Tri stromy

Tri stromy (Rozprávka)
Bol raz jeden chudobný otec a ten mal troch synov. Dvaja starší boh naoko hodní šuhaji, ale ten najmladší sa videl veľmi sprostý. Každý ho len pecúchom prezýval. Synovia z roka na rok dorastali a pomaly prichodil čas, aby sa poobzerali aj ďalej.

„Deti moje," zavolá ich v jedno ráno otec, „sami vidíte, ako je s nami, že tu takto vovedne k ničomu neprídeme. Už ste, chvalabohu, v tom veku, keď môžete aj sami šťastie skúsiť. Vyberte sa a choďte do sveta!"

Idú, idú, kde ich oči vedú. Idú za hodný čas, až prídu na krížne cesty. Tu na chvíľu zastanú a pozerajú jeden na druhého.

„No, akože to spravíme?"

Rada netrvala dlho. Dvaja starší sa zachytili rovnými cestami.

„A ty," vravia tretiemu, „choď tamtou stranou, to je pre pecúcha dobrá cesta."

Čo si mal počať? Pustil sa tou planou, zarastenou cestou po hore, a čím ďalej stúpal, tým bola hora tmavšia, hustejšia. Túlal a škriabal sa, neborák, tou horou, až sa napokon horko-ťažko vytáral na jednu lúku. Na tej lúke, na samom prostriedku, stáli jeden pri druhom tri stromy. Boli to hrubé a široko rozkonárené stromy. Keď sa na ne podíval, dajako čudne a clivo mu prichodilo. Lebo také stromy nevidel v celej tej hore, ba ani predtým v celom svojom živote. Ale z toho si veľa nerobil. Neborák bol rád, že prišiel na miesto, kde si môže oddýchnuť. A tak si pod tými stromami sadol do chládku.

Sedí chvíľku a obzerá sa dookola. Tu mu padne do očí veľká hromada naváľaného skália. Keď sa lepšie rozhľadel, videlo sa mu, že sa pomedzi to skálie ukazuje dáky vchod. Eh, myslí si, musím sa ja na to bližšie pozrieť. Vstane a ide rovno ta. Musel sa zohnúť, lebo to dosť nízko padlo, a tak vošiel dnu. Bolo mu, pravda, všakovak, srdce mu klepalo, ale predsa šiel krok za krokom vždy ďalej a ďalej. A čo krok, to sa priechod stával voľnejší, priestrannejší, a trošku sa v ňom aj rozvidnievalo. Tu aj jemu odľahlo na srdci a už smelšie stúpal, keď tu naraz hop! Prišiel k skleným dverám. Za dverami izbička, naprostred izbičky stôl prikrytý pre jedného a naboku odostlaná posteľ. Šuhaj bol lačný, a keď ho nemal kto ponúknuť, ponúkol sa sám. Sadol si za stôl a najedol sa do dobrej chuti. Tu sa potíšku otvorili v stene ukryté dvierka, vstúpilo dnu krásne dievča a vraví:

„Vitaj, Janko, vitaj, už tak dávno na teba čakám!"

Bolo mu to veľmi čudné, najmä keď počul svoje vlastné meno. Nevedel, čo má odpovedať. Ale keď ho dievča tak pekne privítalo, že si už teraz môže aj odpočinúť, nedal si dva razy povedať. Dievča odišlo a on si ľahol do mäkkej postele a spal ako v oleji až do bieleho rána.

Keď sa ráno prebudil, už ho na stole čakala slaninka s chlebom. Po chvíli sa otvorili dvierka, dievča vstúpi do izby a prihovorí sa mu:

„Janko, o voľačo by som ťa prosila: ak si trúfaš zoťať za tri mesiace tri stromy, čo stoja tam na lúke, zotni ich! Veru sa ti dobre odslúžim."

„Dobre, keď chceš," povie na to Janko, „to sa ti môže stať po vôli." A hneď sa poberal do roboty.

Zarúbne raz, dva razy, tu akoby do skaly zaťal. Sekera mu odskočí, drevo tvrdé ako hrom. Ale on len rúbal a rúbal, práca mu šla čo deň ľahšie od ruky a krásne dievča mu donášalo jesť. O mesiac padol jeden strom a s ním odrazu tretina hory. O mesiac padol druhý strom a s ním druhá tretina hory. Na tretí mesiac sa zrútil i tretí strom a s ním sa vyvrátila do koreňa aj ostatná hora. Keď to vykonal a trochu si oddýchol, dievča ho zase prosilo, aby tie stromy za tri mesiace popílil a porúbal. A keď aj to bolo hotové, aby porúbané drevo znosil na hromadu a zapálil.

Už vatra blčala a šľahal vysoký plameň. Tu začali doňho dodievať zo všetkých strán všelijaké potvory. Ale to dievča mu popredku dalo jeden bič, s ktorým pobehal okolo ohňa a tie potvory šibal. Ktorú šibol, zaraz každá skočila do ohňa. To trvalo sedem dní a sedem nocí. Keď už oheň celkom vyhasol, zvalil sa Janko na zem a zaspal, akoby ho zarezali.

Tak spal a spal za niekoľko dní. A keď sa prebudil, našiel sa v hrdej svetlici, bol oblečený do čistých šiat a pekne vyumývaný. V strachu skočil z postele, a tu oproti stálo veľké zrkadlo. On v tom strachu nepoznal v ňom sám seba. O chvíľu vkročil dnu mládenec a spytuje sa:

„Čo rozkáže vaša kráľovská jasnosť?"

