Rovnopekný pár

Rovnopekný pár (Rozprávka)
Stalo sa. Ak sa nestalo, už sa ani nestane, lebo sa už prestali robiť čudá, aké sa robili za čias Kakoňkráľa.

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná a tí mali toľko bohatstva, že sa im nijaký iný kráľ na svete nevyrovnal. Ale všetko to bohatstvo ich neveľmi tešilo, ba boli z roka na rok smutnejší, lebo nemali nijakého potomka.

„Komuže my po našej smrti zanecháme kráľovstvo a všetky poklady?" horekovala kráľovná. „Ktovie, do akých rúk sa to dostane a všetko vyjde navnivoč!"

Tie isté myšlienky nedali pokoj ani kráľovi, no predsa len tešil kráľovnú:

„Netrápže sa, duša moja, netráp, ešte sa všetko môže na dobré obrátiť."

Aj sa tak stalo.

O rok porodila kráľovná krásneho syna. Na všetky strany bežali poslovia zvolávať panstvo z celej krajiny. Hostina trvala celé tri týždne a hudba vyhrávala deň i noc. Radosť bola neslýchaná!

Kráľovskí rodičia sa tešili zo svojho syna. A on rástol a rástol, až z neho vyrástol mládenec. Tu ho otec aj matka počnú nahovárať, aby sa oženil.

„Urobže nám tú radosť, synak, aby sme sa na staré dni poveselili ešte na tvojej svadbe."

Radili mu hneď túto, hneď tamtú princeznú, jednu krajšiu ako druhú. Ale jemu sa nepáčila ani jedna. Napokon im povedal, že sa veru ženiť nebude.

„Akože by to bolo, aby si sa neoženil!" mrzel sa kráľ. „Veď by potom krajina ostala bez dediča!"

A zase ho len prehovárali. Ale márne.

Tu sa kráľ rozhneval a dal syna zatvoriť do jednej izby, kde dovtedy ešte nikto nebýval. A postavili k nemu na stráž jedného sluhu.

Pred dverami tej izby bola hlbočizná studňa a v tej studni bývala striga. Okolo polnoci, keď už v zámku všetko spalo, vytiahla sa von. A tu sa jej cez kľúčovú dierku zablysne svetlo, lebo pri kráľovičovi, aj keď spal, musela horieť svieca.

Prečože sa v tej izbe svieti? čuduje sa striga. Musím sa to dozvedieť.

Nakukne cez kľúčovú dierku a zazrie kráľoviča na posteli. Hneď sa premenila na mušku, vletela dnu a díva sa na neho. Díva sa a pokrúca hlavou:

„Ale si mi len krásny!"

Keď sa už do sýtosti nadívala, vyletela zase von a išla blúdiť po svete.

Ako tak blúdi hore-dolu, stretne sa s vysokým chudým chlapom, a to bol strigôň. Hneď sa oni spoznali.

„Skade ideš?" spytuje sa strigôň.

„Od môjho krásneho kráľoviča," odpovie mu striga. „A ty že skade?"

„Od mojej krásnej princeznej."

„Od tvojej krásnej princeznej?"

„Od mojej krásnej princeznej. Aby si vedela, moja princezná je najkrajšia na svete."

„Daj si pokoj," povie na to striga. „Môj kráľovič je sto ráz krajší. Ak neveríš, bež a dones tú svoju princeznú, potom uvidíš!"

Dobre.

Vychytil sa strigôň ako strela a o chvíľu doletel aj s princeznou. Zanesú princeznú do izby a položia vedľa kráľoviča. A začnú sa škriepiť:

„Kráľovič je krajší!"

„Princezná je krajšia!"

Naveľa to už strigu domrzelo:

„No počkaj," vraví, „hneď spravím hádke koniec."

A dupla nohou, že sa izba až tak zatriasla. Tu sa naprostred izby otvorí jazerná priepasť a pred nimi zastane najvyšší sudca z pekla.

„Čo chcete? Čo mi nedáte pokoj?"

„Nehnevajže sa, nehnevaj," krotí ho striga. „Trochu sme sa poškriepili, kto z týchto dvoch je krajší. Ja vravím, že kráľovič, a tento zase, že princezná. Čo povieš ty?"

