Svetovládny rytier

Svetovládny rytier (Rozprávka)
Bol raz jeden už obstarný kráľ a ten mal troch synov. Ako dobrý otec bol by z nich rád vychoval čo najsúcejších šuhajov. Povolal najmúdrejších ľudí z celej krajiny, aby mladých princov učili a cibrili vo všetkom, čo im treba vedieť. Ale tí veru nemohli z milých princov nič vykresať - a ako prišli, tak jeden za druhým zanechali kráľovský palác. Neborák otec nad tým veľmi smútil, lebo predvídal, že synovia pre nespôsobnosť ľahko utratia celé kráľovstvo a budú navždy nešťastní.

Takto sa deň po dni trápil v myšlienkach. Len sa raz strhol veľký hrmot, takže sa od toho zatriasol celý palác. Kráľ beží von, čo sa to robí, a tu vidí naprostred dvora pekného ozbrojeného rytiera na koni. Rytier zosadol a poberal sa rovno ku kráľovi, ktorý ho veľmi vďačne prijal.

Rytier sa nechcel zdržiavať, ale hneď oznámil, prečo prišiel.

„Počúvam, že máte troch synov, ktorých sa vám dosial nepodarilo vycibriť. Ak sa vám páči, prepusťte mi jedného, hoci toho najmladšieho. Uvidíme, či bude z neho dačo."

Kráľ s radosťou privolil, lebo sa úfal, že sa syn pri takom riadnom rytierovi môže predsa čo-to podučiť. Len to sa mu nevidelo, že si nevyvolil zo starších, ktorí sa mu predsa zdali trocha súcejší.

Rytierovi bolo jedno, či ten, či ten, a tak si zvolil najstaršieho. Odobral sa od kráľa, syna pojal za ruku a vyviedol na dvor, kde ich čakal pyšný tátoš. Vysadli obaja naň a rytier zavolal ešte kráľovi:

„O rok ti ho donesiem!"

Bodal tátoša a ten sa schytil do skoku, že sa od toho celý palác poznove otriasol. Čosi-kamsi prileteli do rytierovho zámku, ktorý sa len tak ligotal od zlata, striebra a drahých kameňov. Rytier povodil princa po všetkých izbách, poukazoval mu všetky znamenité veci a nakoniec povedal:

„Toto bude teraz ako tvoje, môžeš s tým robiť, čo chceš. A máš tu aj všelijaké zábavky, aby ti nebola dlhá chvíľa. Nijakú inú prácu nebudeš mať, môžeš sa jednostaj len hrať a zabávať. Ale na konci roka mi prichystaj takú večeru, čo ju zavoniam na pol míle. Ja teraz musím odísť do sveta a neuvidíš ma celý rok. Ale po roku ma istotne čakaj! A keď statočne vykonáš, čo ti kážem, uvidíš, akú ti spravím pamiatku. No tak teraz zbohom a zostaň zdravý!"

Milý rytier odišiel. Princ ostal v utešenom paláci, kde chodil z izby do izby, preberal sa v drahých veciach a krátil si čas všakovakými zábavkami. Rok sa mu prešvihol ako nič a on sa čudoval, keď mu sluha pripomenul, že zajtra čakajú rytiera domov. Tu mu už bolo aj trochu prineskoro vystrojiť tú večeru. Ale on sa pousiloval a spravil ju tak, ako najlepšie vedel.

Zrazu v paláci zahrmelo. Rytier zosadol z tátoša a pobral sa rovno k princovi.

„Súci si ty šuhaj," rečie mu, „už na pol míle sa mi kýchlo od tej vône."

Len čo sa poskladal, hneď si sadol k prikrytému stolu a dal sa do chutnej večere. Keď už vyprázdnil všetky zlaté a strieborné misy, vstal a obrátil sa k princovi:

„No, syn môj, statočne si sa zadržal, zaslúžiš si odmenu. Naber si z tých drahých vecí, koľko len chceš, ja ťa odprevadím k otcovi a na ceste ti spravím ešte inakšiu pamiatku!"

Milý princ bral a pchal do vriec čo najkrajšie veci, koľko sa mu len páčilo. Vtom zadupotal na dvore tátoš a rytier zavolal na princa:

„Poď a sadaj! A čo si si tu nabral, o to nemaj starosť, to ti popredku dopravím k otcovi."

Vyšvihli sa na tátoša a leteli, až došli na jednu peknú lúčku. Tu tátoš zastal. Zosadnú dolu a rytier povie princovi:

„Kľakni si na zem a prilož ucho k samej zemi!"

On tak urobil a počúval, počúval.

„Čože vidíš a čo počuješ?" opytuje sa ho rytier.

Milý princ vyskočil s veľkou radosťou a vraví:

„Videl som všetko, čo sa vo svete robí. Aj môjho otca a bratov, ako sa v tých veciach preberajú, ktoré som si u teba nabral."

„No teda: budeš takým rytierom, ktorý bude vedieť všetko, čo sa na svete robí. To budeš mať odo mňa pamiatku. A teraz poďme rovno k tvojmu otcovi."

Tátoš sa s nimi poznove vychytil a letel. Zhrmel až v kráľovskom paláci, kde ich otec a bratia privítali s veľkou radosťou.

Otec sa rytierovi poďakoval a zdržiaval ho, aby sa u nich pobavil.

„Čas ma súri," povie nato rytier, „ale ak sa vám páči, prepusťte mi na jeden rok i toho stredného."

Kráľ na to veľmi rád pristal a rytier pojal hneď za ruku stredného syna. Vysadli na tátoša a zaleteli do rytierovho zámku.

Tu ho rytier povodil po všetkých izbách a poukazoval, kde aká drahá vec. Zveril mu to všetko pod opateru na celý rok, aby si to podľa vôle prezeral a s všelijakými hračkami sa zabával. Ale na konci roka aby mu takú večeru prichystal, čo mu už na míľu zavonia. Keď to vykoná, dostane hojnú odmenu. S tým mu podal ruku, sadol na tátoša a letel do sveta.

Princ, tak ako jeho starší brat, nič inšie nerobil, len sa prechodil z izby do izby, preberal sa v tých drahých veciach a krátil si čas zábavkami. Na konci roka sa chytil prípravy večere a dobre sa mu podarila, lebo voňala na míľu zeme.

Rytier prihrmel, a len čo sa zložil, sadol k prichystanému stolu a večera sa mu páčila. Po večeri vstal a obrátil sa k princovi:

„No, syn môj, statočne si sa zadržal. Za to ti chcem spravit na celý život pamiatku a potom ťa odprevadím k otcovi."

Potom mu kázal tiež, aby si nabral z jeho vecí, čo sa mu len páči, a že to on všetko popredku vypraví k jeho otcovi.

