Divotvorný lovec
Divotvorný lovec (Rozprávka)
V hlbokej doline býval starý lovec, ktorý sa živil iba divinou. Neďaleko domca mal jazero, po ktorom sa vozieval na plťke, a čo kde zočil,
všetko ulovil. Priletel mu raz na to jazero kŕdeľ kačiek. Po jednej ich strieľať, to by nebolo nič, chcel ich mať všetky odrazu. Čo si
nevymyslel! Veď keď kačka hlce hada, ten sa celý cez ňu prevlečie a z druhej strany ho zachytí druhá. A keď sa i cez tú prevlečie, zachytí
ho tretia, a tak visia a mocujú sa na ňom. Ušúľal on teda dlhočizný mastný motúz, zatiahol s plťkou do šašiny, pustil motúz na vodu a
striehol. Kačky prileteli, rozkačkali sa a lapali hláčiky. Tu naďabili na mastný motúz. Prvá ho hneď zhltla, a keď sa cez ňu prevliekol,
zhltla ho i druhá, potom ho zachytila tretia a štvrtá, a že bol dlhý, navliekli sa naň všetky. A lovec mal motúz druhým koncom uviazaný
pevne okolo pása.
Vtom postrčil plťku naprostred vody a zatľapkal rukami. Kačky sa splašili a vyleteli dovysoka. A že ich bolo veľa, uvládali aj lovca a
unášali ho preč. Ktovie, aká by mu bola hodina, keby kačky neleteli ponad jeho domec. Z domca vyčnieval komín, nuž sa ho milý lovec chytil a
spustil sa dolu komínom rovno do kuchyne.
A veru milým kačkám hneď krky vykrútil, ošklbal ich, vypitval, upiekol - a pojedol všetky odrazu, lebo boli veľmi chutné.
Ej, ale by som ja tu doma ešte aj vyhladol, pomyslel si, keď už bolo po všetkom. Radšej sa teda taký sýty pustil svetom na skusy.
Ide si on horami-dolami večer pri peknom mesiačiku. Vidí tam jedného, čo do mesiaca mieril.
„Čože toľko mieriš do toho mesiaca?" spytuje sa ho.
„Čože by som mieril!" odpovedá ten. „Či vidíš v mesiaci tú skalu? Tam má sova hniezdo. A nechce šelma vystrčiť hlavu, čo by som
do nej strelil."
„Daj ty sove pokoj, nech si mladé vysedí. A poď radšej so mnou sveta skúsiť."
Prehovoril ho a šli spolu dvaja.
Idú, idú, vidia tam jedného, čo upieral oči na lúku pod horou a tá lúka bola vzdialená aspoň na desať míľ.
„Čo tak hľadíš? Veď si oči vyočíš!" opytujú sa ho.
„Čože by som hľadel!" odpovedá. „Striehnem na pečienku. Tamto na tú lúku sa chodia pásť jelene. Len čo prvý z hory vykročí,
uvidím ho, jedným skokom som tam a uchytím si pečienku."
„Nestriehni na daromninu, ale poď s nami sveta skúsiť!"
Prehovorili ho, šiel aj on.
Idú, idú, stretnú jedného majerníka a ten bol celý reťazami ovešaný.
„Kdeže ideš s tými reťazami?" spytujú sa ho.
„Kdeže by som šiel! Nemám pri majeri horu, nuž si chcem aspoň jeden háj omotať reťazami a preniesť bližšie, aby mi paholci nemuseli
chodiť ďaleko po drevo."
Pomohli mu preniesť ten háj a on ich uhostil mliekom a maslom. Potom prehovorili aj jeho, aby šiel s nimi.
Idú, idú, vidia starca, ako sedí na skale. Jednu nosnú dierku si prstom zapchal a druhou neprestajne fúka.
„Čo tak fúkaš?" opytujú sa ho.
„Čo fúkam? Nevidíte tamto na vŕšku veterný mlyn? Na ten fúkam, aby mlel. Keby som odkryl aj druhú dierku na nose, nuž by ho
roztrieskalo."
„Nezabávaj sa ty s mlynčekmi, ale poď s nami, možno tam dačo aj roztrieskaš!"
Pristal ten a šiel s nimi.
Keď už boli vovedne všetci piati, vyhlásili sa za svetských kumštárov a pochodili všetky krajiny. Čo všetko navystrájali, to by ani
na senný voz nepohral. Naposledy zašli veľmi ďaleko do tureckej krajiny a tam pred najväčším pánom stvárali svoje kúsky. Baša ich za to
pozval na obed. Pri obede sa basovej žene zachcelo tokajčiny, čo by len jazyk omočiť. Lebo naši piati vychvaľovali to víno, že to na ňom tak
vyrástli a od neho zmúdreli k všetkým kumštom sveta.
„Čo len trocha tokajčiny," povie divotvorný lovec, „tej moji ľudia donesú, ešte kým my tu pri stole posedíme a pobesedujeme."
„Ej, to by som teda rád vidieť, kto by tak chytro obehol Tokajský vrch!" krútil hlavou baša. A lovec na to, že to veru môže byť
hneď.
„No, ak ešte k tomuto obedu vystanovíte sklenicu vína z Tokaja, dám vám zlata, koľko unesiete. Ale ak nie, pôjde vám všetkým o
hrdlo!" riekol baša a od toho už nemohli odstúpiť.
Pravdaže, jeleniar urobil iba skok a už bol kdesi v Tokaji. Ale naspäť akosi neprichodil a bašová už chcela vstať od stola.
„Pozri za ním, kde toľko mešká," volá lovec na mesačníka.
Ten pozrie a vidí, že milý jeleniar zaspal až tam na Podhore v poli pod hruškou. Schytil mesačník svoju kušu a odstrelil tomu spiacemu
hrušku nad hlavou. Hruška mu spadla na nos a prebudila ho. Milý jeleniar prikvitol jediným skokom a položil na stôl sklenicu samotoku. Baša i
bašová sa napili tokajčiny. A vari im aj udrelo trocha z ruky do hlavy, lebo do skladu vypravili s našimi chlapmi len komorníka, aby si nabrali
toho zlata, koľko unesú.
Ale komorník akosi dlho neprichodil naspäť. Baša poslal za ním vojaka, kde toľko mešká.
„Hej, baša môj," príde vojak s chýrom, „veď je tam zle! Keď komorník vstúpil do skladu, tí zamkli za ním dvere, a potom ten
reťaziar omotal reťazami celý sklad a so všetkým odniesol na loď. Tam tí už po mori plávajú!"
Skočil baša na nohy, skočili s ním i jeho vojaci. Sadli na rýchlejšiu loď a doháňali našich kumštárov. Len-len že ich
nedohonili.
„Kdeže si, starký?" rečie divotvorný lovec tomu fúkavému. „Nože sa preukáž aj ty, či si darmo kašu nedúchal!"
Starký si sadol hore na loď, jednou nosovou dierkou fúkol na ich vlastnú loď, druhou nozdrou pustil vietor na loď bašovu. Hneď sa lode
rozostúpili na desať míľ jedna od druhej.
Mohlo tam bašu aj rozhodiť od hnevu!
Naši kamaráti sa šťastlivo dostali do svojej krajiny. Podelili sa so zlatom na rovnako a žijú až podnes, ak ešte majú z čoho.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta