Tri zakliate kniežatá

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 734 slov
Počet zobrazení: 1 286
Tlačení: 129
Uložení: 164
Tri zakliate kniežatá (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ. Nenadobúdal už, iba utrácal. A bol taký márnotratný, že by premárnil všetky poklady sveta, keby ich mal. Ale čože, keď už ani tá nitka na ňom nebola jeho!

„Ech, ľahká pomoc," hovorí, „čo nebolo, bude! Dám sa na poľovačku, zveriny je po horách dosť."

Tak aj urobil. Mal tam dakde ešte jeden zámok, na ten sa utiahol a odtiaľ chodil poľovať do hôr. Čo ulovil, z toho sa živil so ženou aj s troma dcérami.

Raz, ako tak poľoval, nastrieľal kopu zveriny a mohlo mu byť aj dosť. Ale tu vyskočil pred neho ešte jeden zajac. Ani tebe neodpustím, pomyslel si kráľ. Namieril a zastrelil ho.

Tu sa začne hora lámať. Kráľ sa obzrie a vidí, ako sa chrasťou valí ozrutný medveď. Kde kročí, všetko drúzga a mumle a reve, až sa hory trasú. Kráľ zdúpnel od ľaku a zastal ako peň. Medveď sa pred ním vzopäl, položil mu predné laby na plecia a zreval:

„Tu si mi ho! Hneď ťa zgniavim do klbka! Ako sa opovažuješ kántriť mojich poddaných! Práve si mi rovno pred očami zastrelil najšikovnejšieho sluhu! Za toho mi dáš alebo svoj život, alebo najstaršiu dcéru za ženu. O štrnásť dní si prídem po nu."

Nebolo mu z medvedích pazúrov ani sem, ani ta. Sľúbil teda dcéru medveďovi a ten ho prepustil.

Doma kráľ neriekol nič, len chodil celý bez vôle. Nesmel už poľovať na zverinu a aj pre dcéru sa trápil. Akože ju len tak nič po nič prepustí medveďovi! Okolo zámku dal postaviť silnú stráž, aby strieľala, len čo sa priblíži najmenší zver.

Na štrnásty deň bolo všade ticho až do poludnia. Na poludnie prihrmí do dvora dvanásť hintovov. Z predného vystúpi mladý knieža, z ostatných páni. Za nimi sluhovia vnášajú do zámku bohatstvá, vraj dary pre nevestu a pánov rodičov. A knieža sa klania kráľovi, kráľovnej i princeznám. A jeho pytač vystúpi a pýta preňho najstaršiu dcéru. Ani dcéra, ani rodičia by nemali nič proti tomu, len utrápený otec sa ozve:

„Tak by sa aj patrilo, princezná za knieža. Ale čože, keď som ju musel sľúbiť ohave medveďovi! Práve je hodina, keď si tá obluda má po ňu prísť."

„Ej, čo by tam medveďovi! Veď ju azda nedáte zvieraťu? A keby medveď aj prišiel, máte tam stráž, tá si s ním ľahko poradí," prehováral knieža kráľa.

Nuž boli hody z hotového, čo knieža doniesol. Trvali až do večera. Večer posadili mladuchu do predného hintova ku kniežaťu a všetko panstvo ako prihrmelo, tak zas aj odhrmelo.

Ale milý kráľ hodoval ďalej, hostina šla za hostinou, Čosi-kamsi sa našiel zase tam, kde bol prv - na biedovisku. Nemusel už ani rozmýšľať, čo v taký čas robiť: zas len poľovať. Ibaže už nie na zverinu, aby sa náhodou nestretol s tým medveďom, ale na vtáky.

Všetko šlo do času dobre. Raz však vidí, ako sa pred ním naháňajú dva jastraby. Namieril, strelil a v letku zrazené jastraby mu čupli pred nohy. Vtom zhučí hora, lámu sa vrchovce stromov a predesenému kráľovi spustí sa na plece strašný orol:

„Už mi z pazúrov neunikneš! Ako sa opovažuješ kántriť mojich poddaných? Práve si mi tu pred očami zastrelil dvoch najlepších vojakov. Za tých mi dáš alebo život, alebo prostrednú dcéru za ženu. O štrnásť dní si prídem po ňu!"