Vysadli na tátoša a leteli dlho, až k veľkému moru. Tu na brehu tátoš zastal. Obaja zosadli a postavili sa na samučičký kraj. Rytier vytiahol z vrecka tri dukáty, zahodil ich ďaleko do mora a kázal princovi, aby skočil do vody a doniesol mu tie dukáty naspäť. Princ sa na neho podíval, či to naozaj, a či len žartuje. Ale milý rytier to veru myslel naozaj. Keď sa princ zdráhal, rytier vytiahol meč a zašibrinkoval mu nad samou hlavou. Vraj mu ju, ak neposlúchne, zaraz zotne. A tak mu môže byť jedno, či zhynie takto, či tak.

Voľky-nevoľky skočil milý princ do mora. Ako sa len začudoval, keď zbadal, že nie je vo vode, ale na suchom. Okolo neho všade tiekla voda, a on stál na suchu, a na ktorúkoľvek stranu sa pohol, voda mu všade ustupovala. Šťastlivo našiel aj tie tri dukáty a vyniesol ich na breh.

„No vidíš," ohlásil sa rytier, „čo si sa mal báť? Od týchto čias budeš takým rytierom: kdekoľvek budeš bojovať a trafí ťa naháňať nepriateľ, prejdeš cez vodu suchý. Ale kto sa pustí za tebou, každý vo vode zahynie. To budeš mať odo mňa pamiatku. A teraz poďme k tvojmu otcovi!"

Keď došli do kráľovského paláca, všetci im vybehli v ústrety a natešený otec sa nevedel rytierovi dosť naďakovať, že má takú starosť o jeho synov.

„Malá starosť," povie na to rytier. „Ak sa vám páči, prepusťte mi do roka aj toho najmladšieho."

„Vezmite ho, vezmite," odpovedal kráľ, „veľmi rád vám ho prepustím. Bárs by sa vám pošťastilo vykresať niečo najmä z tohto netrebáka."

Rytier nedbal, či je taký alebo taký, len keď mu ho dali.

Veď mi tento môže byť ešte inak poruke ako tí dvaja, myslel si.

Hneď sa vyšvihli na tátoša, rytier pokýval rukou a čosi-kamsi stáli na dvore jeho zámku.

Ako zosadli, viedol rytier princa do utešených svetlíc a ten si dobre oči nevyhľadel na kráse tých všakových drahých a nevídaných vecí.

„No, syn môj," ohlásil sa rytier, „tu nebudeš inšie robiť, len tieto vzácne a pekné veci obzerať a s týmito hračkami sa zabávať. To bude tvoja jediná práca. Ale to ti nakladám, aby si ma na konci roka, keď sa azda šťastlivo navrátim, čakal s takou večerou, čo ju zavoniam na dve míle od zámku. Ak mi to statočne vykonáš, spravím ti ešte inakšiu pamiatku ako tvojim bratom."

S tým sa od neho odobral, vysadol na tátoša a hybaj do sveta!

Deň za dňom letel princovi ako nič. Ani nevedel, kde sa vzal, tu sa vzal koniec roka. Tu si vysúkal rukávy a začal chystať večeru.

Keď rytier zahrmel na dvore, bolo už všetko hotové. Ešte len vkročil do dverí, už chválil dobrého kuchára, že tá vôňa zašla až na poltretej míle. Hneď si sadol k stolu a s veľkou chuťou pojedol všetko do akomačného maku. Po večeri vstal a obrátil sa k princovi:

„No, statočne si sa zadržal, takúto večeru ešte nepamätám. Za to ti spravím večitú pamiatku."

Hneď obaja vysadli na tátoša a pustili sa v tú stranu, odkiaľ prišli pred rokom.

Leteli, leteli zadlho, až prišli na tú istú peknú lúčku, kde sa boli zastavili aj s najstarším bratom. Tu tátoš postál a bol veľmi smutný, lebo vedel, čo sa má stať. Rytier horko-ťažko zosadol dolu a kázal princovi, aby zišiel aj on. Ten rezko zoskočil a rytier k nemu prehovoril:

„Syn môj drahý, ja už ďalej nevládzem. Sily ma celkom opúšťajú, musím už zomrieť. Nemám nikoho takého, komu by som zveril zámok so všetkým bohatstvom, čo je v ňom. K tomu aj tohto verného koníka, ktorý so mnou prestál toľké nebezpečenstvá. Toto všetko oddávam tebe do moci, odteraz ty budeš pánom nad tým všetkým."

Tu sa obrátil k smutnému tátošovi, potľapkal ho ostatný raz a prikázal mu, aby aj novému pánovi slúžil tak verne ako jemu. Potom zas hovoril princovi:

„Ty s pomocou tohto koníka a s týmto mečom, ktorý som mal vo dne v noci opásaný a ktorý teraz tebe porúčam, staneš sa najslávnejším rytierom. Môžeš s ním vybojovať celý-celučičký svet. Ale to ti povedám, daj si naň veľký pozor! Lebo ak by ti ho dakto odpásal, naskutku skamenieš."

To keď preriekol, odpásal si meč a podal ho princovi. Len čo mu ho podal, v tom okamihu starý rytier spadol na zem a dokonal.

Čo tu robiť? premýšľal mladý rytier. Ako ho pochovať, keď tu niet nijakej pomoci? A kde ju hľadať, či doma, či v rytierovom zámku?

Ale nevidelo sa mu vrátiť domov s takým smútkom a povedať, že rytier nie je ešte ani pochovaný. Vysadol na tátoša a šiel naspäť do zámku. Pojal so sebou ľudí a s ich pomocou pochoval starého rytiera na tej utešenej lúčke pod stromom, ktorý stál v prostriedku. Keď už boli s hrobom celkom hotoví, mladý rytier vypravil poddaných naspäť s rozkazom, aby zámok, už teraz jeho, držali v dobrom poriadku, až kým sa doň nevráti.

S tým letel domov, a keď zhrmel naprostred dvora, celý palác sa zatriasol. Vyšiel otec aj so staršími synmi. Najprv sa zľakol, kde mu ostal syn, keď sa vrátil len sám rytier. Ale keď kročil bližšie, videl, že je to jeho syn. Prvá otázka bola, prečo neprišiel aj rytier, prečo ostal doma. Syn mu vyrozprával, čo a ako sa stalo, nad čím sa jeho otec i bratia veľmi zarmútili. A keď im ďalej vykladal, že starý rytier poručil svoj zámok so všetkým bohatstvom jemu, veľmi sa čudovali a bratia mu to šťastie závideli.

Vošli dnu a tu otec vzal hneď všetkých troch pred seba:

„Nože mi už teraz ukážte rad-radom, čo sa tam ktorý z vás za rok naučil," Lebo tí dvaja, čo ako sa ich vypytoval, nechceli nič vyjaviť, kým sa nevráti aj najmladší. Ako to otec vyriekol, tu sa každý odťahoval, nikto nechcel začať. Dvaja starší len toho najmladšieho ponúkali, aby začal on.

„Po staršom do mlyna," povie on na to, „ja najmladší ostanem napokon."

