžku s odhrnutými záclonami zazrie nevídane krásny obraz: pätnásť či šestnásťročnú princeznú, ktorej oslnivý zjav vyžaroval čosi božské. Očarený kráľovič sa k nej rozochvene priblížil a klesol na kolená. Vtom sa kliatba pominula, princezná precitla zo spánku a pozrela na neho tak vrúcne, že na prvý pohľad sa to vari ani nepatrí.

„Kráľovič, ste to vy?" spýtala sa. „Dlho už na vás čakám."

Kráľoviča očarilo, čo princezná povedala, no ešte väčšmi sa mu páčilo, ako to vyslovila. Od radosti nevedel, čím sa jej odvďačiť, až napokon vyjachtal, že ju má rád väčšmi než seba. Bol slabý rečník a na viac sa nezmohol. Napokon - láske svedčí málo rečí. Bol zmätenejší než ona a bodaj by aj nie! Princezná mala dosť času porozmýšľať, čo mu povie. Rozprávka o tom nehovorí nič, no dobrá víla ju v dlhom spánku akiste obšťastňovala príjemnými snami. Princ a princezná sa spolu zhovárali dlho, no nestihli si povedať ani polovicu.

S princeznou sa prebudil celý zámok. Každý sa hneď chytal roboty, veď všetci neboli zaľúbení a zomierali hladom. Jedna dvorná dáma netrpezlivo okríkla princeznú, že večera je na stole.

Kráľovič pomohol princeznej vstať. Mala skvostné rúcho, no kráľovič sa jej ostýchal povedať, že šaty s tvrdým golierom nosila jeho babička, veď princeznej to na kráse neubralo.

Pobrali sa spolu na večeru do zrkadlovej siene a služobníci ich obsluhovali. Hudobníci vyhrávali na husliach a hobojoch staré pesničky, a hoci už nehrali sto rokov, bola to utešená muzika. Po večeri hradný kňaz princa s princeznou zosobášil, aby nestrácali čas, a dvorná dáma im zatiahla na lôžku záclonu. Spali málo, veď princeznej sa spať vôbec nechcelo.

Hneď zrána potom princ odišiel a vrátil sa do mesta, lebo otec sa už o neho bál. Doma povedal, že sa na love stratil v lese a prenocoval v chalúpke uhliara, ktorý ho počastoval čiernym chlebom a syrom.

Kráľ bol dobrák a synovi uveril, ale matka čosi šípila. Videla, že syn chodieva na poľovačku skoro každý deň a že má vždy naporúdzi výhovorku, keď aj dve či tri noci nenocuje doma. Nepochybovala, že je v tom dáka ľúbostná pletka.

Princ žil s princeznou už vyše dvoch rokov a mali dve deti. Najprv sa im narodila dcérka a pomenovali ju Zornička, potom syn, a ten dostal meno Dníček. Bol vari ešte krajší než sestra.

Kráľovná syna viac ráz prehovárala, aby sa jej zveril. V živote sa vraj treba s kadečím uspokojiť, ale on sa nikdy neodvážil povedať jej svoje tajomstvo. Mal ju rád, ale zároveň sa jej bál, lebo pochádzala z rodu ľudožrútov a kráľ sa s ňou oženil len pre veľké bohatstvo. Na kráľovskom dvore sa však šepkalo, že kráľovná má ľudožrútské chúťky. Keď vraj vidí malé deti, musí sa veľmi premáhať, aby sa na ne nevrhla. A tak princ radšej mlčal.

Keď kráľ po dvoch rokoch zomrel a syn sa stal vládcom, verejne ohlásil svoje manželstvo a s veľkou slávou si šiel do zámku po ženu. Mladá kráľovná prišla do hlavného mesta uprostred svojich dvoch detí a poddaní ju s veľkou slávou vítali.

Po čase kráľ viedol vojnu so svojím susedom, cisárom Cantalabuttom, a vládu nad kráľovstvom zveril matke. Pod jej ochranu odporúčal aj ženu a deti, lebo na vojne musel byť celé leto. Len čo odišiel, stará kráľovná poslala nevestu s deťmi do letohrádku v horách, aby ľahšie ukojila svoju náruživosť. Sama prišla o niekoľko dní neskôr a raz večer povedala správcovi:

„Zajtra chcem mať na obed malú Zorničku."

„Ach, pani!" zvolal správca.

„Chcem ju!" riekla kráľovná (povedala to tónom ľudožrútky, ktorá baží po čerstvom mäse).

„Pripravte mi ju s jemnou omáčkou!"