Nebolo mu z orlích pazúrov ani sem, ani ta. Sľúbil teda dcéru orlovi a ten ho prepustil.

Doma kráľ neriekol ani slova, len chodil s ovisnutou hlavou, ako komu sa nič na svete nesladí. Už ani na tie vtáky nesmie strieľať. Ale povedal si, že dcéru aj tak orlovi nedá, veď ani tá prvšia sa nedostala za medveďa.

Na štrnásty deň postavil ostrú stráž, čo hľadela jednostaj hore ponad zámok, či sa voľačo neblíži. Ale tam nič, ani len krídelce nezašuchotalo.

Iba zrazu na poludnie prihrmí do dvora dvanásť hintovov. Z predného vystúpi ešte krajší knieža a z ostatných páni. Za nimi sluhovia vnášajú do zámku bohatstvá, vraj dary pre nevestu a pre pánov rodičov. Knieža sa klania kráľovi, kráľovnej aj princeznám. A pytač vystúpi a pýta preňho prostrednú dcéru za ženu.

„Nič by sme proti tomu nemali," povie otec. „Ale prišli ste práve v hodinu, keď si má prísť po ňu ozruta-orol, ktorému som ju voľky-nevoľky prisľúbil."

„Ej, čo by tam orlovi! Veď ju azda nechováte pre vtáka! A keby orol aj doletel, máte ostrú stráž, tá ho už vopred vystriehne a odbaví," prehovárali svatovia kráľa.

Nuž boli hody z hotového, čo knieža doniesol. Večer posadili mladuchu do predného hintova s kniežaťom a všetko panstvo ako prihrmelo, tak zase odhrmelo.

Ale milý kráľ neprestal hodovať. Hostina šla za hostinou, lenže iba do času.

Potom sa kráľ našiel ešte na horšom ako prv - na hladovisku. Hladovať s ním sa nechcelo nikomu, nuž ho opustili nielen priatelia, ale aj sluhovia. Ostal na osamelom zámku so ženou a dcérou. Čo tu robiť? Voľačoho sa predsa musel chytiť, aby od hladu nezahynuli. Pripravil si udicu a s tou chodil na morský breh chytať ryby.

Dobre mu to šlo do času. Raz vytiahol na udici utešenú hlavátku. Vtom sa vzbúri more: vlny čliapkajú na breh a v nich sa zjaví ryba. Ale aká ohava! Zaháňa sa chvostom a volá:

„Spláknem ťa doprostred mora, ty červiak! Ako sa opovažuješ kántriť mojich poddaných! Priam pred očami si mi zahubil najvernejšieho sluhu! Za to mi dáš svoj život, alebo najmladšiu dcéru za ženu. O štrnásť dní si prídem po ňu."

Nebolo mu ani tak, ani tak. Napokon sľúbil dcéru rybe a on obišiel nasucho.

Doma kráľ neriekol ani slova, len chodil ako umučený. Nevedel si síce predstaviť, ako by sa ryba z mora mohla dostať na vysoký zámok, ale strach ho predsa mrvil až do toho štrnásteho dňa.

Na štrnásty deň bolo všade pokojne, od mora nezavial ani len vetrík. Ale zrazu na pravé poludnie prihrmí do dvora dvanásť hintovov. Z predného vystúpi knieža ešte krajší ako tí pred ním a z ostatných zostupujú páni. Za nimi sluhovia vnášajú do zámku bohatstvá, vraj dary pre nevestu a pre pánov rodičov. A knieža sa klania kráľovi, kráľovnej aj princeznej. Pri boku mu stojí pytač a pýta preňho najmladšiu dcéru.

„Nič by sme proti tomu nemali," vraví utrápený otec. „Lenže ja som našu dcéru voľky-nevoľky prisľúbil rybe-ohave, ktorá ma chcela spláknuť do mora. V zlú hodinu ste prišli, priam keď aj tá ohava sľúbila prísť po ňu."