Voľky-nevoľky pribral sa k reči najstarší:

„Ja som taký rytier, keď priložím ucho k zemi, počujem a zviem všetko, čo sa kde robí."

Nato sa ohlásil stredný:

„A ja som taký rytier, že kdekoľvek pôjdem cez vodu, všade sa mi voda bude odstupovať a ja prejdem po suchom."

„Čože je to všetko!" zvolal najmladší. „Ja som taký rytier, čo týmto mečom a s pomocou svojho tátoša vybojujem celý svet. Aj ho musím vybojovať!"

Ako to bratia počuli, ešte väčšmi sa napajedili, a keby mohli, neviem, čo by mu spravili.

Za čas žili potom všetci traja doma.

Otec teraz najradšej videl toho najmladšieho a to tí dvaja nemohli strpieť. Dohovorili sa, že si pôjdu inde hľadať šťastie. Odobrali sa od otca a matky. Po bratovi sa ani neobzreli, ale sa mu zle-nedobre zastrájali, že sa na ňom vyvŕšia. A tak sa pobrali do širokého sveta.



Na začiatku cesty nerozprávali o inšom, len o tom svojom bratovi. Radili sa, ako by ho mohli pripraviť o to, čo má, a pokaziť mu všetko šťastie. Pritom len stúpali ďalej, a kde prišli k otcovým poddaným, všade ich ako kráľovských synov prijali a opatrili potrebnými vecami. Kým neprišli na hranicu, chodili sami dvaja, ale tu si už vzali k sebe dakoľko chlapov, aby vraj mohli bezpečnejšie cestovať v cudzom svete.

Nuž hádam dobre - ale ktohovie!

Ako už boli v druhej krajine, nesprávali sa tak ako vo vlastnom. Priveľmi si zakladali na tom, že sú oni rytieri, že oni môžu to i to. Kde prišli, nie že by sa držali ticho a poriadne, ale trápili a mordovali ľudí, keď im niečo nechceli urobiť po vôli alebo keď sa zdráhali dať, čo od nich driapali. Túlali sa sem i tam a pritom veľa dedín vyplienili, vypálili a na mizinu doniesli.

Toto zbojstvo sa im darilo za dlhý čas.

Ale tu sa dostala ponosa do uší samého kráľa tej krajiny, akú škodu robia tí zbojníci. Ubiedení ľudia prosili, aby ich dali pochytať a vykántriť. Kráľ naskutku vydal rozkaz, aby sa vojsko prichystalo a vyplienilo tých lúpežníkov. Ale tých dvoch driečnych vtákov aby lapili živých a priviedli k nemu.

Ako tí dvaja počuli, že kráľ poslal proti nim veľké vojsko, mladší hneď vedel, čo urobiť. Zabrali sa k jednej veľkej rieke a postavili sa na breh. Nezadlho došli kráľovskí vojaci a mysleli si: Čože je to proti nám, taká hŕstka! Tých my ľahko pohádžeme do vody.

Ale keď prišlo na bitku, dvaja bratia skočili popredku do vody a za nimi celá tá zberba. Prešli suchí až na druhý breh, ani len kvapka vody sa ich nechytila. Kráľovské vojsko to videlo a hneď sa pustilo za nimi. Ale voda bola hlboká a všetci sa tam potopili.

Tí na druhom brehu sa od radosti smiali a ujúkali. Ale šťastie im neslúžilo dlho. Kráľ hneď poslal druhé vojsko a to ich nenazdajky, práve keď plienili jednu dedinku, celkom obkľúčilo, že nemohol uvrznúť ani jeden. Všetkých priviedli pred kráľa a tých dvoch oplanov popredku.

Ako ich kráľ zazrel, hneď sa spýtal, kto sú a skadiaľ prišli. Oni odpovedali, že sú synovia toho a toho kráľa a že sa vybrali hľadať si šťastie v druhých krajinách.

„Nuž takto si vy chcete nájsť šťastie?" zvolal nahnevaný kráľ. „Že by ste boli kráľovskí synovia, to vám neverím! Kráľovskí synovia by nemohli urobiť, čo ste vy poparatili. Už váš pohľad a celé vaše oblečenie prezrádzajú, že ste zbojníci. Preč s vami do chládku! A o krátky čas, keď sa skončí nad vami súd, budete visieť."

V tú noc po tom dni, čo sa toto stalo s dvoma bratmi, prisnil sa ich otcovi doma, už nad samým ránom, veľmi smutný sen o synoch. Všetko sa mu tak snilo, ako to s nimi naozaj bolo. Skočí na nohy a ide k najmladšiemu synovi, ktorý ešte tuho spal. Priblížil sa k jeho posteli a chvíľku sa na neho díval, lebo syn strašne škrípal zubami. Potom ho zobudil a vyrozprával mu svoj sen.

„Taký istý sen som mal aj ja." odpovedal syn. „Nemôže byť teda pochybnosti o jeho pravdivosti. Otec môj drahý, ja sa musím vybrať na cestu a pomôcť tým nešťastníkom."

Otec nemal vôľu pustiť ho od seba. Obával sa, že aj on pochodí tak nešťastlivo. Ale ten sa nedal odstrašiť. Rozkázal, aby mu osedlali tátoša a prihotovili, čo treba na cestu.

O chvíľu zadupotal na dvore tátoš. Otec sa plačky odoberal od syna.

„Oj, otec drahý," tešil ho syn, „nemáte sa o mňa čo báť. Kým mi tento meč zvoní po boku, nesmie sa ma nikto ani len dotknúť."

S tým sa vyšvihol na tátoša a letel, akoby ho vystrelil. Nikde sa nebavil, len mieril rovno k tomu kráľovi, kde boli zajatí jeho bratia.

Ako sa blížil k mestu, videl hromadu ľudí vo veľkom kolese. Uprostred sedel kráľ, naboku jeho bratia, už odsúdení na smrť, a pri nich kat. Videl on, že je s bratmi naozaj zle. Popchol tátoša, a akoby z neba spadol, postavil sa pred samého kráľa. Bratia len oči otvárali, lebo ho zaraz poznali a hneď aj ukazovali veselšiu tvár.

Mladý rytier pozdravil kráľa, ako sa svedčí, a prosil ho, aby bratom odpustil a daroval im život, že je on ten a ten, ich vlastný brat.

„Veď keby prišli po rytiersky a po kráľovsky tak ako ty, aj ja by som ich inakšie privítal. Ale keď mi toľko škody narobili a toľko ľudí pobili, čo inšie si zaslúžia ako smrť?" hovoril kráľ.

„Škodu ti trojnásobne vynahradíme," odpovedal rytier, „ale mojim bratom musíš darovať život."

„Nikto ma neprimusí!" zvolal nahnevane kráľ. „A na tvoju smelú reč ich dám hneď zoťať."

