Soľ nad zlato

Soľ nad zlato (Rozprávka)

Jeden kráľ mal tri dcéry. Chránil si ich ako oči v hlave. Keď mu už údy slabli a hlava sniežikom pripadala, často mu prichádzalo na um, ktorá z dcér by po jeho smrti mala byť kráľovnou. Ťažko mu bolo voliť, lebo všetky tri boli driečne a on ich všetky rovnako rád videl. Konečne mu zišlo na um, aby ustanovil za kráľovnú tú, ktorá ho má najradšej. Zavolal si dcéry k sebe a takto im vravel:

„Dcéry moje, starý som, vidíte, a neviem, či ešte dlho budem s vami. Chcem teda ustanoviť, ktorá z vás bude po mojej smrti kráľovnou. Ale skôr by som rád vedieť, deti moje, ako ma ktorá z vás rada. Povedz najprv ty, moja najstaršia, ako máš rada svojho otca."

"Ach, otče môj, milší ste mi nad zlato!'' odpovedala naj staršia a pobozkala otcovi ruku.

„No dobre. A ty, prostredná, akože máš rada svojho otca?"

„Jaj, otče môj drahý, ja vás mám tak rada ako svoj vienok zelený!" riekla prostredná a ovíjala sa mu okolo hrdla.

„No dobre. A ty, dcérka najmladšia, ako ma ty máš rada?"

„Ja vás, tatuško, mám tak rada ako soľ!" povedala Maruška a milo pozrela na otca.

„Eh, ty naničhodnica, či ty otca zatoľko máš rada ako soľ?" rozkríkli sa na ňu staršie sestry.

„Veru si ho mám tak rada ako tú soľ." prisvedčila Maruška a pozrela na otca ešte milšie.

Ale nepochodila ani u otca. Náramne sa rozhneval, či dieťa len zatoľko má mať vlastného otca ako tú márnu soľ, ktorú každý medzi prsty berie a rozsýpa!

„Choď, choď mi z očí," okríkol sa na ňu, „keď si ma nevážiš viac, len ako soľ. Až nastanú časy, že bude soľ platiť viac ako zlato, potom sa ohlás, budeš kráľovnou!"

Maruška od ľútosti nemohla preriecť slova, keď otec takto zaznával jej lásku. Zvyknutá bola otcovo slovo navlas poslúchnuť a vedela, že by už pred sestrami v dome neobstála, nuž zobrala si svoje hábky a pobrala sa preč.

Dala sa cez hory a doly, až prišla ďaleko do tmavého lesa. Tu - kde sa vzala, tam sa vzala - postavila sa jej do cesty stará žena.

„Maruška, Maruška, povedz mi, kde ideš a čo si taká uplakaná."

„Ach, starká moja, čože vám to mám rozprávať, keď mi vy aj tak nespomôžete!"

„Ej, dievka moja, len mne ty rozpovedz svoju vec, azda sa ti nájde rada. Či nevieš, že kde sú šedy, tam bývajú aj vedy?"

Maruška rozpovedala starkej všetko svoje trápenie a len to si žiadala dožiť, aby sa otec presvedčil, že ho ona veru rada má. Starká popredku vedela, čo jej Maruška povie, lebo to bola múdra žena, veštica. Preto Maruške na všetko prisvedčila a volala ju, aby šla k nej do služby. Maruška bola rada, že našla dakoho, komu sa môže vyžalovať. Vďačne sa pobrala za starkou, ktorá bývala v malej chyžke pod lesnými svrčinami.

Čo majú, to dajú. Nachovala aj starká Marušku, čím mohla, a jej sa veru zišlo trocha občerstvenia, lebo už bola aj hladná, aj smädná.

„A teraz," vraví starká, „zrezka do roboty. Len či ty vieš priasť, motať, navíjať, tkať? Či mi ovečky napasieš a či mi ich aj podojíš?"

„Neviem ešte, starká moja, neviem, ale naučím sa, ak mi ukážete," povedala Maruška.