„Ej, čo by to tam! Veď si hádam len nemyslíte, že by sa ryba dostala na váš vysoký zámok! A keby aj, ľudskú bytosť nedáte predsa za zviera! My sme prišli prv, už od svojho neodstúpime!"

Tak a všelijak prehovárali svatovia kráľa a dcéra bola rada. Nuž nastalo veselie, že do večera všetko až tak šumelo. Večer posadili mladuchu ku krásnemu kniežaťu a panstvo ako prihrmelo, tak zase odhrmelo. Zámok ostal pustý, kráľ s kráľovnou v ňom celkom sami.



V tú noc si to už kráľ inak premyslel. Omrzelo ho ustavične len utrácať a potom biediť a pretĺkať sa životom. Ráno vstal už ako celkom iný človek. Oľutoval aj to, že si dcéry len tak zapredal. Povydával ich, ani sám nevie kde a za koho. Ženu nastokrát odprosoval, že pre jeho márnotratnosť toľko trpela, aj o dcéry prišla. Poplatil dlhy a najal si poriadnych sluhov. Pozvolával do rady statočných ľudí a začal už teraz krajinu riadne spravovať a dobre gazdovať. Čoskoro mal aj pre koho, lebo kráľovná mu porodila krásneho synčeka.

Synček zakrátko vyrástol na driečneho šuhaja a najradšej sa hrával v záhrade. Raz mu nevdojak prišlo pozrieť na kvetné hriadky. Všetky prekvitali, len tri boli samá burina. Spytuje sa záhradníka, čo to, prečo to? Ale ten mu len čosi zašemotil. Kráľovič mu prikázal hriadky pekne pokopať a vysadiť. Ale keď prišiel do záhrady na druhý deň, hriadky boli aj naďalej samá burina.

„Čože je to? Azda si ma nepočul, alebo si neposlúchol?" okríkol záhradníka.

A dovtedy nepopustil, kým mu ten nevyjavil, že sú to hriadky kráľovičových zmiznutých sestier a že ostávajú spustnuté na znamenie smútku. Tak prikázala kráľovná.

Kráľovič bežal rovno k matke. Prosil ju, aby mu rozpovedala, ako je to s tými hriadkami a s jeho sestrami, keď o tom dosiaľ nepočul ani slovo. Neborká mať sa rozplakala:

"Ach, tak je, tak, syn môj," povedala mu. „Aj tie zarastené hriadky v záhrade smútia spolu s nami. Lebo my už dlhé roky nevieme, za koho sme si vydali naše dcéry a kde sú nám. Keby nie teba, už by som i ja uvädla od žiaľu."

„Ale ja, mať moja, svoje sestry vyhľadám a všetko bude dobre," povie kráľovič.

„Jaj, len to nie, syn môj, len to nie!" zabedákala mať. „Toho som sa vždy bála, že sa aj ty pustíš za nimi a tam niekde zahynieš. Pred otcom nesmieš ani muknúť, že o tom dačo vieš. Ten by nám to nedaroval!"

Ale synovi to nedalo spať. Neminuli ani tri dni a postavil sa smelo pred otca: že načo tajiť, že si on ide vyhľadať stratené sestry. A otec namiesto hnevu mu ešte prisvedčil. Nech vraj len ide, keď z neho, starého, je už nič. A tak zas len úbohá mať tŕpla strachom, keď sa syn vyberal na cestu.

Kráľovič sa vybral na krásnom hintove aj s celým vojskom. Pustili sa práve do tých hôr, kde sa kedysi otec stretol s medveďom. V tú stranu aj páni na dvanástich hintovoch odviezli najstaršiu princeznú.

Za čas išli, ako išli, kým sa nedostali do húšťavy. A tu vyskočí na nich ozrutné medvedisko. Kým sa kráľovič spamätal, medveď rozprášil vojsko na všetky strany a nasršený sa blížil k jeho koču. Kráľovič nečakal na svoju smrť. Vyskočil z koča a prebíjal sa húšťavou, kadiaľ sa dalo. Dobehol až k jednej jaskyni a vletel dnu ako do bezpečného úkrytu.

