Mahulienka Zlatá panna

Mahulienka Zlatá panna (Rozprávka)
Kde bol, kde nebol, bol raz jeden kráľ a ten kráľ mal jedného chlapčeka. Matka toho chlapčeka zomrela, kráľ si vzal druhú ženu a to bola veľmi zlá macocha. Chlapček sa jednostaj vypytoval otca, kto je namaľovaný na obraze, čo visí za pecou, kto mohol byť taký pekný. Ale otec mu nechcel povedať, vždy ho len tým odpravil:

„Veď ti poviem, keď budeš väčší."

Milý princ odrástol a tomu peknému obrazu sa ustavične čudoval. Raz, keď otec bol veľmi dobrej vôle, spýtal sa ho:

„Ale, otec, povedzteže mi už raz, kto je namaľovaný na tom obraze, čo visí za pecou."

„No," povie mu otec, „to bola tvoja nebohá mať. Volala sa Zlatá panna a nebolo jej páru na celom svete. Keď som bol taký ako teraz ty, vtedy som sa s ňou oženil. Teraz musíš spraviť to isté aj ty, aby kráľovstvo po tvojej smrti neostalo bez potomka."

To počula aj stará macocha a hneď sa ponúkla, že ona vyhľadá princovi ženu a že mu s tou bude dobre. Ale milý princ nechcel počuť o žene, čo by mu poradila macocha. A vyslovil sa dorovna, že sa neožení dovtedy, kým nedostane takú peknú ženu, ako bola jeho mať. Dosť mu otec vravel, že takej viac nebolo, ani nebude. Dosť ho macocha prehovárala, aby si len tú vzal, čo mu ona poradí. Princ nechcel a nechcel.

Naveľa už potom dal kráľ zvolať všetkých svojich radcov, že sa s nimi poradí, ako by jeho synovi našli také dievča. I zišli sa radcovia z celého kráľovstva a radili sa od rána do večera. Ale na nič neprišli. Radili sa na druhý i tretí deň, až sa naposledy dohodli na tom, že rozpošlú na všetky strany poslov, aby také dievča vyhľadali.

Poslovia sa hneď na druhý deň rozišli a blúdili hore-dolu krajinami. Ale o rok sa všetci vrátili s novinou, že o takej panne nieto nikde ani chýru ani slychu.

Čože tu robiť? Kráľ zase musel zvolať radcov, aby poradili dáky iný spôsob, ako vynájsť to pekné dievča. Poschodili sa radcovia z celého kráľovstva. Radili sa ešte dlhšie ako predtým, ale sa veru nemohli na ničom dohodnúť. Napokon vstal šedivý starček, ktorý za celý čas nič nepovedal, a takto prehovoril:

„Vidím, že sa na ničom nemôžete uzniesť. A vidím aj to, že ak teraz nedáme nášmu kráľovi dobrú radu, tak nielen on upadne do zármutku, ale aj celá naša krajina. Lebo keď nášho jediného princa neoženíme, vyhynie s ním kráľovský rod, ktorý už dlho a šťastlivo nad nami panuje, a naše kráľovstvo ostane bez kráľa. Dlho som rozmýšľal, ako by sme našli pre nášho princa dievča najkrajšie na svete, a zakaždým som prišiel iba na tento spôsob: Viete, aké veľké, slávne a po celom svete známe je naše mesto a koľko prejde cezeň cudzincov, ktorí putujú z ďalekých do ďalekých krajín. Dajme my pozatvárať v meste všetky studne a pod prísnou pokutou zakážme, aby nijaký mešťan nedal cudziemu človeku vody, ale aby každého upravili do kráľovského domu. Tu necháme otvorenú jednu studňu a postavíme k nej stráž, ktorá sa každého povypytuje, či nechyroval dakde o tej krásnej panne."

Táto rada sa i kráľovi najlepšie páčila a hneď kázal urobiť všetko tak, ako radil šedivý starec.

Dlho to trvalo pri tomto poriadku. Veľa ľudí sa zastavilo pri studni v kráľovskom dvore, ale ani jeden o tej kráse ani len nechyroval.

