Zlatovláska

Zlatovláska (Rozprávka)

Bol raz jeden veľmi, ale veľmi chudobný kováč. Voľakedy sa aj dobre mal, ale čože, keď sa mu remeslo zaseklo. Prišli zlé časy, žena a drobné deti len jesť pýtali. Vyšiel kováč celkom na mizinu, na celom bydle mal už iba sedem grajciarov. A vyhladované, vyziabnuté deti ešte len teraz začali mravčať, že by ony jedli. Oželel sa kováč a pod! Za tých posledných sedem grajciarov si kúpil povraz, že sa naň voľakde v hore obesí.

Príde do tej hory, vyhľadá si miesto a zahadzuje povraz na mocnú haluz vysokého stromu. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme jedna čierna panička a odhovára ho, aby to nerobil, že je to mrzko. Zarazil sa milý kováč, keď sa tu tak nič po nič zjavila, a poberal sa ďalej.

Len čo urobil niekoľko krokov, zase sa oželel a prehadzoval už povraz cez haluz. Akoby z neba spadla, zas tu bola tá panička a odhovárala ho. Pokrútil hlavou, videlo sa mu to i tak i netak, a len stál ako prikovaný. Keď panička zmizla, zase sa mu len postavila pred oči celá jeho bieda. I veru znova si pripravil povraz na haluz.

Tu sa panička postavila rovno pred neho a rečie mu:

„Nevešaj sa, kováč, nevešaj! Pomôžem ti v biede. Dám ti bohatstva, koľko chceš, ak mi sľúbiš, o čom doma nevieš."

Ej, nuž čože to môže byť, o čom by som v mojom pustom dome nevedel? To bude akiste len dáka pletka! hútal si kováč. A prisľúbil paničke, čo žiadala, len nech mu pomôže z biedy. Ona mu hneď nasypala plnú kapsu peňazí a zlata.

„Tu máš," hovorí, „čo som ti sľúbila. A po to, čo si sľúbil ty mne, si prídem o sedem rokov!"

Vtom zmizla, akoby ani nebola, a obohatený kováč sa pobral domov.

Prišiel celý natešený a rozložil bohatstvo po stole. Tu radosť nad radosti! Milá žena sa len tak usmievala na ten cink-blink a bežala hneď nakúpiť jedenie. Vyhladované deti skákali od radosti a chválili sa, ako sa najedli až po hrdlo. Ale potom prišla reč aj na to, ako otec k tomu bohatstvu prišiel.

„Pletka, nestojí to ani za spomenutie," hovoril kováč. „Sľúbil som len to, o čom doma neviem."

Nedá sa ani vypovedať, ako sa žena preľakla. Lebo práve pocítila dieťa pod srdcom.

„No, veď si mi urobil!" rečie mu. „Veď si ty vlastné dieťa zapredal, a to ešte skôr, ako sa narodilo!"

Zľakol sa aj kováč, ale čo mal robiť? Slovo dal, od slova už ustúpiť nemohol. Dobre. Kováčka onedlho porodila krásne, utešené dievčatko. Malo zlaté vlasy a na čele zlatú hviezdu, a tak ho inak ani nenazývali, len Zlatovláska. Rodičia si ju opatrovali a vychovávali, ako najlepšie mohli. Ale zakaždým im stislo srdce, keď si pomysleli, že je aj ich, aj nie ich.

O sedem rokov, presne v tú hodinu, keď sa Zlatovláska narodila, zahrmel pod kováčovými oblokmi čierny koč a z koča vystúpila panička. Oznámila kováčovi, prečo prišla, a dievča posadila k sebe do koča. S plačom a horekovaním ich všetci domáci vyprevádzali na koniec dediny. Chceli ísť ešte ďalej, ale panička im nedovolila. Plačky sa vrátili domov a smútili za utešeným dievčaťom, akoby ho už nikdy viac nemali vidieť.



Čierna panička a utešené zlatovlasé dievčatko leteli na čiernom koči pustými poľami, hustými horami, až zastali v jednom krásnom, veľkom zámku. Panička voviedla dievčatko do zámku, povodila ho po deväťdesiatich deviatich izbách a potom takto preriekla:

„Ty tu budeš, dievka moja, prebývať. Týchto deväťdesiatdeväť izieb mi budeš opatrovať a riadiť. Môžeš sa prechodiť po všetkých a bývať, v ktorej sa ti zapáči. Ale tamto do tej stej izby ani nenakukni, lebo zle pochodíš! O sedem rokov sa zase uvidíme, do tých čias sa dobre maj!"