Ako to mladý rytier počul, zvrtol sa s tátošom a ťal jeho vojakov jedného po druhom. Nikto sa mu nemohol postaviť, ani sa neosmelil.

„Dosť, dosť!" zvolal naľakaný kráľ.

Hneď mu bratov prepustil a ukázal mu vľúdnejšiu tvár. Napokon sa celkom spriatelili a kráľ ich zavolal do svojho paláca. Ako ta prišli, hneď sa vystrájala veľká hostina a všakové zábavy, kde si dobre poskočili najmä dvaja bratia po toľkom strachu.

Keď už bolo po všetkom, pekne sa s kráľom rozlúčili a vyšli z mesta. Tu ten najmladší zastavil bratov a spýtal sa ich, či ho chcú vo všetkom poslúchať a jeho radu nasledovať, že ich na ďalšej ceste vezme pod svoju ochranu a urobí šťastnými. Bratia teraz už celkom inak zmýšľali, ako keď vyšli z domu. Zmúdreli vlastným nešťastím. Kľakli na kolená a prisahali bratovi, že si ho chcú ctiť a vážiť ako vlastného otca a že vždy budú dbať na jeho dobré rady.

„No tak teda," odpovedal najmladší brat, „teraz pôjdete pekne so mnou!"

A tak sa pobrali všetci traja spolu a šli cez mnohé slávne mestá a kráľovstvá. Kdekoľvek prišli, všade ich radi a vďačne prijali, lebo neboli nikomu na škodu, ale každému na dobrej pomoci. Najmä najmladší brat, kde sa len obrátili, všade zanechal po sebe krásnu pamiatku svojimi slávnymi a hrdinskými skutkami. Keď už schodili mnoho krajín, dostali sa raz do jedného kráľovského mesta, a tu sa veľmi čudovali, že je celé obtiahnuté čiernym súknom. Zosadli v hostinci a spytovali sa, čo znamená ten smútok. Tu im hostinský rozpovedal, že blízko mesta býva veľký drak s troma hlavami, ktorému musia dať každý týždeň jedného mládenca alebo dievčinu. A že ráno prichodí rad na kráľovu dcéru, ktorú všetci radi vidia pre jej krásu i dobrotu. Preto je celé mesto v takom smútku.

„Keď je tak," povie na to mladý rytier, „choďte a povedzte kráľovi, že je tu taký šuhaj, čo oslobodí jeho dcéru od toho pažravca."

„Dajte si pokoj!" ohlásil sa ktosi zboku. „Bolo tu dosť rytierov, ktorí sa vám bezpečne mohli rovnať. Osmelili sa biť s drakom, lebo sa úfali, že dostanú za ženu tú krásnu princeznú. Ale ani jeden sa nevrátil, všetci tam zahynuli."

„No len vy choďte," posielal ich rytier. „Povedzte, že sa znova našiel taký, čo chce za ňu umrieť. Ale že sa smrti tak ľahko neúfa, lebo víťazstvo drží ako v hrsti."

Hneď sa rozbehlo viacej takých, čo sa úfali hojnej odmene, a oznámili kráľovi to posolstvo. Po chvíli sa vrátili s odpoveďou, že by kráľ a jeho dcéra radi videli toho odvážneho rytiera, a preto aby sa mu neťažilo prísť do kráľovského paláca. Mladý rytier sa vyšvihol na tátoša a priletel do kráľovského dvora, kde mu kráľ s dcérou a všetci ostatní vyšli naproti. Každý obdivoval jeho peknú postavu. Sám kráľ sa nevedel vynadívať na jeho utešenú, čistú tvár i na celý oblek, ktorý stál na ňom, akoby ho ulial. Hneď ho uviedol do svojho paláca, znamenite uhostil a na noc zadržal u seba.

Keď zrána slnko vychodilo, vysadili princeznú do koča. Neborká až tak omdlievala od veľkého strachu. Rytier sa niesol na tátošovi a kráľ s náramným ľudstvom šli za nimi. Srdce každému mocne klopalo. Koč zastal pred jednou kaplnkou a princezná vošla do nej. Rytier bez strachu chodil okolo kaplnky a kráľ s ľudstvom sa zďaleka dívali, čo sa bude robiť.

Zrazu bolo počuť strašný rev. Čosi-kamsi priletel drak k samej kaplnke, z pyskov mu šibal plameň. Obchádzal a ňuchal okolo tej kaplnky a rytiera si ani nevšimol. Keď už všetko dookola poobzeral, zdvihol sa do povetria, strhol vrch z kaplnky a už chcel vletieť dnu. Vtom rytier skríkne, že sa len tak ozvalo:

„Ha, čo ty tu chceš a čo tu hľadáš?"

„Ba ty čo tu chceš, ty zemský chrobák!" zaručal drak. „Ja si idem po to, čo je moje, a do toho sa ty nemáš čo starať!"

„To nie je tvoje, ani nebude!" povie na to rytier. „A keď to chceš dostať, poď so mnou za pasy!"

Drak chytil rytiera a tak ho hodil, že uviazol v zemi až po členky. Ale ten ľahko vyskočil a schytil meč, hneď odťal drakovi jednu hlavu. Nahnevaný drak ho obsypal ohňom, že už takmer nemohol obstáť. Našťastie mu princezná dala jednu masť a tou sa chytro potrel. Keď drak videl, že mu oheň neublížil, zase ho schytil a hodil tak, že sa zaryl do zeme až po kolená. Rytier znovu vyskočil, uchytil meč a odťal drakovi aj druhú hlavu.

Ozvali sa radostné hlasy divákov a niektorí sa schytili, že mu pomôžu potvoru skántriť. Ale on im zakýval, aby len ostali tam, kde sú. Ustatý drak za ten čas oddychoval.

Tu si rytier pomyslí: Čo sa ja budem s tebou toľko kasať a vyčkávať, aby ti prišla nová sila!

Schytil meč, odťal drakovi aj tretiu hlavu a sekal doň, kým len nezbadal, že je už načisto po ňom.

Teraz už pribehol aj kráľ, aj všetci ostatní. Radostne víťaza vítali a kráľ ho objímal ako svojho syna. Tu vystúpila aj rozveselená princezná. Zaliali ju slzy radosti a nevedela sa dosť naďakovať svojmu osloboditeľovi.

S veľkou slávou sa vracali naspäť do mesta. Tu už miesto čiernym súknom boli domy ozdobené krásnymi kvetmi a vencami. Všade sa rozprávalo len o rytierovi a každý sa bližšie tisol a napínal, aby mu videl aspoň tvár. Keď prišli do paláca, hneď sa chystala veľká hostina. Hostia sa umiestili okolo stolov. Na predné miesto sa posadil kráľ s rytierom a jemu po boku sedela princezná v ružových šatách. Keď sa už dobre počastovali, kráľ vstal a takto prehovoril:

„Milí hostia! Tento princ vykonal taký veľký skutok, že niet zaň dostatočnej odmeny na celom svete. Ja sa mu tým menej vládzem odmeniť, ako by sa patrilo. Keďže nemám syna, na ktorého by som po mojej smrti nechal kráľovstvo, zo srdca by som si želal, aby rytier tu zostal, oženil sa s mojou dcérou a šťastlivo kraľoval. Viem, že by ochránil krajinu od nešťastia a skazy."