Lež v jaskyni ešte len bolo, čo bolo! Pekná kňažná sa tam na suchom raždí zabávala s dvoma medvieďatami. Ako ho zočila, vyskočila oproti nemu a zjajkla:

„Jaj, človeče, v zlú hodinu ideš! Môj muž sa už vracia domov, počujem ho mumlať. Neodpustí ti, ktokoľvek si, a roztrhá ťa na kúsky."

„Ktože by som bol?" povie on. „Hľadám si sestru vydatú za medveďa. Len ma ratuj, ak môžeš!"

Nebolo času na veľa rečí. Rozpajedený medveď reval už pred samou jaskyňou, že sa až skaly otriasali. Ona chytro ukryla kráľoviča pod raždie. Medveď vpálil dnu ako besný. Iskril očami, ňuchal na všetky strany a reval:

„Žena, človečina smrdí, sem s ňou! Práve som rozprášil celé vojsko, iba jeden mi ušiel. Ale ani tomu neodpustím!"

Nedal sa utíšiť, len rozhadzoval labami i ňucháčom to raždie. Už držal kráľoviča za nohu, že ten od veľkého strachu až omdlel.

Keď sa po hodnej chvíli prebral, pretiera si oči - čo je, kde je? Našiel sa v utešenej komnate, na mäkkej pozlátenej posteli. Vyskočí na nohy a pozrie von oblokom. Tam krásne svieti slniečko a na zámockom dvore je živo. Všade sa prechodia ľudia, behajú kniežací sluhovia, celkom ako u nich doma. Nestačil sa poobliekať, už mu voľakto klope na dvere. Dvere sa otvoria a dnu vojde knieža s kňažnou aj s dvoma synčekmi. Knieža mu podáva ruku a víta ho:

„Vitaj, švagre, vitaj! A nečuduj sa ničomu! Včera ako medveď by som ťa bol roztrhal, dnes si ťa vítam ako človek človeka. Poznáme ťa dobre, ale ty ešte nevieš, že sme zakliati. Vedz teda, že kým je mesiac na schode, sme tu všetci, okrem tvojej sestry, medvede a iné divé zvery. Kým je mesiac v splne, sme ľudia, ako nás vidíš. Včera, keď som ťa už mal v pazúroch, udrela hodina, a ty si sa už mohol u nás vyspať ako doma. A teraz si naším milým hosťom na dva týždne."

Bol hosťom a bolo mu u sestry a švagra dobre. Ich dvom synčekom sa mal čo narozprávať o starých rodičoch, aj o tom svete tam u nich. Ani nezbadal, a minulo sa už trinásť dní. Tu prišiel švagor-medveď a vraví:

„Z tej duše by sme ťa radi u nás mali aj navždy. Ale hodina sa blíži a ty musíš preč, aby sa ti zle nevodilo. Už ti zapriahajú do koča."

„I sám som na to myslel, švagrík môj drahý!" rečie kráľovič. „Lenže nepohnem sa skôr, kým mi nepovieš, ako by som vás vyslobodil z tohto zakliatia. Vrav teda, alebo tu s vami zahyniem."

„A veď, keď si si to už vzal do hlavy, choď, hľadaj a nájdeš! Na cestu si vezmi tuto chlp mojej medvedej srsti. Keď sa ocitneš v nebezpečenstve, len ju pošúchaj medzi prstami, budem ti na pomoci. Moji poddaní ťa zavezú až na chotár, odtiaľ už potom choď a hľadaj! Na vysokom strome nájdeš orlie hniezdo. Hľaď sa doň dostať k svojej druhej sestre a k môjmu bratovi. Oni ti povedia, čo ďalej."