Ako to vyriekla, zmizla. Za celých sedem rokov nebolo o nej ani chýru ani slychu! Za tých sedem rokov si naša Zlatovláska prebývala pokojne v zámku. Prechádzala sa po deväťdesiatich deviatich izbách, vymetala, riadila a čistila ich, že sa všetko ligotalo ako zlato. A do tej stej ani nenakukla, hoci ju to dosť mrzelo a tu i tu nedalo ani spať. Keď prešlo sedem rokov, panička sa vrátila.

„No, či si nenakukla do poslednej izby?" spýtala sa Zlatovlásky. A Zlatovláska odpovedala, že nie.

Panička bola spokojná, lebo vedela, že Zlatovláska tú poslednú izbu naozaj nevidela. Potom jej zas len to isté nakázala a znova zmizla na sedem rokov.

Prechodí sa naša Zlatovláska po deväťdesiatich deviatich utešených svetliciach, prechodí sa a riadi ich, aby boli čisté ako zrkadlo. Rok za rokom sa jej míňa ako vo sne. Keď sa raz, už ku koncu týchto siedmich rokov, prechodí a myslí si, ako ju panička pochváli za krásne svetlice, počuje zrazu utešenú hudbu. Vyhrávala v tej poslednej izbe. Zlatovláska poskočila ako srnka a už bola pri dverách. A hudba ešte len teraz milo, utešene zaznela. Ona pritlačila kľučku a šuch! Už bola dnu. V tej stej izbe sedeli za stolom dvanásti zakliati ľudia. Sedeli práve tak, ako si zasadli vtedy, keď ich zakliali. Za dverami stál ešte jeden a ten preriekol k Zlatovláske:

„Zlatovláska, pre všetko na svete, neprezraďže, čo si v tejto izbe videla! Čo by panička čo s tebou robila, taj do hrdla! Lebo ak len mukneš, na večné veky budeš nešťastná a aj my tu ostaneme navždy zakliati!"

S tým všetko zanemelo a Zlatovláska zjašená, nastráchaná vybehla von.

Ani nezbadala, iba keď už stála pred ňou čierna panička. Už popredku vedela, že Zlatovláska videla tú poslednú izbu. Pohrozila jej prstom a riekla:

„Zlatovláska, Zlatovláska, čo si to urobila! Veď si ty nazrela do stej izby! Povedz, čo si tam videla."

Ale milá Zlatovláska, že nič a nič, tajila do hrdla. Keď to nešlo podobrotky, panička jej hrozila i tak i tak. Ale Zlatovláska len tajila a tajila. Naostatok povie tá panička:

„Ak mi nepovieš, čo si videla v tej izbe, hodím ťa do studne a onemieš!"

Naozaj ju hodila do hlbokej studne a tak jej počarila, že sa nemohla zhovárať s nikým iným na svete, len s čiernou paničkou.

Keď sa Zlatovláska v tej studni trochu spamätala, videla, že leží na piesočine. A div divúci, popod zem sa jej ukázal akýsi priechod. Šla tým priechodom, až pekne vyšla na jednu utešenú lúku. Na tej lúke potom ostala, jahodami a korienkami sa živila. A čierna panička sa aj tam častejšie ukázala a zakaždým ju prosila, aby len povedala, čo videla v izbe. Ale Zlatovláska nikdy nič nepovedala.



V tom okolí poľoval raz mladý kráľ. Ako tak poľoval, prišiel až na lúku a našiel tam krásnu Zlato vlásku spať na pažiti. Díval sa na ňu, díval a nemohol sa vynadívať, kde sa tam vzala taká nevídaná krása. A čím viacej sa díval a čudoval, tým väčšmi sa mu páčila. Napokon si umienil, že ju zobudí, odvedie domov a vezme za ženu, nech by ľudia čokoľvek na to hovorili.

I zobudil ju tíško a spytuje sa, kto je a odkiaľ. Ale ona nemohla nič povedať. Myslel si, že sa ho len naľakala, alebo že sa hanbí. Opýtal sa jej, či by nešla s ním na jeho zámok. Na to už aspoň hlavou pokývala, že nedbá. Vzal ju teda mladý kráľ na svoj zámok, dal ju pekne poobliekať a kamsi-čosi, ako si umienil, tak aj spravil: zosobášil sa s ňou.

Zlatovláska nemohla hovoriť ani potom, ale mladý kráľ ju aj tak mal rád a žil s ňou šťastne a pokojne. Asi o rok sa blížila k pôrodu, a tu, akoby nič dobré netušila, bola čoraz smutnejšia a zarmútenejšia. Deň pôrodu aj prišiel a ona porodila utešeného chlapca so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Kto mu bol radšej ako kráľ? Dal hneď zvolať všetkých okolitých pánov na hostinu, aby sa s ním radovali. Ale jeho veľká radosť sa obrátila na veľký zármutok. A to ako? Poviem vám.