„No, veď ti ja to všetko poukazujem. Až doba dobu nájde, všetko sa ti to zíde."

Maruška bola do roboty ako osa. Hoci ešte nevedela, ako to u chudobných chodí, privykla na všetko. Vysúkané rukávy a biela zásterka jej pristali, až radosť pozrieť.

Doma za ten čas bolo sestrám sveta žiť. Jednostaj otca hladkali, okolo hrdla sa mu ovíjali. Boli by ho vari zjedli od samej lásky, lebo dával, čokoľvek sa im zažiadalo. Najstaršia sa obliekala do čoraz drahších šiat a riasila sa zlatom. Prostredná vystrájala hostiny a tance. Obe si voľkali, ako sa im chcelo. Otec čoskoro zbadal, že najstaršej dcére je milšie zlato ako otec. A keď mu prostredná vyjavila, že by sa chcela vydať, vedel, že so zeleným vienkom uvädne aj láska k otcovi. Neraz mu zišla na um aj Maruška, ale čože! O tej už nebolo ani chýru ani slychu.

„Eh, čo!" zaháňal spomienku na ňu. „Veď ma len tak rada mala ako márnu soľ!"

Raz mala byť v zámku zase veľká hostina, vari aj pytači mali už prísť k tej prostrednej. Tu priletí kuchár ako bez duše.

„Pán kráľ," jachtal, „veľká galiba, veľká galiba!"

„Čože ti je, vari si rozum potratil?" vraví kráľ.

„To, to, pán kráľ, rozum mi nad tým zastáva. Všetka soľ, čo sme mali, či sa už rozmočila, či vari do zeme prepadla, no niet jej ani zrnka. Čím ja budem soliť?"

„Ale si blázon! Nuž pošli po druhú!"

„Kdeže pošlem, keď sa to stalo v každom dome! Celá krajina je bez soli!"

„Tak soľ volačím inším, alebo var také jedlá, do ktorých soľ netreba!" odbil ho konečne nevrlý kráľ.

Kuchár si pomyslel: Ako pán káže, tak musí byť. A varil jedlá bez soli. Najprv aké mu prišlo, potom samé sladké. Boli to čudné hostiny, neslané! A hostia sa pomaly rozchádzali od kráľa a noví už neprišli. Načo by aj, keď tu ani len to nemali, čo inde aj ten najchudobnejší - chlieb so soľou a s dobrou vôľou. Kráľ chodil namrzený a dcéry boli ako oparené. Kde sa podeli ich zlaté časy? Ba hľa, zlata dosť, ale soli ani omrvinka, čo by kraj sveta po ňu posielali. Zmizla a zmizla!

Pomaly odpadla ľuďom všetka chuť do jedenia. Len už tej soli aspoň ako márny mak si každý žiadal na jazyk. Ešte aj statok trpel. Kravy a ovce prestali dojiť, pretože nemali soli. Ľudia chodili ako omámení a upadali do chorôb. Kráľ a jeho dcéry vyzerali už len ako tône. Bol to trest na celú krajinu. Zlatom by odvážili toho, kto by im doniesol štipôčku soli.

Teraz kráľ poznával, aký vzácny dar je soľ. Ale toto trápenie by ešte pretrpel, len keby ho nehrýzlo svedomie pre Marušku, že jej tak ukrivdil.

Našej Maruške sa za ten čas vodilo veľmi dobre. Nebolo takej roboty, ktorú by sa nenaučila a na ktorú by neprivykla. O biede nevedela. Nevedela ani o tom, čo sa stalo v otcovom dome a v jeho krajine. Ale múdra starká vedela o všetkom, aj kedy je čomu čas. Preto raz zavolala Marušku a takto jej hovorí:

„Dievka moja, vravela som ti, že doba dobu nájde, čo celý svet prejde. Tebe teraz nadišiel čas, aby si sa vrátila domov."