Pohonič na dvore pleskol bičom, že je už čas. Vyobjímal sa kráľovič so švagrom, so sestrou aj s deťmi. Vysadol do koča - a leteli. Leteli až do druhého dňa krásnou krajinou. Podvečer dobehli k jednému potôčiku. Tu sa odrazu nájde náš kráľovič na kláte - a kone, pohonič i sluhovia sa rozbiehajú na všetky strany ako potkany, veverice, myši, zajace a čo ja viem aké ešte zvieratá. Ostal sám v tmavej noci a nevedel, kde sa hnúť.

Keď nad ním svitlo, pohol sa a chodil sem i tam po horách, po dolách, po starých výmoľoch. Vyzeral na storočných stromiskách orlie hniezdo. Zadlho nikde nič. Až raz podvečer ho zočil na vysokom strome. Vydriapal sa k nemu a vliezol doň. Tam sa pekná kňažná hrá s dvoma orlíčatami ako s vlastnými deťmi. Hneď vedel, že je to jeho prostredná sestra. Tá až tak zdrevenela od ľaku:

„Ach, človeče, vari si z neba spadol, či ako si sem prikvitol?"

Chcel sa jej prihovoriť ako brat, ale ona spravila ešte väčší krik:

„Jaj, jaj, niet času na zhovorky! Môj muž orol už trepoce krídlami, ten by ťa na kusy rozdriapal. Zahrab sa chytro tu v hniezde do lístia!"

A ešte ho aj sama pozakrývala, aby nebolo po ňom ani stopy.

Orol sa spustil do hniezda ako guľa a volal rozhnevaný:

„Žena, človečina smrdí! Na márne kusy rozdriapem toho, kto sa sem opovážil!"

A jedným hrabnutím nohy zmietol z kráľoviča všetko lístie.

Naľakaný kráľovič ani nevedel, čo sa potom s ním robilo. Keď sa predsa osmelil pretrieť si oči, bol biely deň a on ležal v utešenej komnate na mäkkej pozlátenej posteli. Vedel už, čo je. Chytro sa poumýval a poobliekal. Švagor-orol aj sestra s deťmi si ho prišli uvítať, lebo ho už teraz aj oni poznali. Pozdravoval ich nastokrát od rodičov aj od medvedích švagrovcov. Tešili sa jeden druhému ako naozaj tí, čo sa vidia prvý raz v živote. Čím lepšie im bolo, tým rýchlejšie sa dni míňali. Na trinásty deň švagor-orol zastal vo dverách a vraví:

„Švagre, švagre, zajtra už za seba neručím, všeličo by sa ti tu mohlo stať. Priahajú ti už do koča, musíš o dom ďalej."

„Viem, švagrík môj drahý," hovorí kráľovič. „Ale nepohnem sa ani na krok a radšej tu zhyniem, ak mi nepovieš, ako by som vás mohol vyslobodiť z tohto zakliatia."

„A veď už, keď si si to vzal do hlavy, choď, hľadaj, nájdeš! Na cestu ti dávam toto orlie pierko. Ak by bolo s tebou zle, pomädli ho medzi prstami, budem ti na pomoci. Teraz už prídeš k jazeru, v ktorom býva brat-ryba. Sprostred jazera bude stúpať kúdol dymu, ta skoč. Veď už potom uvidíš, kde sa dostaneš a čo sa tam bude robiť."

Pohonič plesol na dvore bičom, že je už čas. Rozlúčil sa kráľovič s milými, vysadol - a leteli. Ešte len teraz leteli krásnymi krajinami! Kráľovič ani nezbadal, iba keď dobehli k akémusi potôčiku. A tu sa on nájde sedieť vo vaječnej škrupine a pohonič, tátoše i sluhovia z koča sa rozletujú na všetky strany ako vtáčence. Zatmelo sa mu v očiach.

Keď sa ráno prebral, nevidel pred sebou nič len pustatinu a zase pustatinu.

Putoval po tých pustatinách, a keď si už myslel, že tomu nebude konca-kraja, došiel k veľkému jazeru. A tam, hneď pri brehu, sa dymilo ako z uhliarskej míle. Nerozmýšľal dlho, rozbehol sa a skočil doprostred toho dymu. Scupol na ohnisko, kde jeho najmladšia sestra pripravovala jedlo pre muža. Len-len že ho kutáčom neovalila, čo ju tak naľakal. Smiala sa už potom, keď sa jej dal do známosti a odovzdal pozdravy od rodičov, od švagrov a sestier.