Až dakedy po troch rokoch prišiel do mesta jeden celkom zaprášený a ohorený pútnik. Musel byť už veľmi smädný, lebo si pýtal vody hneď v prvom dome. Ale tu mu povedali, že je to zakázané a že sú studne v celom meste pozatvárané. Aby vraj šiel do kráľovského dvora, že iba tam dostane vody. Milý pútnik už nevládal od smädu a len sa tak vliekol. Napokon sa dovliekol až do kráľovského paláca. Ledva vstúpil do vrát, videl naprostred dvora studňu a pri nej stráž. Už zďaleka volal, aby mu chytro dali napiť. Stráž, len čo videla cudzozemského človeka, nabrala do pohára vody a dala sa mu napiť. A hneď sa spytovala, či dakde nechyroval o takej krásnej panne, ktorej by nebolo páru na svete.

„Ej, akože by som nechyroval!" odpovedal pútnik. „Veď som ja už pochodil celý svet z kúta do kúta, a tak viem o všetkom, čo je kde na svete znamenité. Aj o tej kráse viem. Keď dakto na ňu pozrie, musí od divu omdlieť."

Tu ho strážnici lapili za ruku a viedli rovno ku kráľovi, aby tam rozpovedal, čo vie. Kráľ sa mu veľmi zaradoval, lebo už pochyboval, že sa nájde dakde taká krása, akú hľadajú. Zaraz dal zavolať aj syna, aby počul o tom aj on.

„Najjasnejší kráľ," rozprával pútnik, „pravda je, že som poprechodil celý svet z kúta do kúta. Ale o takej kráse, ako je Mahuliena Zlatá panna, som nikde inde nechyroval. Je taká krásna, že keď človek na ňu pozrie, či je už starý, či mladý, priam od tej krásy omdlie. Mladému princovi ani neradím uchádzať sa o ňu. Nie tak preto, že je to veľmi ďaleko, kde málokto zájde, ale že sa bojím, aby nepochodil tak ako už mnohí králi a princovia. Lebo len čo voľaktorý na ňu pozrel, hneď od krásy omdlel, takže ho chorého museli odniesť. A ona už potom nechce za takého ísť."

Ako to mladý princ počul, nemal viac pokoja a chcel sa ešte v ten deň pustiť na cestu.

„Nie tak, syn môj," vraví mu kráľ, „ešte počkaj! Naber si na cestu peňazí a vezmi si aj vojska, koľko len chceš, aby sa ti na ceste dačo zlé neprihodilo. A tento múdry človek, keď ho pekne popýtame, tiež pôjde s tebou. S ním ju najskôr dostanete."

A prosil pútnika, aby šiel s jeho synom po tú svetskú krásu. On sprvu nechcel, ale na veľa prosieb povedal, že teda pôjde. Princ mu však musel sľúbiť, že nevezme už nikoho viac so sebou a že čokoľvek mu pútnik na tej ceste prikáže, všetko navlas zachová. Tak sa uzrozumeli a na druhý deň sa vydali sami dvaja na cestu.

Idú oni, idú pustými horami, starými cestami, idú dlho, ďaleko. Raz ich zastihla noc v jednej hore. Blúdili, blúdili po tej hore, kým neprišli k domčeku, v ktorom sa svietilo. Vojdú dnu a nájdu tam starca za stolom sedieť a knihy písať. Pozdravia sa mu, ale ten im nič neodpovie. Dlho stoja pri dverách, že ich azda privíta, keď si dopíše. Ale on nič, len ďalej píše a píše. Naši pocestní už zunovali stáť, a tak povie ten pútnik:

„No, kdeže tu prenocujeme, keď nám tento starec neodpovedá ani tak, ani tak?"

„A veru si my ľahnime, nech je už akokoľvek," povie princ. „Veď nám starec azda nič neurobí."

Tak si len políhali. Princ zaspal, ale pútnik spať nemohol.

Pred polnocou prídu tri starcove dcéry, čo vo dne lietali po svete ako vrany.

„Otec, či tu dakto nenocuje?" spýtajú sa ho.