„Ach, starká moja dobrá, akože ja pôjdem domov, keď ma otec nechce?" riekla Maruška a pustila sa do plaču.

„No len neplač, dievka moja, všetko bude ešte dobre. Soľ sa tam stala drahšia od zlata, môžeš sa teda hlásiť k otcovi."

Veštica rozpovedala všetko, o čom ešte Maruška nevedela, a naostatok doložila:

„Statočne si mi slúžila, tak teraz povedz, čo si žiadaš za vernú službu."

„Dobre ste ma naúčali a od zlého chránili, stará mamka! Za všetko vám ďakujem. Nežiadam si nič, iba za hrsť soli, čo by som otcovi doniesla do daru."

„Inšie si nežiadaš? Či nevieš, že ti môžem splniť všetko?" spýtala sa ešte raz múdra žena.

„Nič si nežiadam, len tú soľ!" odpovedala Maruška.

„Nuž keď si soľ tak vážiš, nech ti nikdy nechýba," riekla napokon veštica.

„Ani ti nič viac nedám, len tento prútik. Keď po prvý raz zaduje vietor od poludnia, choď po vetre, choď cez tri doliny a cez tri vrchy. Potom zastaň a šibni zem tým prútikom. Kde šibneš, tam sa zem otvorí a ty vojdi dnu! Čo tam nájdeš, všetko je tvoje. To bude tvoj svadobný dar."

Poďakovala sa Maruška za všetko, vzala so sebou zlatý prútik i vrecúško soli a smutne sa pobrala preč. Smutne veru, lebo jej u starkej vždy dobre bolo. Ale utešovala sa, že sa nelúči navždy, že si po starkú príde, len čo sa doma udobrí s otcom. Starká sa len usmievala a vravela:

„Zostaň ty len, dievka moja, dobrá a statočná, a naveky ti bude dobre. O mňa sa netráp ani najmenej!"

Medzi zhovorkou došli až na kraj lesa. Maruška sa chcela dobrej starkej ešte raz poďakovať, ale tej už viac nebolo. Kde zmizla, tam zmizla, no Maruška ostala sama ako prst. Tým ťažšie sa jej teraz vzdychlo za otcom, i zrezka vykročila v tú stranu k otcovmu zámku.

Došla medzi svojich. No či preto, že ju už dávno nevideli, alebo že mala hlavu v plachtičke zavinutú, nepoznali ju a nechceli pustiť pred kráľa.

„Ej, len ma vy pusťte," nástojila Maruška, „veď ja nesiem pánu kráľovi dar nad zlato. Taký liek, čo sa od neho iste vystrábi."

Riekli to kráľovi a on hneď prikázal, aby ju k nemu pustili. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej podali chlieb. Kráľ ho dal priniesť, lež vzdychlo sa mu pritom zhlboka:

„Chleba máme, ale soli nie!"

„Čo nemáme, to môžeme mať!" riekla Maruška, rozviazala vrecúško, odkrojila krajec, posypala a podala kráľovi.

„Soľ!" zaradoval sa kráľ. „Ej, ženička, to je vzácny dar, ako sa ti odmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš!"

„Nič nežiadam, tatuško, len aby ste ma mali radi ako tú soľ!" povedala Maruška takým milým hlasom, ako dakedy hovorievala k svojmu otcovi, a odkryla si hlavu.

Kráľ len-len že neomdlel od radosti, keď spoznal svoju drahú Marušku. Prosil ju, aby mu prepáčila, čo sa stalo. Ona si otca láskala a objímala a milé oko z neho nespustila. Vraj čo sa stalo, všetko sa dobre stalo.

Roznieslo sa hneď po zámku i po meste, že najmladšia kráľova dcéra prišla a doniesla soľ. Tomu sa každý zaradoval. Radovali sa aj Maruškine sestry, nie tak sestre, ako tej soli, že sa im dostane aspoň obliznúť. A Maruška zabudla na príkorie, čo jej sestry robili, a uvítala aj ich osoleným okruškom chleba. Každému, kto prišiel, nadelila soli zo svojho vrecúška. Otec v strachu, aby zas neostali bez soli, ju napomínal, aby všetko nerozdala. Vraj pomaly s dobrým. Ale ona zakaždým len to povedala: „Dosť je tu ešte, tatuško!"

