Zakliaty zámok

Zakliaty zámok (Rozprávka)
Deti obyčajne unúvajú starších, aby im rozprávali. Tu starší človek započne:

„Bol raz jeden oráč a ten vyoral truhličku. A v tej truhličke bol jeden zajačik a ten zajačik mal chvostík - aha, takýto!"

Pri slove „aha" ukáže rozprávač malý prst, pokrčí, pošmrdká ním - a zatíchne. Deti sa ozvú:

„A potom? A ďalej? Jaj, to je krátka!"

Rozprávač povie:

„Veď keby ten zajačik mal dlhší chvostík, nuž by aj rozprávka o ňom bola dlhšia. Ale pozrite, mal ho iba takýto krátky, aha!" ukáže malíčkom ešte raz. „Nuž aj rozprávka je len toľká!"

Deti však neprestanú prosiť a unúvať, až kým rozprávač nepovie:

„No tak ticho! Počúvajte!"

Tu zatíchnu všetky ako nemé a počúvajú až do konca.

Jeden otec mal troch synov. Najstarší bol stolár, stredný kováč a najmladší nemal nijaké remeslo. Otec ich poslal všetkých troch spolu do sveta, aby si hľadali živobytie. Prišli na noc do pustej hory. Tu, keď najmladší spal, dohovorili sa tí dvaja majstri, že keď on nemá nijaké remeslo, nebudú ho oni vo svete chovať a naňho zarábať. Obrali ho o všetko, čo ešte mal na cestu, a nechali tak.

Zobudil sa najmladší a videl, že ho bratia nechali, aj že už nemá ničového nič. Zaplakal ako dieťa a pomyslel si, že sa vráti domov, aby o hlade nezahynul. Lenže sa zamotal v tej pustej hore a prišiel k jednej chalupe.

Čo je v nej, to je v nej, pomyslel si, už len idem dnu. Aspoň sa opýtam, kadiaľ je najbližšia cesta do dediny.

Lež tu mu zastúpia cestu dva psy a brešú do neho, len roztrhať a roztrhať, čo raz chcel napred kročiť. Sadol si teda a bol ticho ako muška. Tu aj psy zatíchli a začali okolo neho chvostami krútiť. Jeden sa pritočil až k nemu a vraví:

„Ej, bratku, veď ty ani nevieš, že sme tvoji vlastní bratia. To sa nám stalo zato, že sme ťa obrali a nechali v pustej hore. Aj my sme zablúdili sem k ježibabe a tá nás šibla prútom a premenila na psov. Ale ty sa nedaj! Vojdi dnu k nej. Už ťa pustíme, aj my pôjdeme za tebou."

Išiel teda už smelšie dnu.

Tam ho ježibaba pekne uvítala a hneď, aby si vraj u nej sadol a zajedol. Sadol si, ona prikryla stôl, položila tanieriky pre seba aj pre neho a vyšla do kuchyne po polievku.

„Nejedz z toho taniera," povie mu starší brat, „to nie je dobrý tanier, z toho dáva nám."

A hneď chytil tanier do pysku a vymenil ho s tým druhým. Ježibaba nič nezbadala a chutne si zajedia aj z toho psieho taniera, jej nič neškodilo. O chvíľku začne všelijaké vravy a chce toho za stolom šibnúť svojím prútom. Ale on sa mal na pozore. Prút jej zachytil, vymykol z ruky a šibol naspäť ju. Hneď ju premenil na mačku a kričal na ňu:

„Povedz teraz, ježibaba, ako mám odčariť svojim bratom?"
Dlho nechcela, ale naposledy mu povedala, aby prút obrátil a buchol tri razy hrubším koncom, že hneď budú z nich ľudia. Urobil to a bratia boli odkliatí. Ježibabu nechal už teraz mačkou, nech si tam mňauká, a on spolu s bratmi odišiel preč. Dlho nič nevideli, o ničom nechyrovali. Len ti raz naďabia v tých pustých horách na zakliaty zámok. Bratia nechceli ísť do zámku, že by sa im zase zle povodilo, a nechali ho samého. Ide si on, a tam pod zámkom celé mesto! Ale nik sa V ňom nehýbal, nik nežil. Prešiel celé mesto sám a sám. Dostal sa až k zámockej bráne. Tu stáli na stráži dvaja železní zbrojnici, ale ani tí sa nehýbali. Brána sa mu otvorila a on vošiel dnu. Ani tam nebolo nikoho, nuž si chodil smelo po zámku ako pán.

Prišiel do jednej izby. Tam bolo na stole prestreté, ale len pre jedného, a to tie najlepšie jedlá. Bol hladný, nuž si sadol a najedol sa. Ide do druhej izby, tam nájde pripravenú posteľ. Ľahne si do perín a dobre sa vyspí. Včasráno vstane a ide do tretej izby. Tam našiel na stolíku strieborné husličky. Chytil do ruky slák, a hoci sa nikdy neučil hrať, predsa zahral tak, že to bola radosť počúvať. Na druhý deň šiel zas do inej izby, a tam videl zlaté husličky, ktoré až tak svietili. Na tých zahral ešte krajšie ako na strieborných. Na tretí deň kutil ďalej a našiel husličky vykladané drahými kameňmi. Keď na ne pozrel, myslel, že oslepne. Začne hrať - a tu zahral tak, že by aj mŕtveho zobudil. V ostatných izbách ponachodil hromady zlata a drahých kameňov.