„Ba veru nocuje," odpovie starý. „Ale zato len rozprávajte, kde ste dnes chodili a čo ste počuli."

„Ej, veru nebudeme, mohli by nás tí pocestní počuť."

„Čožeby počuli, veď spia. A keď aj počujú, málo oni o to stoja. Tak rozprávaj ty, najstaršia, kde si cez deň bola a čo si počula."

Tu začne tá najstaršia:

„Bola som ja dnes v širokom-ďalekom svete a počula som tam, že jeden princ hľadá Mahulienu Zlatú pannu, takú, ako bola niekedy jeho matka. A kto toto vypovie, nech zaraz po členky skamenie."

„Kdeže si ty, moja druhá dcéra, dnes lietala a čo si počula?" spýtal sa otec.

„Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som, že keď ten princ pôjde po tú Mahulienu Zlatú pannu, príde na rázcestie. Z tých ciest bude jedna skalnatá a bahnitá, druhá čistá a dobrá. Ak sa pustí po tej dobrej, nikdy nepríde k Zlatej panne. Ale ak pôjde tou zlou, môže sa s ňou zísť. A kto toto vypovie, nech sa zaraz po kolená na skalu obráti!"


„Kdeže si ty, moja tretia dcéra, lietala a čo si počula?" spýtal sa zase otec.

„Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som tam, že princ tú Mahulienu Zlatú pannu nedostane, ak jej naraz pozrie do očí, keď sa s ňou prvý raz zíde. Ale ak by prvý deň pohliadol na ňu len po kolena, druhý deň len do pása a iba na tretí deň by sa jej prizrel do očí, tak ju dostane. A kto toto vypovie, nech sa po pás na skalu obráti."

Starec si to všetko pozapisoval a pútnik to všetko vypočul.

Ráno sa princ zobudil, a tak vstali obaja a šli ďalej. Nezadlho prídu na rázcestie. Tu povie pútnik:

„Najjasnejší princ, pôjdeme po tejto planej ceste."

„Ej, ba veru pôjdeme po tejto dobrej," povie princ, „veď sme sa už dosť natárali pustými horami, starými cestami. Chvalabohu, že sme už raz prišli aj na lepšiu." A hneď sa pobral tou lepšou cestou. Ale pútnik sa pustil tou zlou, a tak sa nezadlho vrátil na ňu aj princ, lebo mu samému bolo otupno.

Šli zase dlho. Princovi sa už zunovala tá zlá cesta, neraz sa chcel naspäť vrátiť. Ale pútnik ho napomínal, aby len šiel, že už čoskoro dôjdu k Mahuliene. Raz len vyjdú na jeden vŕšok, a tu vidia zďaleka veže toho mesta, kde bývala Mahuliena Zlatá panna. Princ sa hneď rozveselil a stúpal rezko ďalej. Prišli do mesta. Tu on chcel ísť rovno ku kráľovi, aby videl Zlatú pannu. Lež pútnik mu pripamätal, čo mu ešte doma sľúbil: že ho bude vo všetkom poslúchať. A tak nešli hneď ku kráľovi, ale si najali chyžu v jednom hostinci a tam spali až do rána.

Keď ráno vstali, povedal pútnik princovi:

„No hľaďže, teraz pôjdeš k Zlatej panne. Len čo vstúpiš do kráľovského paláca, spýta sa ťa stráž: Čo tu chceš? Ty smelo odpovedz, že chceš vidieť Zlatú pannu. Hneď ťa zavedú rovno pred ňu. Aleže sa zadrž, ak si chlap! Nesprobuj sa jej pozrieť hneď do očí, ale ako bude stáť na vyvýšenom mieste, tak spusť oči na zem a len po jednom schodíku ich dvíhaj, až kým jej neuvidíš nohy po kolená. Tu zastaň a ďalej nepozri! Bude tam i prikrytý stôl, na ňom tanier polievky a pohár vína. Sadni si potom k stolu, nikomu nič nepovedz, ale odjedz asi tak tretinu z tej polievky a odpi asi tretinu vína. Vstaň, zase nikomu nič nepovedz a vráť sa sem! Vykonaj všetko, ako som ti povedal, lebo ináč zle pochodíš."

