Dlhý nos

Dlhý nos (Rozprávka)

Bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačikov. Všetci boli bratia, lebo ich odlializo starej cínovej lyžice. V rukách držali pušky, pozerali rovno pred sebaa mali krásne červeno-belasé rovnošaty. Prvé, čo počuli na tomto svete,keď sa otvoril vrchnák škatule, v ktorej ležali, boli slová: „Cínoví vojaci!"

Takto zvolal malý chlapček a zatlieskal; dostal ich na narodeninya porozkladal si ich po stole. Vojaci boli rovnakí, ako keby si z oka vypadli: len jediný sa od ostatných trocha líšil. Mal iba jednu nohu, lebo ho odlialiposledného a už naňho nezvýšilo dosť cínu. Ale predsa stál na svojej jedinej nohe tak pevne ako ostatní na dvoch. A práve jemu sa prihodiloniečo nezvyčajné.

Na stole, kde chlapček vojakov porozkladal, bolo ešte veľa iných hračiek.

Ale najviac každého zaujímal pekný papierový zámok. Cez malé oblôčikybolo vidieť rovno do sál. Pred zámkom stáli stromčeky okolo maléhozrkadla, ktoré malo byť jazierkom. Na ňom plávali voskové labute. Všetkoto bolo krásne, ale najkrajšia bola malá bábika v zámockých dverách, tiežvystrihnutá z papiera. Mala však sukienku z najjemnejšieho batistu, hruď jejprikrývala úzka belasá stužtička a vpredu mala pripnutú ligotavú ružičku,veľkú ako jej tvár. Bábika vystierala obidve ruky, pretože bola tanečnica.

Jednu nohu mala zdvihnutú tak vysoko, že ju cínový vojačik vôbec nevidel.

Myslel si, že bábika je takisto jednonohá ako on.

,To by bola žena pre mňa!´ pomyslel si. ,Ale ona je veľmi vznešená, veď býva v zámku, a ja len v škatuli a tam nás je dvadsaťpäť. To nie je nič pre bábiku. No aj tak sa s ňou musím zoznámiť!' Potom si ľaholza tabatierku na šnupavý tabak, čo bola položená na stole. Odtiaľ totiž najlepšie videl malú, jemnú dámu, ktorá síce stála na jednej nohe, ale nestrácala rovnováhu.

Večer cínových vojačikov uložili do škatule a všetci ľudia v dome išli spať.

Teraz sa hračky začali hrať - na návštevy, na vojnu či na ples. Cínoví vojaciv škatuli štrngotali, lebo sa chceli hrať s ostatnými, ale nemohli otvoriťvrchnák. Tĺčik na orechy robil kotrmelce a krieda tancovala po tabuľke.

Bol tu zrazu taký hluk, že sa aj kanárik zobudil, začal sa s nimi zhováraťa ešte k tomu vo veršoch. Iba cínový vojačik a malá tanečnica sa ani len nepohli z miesta. Ona stála vzpriamená na prstoch, s rukami vystretými dopredu, a vojačik stál rovnako vytrvalo na svojej jednej nohe.

Ani na chvíľočku nespustil oči z malej tanečnice.

Práve odbilo dvanásť hodín, keď vtom cvak! a tabatierka sa otvorila.

No nebol v nej tabak, ale malý čierny škriatok.

„Cínový vojak," povedal škriatok, „staraj sa ty len o sebaa nepozeraj, kam nemáš!

"Ale cínový vojačik sa tváril, akoby to nepočul.

„Veď len počkaj do zajtra!" povedal škriatok.

Ráno, keď deti vstali, položili cínového vojačika na oblok. Či to už zavinilškriatok alebo prievan, oblok sa zrazu otvoril a cínový vojačik zletel doluhlavou z tretieho poschodia. Bol to hrozný pád; obrátil sa nohou nahor, dopadol na špicatú čiapku a zapichol sa bodákom medzi dlaždice.

Slúžka s chlapčekom hneď zbehli dolu hľadať ho. Ale hoci naňho takmer stúpili, nájsť ho predsa nevedeli. Ak by bol cínový vojačik zvolal: „Tu som!",ľahko by ho boli našli. Ale keďže bol oblečený v rovnošate, zdalo sa mu nevhodné takto nahlas zakričať. Zrazu začalo pršať, a pršalo čoraz hustejšie, pridávala sa kvapka za kvapkou, až sa spustil poriadny lejak.

Keď prestalo pršať, pribehli dvaja chlapci.

„Aha!" zvolal jeden, „tu je cínový vojačik! Mohli by sme ho pustiť dolu vodou!"

A tak urobili z novín loďku. Cínového vojačika postavili do jej stredu a pustili ho dolu kanálom. Obaja chlapci bežali popri ňom a radostne tlieskali rukami. Môj ty Bože! Aké vlny tam boli a aký prúd! Papierová loďka sa kolísala zboka nabok a občas sa zakrútila, až sa vojačik zatriasol.