„To sa hneď ukáže," zadudral sudca. „Uvidíme, čo povedia oni sami."

Tu sa všetci traja premenili na mušky. Sudca z pekla prebrnkol kráľovičovi popod nos a ten sa hneď prebudil. Zazrel princeznú a nechcel veriť vlastným očiam. Myslel, že sa mu to len sníva. Ale keď sa lepšie rozhľadel, videl, že predsa len nespí. Tu si začal ťažkať na svojich rodičov:

„Čože si oni myslia? Prečo mi ju neukázali vo dne?"

Díva sa na ňu, díva, a čím dlhšie sa díva, tým väčšmi sa mu páči.

„Keby mi boli túto ukázali, ani slovkom by som sa nepriečil. Aká si mi len krásna! Aká si mi len utešená!"

Medzi rečou vymenil si svoj prsteň s princezniným.

Tu prebrnkla zase mucha: kráľovič zaspal a zobudila sa princezná. Keď zočila kráľoviča, veľmi sa začudovala. A potom si aj ona ťažkala na rodičov, prečo jej ho neukázali vo dne. Díva sa na neho, díva, a čím dlhšie sa díva, tým väčšmi sa jej páči.

„Keby mi boli tohto ukázali, ani slovkom by som sa nepriečila. Aký si mi len krásny! Aký si mi len utešený!"

Nato si chcela vymeniť prsteň s kráľovičovým, ale zbadala, že už je vymenený.

Vtom prebrnkla mucha a princezná zase zaspala. A muchy sa premenili, ako boli predtým.

Sudca z pekla vyniesol taký súd, že tí dvaja sú si v kráse rovní. A s tým sa prepadol.

Strigôň zaletel s princeznou, odkiaľ ju doniesol.

Striga sa spustila do svojej studne.

Len čo sa kráľovič ráno prebudil, opýtal sa sluhu, čo za dievčina to spala v noci v jeho izbe. Neborák sluha o ničom nevedel, lebo spal ako zarezaný. Sprvu sa všelijako vyhováral a napokon riekol zo žartu, že sa mu to akiste len snívalo.

Kráľovič sa na to veľmi nahneval, schytil sluhu a chcel ho hodiť do studne pred dverami. Sluha sa mu horko-ťažko vydriapal z rúk a celý ustráchaný bežal ku kráľovskému komorníkovi: vraj sa kráľovičovi pomútil rozum, lebo sa jednostaj dopytuje na akúsi dievčinu, čo vraj v noci spala v jeho izbe.

Komorník nebral vec na žart a naskutku šiel ku kráľovičovi.

„Dobré ráno! Ako ste spali?"

Namrzený kráľovič mu odsekol:

„Nevypytuj sa! Radšej mi povedz, čo za dievčina spala v noci v mojej izbe."

„O ničom neviem," riekol začudovaný komorník.

Kráľovič ho nútil, aby povedal, lebo bude zle. Tu si už aj komorník myslel, že sa kráľovič pohol z rozumu - a bežal ku kráľovi.

Keď kráľ počul, čo sa stalo, preľakol sa náramne a zalomil rukami:

„Čoho som sa dožil na svoje staré dni! Privedie ma to do hrobu! Ach, keby som len nebol tak tvrdo s ním zaobchodil! Keby som ho len nebol zatvoril do tej izby!"

Utrápený prišiel ku kráľovičovi.
„Ako sa máš, syn môj drahý? Čo sa ti stalo?"

„Dobre vy viete, čo sa mi stalo," odpovedal kráľovič. „Nikdy som sa nenazdal, že budete vystrájať so mnou takéto žarty!"

Darmo kráľ tvrdil, že o ničom nevie, kráľovič sa nedal upokojiť. Uveril až vtedy, keď mu otec zložil prísahu na kráľovskej korune.

Len čo sa to stalo, kráľovič naskutku ochorel a uľahol.



Princezná, čo bola v noci pri kráľovičovi, bola tiež také vyžiadané jediné dieťa kráľovských rodičov. Keď už dorástla na vydaj, pýtali ju na všetky strany bohatí princovia a kráľoviči, ale jej sa nepáčil ani jeden.