„No, keď si mi len tu!" vravela. „A môjho muža-ryby sa nemusíš báť. Ten sa bude hádzať, keď ťa uvidí, ale ublížiť neublíži ani muške. Veď, aha, už je aj tu!"

Švagor-ryba sa pometal, pohádzal sem i tam, akoby chcel kolesá lámať. Napokon ho tá rybacia chuť prešla. Premenil sa na krásneho šuhaja a vyobjímal sa so svojím švagrom. O jazere nebolo už ani chýru. Švagor vzal švagra pod pazuchu a prechádzali sa po krásnych komnatách a po utešených záhradách. Po nejakom zakliatí nikde ani stopy, ani spomienky.

A tak by to azda naveky trvalo, keby nie trinásty deň. Prišiel, ani čo by z neba spadol. Tu už švagor-ryba začal byť nevrlý a neposedný.

Kráľovič vedel, čo to značí. Nepopustil však milého švagra, kým mu všetko nerozpovedal:

„Tam za morom stojí strom, vysoký, rovný ako jedľa, ale holý a hladký až dovrchu. Na samom vrchovci má jeden jediný konárik a na konáriku lístoček. Z lístočka visí zlatý kľúčik, ten treba dostať dolu. Tým kľúčikom sa otvára bralo, v ktorom je šesť izieb: prvá je len taký pitvor, v druhej je zima na zamrznutie, v tretej oheň na zhorenie, v štvrtej hady štípu a v piatej je zas ticho. Kto prejde cez tie izby, dostane sa do šiestej. Tam za dverami spí čert, čo zaklial nás aj našu sestru, pretože nechcela zaňho ísť. Naša zakliata sestra leží uprostred tej izby v železnej truhle. Ani nespí, ani nebdie, ani neumiera, ani neožíva. Čert sa z času na čas prebudí, pichne ju ostrým mečom a spýta sa: Či už pôjdeš za mňa? - Jaj, nepôjdem! zjajkne ona v bolesti. Čert zamumle: No tak ži a hni! - A všetko je zase, ako bolo. Keby mu odpovedala: Už pôjdem - čert by vstal a musela by byť jeho ženou. Vtedy by nás už hádam odklial. Ale takto hynieme všetci, aj ona, aj my. A budeme hynúť dovtedy, kým si dakto všetko toto nevypočuje, neprikradne sa k čertovej posteli a neschytí zlatú trúbku, čo mu visí nad hlavou. Tou trúbkou sa dá odtrúbiť naše odkliatie."

Teraz už kráľovič vedel, čo vedieť mal. Aj to, čo treba robiť.

Rozlúčil sa so švagrom a sestrou a ponáhľal sa, aby bol už za jazerom, keď švagrovi-rybe udrie hodina. Bol najvyšší čas! Ešte bol jednou nohou v zakliatom, keď udrela hodina, ale chytro si ju vytiahol. Za chrbtom sa mu rozliala voda, no on už bol na suchu.

Vysoký strom vyrastal tu až do oblakov. Výstupok na ňom nijaký, nebolo sa čoho zachytiť. Popľul si kráľovič ruky a objal kmeň nohami. No len čo sa trocha vyškriabal, zakaždým sa zošmykol a vystrel na zemi. Ale nič to! Aj to bola dobrá príučka! Raz len odkväcol na čosi tvrdé. Šmátra, čo by to bolo, a to ho omína vo vrecku nôž. Chce ho odhodiť. Ale prečo by odhadzoval, čo sa mu môže ešte veľmi zísť! Zatne ho povyše do pňa stromu a má sa o čo zachytiť, aj sa na čom podvihnúť. Podvihol sa a zaťal vyššie, a tak vždy vyššie a vyššie. Už bol v polovici stromu. Ale tu dobehnú divé svine, rochcú na človeka a začnú strom podrývať. Aj by ho boli podryli a kráľoviča na kusy roztrhali, keby si v tej chvíli nepomyslel na švagra-medveďa. Chytro pomrvil medzi prstami medvediu srsť. Hneď mu pribehlo na pomoc dvanásť medveďov a tie divé svine roztrhali. Mal pokoj.