Nášmu princovi sa to videlo veľmi čudné, ale nepovedal proti tomu ani slova, lebo znovu prisľúbil, že bude priateľa vo všetkom poslúchať. Šiel do paláca a stráž ho zaviedla k Zlatej panne. Pozrel na ňu až po kolená, odjedol z tej polievky, odpil z vína, nikomu nepovedal ani slova a vrátil sa domov. Pútnik ho pochválil, že sa tak dobre zadržal.

Na druhý deň ráno poslal princa zase do paláca a prikázal mu, aby urobil všetko tak ako včera. Len to doložil, že teraz už môže pozrieť na Zlatú pannu až po pás, zjesť pol taniera polievky a vypiť pol pohára vína. Ako mu prikázal, tak sa stalo a princ sa vrátil veľmi natešený.

Na tretí deň ráno ho pútnik zase poslal do paláca. I teraz mu povedal, ako a čo má urobiť, a na jeho veľké potešenie doložil, že teraz už môže Mahuliene pozrieť aj na tvár, ale len pomaly vždy vyššie a vyššie. A že už môže zjesť plný tanier polievky a vypiť plný pohár vína. Ale mu aj prihrozil, aby dal na seba dobrý pozor, lebo všetko závisí od toho, ako sa teraz bude držať.

Princ šiel a milý priateľ dlho za ním pozeral, lebo sa bál, že v tejto poslednej a najhoršej skúške neobstojí. Náš princ prišiel do paláca, postavil sa pekne pred Zlatú pannu a pomaly po schodíkoch pozeral vždy vyššie a vyššie. Mahuliene Zlatej panne prišlo ľúto, lebo si aj ona myslela, že princ teraz nevydrží a že bude škoda takého pekného šuhaja. Ale on pozeral pomaly vyššie a vyššie, už jej videl nohy, potom driek a naposledy aj tvár. Ako jej pozrel na tvár, ona sa zarazila a zatackala. I jemu sa krútila hlava a málo chýbalo, že nespadol z nôh. Ale sa predsa len pochlapil, postavil sa mocne na nohy, šiel k stolu, zjedol plný tanier polievky a vypil plný pohár vína. A to ho veru dobre posilnilo. Za ten čas prišla k sebe aj princezná, zbehla po tých schodíkoch, pribehla k nemu a objala ho.

Vtom vkročil do izby jej otec, kráľ vtákov, a veľmi sa začudoval, čo sa to robí v jeho dome. Mladý princ rozpovedal kráľovi, kto je, čo je a načo sem prišiel. A že keď už vystál, čo mal vystáť, tak aby mu Zlatú pannu dal za ženu. Kráľ dlho nechcel, ale napokon predsa privolil:

„Dobre, dám ti ju, ale sa nesmieš nikdy viac navrátiť k svojim rodičom."
To sa princovi nevidelo. Lenže Mahulienu Zlatú pannu nechcel stratiť, a tak privolil na všetko. Urobili hneď svadbu a on ostal bývať v kráľovskom paláci. Aj svojho priateľa dal z hostinca k sebe doviesť a chcel, aby aj on býval v paláci. Lenže ten neprivolil. Vraj si len tam blízko neho najme chyžku, aby mu bol vždy poruke. Tak bývali nejaký čas všetci spolu a mladému princovi sa ani nesnívalo vrátiť sa k otcovi.



Po čase mu však predsa len zišlo na um, že by bolo dobre vidieť si otca, čo robí doma bez neho. A čím viac na to myslel, tým väčšmi sa mu to žiadalo. Aj si umienil, že to kráľovi prednesie, keď ho niekedy nájde pri dobrej vôli. Raz bol kráľ taký veselý, že by azda celému svetu spravil po vôli. Tu ho náš princ poprosil, aby ho pustil domov k rodičom. Dlho sa kráľ vzpieral, ale naostatok už len privolil. Hneď sa porobili prípravy na cestu. Princ aj s Mahulienou Zlatou pannou, aj s tým jeho priateľom sa odobrali od kráľa, posadali do koča a šli.