Rytier myslel na to už popredku a poradil sa aj so svojím tátošom, čo má robiť. Chcel dostať takú ženu, ktorá by nemala ani najmenšiu chybu. Aj táto princezná bola, pravdaže, utešená: Oči čierne ako trnky sa jej vždy usmievali a líčka mala také, akoby jej vykvitli na tvári dve ružičky. Len to bola chyba, že mala na pravej ruke bradavičku. Zato sa princovi nepáčila. Ale si pomyslel, že by mohla byť dobrá najstaršiemu bratovi.

Vstal, uklonil sa kráľovi a odpovedal, že by mu v tom, čo si žiada, celkom rád spravil po vôli, ale že je primladý. Málo sa ešte vyznamenal, musí si spraviť vo svete ,
ešte väčšie zásluhy. Ale že má dvoch starších bratov, ktorí sú s ním v ceste. Ak by teda nebolo kráľovi proti vôli, že prosí, keby dožičil toto šťastie daktorému z nich.

Kráľ i na to rád privolil a dal hneď zavolať obidvoch bratov. Tu sa najstarší vystrojil hneď za mladého zaťa a slávili veľkú svadbu.

Po svadbe zavolal rytier najstaršieho brata nabok a radil mu, ako sa má správať, aby bol šťastný. Ten prisľúbil, že všetko splní. Napokon mu rytier ešte pripomenul: „Ak by si sa dakedy dozvedel, že som sa dostal do nebezpečenstva, pamätaj na mňa a príď mi na pomoc."

Nato sa dvaja bratia rozlúčili so smutným kráľom a mladou nevestou, ktorá odprevádzala svojho osloboditeľa so slzami. Šuhaji vysadli na bystré kone a sprevádzaní náramným ľudstvom vyšli von z mesta. Tu ešte stisli bratovi ruku a pustili sa ďalej do širokého sveta.

Prišli do tretej krajiny a tu sa málokde zastavili, len sa čím skôr ponáhľali do kráľovského mesta. Už zďaleka im padli do očí vysoké veže a veľký kráľovský palác. Ale to všetko vyzeralo čierne. Prídu do mesta, tu všetky ulice obtiahnuté čiernym súknom. Čo to má zase byť? myslia si. Vojdú do hostinca a spytujú sa:

„Čo je na príčine, že celé mesto tak smúti?"

„Ach, preveľké nešťastie!" odpovedal hostinský. ,,Tu za mestom býva drak so šiestimi hlavami a tomu musí mesto dávať každý týždeň jedného mladého človeka, raz mládenca, raz dievčinu. Teraz už prišiel rad na kráľovu dcéru a zajtra ju majú odviesť tomu drakovi. Preto je v celom meste smútok."

Najmladší brat povie na to hostinskému, aby šiel ku kráľovi a oznámil, že je tu jeden rytier, ktorý chce jeho dcéru oslobodiť a istotne aj oslobodí."

„Jaj, pane," hodil rukou hostinský, „dosť tu už bolo rytierov, ktorí chceli dostať kráľovu dcéru, a tak sa pustili do bitky s tou potvorou. Ale všetci zle pochodili, nevrátil sa ani jeden. Nuž ale keď si to žiadate, vďačne vás ohlásim u kráľa."

Kráľ, ako o ňom počul, hneď ho dal k sebe zavolať. Objal ho ako vlastného syna a zadržal ho v paláci. Princezná sa tiež trochu rozveselila, najmä keď ju rytier utešoval, aby sa nebála, že sa jej nepohne ani vlas na hlave.

Sotvaže začalo svitať, odviezli aj túto princeznú do jednej kaplnky. Rytier ostal pred kaplnkou. Ľudstvo sa obďaleč dívalo, ako sa bitka skončí.

S veľkým revom priletel drak, strhol vrch kaplnky a odhodil nabok.

Vtom sa ozval rytier, že čo tam hľadá!

Drak sa obzrie a zaručí:

„Hľadám si to, čo je moje!"

„To nie je tvoje, ani nikdy nebude!" odpovedal rytier.

Tak z reči do reči, až prišlo na ruvačku. Rytier schytil meč a naraz odťal drakovi tri hlavy. Ten sa najedoval a tak rytiera hodil, že uviazol v zemi až po kolená. Ale on chytro vyskočil a odťal drakovi aj ostatné tri hlavy. Tu nastala neslýchaná radosť! Ľudstvo so spevom a výskotom sprevádzalo rytiera s princeznou cez mesto. Keď došli do kráľovského paláca, tu natešený otec nevedel, ako sa má rytierovi zavďačiť a ako sa mu odslúžiť. Hneď kázal pristrojiť hody a povolal mnoho hosti

Keď sa už riadne počastovali, kráľ vstal a začal hovoriť:

„Milí hostia! Skutok, ktorý tento slávny rytier dnes vykonal, nedá sa dosť prenachváliť a ja nemám toľko pokladov, aby som ho mohol dostatočne odmeniť. Keďže som už starý a mám len túto jednu jedinkú dcéru, nič by ma tak na moje staré dni nepotešilo, ako keby tento slávny rytier ostal tu kráľom namiesto mňa a oženil sa s mojou dcérou."

Rytier sa kráľovi pekne uklonil a vyhováral sa na svoju mladosť, že je ešte neskúsený a že má pred sebou inú cestu. Ale keby kráľ pristal, že má so sebou brata, ktorého by rád usadil dakde na dobrom mieste.

„Keď nemôže byť tak, ako by som si najväčšmi želal, nech bude aspoň z tej krvi," povedal kráľ.

Hneď dal doviesť stredného brata a oddal mu svoju dcéru aj s kráľovskou korunou.

Keď sa už odbavili hostiny a zábavky, rozlúčil sa náš rytier s kráľom a princeznou. Bratovi dal dobré ponaučenie, ako sa má správať, a on mu sľúbil, že ho vo všetkom poslúchne. Potom sa vyšvihol na tátoša a samotný letel ďalej.

Prišli do štvrtého kráľovstva. Tu tátoš zastal a poradil mu, čo a ako má robiť. Aby si vraj teraz už vzal dcéru tohto kráľa za ženu, lebo na celom svete niet krajšej princeznej. Nemá na svojom tele ani tú najmenšiu chybu.

Keď už boli v kráľovskom meste, videli to isté čo predtým. Aj tu bolo všetko obtiahnuté čiernym súknom. Rytier sa hneď dozvedel, čo to znamená: v susedstve prebýva drak s deviatimi hlavami, mesto mu musí dávať mladých ľudí a teraz prišiel rad na kráľovu utešenú dcéru. Dal sa naskutku ohlásiť u kráľa a ten si ho len čím skôr žiadal vidieť. Rytier mu vyrozprával celú svoju cestu a že pevne verí, že skántri aj túto potvoru.