Ale bol statočný, ani okom nemrkol, pozeral sa vzpriamene pred seba a pevne zvieral pušku.

Zrazu sa loďka dostala pod širokú lávku. Bola tam tma ako v škatuli, kde donedávna býval.

,Kam to idem? pomyslel si. ,Za všetko môže ten škriatok! Ach, keby tu aspoň so mnou v loďke bola bábika, to by mi ani táto tma neprekážala!

'Tu sa pred ním vynoril veľký potkan, ktorý býval pod lávkou.

„Máš cestovný pas?" opýtal sa ho.

„Ak áno, ukáž ho sem!"

Ale cínový vojačik zostal ticho a ešte pevnejšie zovrel pušku. Loďka plávala ďalej a potkan bežal za ňou. Ako len škrípal zubami a volal na drievka a slamky:

„Zastavte ho! Zastavte ho! Nezaplatil clo! Neukázal pas!"

Prúd bol čoraz silnejší. Cínový vojačik už videl za lávkou denné svetlo, ale počul aj šumivý zvuk, ktorý by naľakal aj toho najudatnejšieho vojaka.

Predstavte si, za lávkou sa voda z kanála rútila rovno do rieky. To bolo pre vojačika rovnako nebezpečné, ako pre nás spustiť sa dolu veľkým vodopádom.

Už bol tak blízko, že sa nemohol zastaviť. Loďka sa rútila ďalej. Úbohý cínový vojačik stál vzpriamene, ako len vedel. Nikto o ňom nemohol povedať, že sa bojí. Loďka sa tri - či štyrikrát otočila a naplnila sa vodou až po okraj, takže sa každou chvíľou musela potopiť. Cínový vojačik stál po krk vo vode a loďka sa ponárala hlbšie a hlbšie. Papier čoraz viac povoľoval. Voda vystúpila vojačikovi nad hlavu. Tu si pomyslel na malúk rásnu tanečnicu, ktorú už naisto nikdy neuvidí. A vtedy cínovému vojačikovi zaznelo v ušiach:

Len smelo, smelo, vojačik, smrť na teba čaká!

Tu sa papier roztrhol a vojačik začal klesať ku dnu. Ale vtom ho zhltla veľká ryba.

Ach, aká tam len bola tma! Bolo to ešte horšie než pod lávkou a navyše mu tam bolo veľmi tesno.

Vojačik bol však statočný, pokojne ležal v rybe a v ruke držal svoju pušku.

Ryba plávala ďalej, zrazu sa však začala metať na všetky strany, až sa napokon upokojila.

O chvíľu k vojačikovi preniklo trocha svetla, potom sa celkom vyjasnilo a ktosi zvolal:

„Cínový vojačik!"

To rybár chytil rybu, zaniesol ju na trh a predal.

Ryba sa dostala do kuchyne, kde ju slúžka prerezala nožom. Dvoma prstami chytila vojačika okolo pása a priniesla ho do izby. Všetci chceli vidieť hrdinu, čo sa plavil v bruchu ryby. Ale cínovývojačik na to príliš pyšný nebol.

Postavili ho na stôl a tu - predstavte si, ako zvláštne to niekedy chodí na tomto svete! - cínový vojačik sa ocitol v tej istej izbe ako predtým.Videl tu tie isté deti a na stole boli porozkladané známe hračky, okrem iných aj nádherný zámok s prekrásnou malou tanečnicou.

Ešte vždy stála na jednej nohe a druhú mala zdvihnutú do výšky. Aj ona bola statočná!

Cínového vojačika to dojalo a skoro by sa bol rozplakal cínovými slzami, ale to sa predsa nepatrilo. Pozrel sa na tanečnicu a ona sa pozrela naňho, ale nič si nepovedali.

Zrazu ho akýsi chlapček chytil a hodil do kachieľ. Nemal na to žiaden dôvod, takže to iste zavinil ten škriatok z tabatierky.

Cínový vojačik stál v prenikavom svetle a cítil strašnú páľavu, len nevedel, či je to od ohňa, alebo od lásky. A stratil už všetky farby. Nikto si ale už nebol istý, či sa mu zmyli ešte počas jeho dobrodružnej cesty a či od žiaľu.

Pozrel opäť na malú bábiku, ona pozrela naňho a vtom pocítil, že sa roztápa; ale naďalej statočne stál s puškou v ruke.

Tu sa otvorili dverea tanečnicu schytil prievan. Ako vzdušná víla vletela rovno do kachieľ, k cínovému vojačikovi. Vzbĺkla a už jej nebolo.

Cínový vojačik sa roztavil, a keď na druhý deň slúžka vyberala z kachieľ popol, našla tam namiesto vojačika malé cínové srdiečko. A z tanečnice zostala len jej ligotavá ružička, ktorá bola teraz od ohňa celá čierna.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9949-dlhy-nos/