Na mraku prišli zase k tomu domčeku, kde býval starec, čo písal tie knihy. Princ povie:

„Ale či my zase budeme tu nocovať? Veď môžeme ísť ďalej."

„Ej, veru my len tu zostaneme," povie pútnik, „veď je už noc."

A tak vošli dnu. Starý i teraz len tie knihy písal a oni si políhali spať. Princ zaspal, i Zlatá panna zaspala, ale pútnik načúval.

Pred polnocou prídu tri starcove dcéry, čo cez deň ako vrany po svete lietali. Najstaršia sa spýta:

„Otec, či tu dakto nespí?"

„Ba veru spia tí pocestní, čo nedávno," vraví otec. „Ale zato len rozprávaj, kde si dnes bola a čo si počula."

Tu začne tá najstaršia:

„Bola som ja dnes v dalekom-širokom svete a počula som tam, že ten princ už Mahulienu Zlatú pannu dostal. Už sa s ňou navracia, ale že sotva s ňou domov dôjde. Lebo tá jeho macocha, to je ježibaba. Pošle mu naproti veľa vojska, aby ho uvítalo, aj pohár vína. Z toho keď sa princ napije, hneď ho na kusy roztrhá. A kto toto vypovie, nech naraz vyše pása skamenie."

„Kdeže si ty, moja druhá dcéra, lietala a čo si tam počula?" spýtal sa otec.

„Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som tam, že ten princ so Zlatou pannou nedôjde domov, aj keby sa z toho pohára nenapil. Lebo keď už bude domov dochodiť, pošle mu macocha naproti jednu paripu. Na tú keď vysadne, tak paripa hneď s ním skočí do mora. A kto toto vypovie, nech naraz po hrdlo skamenie."

„Kdeže si ty, moja tretia dcéra, lietala a čo si tam počula?" spýtal sa otec.

„Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som tam, že toho princa aj s Mahulienou Zlatou pannou ešte len doma najväčšie nebezpečenstvo očakáva. Lebo keď už prídu domov a uložia sa spať, vtedy macocha pošle na nich draka. Drak o polnoci vylezie z pece a milého princa s Mahulienou roztrhá na márne kusy. A kto toto vypovie, nech naraz celý kameňom ostane."

Starec si všetko pozapisoval a pútnik to všetko vypočul.

Ráno naši pocestní vstali hore a pobrali sa ďalej. Idú, idú cez jednu pustatinu, už dochodia neďaleko domu. Tu sa pred nimi skúri prach na ceste. Keď prídu bližšie, vidia, že im to ide v ústrety veľa vojska a napredku jazdec s pohárom vína. Keď dobehol k princovmu koču, zosadol z koňa a podal mu ten pohár so slovami:

„Tu ti náš kráľ a tvoj otec posiela pohár vína, lebo vie, že si na tejto pustatine vysmädol."

Princ ledva čakal, kedy si pohár priloží k ústam, taký bol smädný. Ale vtom priskočí jeho priateľ:

„Hop, ty si mi prisľúbil, že ma budeš vo všetkom poslúchať. Nepi teraz z toho pohára! Radšej ho daj vypiť tomu, čo ti ho doniesol."

Dosť sa princ priečil, že veď mu azda nedá zhynúť od smädu! Ale pútnik neprivolil. A tak musel vypiť víno ten, čo ho doniesol. A toho v tej chvíli na kusy roztrhalo.

„No vidíš, takto by si bol pochodil," povedal pútnik. A princ sa mu nevedel dosť naďakovať, že ho ochránil od smrti.

Šli ďalej. Už dochodili neďaleko mesta, tu im vedú naproti krásnu paripu.

„To ti," vravia princovi, „posiela náš kráľ, aby si si trocha zajazdil a tak prišiel pred neho do mesta."

Princovi sa už zunovalo sedieť v koči, a tak bol rád, že si môže zajazdiť. I bol by hneď vysadol na tú paripu, ale pútnik nedopustil. Tu sa už princ na neho i nahneval a vyčítal mu, že mu vždy iba prekáža. Lež pútnik od svojho neodstúpil.