Na druhé ráno, ešte pred východom slnka, odviezla sa princezná do kaplnky a rytier sa prechádzal okolo. Ostatní ľudia sa utiahli nabok.

Tu priletel drak s veľkým revom a hneď sa dobíjal k princeznej. Nato rytier skočil a tak doňho zaťal, že mu zaraz odsekol šesť hláv. Drak sa rozpajedil a hodil rytiera po pás do zeme, ale ten sa rezko pozbieral. Tu ho drak obsypal ohňom z tých troch pyskov. Rytier sa nechcel s obludou dlho zapodievať, odťal mu aj ostatné tri hlavy. Hneď pribehli zo všetkých strán tí, čo sa na to dívali. Volali víťazovi na slávu, že tomu nebolo konca-kraja. Kráľ mu padol okolo hrdla a od veľkej radosti nevedel, ako mu má ďakovať.

Pri hostine kráľ predniesol, že sa rytierovi nemôže ničím odmeniť, ale ak by mal vôľu tu ostať, že ho rád prijme za syna a dá mu svoju dcéru aj s celým kráľovstvom. Rytier tomu bol rád, lebo vedel, že nad túto princeznú niet krajšej panny na svete. Osvedčil sa, že tu vďačne ostane. Kráľ hneď nato zložil zo svojej hlavy korunu a položil ju na hlavu rytierovi.

Svadbu slávili takú, akej páru nebolo, ani nebude. Na tú svadbu prišli aj starší bratia. Radovali sa z bratovho šťastia a sľúbili mu pred všetkými, že ho budú poslúchať ako takého, ktorý má kraľovať nad celým svetom.

Bolo po svadbe. Hostia sa porozchádzali domov a rytier si žil vo veľkej radosti s utešenou princeznou.

Ale toto šťastie netrvalo dlho. Jeden strigôň mal zlé oko na princeznú, lebo ju kedysi pýtal za ženu, a nechcela ísť. Len veru ako raz bola sama na prechádzke, prikradol sa k nej a odvliekol ju. Milú princeznú čakajú z prechádzky, a ona nejde a nejde. Volajú ju, hľadajú na všetky strany, ale princezná len zmizla a zmizla.

Rytier smutný šiel k svojmu tátošovi a žaloval sa mu. A tátoš o všetkom dobre vedel a rozpovedal pánovi, čo a ako sa stalo.

„No ale nič to," doložil, „sprobujeme, či by sme ju nazad nedostali."

Hneď nato oznámil rytier starému kráľovi, že sa vyberie na cestu. Bude princeznú hľadať, kým ju nenájde, hoci by ho to stálo i život, lebo že mu bez nej nemožno žiť. Starý kráľ ho spočiatku zdržiaval, že keď stratil dcéru, aby mal aspoň jeho. Ale rytier sa nedal zdržať. Vzal si, čo mu bolo treba, rozlúčil sa so starým kráľom aj s poddanými, ktorí ho všetci radi videli a teraz plakali za ním ako deti. Sadol si na tátoša a pustil sa do sveta len tak naslepo, kde ho dve oči viedli.

Išiel len, išiel dlho smutný, nepreriekol ani len slovíčko. Naveľa ho oslovil sám tátoš:

„Ak poslúchneš moju radu, zase sa ti šťastie navráti a svoju milú dostaneš naspäť."

„Ach," vzdychol rytier, „veď práve to si žiadam, aby som čím skôr mohol byť s ňou. Hotový som podstúpiť pre ňu čokoľvek na svete."

„No, keď je tak," povie na to tátoš, „pôjdeme cez jednu dlhú lúku. Tam nič inšie neuvidíš, len jednu hrušku s ovocím, ktoré zavoniaš už na pol míle. Ale sa ho neopováž ani len dotknúť, lebo to nie je hruška, ale striga. Skántrila by ťa, ak by si čo len zahryzol do niektorej z tých hrušiek. Ďalej prídeme k jednej jabloni, tú tiež zavoniame na pol míle. Ale ani z tej nesmieš jesť, lebo je to zase druhá striga. Skántrila by ťa hneď, ako by si ochutnal z tých jabĺk. Radšej pretrp všetok hlad a nejedz z tých stromov. Naostatok prídeme k jednej studni a ty budeš veľmi smädný. Ale nepi z tej studne. Vezmi meč a rozsekaj ju, lebo to nie je studňa, ale tá najväčšia striga, matka tých dvoch. Keď urobíš všetko, čo ti teraz radím, šťastie bude pri tebe a my dôjdeme svojho cieľa. Ale ak nie, naveky budeš nešťastlivý."

Dobre, idú. Prišli po chvíli na tú lúku, ktorá sa ďaleko, ďaleko pred nimi rozprestierala. A už im bila do nosa vôňa tej hrušky, až konečne prišli k nej. Rytier sa len tak metal na tátošovi, len tak prežieral slinky. Ale predsa sa toho ovocia nedotkol.

Išli ďalej a čosi-kamsi prišli k jabloni, ktorá voňala ešte lepšie ako tá hruška. Rytier sa len tak triasol od veľkej žiadosti, i že bol lačný, i že také ovocie ešte nevidel. Ledva-ledva sa zdržal a raz už aj chcel zastať, že si odtrhne. Ale našťastie si spomenul na tátošovu radu, a predsa len dal pokoj aj tým jablkám.

„No, takto sa mi páčiš," chválil ho tátoš. „Len obíď ešte jedno zlo a urob, ako som ti povedal, tak bude dobre."

Ale teraz prišlo to najhoršie. Rytier už na ceste hovoril, že ho morí smäd, dobre tam neskape. Len čo došli k tej nešťastnej studni, zoskočil z koňa a rovno k nej. Priľahol si a už chcel do seba dúchnuť. Vtom sa tátoš pustil do behu a rytiera nechal tam. Ako to rytier videl, vyskočil na nohy a kričal za ním. Tátoš sa vrátil a veľmi ho karhal najmä za to, že tú studňu nerozsekal podľa jeho príkazu.

Rytier vysadol na tátoša a ten si smutne vykračoval. Vtom sa obzrie, a nevidí už ani studňu, ani jabloň, ani hrušku. Strigy sa premenili zase na strigy a nasledovali pocestných. Šepkali si za ich chrbtom:

„My sme veľké čarodejnice, ale ten rytier musí mať pri sebe ešte múdrejšie." A s tým zmizli.

Teraz len ďakoval rytier svojmu tátošovi, že ho oslobodil od takého veľkého nešťastia. Sľúbil mu, že ho bude vo všetkom ešte lepšie poslúchať.