Vyškriabal sa až na samý vrch. To mu už ľahšie šlo, lebo strom bol tenší a mohol ho oblapiť rukami aj nohami. Už čiahal na konárik po zlatý kľúčik, keď sa tu zhŕkli okolo neho jastraby! Bijú ho krídlami a len oči vyďubať a vyďubať. Nebol by sa im ubránil, nech si v tej chvíli nespomenie na švagra-orla. Pierko od neho pomädlil trochu v prstoch, a už tu bol kŕdeľ orlov a jastraby rozohnal. Tak kráľovič dosiahol kľúčik a spustil sa s ním šťastne dolu.

Bralo sa mu vypínalo nad hlavou - ale kadiaľ doň, kde ho otvoriť? Bol by hútal a nič nevyhútal, keby sa nevdojak nedotkol brala kľúčikom. Len čo zlatý kľúčik cengol o bralo, hneď sa otvorilo.

Vojde kráľovič do pitvora, a tam už z druhej izby veje taký chlad, že dobre nestuhol. Zamrznúť, a či sa potom upiecť, keď v tretej izbe bude taká horúčava, aká je v tejto druhej zima?

Ech, pomyslí si, najprv rozváž, potom skoč!

Rozbehol sa a prebehol cez štyri izby odrazu. Zastavil sa až v piatej. Jeden bok mu zamrzol, druhý zhorel a spredu i od chrbta ho doštípali hady. Ale to všetko sa mu zahojilo v piatej izbe, kde bolo tak ticho a milo, že sa to nedá ani vypovedať.

Odchýlil dvere na šiestej izbe, hľadí a načúva. Tam naozaj hneď pri dverách leží na posteli čert a nad ním visí zlatá trúbka. Naprostred izby v železnej truhle leží dievčina bledá ako smrť, ani nežije, ani nemrie. Udiera dvanásta hodina. Čert sa zdvihne a pichne do nej koncom ostrého meča:

„Či už pôjdeš za mňa?"

„Jaj, nepôjdem!" zjajkne dievčina.

Ale čert už nestačí doložiť: No tak ži a hni! - lebo k posteli skočí smelý šuhaj a čiaha po zlatej trúbke. Čert sa zaženie mečom, že mu odtne ruku, ale šuhaj ruku odchytí a zatrúbi na trúbke.

Akoby sto hromov udrelo, tak sprašťalo celé to ohromné bralo a čert sa prepadol. Kým sa šuhaj poobzeral, čo sa robí, už namiesto brala stál veľký odkliaty zámok, namiesto pustatín a hôr veľké mesto a krásne oživené kraje. V zámku len šuhaj a tá odkliata dievčina, utešená ako anjel, prekvitajúca ako ruža, bystrá ako srnka, milá ako holubička. A milá holubička zahrkúta šuhajovi:

„Len za teba pôjdem, lebo si ma vyslobodil!"

Chytia sa za ruky, idú von - a čo vidia? Do dvora sa hrnie panstvo. V predných hintovoch švagor-medveď a švagor-orol so ženami aj deťmi. Aj švagor-ryba so svojou mladou žienkou. Všetci ďakujú kráľovičovi za vyslobodenie. Oddávajú mu ruku svojej sestry a s ňou štyri kráľovstvá. Všetok ľud sa veselí a ďakuje mladému kráľovi, pozdravuje kráľovnú.

No, čo chcete ešte počuť? Všetci, ako sa tu zišli, sa pobrali pekne-rúče k starým rodičom, ktorí už iba na to čakali. Ešte len teraz tam urobili svadbu, akej viac nebolo, ani viac nebude, kým svet svetom bude.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Tri zakliate kniežatá


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017