Janko vyvalil oči, lebo nevedel pochopiť, čo sa s ním robí. Mládenec sa poklonil a odišiel. Po chvíli príde druhý a napokon aj tretí, a ten ho pooblieka do krásnych šiat.

Hneď nato sa roztvorili dvere a do izby vstúpilo trinásť dievčeniec, jednako poobliekaných do bielych šiat. Všetky mu ďakovali, svojím osloboditeľom ho nazývali a za odmenu aby si vraj jednu z nich vybral. Dlho rozmýšľal, ktorú si vybrať, keď bola jedna od druhej krajšia. Až sa napokon predsa len osmelil:

„Keď je tak," vraví, „že si mám jednu z vás vybrať, nech to bude tá, čo sa už doteraz o mňa starala."

„Poznaj si ju, vyber si ju!" zaštebotalo odrazu všetkých trinásť.

Stála v prostriedku, a keď Janko na ňu ukázal, priskočila k nemu a padla mu okolo hrdla. Ostatné popadali na kolená a ešte raz mu ďakovali za oslobodenie.

Dvanásť dievčat odišlo a Janko ostal so svojou vyvolenou. Teraz mu vyrozprávala, kde sa vzal ten palác. Že sú to tie tri stromy, ktoré zrúbal. A tá hora že je krajina, ktorá bola zakliata. A hneď nato ho vyhlásila za kráľa, poukazovala mu celú krajinu a dala sa s ním zosobášiť. Ale to ešte nebolo dosť.

Vedela ona, že sa Janko u svojho otca nechystal na kraľovanie. Dala zavolať najmúdrejších ľudí z celej krajiny a od tých sa v krátkom čase naučil všetko, čo má vedieť kráľ.

Náš Janko bol teda kráľom a dobre sa mu vodilo. Ale po čase mu prišlo na um, že by sa mu patrilo navštíviť rodičov.

Pred ním aj za ním šlo vojsko a on s kráľovnou sa viezol uprostred na hrdom koči. Ale vzal so sebou aj tie otrhané šaty, v ktorých kedysi vyšiel z domu. Keď dochádzali k dedine, práve vyháňali statok, medzi inými aj jeho bratia. Len čo ich zazrel, zaraz ich poznal. Skočil dolu, obliekol si zaváľané šaty a pribehol k nim.

„Hľa, hľa, vidíš ti ho, náš pecúch! Kde si sa ty tu vzal?" vítali ho bratia starým spôsobom.

„Hlavné, že som tu!" povie na to kráľ Janko. Vychytil jednému bič a zaplieskal. Vtom prihrmel kráľovský koč s vojskom. Všetci sa od strachu rozutekali a on vyskočil do koča. Vojsko malo v dedine pripravené nocľahy a kráľ mal nocovať u rodičov. Dobrí ľudkovia mu od radosti nevedeli nájsť miesto a popredku ho odpytovali, ak by sa mu dačo nevidelo. Medzi zhovorkou sa ich kráľ opýtal na synov. Tu neborkú mať zaliali od žiaľu slzy. Rozprávala o svojom Jankovi, ako odišiel z domu a dosial sa nevrátil, ako ho ona zo všetkých troch najradšej videla, lebo ju vo všetkom najlepšie poslúchal.

„Ej, neplačteže vy," vraví on, „a nič sa netrápte, veď sa vám on vráti!"

A dal jej peniaze, aby nachystala večeru. Hneď sa rozhorel oheň, varilo a smažilo sa, piekli sa pečienky. Kráľ medzitým kdesi odišiel a o chvíľu pekne-krásne prikvitne Janko. Neborká mať dobre od radosti z kože nevyskočila a skoro by bola aj na večeru zabudla.

Janko sa robil, že je mu zima, a žiadal matku, aby mu dovolila obracať ražeň s prasaťom, že sa chce trochu pri ohníku zohriať.

„Dobre, syn môj," vraví mať, „obracaj a daj pozor na kuchyňu, kým sa vrátim z izby."

Tu Janko schytí nôž a šmyk! Odrezal prasaťu nôžku. Matka sa vráti a vidí, ako si Janko chutne ujedá.

„Jasná okovaná strela, či ty tu tak budeš kucháriť?" Dobre ho vybuchnátovala a vystrčila von.

Keď už bola večera na stole, kráľ sa ustanovil, sadol si za stôl a po chlapsky sa najedol. Po večeri ustlali pre kráľa a pre kráľovnú posteľ a dvaja starší bratia si políhali na lavice. Kráľ zase dakde odišiel a o chvíľku prikvitne Janko. Bratia ho hrešili, že ide tak neskoro, že mohol vidieť kráľa.

„Tu si," hovoria, „ľahni na prípecok a spi!"

Janko sa mechrí, z boka na bok obracia a po chvíli ide k posteli a chce si ľahnúť, lebo mu je vraj na prípecku zle. Bratia skočili a buchnátmi ho uložili naspäť na prípecok. Po chvíli zase len sproboval a zase utŕžil dakoľko buchnátov. Na treťom raze sa už lepšie pousiloval a ľahol si ku kráľovnej. Bratia poskákali, zavolali rodičov so svetlom a duria milého Janka z postele. Vtom ten odhrnie hrubú košeľu a na prsiach sa mu zaligoce kráľovská hviezda.

Tu všetci popadali pred ním na kolená a prosili o odpustenie.

On im odpustil, vraj si chcel iba žart urobiť. Potom hneď na druhý deň pojal rodičov aj bratov do svojho zámku a tam si žili spolu šťastne a žijú aj doteraz ak nepomreli.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9964-tri-stromy/