Dlho tam býval, až prišli aj dlhé večery a noci a jemu bolo potme otupno. Našiel on v prvej izbe voskovú sviecu, hrubú ako ruka a dlhú na dve siahy. Len čo ju zažal, počul buchot a tí dvaja železnici spod brány prišli a pýtajú sa:

„Čo žiadate, jasný pane?"

Janko naľakaný sfúkol sviecu a dvaja železní zbrojnici odišli preč.

Až potom mu zišlo na um, čo mal robiť! Zažal zase sviecu, zbrojnici prišli. Vypytuje sa ich všeličo, až mu povedia, že sú zakliati a ich život závisí od tej sviece. Čo by bol aj na sto míľ ďaleko, len čo zažne sviecu, hneď budú pri ňom a vykonajú, čo bude chcieť.

Janko si na druhý deň nabral zlata a peňazí, vzal sviecu a šiel inde hľadať šťastie. Príde do mesta, kde býval kráľ. Ten kráľ mal peknú dcéru a tej sa nepáčil ani jeden pytač. Janko si pomyslel:

Počkaj, šelma, veď ťa ja dostanem, keď si taká pekná!

Najal si dom s krásnymi izbami pri kráľovskom paláci. Večer zažal voskovú sviecu a zbrojnici prišli. Tu im kázal doniesť strieborné husličky a zavčas rána začal na nich vyhrávať. Keď ho kráľova dcéra počula, chcela tie husličky mať a on jej ich poslal. Na druhý večer si dal doniesť zlaté husličky. Keď si ráno stal k obloku a chytil ich do ruky, všetci ľudia sa zbehli k palácu, lebo sa nazdali, že horí. A to sa svietilo od tých husličiek. Janko začal hrať ako nik na svete, a tu všetci chválili hudbu a natriasali sa, čo im tá hudba žilky preberala. A kráľova dcéra nemala pokoja, kým jej Janko neposlal aj zlaté husličky. Nevedela potom od radosti, kde sa podieť, keď aj ona mohla na nich tak pekne prehrávať.

Na tretí večer si Janko dal doniesť husličky vykladané drahými kameňmi. Keď si potom ráno stal k obloku a začal hrať, ľudia od ich blesku načisto oslepli. A pri tej hudbe by sa aj mŕtvy rozveselil a poskočil si. Kráľova dcéra sama pribehla k Jankovi, aby jej, pre všetko na svete, dal ešte aj tie husličky, lebo inak sa jej čosi stane. Janko povedal:

„Dám ti ich, ale či pôjdeš za mňa?"

„Príď si ma vypýtať od otca, potom uvidíš," povedala mu a utekala s husličkami domov.

Pobral sa Janko ku kráľovi na pytačky. Kráľ mu povie:

„Keď si ty taký majster, že si už zaujal moju dcéru, vystanov si ešte kráľovstvo, aby si mi bol roveň. Potom vám spravím svadbu."

Odišiel Janko od kráľa a zažal svoju voskovicu. Železnici prišli:

„Čo si žiadate, jasný pane?"

„Čo si žiadam?" povie im Janko. „Chcem mať kráľovstvo, lebo mi kráľ inak nedá svoju dcéru."

„Kráľovstvo zakliateho zámku je dávno vaše," vravia zbrojnici, „ibaže nie je ešte odkliate. Odkľaje sa, keď dohorí táto svieca. Lenže my vám už potom budeme môcť preukázať len jednu jedinú službu, keď si na nás v súre spomeniete. Dobre si to rozmyslite."

„Čo už robiť?" riekol Janko. „Aspoň že bude odkliate kráľovstvo zakliateho zámku a ja dostanem kráľovu dcéru!"

S tým nechal voskovicu, aby dohorela.

Keď už svieca spolovice dohárala, prebudili sa v zakliatom zámku a v meste všetky kniežatá a prišli sa Jankovi pokloniť. Keď už ostával iba kúštik, prišlo vojsko, aby si vypočulo jeho rozkazy. A keď dohorela celá svieca, prišiel všetok národ a vyvolil si ho za kráľa.

Mohol sa už teraz Janko predstaviť kráľovi ako kráľ.

A ten, ako sľúbil, oddal mu svoju dcéru a vystrojil svadbu.

Po svadbe sa Janko s mladou ženou pobrali do svojho odkliateho kráľovstva. Kniežatá a vojsko poslali napred, aby ich tam uvítali. Išli teda len sami. Tu ako prídu k horám, prepadnú ich dvaja zbojníci, čo sa tam uhniezdili a zle-nedobre vystrájali. Janko si v tej súre spomenul na svojich železných zbrojníkov. Hneď boli tam a oddali sa do zbojníkov. Hej, bola to bitka, keď sa pochytili! Lebo aj zbojníci boli mocní a nechceli železníkom ustúpiť. Len si tu zrazu postŕhajú odenie, tí týmto a títo tým. A tu Janko spozná v zbojníkoch svojich bratov.

„Nuž či ste to vy?" zavolá na nich a vtedy ho aj oni spoznali. Hneď bol koniec bitky, všetci sa upokojili a šli s ním a slúžili mu.

Keď prišli do Jankovho kráľovstva, tu už namiesto pustých hôr všade dediny plné ľudí. A v odkliatom meste všetko, čo malo nohy, vítalo si svojho kráľa i kráľovnú. Slávne vtiahli do zámku ešte krajšieho, ako bol predtým! Janko poznal v ňom už všetky izby a zaviedol svoju nevestu do tej najkrajšej.

Ešte len tu mal Janko naozajstné veselie! A panuje dosiaľ - ak neumrel.