Tak len išli, išli tou veľkou lúkou, až im celkom zmizla z očí. Prišli do jedného pekného hájika, kde bolo dosť poľného ovocia a našli tam aj čistú, zdravú vodu. Občerstvili sa na ďalšiu cestu.

Naveľa sa dostali medzi vysoké skalnaté vrchy a do hlbokých dolín, až ich v tej samote obchádzali strach a hrôza. Tu prišli k jednej ozrutnej skale, ktorej sa veľmi čudovali pre jej veľkosť. Obzerali si ju, až im prišlo pozrieť na samý vrch. A tam videli veličizný zámok. Čo to tam môže byť? zvedavý bol rytier. Len či je bezpečné ta ísť, či tam nebývajú dáke strigy? myslel si.

„Nuž ale," vraví si, „mám po boku svoj meč a tomu sa nikto nesprotiví. Nech už bude, ako bude, ja len idem."

Šťastlivo našli cestu, ktorá ich doviedla rovno k bráne toho zámku. Len sa velmi čudovali, že všade dookola bolo ticho a nikto im neprichodil v ústrety. Tátoš vošiel rovno do maštale. Rytier sa obzeral po zámku a potom sa pobral hore schodmi. Otvorí jednu izbu, tam ticho. Otvorí druhú, tretiu, až do jedenástej, a nikde živej duše. Už sa nazdával, že to naozaj bude len bydlo dajakých stríg. Napokon otvoril dvanástu izbu a tu zazrel šedivého starčeka. Ten rytiera pekne privítal:

„Ach, človeče, aký som rád, že ťa vidím a že zomriem pri tebe."

Potom sa rytiera vypytoval, kde a po čo chodí. Ten mu vyrozprával svoje príhody, i prečo teraz putuje po svete.

„Darmo ty hľadáš, po čom túžiš," povie na to starček. „Neustávaj sa ďalej! Tvoja žena je na takom mieste, skadiaľ ju nikdy nedostaneš. Ja ti poradím čosi lepšie. Ostaň u mňa! Budeš mať pokojný život a tento zámok bude tvoj. Čakal som len na dákeho statočného človeka, ktorému by som ho mohol oddať aj so všetkými pokladmi."

„Nepáči sa mne táto pustota," odpovedal rytier. „Tu by som býval osamote, a ja chcem tráviť život medzi ľuďmi. Čo som si vzal pred seba, od toho neodstúpim, a kým mi len stačia sily, chcem putovať za svojou manželkou. Ak ju dostanem, moje šťastie. Ak nie, nech už bude, ako bude! Len ma radšej uprav na cestu, aby som sa čím skôr dostal, kdekoľvek je skrytá."

„Keď je tak," povedal starček, „vyrozprávam ti popredku, ako biedne zahynieš. Teraz sa obrátiš druhou dolinou a na jej konci prídeš na jednu peknú lúku. Tam nič inšie neuvidíš, len samé hady. Dva najväčšie vyskočia hneď na teba a za nimi sa budú hatať ďalšie. Toho sa ešte nemusíš veľmi báť. Len choď smelo, roztni mečom tie dva veľké hady a ich masťou pomasti seba i koňa. Tých ostatných sa len dotkni mečom a uvidíš, čo z toho bude. Keď tú lúku prejdeš, uzrieš zďaleka jednu dolinu. Pustíš sa po nej a pôjdeš pomedzi všelijaké vrchy. Ani tam sa ti nič nestane. Napokon prídeš k jednej skale, tam sa zastavíš a budeš sa domáhať dnu, lebo tam je tvoja manželka. A tam zahynieš. A teraz, keď už nedúfam, že ešte dakedy uvidím človeka, môžem pokojne dokonal"

Sotva to dopovedal, bolo po ňom. Rytier vzal jeho telo a položil naprostred najväčšej izby. Okolo neho zapálil sviece a k boku mu pripäl šabľu. Keď bol so všetkým hotový, pobral sa dolu oznámiť tátošovi, čo počul a čo vykonal.

Hneď sa zas pustili na cestu a hlbokou dolinou prišli na tú lúku, o ktorej mu rozprával staručký. Tu sa razom vyhodili na nich dva veľké hadiská, ktoré však rytier hneď preťal mečom a ich masťou pomastil seba i tátoša. Ako to urobil, hneď sa z tých hadov spravili dvaja princovia a volali za ním:

„Sláva svetovládnemu rytierovi, sláva!"

Potom čím ďalej šli, tým väčšmi skákali na nich tie hady. No len co sa ich dotkol mečom, všetky sa premieňali na všakových ľudí, až ožila celá zakliata krajina. Tu pristúpili k nemu tí dvaja princovia aj s celým poddanstvom, oddali sa do jeho moci, že ho budú naveky poslúchať.

Keď prešli šťastlivo aj tú druhú dolinu, dostali sa napokon k tej skale, v ktorej bola jeho manželka. Hľadel on na tú skalu, hľadel, a veľmi sa zarmútil, lebo videl, že sa nahor nedostane. Čakal, čakal, či sa hádam jeho milá neukáže, ale veru nič až do samého večera.

Tátoš mu povie:

„Teraz prenocujeme tu pod skalou. Ja sa pôjdem cez noc pásť a kantár ti nechám v ruke. Keby si ma potreboval, potras kantárom, hneď som ti tu. Ty si ľahni, a čo sa ti bude snívať, to si zapamätaj! Bude sa ti snívať, že máš krídlo z muchy. To mocne drž, a keď sa prebudíš, povedz: Nech som taký ako mucha a mám krídla! Hneď sa na takého premeníš. A potom vyleť na tú skalu! Tam nájdeš priechod. Tým priechodom sa dostaneš k dverám a kľúčovou dierkou vojdeš do prvej a potom aj do druhej izby. Ale už potom daj na seba dobrý pozor!"

Tak sa aj stalo. Tátoš odišiel na pašu a rytier si tam ľahol spať. Ráno sa zavčasu prebudil. Spomenul si na svoj sen a pozrel si do ruky. Vidí, že má to krídelce. Držal ho mocne a povedal:

„Nech som ako mucha a mám krídla!"

Hneď bol taký a vyletel hore. Tým priechodom prišiel k dverám a kľúčovou dierkou sa prepchal do izby, kde našiel hromadu stríg. Prebrnkol im ponad hlavy k druhým dverám a tam sa zas prešmykol cez kľúčovú dierku. Ale strigy počuli to brnknutie a hneď hovorili medzi sebou:

„My sme veľké čarodejnice, ale ten rytier má pri sebe ešte väčšie a vycvičenejšie. Tu voľačo brnklo, dáka mucha, to sme tu ešte nikdy neslýchali. Poďme radšej preč, sestričky, aby nebolo s nami zle!"

Všetky sa schytili a ušli.