„Radšej prikáž tomu vysadnúť na paripu, kto ti ju doviedol."

Sotva sa to stalo, už sa paripa rozbehla a aj s jazdcom skočila doprostred mora.

Tak prišli domov. Starý kráľ si uvítal syna s veľkou radosťou, aj macocha sa ukazovala veselá a vďačná. Celé mesto sa radovalo, že sa princ so zlatou Mahulienou šťastne prinavrátili. Svadba bola ešte v ten deň, a veľmi veľká, všetko na nej jedlo, pilo a skákalo od neslýchanej radosti. Jediný pútnik sa neveľmi tešil. Rozmýšľal, ako by princa a Mahulienu zachránil aj z toho posledného nebezpečenstva. Po hostine, keď sa už mladomanželia mali uložiť, prosil pútnik princa, aby sa neukladal so svojou ženou, ale aby jeho pustil nocovať do tej izby. Princ ani nezaváhal a privolil. Keď to macocha počula, obrýkla sa, že či by takému svetskému bludárovi dovolil nocovať v jednej izbe so svojou ženou!

Princ odpovedal:

„Prečo nie? Veď mi len on k nej dopomohol a už veľa ráz mi život zachránil."

A tak sa princ uložil inde a pútnika nechal spať v jednej izbe so Zlatou pannou. Ale ani stará nezaháľala. Čo nikto nevedel, postavila do bočnej izby stráž, aby jednostaj cez kľúčovú dierku hľadela a na pútnika dobrý pozor dala, čo tam bude robiť.

Milý pútnik ani oko nezažmúril, ale vzal do ruky ostrý paloš a čakal. O polnoci sa vyvalí z pece bok a vyrúti sa odtiaľ dvanásťhlavý drak rovno na Mahulienu, že ju zožerie. A ona tuho spala. Pútnik pozbieral všetky sily a oboril sa na draka. Postínal mu hlavy, telo rozsekal na kusy a po hnátoch vyhádzal von oblokom do jednej uličky, kade nikto nechodil. Potom zoškriabal zo steny krv, vyzliekol si košeľu, do tej pozbieral krv zo zeme a vyžmýkal von oblokom do tej uličky. Keď už takto všetko popratal, poobzeral sa, či ešte dakde neostalo z tej krvi. Všetko bolo čisté, iba Mahuliena mala na líci kvapku. Pútnik k nej pristúpil a zlizol jej z líca tú krv. Vtom sa stráž v druhej izbe prebudila a urobila krik, že pútnik bozkáva Zlatú pannu. Na ten krik sa zbehli ľudia z celého paláca. Pribehla i stará macocha a milého pútnika kázala poviazať a vsadiť do temnice.



Ráno hneď na neho žalovala. Vraj čo len urobil ten princov verný priateľ! Vraj v noci Mahulienu Zlatú pannu bozkával! Princ na to sprvu nič nedal, ale keď macocha jednostaj na pútnika zle vravela a ešte aj Mahulienu potvárala, prikázal držať súd. A ten súd vyniesol rozsudok, že pútnik zasluhuje smrť.

Hneď sa urobili prípravy, že ho idú vešať. A už ho aj viedli z temnice pod šibenicu.

Tu si náš pútnik vyprosil, aby mu ešte naostatok dovolili pozhovárať sa s princom. Princ hneď k nemu pribehol a pútnik mu začal rozprávať:

„Vidím, že mi prichodí tak či tak zahynúť, no chcem aspoň v tvojich očiach zomrieť ako nevinný. Či vieš, keď sme cestou ta nocovali u starca v tom pustom domčeku? Ty si spal, ale ja nie. Pred polnocou prileteli tri starcove dcéry a takto sa s otcom zhovárali:

Najstaršia povedala: Bola som ja dnes v ďalekom-širokom svete a počula som, že jeden princ hľadá Mahulienu Zlatú pannu, akou bola niekedy jeho matka. A kto toto vypovie, nech naraz po členky kameňom ostane."

Ako to povedal, naraz po členky skamenel.