Úbohý správca videl, že s ľudožrútkou sa mu neoddá priečiť, vzal si veľký nôž a vošiel do izby malej Zorničky. Mala vtedy štyri roky; skackajúc sa mu so smiechom hodila okolo hrdla a pýtala si cukrík. Správca začal plakať a nôž mu vypadol z ruky. Zišiel na dvor, podrezal malé jahniatko a urobil k nemu znamenitú omáčku. Pani ho chválila, že takú dobrotu ešte jakživ nejedia. Správca odniesol malú Zorničku k svojej žene, aby ju ukryla v chalúpke konca zadného dvora.

Po ôsmich dňoch zlá kráľovná povedala správcovi:

„Chcem na večeru vnúčika."

Správca nepovedal nič, lebo sa rozhodol, že ju aj teraz oklame. Vybral sa po chlapča, ktoré nemalo viac ako tri roky, a našiel ho, ako drží v ruke malý kord a šermuje s tučnou opicou. Zaniesol dieťa žene, aby ho skryla spolu s malou Zorničkou. Kráľovnej pripravil krehučké kozliatko, ktoré ľudožrútke náramne chutilo.

Doteraz sa všetko darilo, ale raz večer zlá kráľovná povedala správcovi:

„Chcem kráľovnú s takou istou omáčkou ako k jej deťom."

Tu si už úbohý správca zúfal, lebo neveril, že by ľudožrútku ešte raz oklamal. Mladá kráľovná mala dvadsať rokov, ak nerátame sto rokov, ktoré prespala, a jej koža, hoci pekná a biela, bola už trochu tvrdá. Ako nájsť zviera, ktoré by malo mäso ako kráľovná?

Rozhodol sa, že si zachráni život a kráľovnú zareže. Zaumieňoval si, že to neurobí na dvakrát, nútil sa do zúrivosti a s dýkou v ruke vkročil do komnaty mladej kráľovnej. Jednako ju však nechcel vystrašiť a veľmi šetrne jej povedal, aký rozkaz dostal.

„Konajte svoju povinnosť," povedala kráľovná a nastavovala šiju. „Splňte rozkaz, ktorý vám dali, aspoň sa uvidím so svojimi úbohými dietkami, ktoré som mala tak rada."

Keď deti zmizli, mladá kráľovná si myslela, že sú mŕtve.

„Nie, nie, pani," odvetil dojato úbohý správca, „nezomriete, a predsa sa s vašimi drahými deťmi uvidíte, ale u nás doma, tam som ich skryl. Znovu oklamem kráľovnú a pripravím jej miesto vás mladú laň."

A už ju aj viedol do svojej izby, kde sa kráľovná plačky objala s deťmi. Správca šiel pripraviť laň, ktorú kráľovná zjedla na večeru s takou chuťou, akoby jedla mladú kráľovnú. Tak ukojila svoju krutosť a chystala sa synovi povedať, že jeho ženu a obidve deti zožrali rozzúrení vlci.

Raz večer sa stará kráľovná ako obyčajne potulovala po zámockých nádvoriach a dvoroch, či dakde nezacíti čerstvé mäso, keď tu zrazu odkiaľsi začuje, že malý Dníček plače. Matka ho chcela vybiť, lebo bol zlý. Počula aj malú Zorničku, ktorá sa za bračeka prihovárala. Ľudožrútka spoznala hlas kráľovnej a jej detí a pochytila ju zúrivosť, že ju oklamali.

Na druhý deň strašným hlasom, až sa všetci triasli, rozkázala, aby sluhovia na prostriedok dvora priniesli veľký sud a nahádzali doň ropuchy, zmije, užovky a iné plazy. Naostatok mali do suda hodiť kráľovnú, deti, správcu, i jeho ženu a slúžku. Hneď nato vydala rozkaz, aby ich priviedli s rukami zviazanými za chrbtom.

Keď tam už všetci stáli a kati sa chystali hodiť ich do suda, na nádvorie nenazdajky vošiel kráľ. Začudovane sa spýtal, čo má znamenať to strašné divadlo. Nik sa mu však neodvážil povedať, čo sa tu robí, až napokon sa ľudožrútka rozzúrila a sama strmhlav skočila do suda. Hrozné plazy, ktoré tam kázala nahádzať, ju vo chvíli zožrali.

Kráľ sa preto jednostaj trápil, veď to bola jeho matka, ale pri utešenej žene a deťoch sa čoskoro upokojil.



Ponaučenie

Prečo si dáky čas nepočkať na manžela,

ak budúcnosť nám kynie skvelá

a čakať naňho stojí za to?

No celú večnosť driemať v zámku?

Kto by sa dnes dal na to -

storočie prežiť v spánku?



Z príbehu plynie však aj pravda taká,

že čaro manželstva sa nevytratí vekom.

Ak srdce nájde zaľúbenie v niekom,

nič nestratí, ak čaká.

No mládež sa do toho raja

so slepou vášňou ženie,

nuž vzdávam sa hneď skraja:

nechcem jej dávať poučenie.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9941-krasavica-v-spiacom-lese/