V druhej izbe sa rytier premenil hneď na človeka a zastal pred svojou manželkou, ktorá už pridájala jeho malého synčeka. Na prvý pohľad sa strhla od ľaku a takmer neverila vlastným očiam. Ale potom boli obaja veľmi radi, láskali sa a objímali do dobrej vôle. Keď sa už takto medzi sebou potešili, spýtala sa ho manželka, ako sa mu od tých čias vodilo a ako sa dostal sem. A rytier jej vyrozprával celú svoju cestu od počiatku do konca.

„To je všetko dobre," povie na to ona, „ale ešte len teraz si v tom najväčšom nebezpečenstve. Lebo keď príde strigôň, ach, ten ťa zmárni!"

„Uvidíme, kto zvíťazí," tešil ju rytier. „Len keď si ťa mám! To je už moja starosť, ako ťa vyslobodím."

Ale nešlo to tak ľahko. On sám, pravda, mohol hneď a zaraz zletieť, no aby zišli bezpečne dolu aj žena s dieťaťom, musel do tej skaly vysekať schody odvrchu až dospodku. A do tej roboty sa pustil bez otáľania.

Ako tak vysekával tie schody, vidí raz jedno dievča. Plakalo a veľmi prosilo, aby sa nad ním zmiloval a vzal ho do služby, že je opustená sirota. Rytier to oznámil svojej manželke a spýtal sa, či by sa jej nezišla pestúnka k dieťaťu.

„Zišla by sa mi, zišla," povie na to ona, „ale túto sa chráň hore vziať! Veď je to jedna z tých stríg, skántrila by ťa!"

Ale rytier si nedal povedať. Spustil sa dolu a na vlastných rukách vyniesol to pekné dievčatko hore k svojej manželke. Tá sa tomu neveľmi potešila. Povedala mužovi, aby si teraz dal na seba pozor, lebo pri tom dievčati zle pochodí. Rytier akoby ani nepočul ženine reči, ďalej konal svoju prácu v nádeji, že sa už čoskoro budú môcť vrátiť domov.

Ale sa to všetko inakšie zvrtlo. Raz, keď prišiel ustatý od roboty, ľahol si do postele a zaspal tak tuho, že by sa hádam nezobudil, ani keby mu pri uchu strelil. Bola noc a spala už aj pani s dieťaťom. Len to dievča bolo hore. Keď videlo, že všetci tuho spia, prikradlo sa potíšku k rytierovi a odpásalo mu meč. Rytier naskutku skamenel.

Len čo sa najmladšej strige podaril ten fígeľ a dostala sa von, hneď ju obklopili ostatné kamarátky. Ujúkali a vyskakovali od radosti.

„No, takto je to dobre," ohlásila sa najstaršia striga. „Teraz môžeme na tejto skale vystrájať, ako sa nám páči, kým sa nevráti jej starý. Potom odídeme zas na druhé miesto. Teraz poďte rad-radom za mnou!"

„Počkajte ešte trošku," povie tá najmladšia. „Čo spravíme s mečom, ktorý som mu odpásala? Mali by sme ho tak skryť, aby ho viac nedostal nijaký človek."

Uradili sa na tom, že bude najlepšie, keď ho hodia do mora. Tam bude naveky skrytý pred ľudskými očami. Hodili ho teda do mora a poď rovno na skalu! Tak, hľa, bolo po slávnom rytierovi, ktorý si už získal toľké krajiny.



Dlho spomínali dvaja starší na svojho brata. Najstarší vždy prikladal ucho k zemi, aby zvedel, kde chodí najmladší brat, ako sa mu vodí a či sa mu nestalo dačo zlé. Raz tiež tak priložil ucho k zemi, a tu sa veľmi zarmútil: dozvedel sa, že jeho brat tam a tam leží mŕtvy. Dozvedel sa aj to, kto a ako ho zmámil a kde sa podel jeho meč. Toto všetko oznámil hneď svojej manželke a dvoranom, ktorým rozkázal, aby sa strojili na cestu, že idú bratovi na pomoc.

Ešte len svitalo, už boh na koňoch a riadne ich popchýnali. Ale na ceste prišlo najstaršiemu bratovi na rozum, že bez stredného brata nič nevykonajú, lebo nikto z nich nemôže chodiť po dne mora, aby sa neutopil.

Obrátili teda cestu k strednému bratovi. Ten sa náramne predesil, keď počul o bratovom nešťastí. Nebolo ho treba dlho prehovárať, hneď aj on vysadol na koňa a šiel s bratom.

Naveľa sa dostali k moru, kde ležal ten meč. More bolo červené ako krv, a to od toho meča, ktorý už popil do seba toľko krvi. Stredný brat skočil zaraz dnu, a ako skočil, všetka voda sa od neho odstúpila, takže sadol až na samé dno. Chodil on za dlhý čas na všetky strany a nemohol ten meč nájsť, lebo nevedel, kde leží. Až sa mu zasmial, keď ho zrazu zočil pred sebou. Hneď ho zdvihol a vyniesol na breh. Všetci sa veľmi tešili.

„No poďme teraz ta, kde je on sám," povedal najstarší brat.

Tak prišli pod tú skalu. Popredku sa brali hore dvaja bratia, ostatní všetci za nimi.

Prídu potichu navrch až k dverám. Tu sa ešte poradili, čo majú spraviť, aby im strigy neuvrzli. Potom vtrhli dnu, naďabili rovno na strigy a rozsekali ich na márne kusy. Potom vstúpili do druhej izby, kde sedela zarmútená žena pri skamenenom mužovi. Potešila sa neborká ich príchodu, a najmä keď jej povedali, že prišli jej muža oslobodiť. Vtom stredný brat opásal skamenenému meč. Ten sa vzchopil ako zo zlého sna a vraví:

„Ako som len dlho spal!"

„Ej, veď si spal," odpovedali bratia, „a bol by si spal na večnosť, keby nie my!"

Tu on objal bratov a ďakoval im, že na neho nezabudli. Potom potriasol
kantárom svojho tátoša, ktorý sa bol tiež na kameň premenil a teraz spolu s ním ožil. Hneď bol pod skalou, veselo zarehtal a vyskakoval proti zostupujúcemu pánovi. Ten vysadol na neho s manželkou i dieťaťom. A aj bratia s ostatnými posadali na svoje kone.

Práve keď sa pohýnali, prikvitol starý strigôň a strašne zareval:

„Ako ste sa opovážili sem prísť? Stojte! Dajte ju dolu z toho koňa!"

„Veď ti ja hneď dám!" ohlásil sa na to rytier. Skočil dolu, vytiahol meč a jedným razom odťal strigôňovi hlavu.

Potom už bez prekážky prišli domov. Hneď vystrojili veľké hody, aké ešte nikde na svete neboli, ani už nebudú. Bol tam aj ich vlastný naradovaný a natešený otec. Boli tam králi, kniežatá a rytieri z celého sveta. Všetci pripíjali na slávu svetovládnemu rytierovi a on im zase prisľúbil, že bude vždy spravodlivo panovať.