A naozaj, čo koľko z nej brala, vždy ešte mala dosť pre každého. Ani čo by z toho vrecúška vôbec neodbúdalo.

Všetko okrialo ako na slnci.

Z kráľa spadla všetka choroba, akoby ju rukou sňal. Od radosti dal zavolať staršie hlavy mesta i krajiny a ustanovil Marušku za kráľovnú. Práve keď ju pod vysokým nebom vyhlásil za kráľovnú, pocítila, že jej teplý vetrík zavial do tváre. Dul od poludnia. Zverila sa hneď otcovi, čo a ako jej múdra žena naručila. Vybrala sa po vetre, a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala s prútikom a pošibala zem. Zem sa rozostúpila a Maruška vošla rovno dnu.

Zrazu - ani nevedela, kde sa tam vzala - prišla do veličiznej svetlice, ktorá bola celá ako z ľadu. Povala, steny a dlážka, všetko sa to lislo a blyšťalo, akoby sa iskry sypali. Po stranách sa ligotali štôlne a z nich pribiehali maličičkí ľudkovia s horiacimi kahancami:

„Vitaj nám, vitaj, kráľovná, už ťa čakáme. Naša pani nám prikázala, aby sme ťa všade povodili a všetko ti ukázali, lebo že je toto všetko tvoje!"

Tak okolo nej štebotali, kahancami sa rozháňali a zvŕtali, liezli po stenách hore-dolu ako mušky. A steny sa ligotali dookola ani drahé kamenie. Maruška chodila ako oslepená toľkou krásou. Ľudkovia ju vodili po chodbách a štôlňach, kde z povál viseli ľadové cencúle, ktoré sa blyšťali ako to striebro. Zaviedli ju aj do záhrady, kde boli červené ľadové ruže, stokrásky a všelijaké kvety na podiv sveta. Ľudkovia odtrhli najkrajšiu ružu a podali svojej novej kráľovnej. Ona privoňala, ale ruža bola bez vône.

„Čože je toto?" spýtala sa, „veď som ja takú krásu ešte nikdy nevidela!"

„To všetko je soľ!" odpovedali jej ľudkovia.

„Ale či naozaj? Teda tu rastie soľ?" čudovala sa kráľovná a myslela si, že by bola škoda vziať z tej krásy čo i len najmenšie.

Ľudkovia uhádli, na čo myslí, a volali:

„Len ber, Maruška, ber, koľko sa ti páči! Nikdy sa jej nedoberieš! Už nikdy viac ti nebude chýbať."

Maruška sa ľudkom pekne poďakovala, rozlúčila sa s nimi a vyšla von zo zeme. Ale zem ostala za ňou otvorená.

Keď sa vrátila domov, ukázala otcovi ružu a všetko mu rozpovedala. Tu kráľ videl, že veru tá starká z chyžky obdarovala dcéru bohatším venom, ako by mohol on.

Ale ani Maruška na starkú nezabudla. Dala zapriahnuť do krásneho koča a pobrala sa aj s otcom, že starkú vyhľadajú a už nikdy od seba nepustia.

Maruška dobre vedela cestu, poznala v hore každý chodníček. Ale čo sto ráz poprechodili horu krížom-krážom, vyzerali na všetky strany ako makové zrno, po chyžke nebolo ani znaku, po starkej ani stopy. Len teraz sa dovtípili, čo to bola za starkú a že je tu daromné všetko hľadanie. Vrátili sa domov.

V darovanom vrecúšku už soli nebolo, ale Maruška už vedela, kde soľ rastie: brali ju tam a brali, nikdy sa jej nedohrali a nikdy viac im nechýbala.