V noci sa Zlatovláske zjavila zase čierna panička a hrozila jej, že ak nepovie, čo videla v tej poslednej izbe, tak jej toho zlatovlasého chlapčeka zadrhne. Zlatovlásku prejal mráz, zatriasla sa na celom tele ako osika, ale mlčala.

„Ešte pritom aj sama zle pochodíš!" vyhrážala sa panička.

Ale Zlatovláska ani slova!

Tu panička utešeného chlapčeka zaškrtila. Zlatovláske pomazala ústa krvou a zmizla.

Nedá sa vypovedať, ako sa všetci vyľakali, keď ráno našli chlapčeka mŕtveho. Kráľ iba zbledol od ľaku a žiaľu. Hľadali potom po celom zámku a prísne sa dozvedali na všetky strany, kto to urobil.

Ale nedozvedeli sa nič. Zlatovláska mala ústa krvou pomazané, nuž veru sa začalo povrávať, že si chlapčeka nebodaj sama zmámila. A ona, nevinná, nemohla preriecť ani slova na svoju obranu. Podajedni ju aj na smrť odsudzovali, že si to vraj zaslúži. Ale kráľ všetko prehliadol i prepočul a žil s ňou pokojne ako predtým, lebo ju mal rád.

O rok nato porodila Zlatovláska dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Kráľ sa ešte len teraz zaradoval! A aby sa nestalo nešťastie, dal na noc postaviť veľkú stráž do tej izby, kde ležala Zlatovláska.

Ale to všetko nepomohlo, lebo panička strážcom tak počarila, že pospali ako drevá. Potom sa postavila pred Zlatovlásku.

„Veď ja uvidím," hrozila, „či sa už raz dozviem a či nie, čo si videla v tej ostatnej izbe! Vidíš, umrieť ti už tak či tak! Keď ti teraz dieťa zmámim, kráľ ťa dá upáliť!"

Ale Zlatovláska neriekla nič ani na tieto hrozby, mlčala ako kameň. Čierna panička dievčatko zadrhla. Zlatovláske pomazala ústa krvou a zmizla.

Ráno našli dieťa mŕtve a stráž nevedela ani len to, že by v tej izbe bolo voľačo zašuchotalo.

Kráľ sa náramne rozhneval, že sa na jeho dvore dejú také neprávosti. A dal ešte prísnejšie vyhľadúvať, ako sa to mohlo stať a kto to mohol urobiť. Ale na nič sa neprišlo. Naveľa začali už všetci zjavne hovoriť, že dieťa nemohol zmámiť nikto iný, iba sama kráľovná. Veď pri nej nik nebol a hľa! - aj ústa má krvavé. A že je to čudo, čo nevie prehovoriť slova. Takéto reči pohli napokon kráľa k tomu, že Zlatovlásku sám odsúdil na smrť.

Za mestom mali nešťastnú Zlatovlásku upáliť. Už ju vyviedli von. Už ju aj priviazali k stĺpu. Už pod ňou podpaľovali drevo a všetok ľud sa na to díval. Vtom zahrmí pomedzi ľudstvo čierny koč a zastane pri Zlatovláske. Z koča vystúpi čierna panička a vraví:

„Vidíš, že sa moje slovo splnilo: tak či tak je s tebou koniec. Povedz mi už aspoň teraz, čo si videla v tej ostatnej izbe na mojom zámku."

Ale Zlatovláska mlčala. Čo ako panička do nej dotierala, nevyjavila ničového nič.

Keď už dym a plamene šibali až k Zlatovláske, vtedy sa ako zázrakom čierna panička premenila a tvár jej obelela. Hneď kázala oheň zaliať, že je Zlatovláska nevinná. A pretiekla k nej:

„Je to tvoje i moje šťastie, že si nič neprezradila. Tým si vyslobodila aj mňa, aj tých dvanástich, čo si ich videla v tej ostatnej izbe. Keby si bola vyjavila, bola by si na večné veky zatratila aj seba, aj nás!"

S tým - ani nevedno ako - podala jej živé obidve deti a sama zmizla na koči ako vo víchre.

V tej chvíli začala Zlatovláska hovoriť a vyrozprávala všetko, ako sa jej vodilo od samého začiatku. Kráľ nechcel veriť vlastným očiam a ušiam. Ale už to bolo raz tak, a nie inak. Nevedel, čo má od radosti robiť: či zlaté deti chytať, či svoju Zlatovlásku objímať a prosiť, aby mu odpustila, že jej i on narobil toľko strachu. Potom si ženu i deti zaviedol do zámku a žili si ešte len teraz v pokoji, a to i s jej otcom kováčom, ktorého potom vyhľadali a prijali k sebe aj s celou rodinou.