„Tá stredná vravela: Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som tam, že keď princ pôjde po Zlatú pannu, príde na rázcestie. Ak sa pustí tou dobrou cestou, nikdy k Mahuliene nepríde, ale ak sa pustí tou planou, tak sa s ňou môže zísť. A kto toto vypovie, nech sa naraz po kolená na skalu obráti."

Ako to pútnik povedal, hneď po kolená skamenel.

„Najmladšia z nich hovorila: Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som tam, že ten princ Zlatú pannu nedostane, ak jej naraz pozrie do očí. A doložila, že kto to vypovie, aby sa do pása na skalu obrátil."

Ako to dopovedal, priam do pása kameňom ostal.

„Vieš ty potom," hovoril ďalej pútnik, „že sme naspäť idúc zase prišli do toho domčeka. Ty si spal, aj Zlatá panna, len ja som nespal. Pred polnocou prileteli zase tri starcove dcéry a takto sa zhovárali:

Najstaršia vravela: Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som tam, že ten princ už ide so Zlatou pannou domov. Ale sotva príde. Lebo macocha mu pošle naproti pohár vína, a keď sa z neho napije, hneď ho na kusy roztrhá. A kto to vypovie, nech vyše pása skamenie."

Sotva to pútnik dopovedal, skamenel vyše pása.

„Tá druhá hovorila: Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som, že princ nedôjde domov, aj keby sa toho vína nenapil. Lebo mu macocha pošle paripu a tá s ním skočí do mora, len čo princ na ňu vysadne. A kto to vypovie, nech naraz po hrdlo skamenie."

Ako to dopovedal, hneď po hrdlo skamenel.

„Tretia z nich povedala: Lietala som ja ďalekým-širokým svetom a počula som, že toho princa ešte len doma očakáva najväčšie nebezpečenstvo. Lebo keď sa s Mahulienou uloží spať, vyrúti sa na nich drak a oboch ich zožerie.

Tak vidíš," vravel pútnik. „Povedať som ti to nemohol, ale som ťa chránil od zlého. A naposledy som zabil aj toho draka. Povyhadzoval som ho von oblokom do tej uličky, kde málokto chodí. Tvoju Zlatú pannu som nebozkával, len som jej zlizol z líca kvapku dračej krvi, lebo to bola krv jedovatá a prežrala by sa jej do mäsa. Vtedy sa stráž prebudila a poviazala ma. Ale vieš ty čo? Tá tretia starcova dcéra ešte aj doložila, že kto toto všetko rozpovie, aby celý skamenel."

Ani to dobre nedopovedal, už sa celý obrátil na kamenný stĺp.

Všetkým ľuďom, čo to počuli, hrali v očiach slzy. Princ sa hodil na kamenný stĺp a plakal tam, že ho iba nasilu od neho odtrhli a dnu do paláca doviedli.

Od tých čias býval stále smutný a nijak sa nedal rozveseliť. Macocha mu nesmela viac ani na oči, lebo by ju priam dal zmámiť. Starý kráľ nezadlho zomrel. Všetko kráľovstvo prešlo na syna, ale on bol aj tak čoraz smutnejší.

Po čase už potom mala mať Mahuliena dieťa. V noci pred pôrodom sa nášmu kráľovi prisnilo, aby pokropil svojho skameneného priateľa krvou dieťatka, ktoré sa mu narodí, a hneď aby sa vrátil dnu.

Len čo sa mu narodil synček, kráľ nepovedal nikomu ani slova, vzal dieťa a šiel k tomu kamennému stĺpu. Tam porezal dieťatko na pršteku, pokropil kameň krvou a bežal dnu.

Vtom dakto klope na dvere. Kráľ sa obzrie, a tu ten jeho priateľ, živý a zdravý ako predtým! Kráľ ho bežal objať a tak sa objímali a od radosti spolu plakali. Potom šli k Mahuliene a rozpovedali jej, čo a ako sa stalo. Ešte len potom bola radosť nad radosti, akej ani predtým, ani za tým viacej nebolo.

Ja som tam, pravda, nebol, ale som o tom počul. Aj to som počul, že všetci žijú až dosiaľ, ak ešte nepomreli.