Naveľa sa otec nahneval a dal ju zatvoriť do osamotenej izby spolu so starou slúžkou.

Po tej noci, len čo sa prebudila, hneď sa spytovala na kráľoviča. Nikto jej o ňom nevedel povedať a napokon i sám otec zložil prísahu na kráľovskej korune, že o nijakom kráľovičovi nič nevie. Nato princezná ochorela a obľahla.

Kráľ s kráľovnou dali hneď zavolať doktorov a každý radil, čo vedel. Ale to všetko nič nepomáhalo a princeznej bolo zo dňa na deň horšie.

Na šťastie stará slúžka mala syna vojaka. Ten sa chytil rozumu a požiadal kráľa, aby ho prepustil z vojska. On vraj, čo by mal ísť hneď na kraj sveta, nájde doktora, ktorý princeznú vylieči.

Dobre.

Hneď na druhý deň sa vybral na cestu.

Prešiel už sedemdesiatšesť krajín, a ešte takého doktora nenašiel. Tu v sedemdesiatej siedmej príde do mesta, kde ležal chorý kráľovič.

„Čo tu máte nové?" spytuje sa ľudí.

„Veru nič dobré," dostal odpoveď. „Kráľov syn je na úmor chorý."

A všetko mu vyrozprávali. Vojak sa hneď pobral do kráľovského zámku. Ohlásil sa, že je on taký a taký doktor zo sedemdesiatej siedmej krajiny, a sľuboval, že kráľoviča vylieči.

„Daj si pokoj," povedal mu kráľ. „Dosť tu už bolo doktorov, a spomôcť nevedel ani jeden."

Naveľa mu však predsa len dovolil, aby skúsil šťastie.

„Dobre," vraví vojak, „ale nechajte ma s chorým samého!"

Všetci odišli z izby a on si sadol ku kráľovičovej posteli. Začal mu rozprávať o princeznej a vyrozprával mu všetko, čo vedel.

Kráľovič počúval a veru mu nebolo treba inakšieho lieku. Naskutku zmocnel tak, že mohol sedieť. Práve vtedy sa vrátil kráľ aj s kráľovnou, a tu vidia, že syn už sedí. Od veľkej radosti plakali ako deti.

O týždeň bol už kráľovič celkom chlap na mieste. Tu mu vojak povie, že je čas, aby sa vydali na cestu, lebo princezná môže od veľkého žiaľu aj zomrieť. A hneď sa dohovorili, ako to spravia.

Vypýtali sa od kráľa na poľovačku. Dali si osedlať kone a pustili sa do hory.

Išli, išli, až sa dostali na hranice. Tu kráľovič zočil pocestného a vraví mu: „Choď ku kráľovi, dobrý človek, a povedz mu: Stretol som sa s vaším synom. Odkazuje vám, aby ste sa oňho nebáli. Odchádza do ďalekej krajiny, ale čoskoro sa vráti." A dal mu za hrsť dukátov.

Kráľovič s vojakom leteli potom deň i noc, až prišli do zámku, kde ležala chorá princezná. Vojak vošiel k nej do izby najprv sám. Tu princezná na posteli viacej mŕtva ako živá a kráľ s kráľovnou nad ňou plačú, nariekajú.


„Neplačte," vraví vojak, „našiel som doktora, čo ju istotne vylieči."


„A kdeže je? Čo si ho hneď nedoviedol?" vravia ako opreteky kráľ a kráľovná.

„Tu je, nebojte sa," povie vojak. „Ale vás prosí, keby ste mu dovolili hovoriť s princeznou najprv osamote."

Kráľ s kráľovnou odišli do bočnej izby a vojak zavolal kráľoviča.

Ako vkročil dnu, princezná ho naskutku poznala. Vystrela k nemu ruky a preriekla slabým hlasom:

"To je on! To je on! Ach, vitaj, vitaj! Dobre, ze si prišiel. O hodinu by už bolo neskoro!"

Ej, to bol doktor! Chorá pri ňom navidomoči okrievala.

Keď sa rodičia vrátili, nevedeli, čo robiť od radosti, že ich dcéra za takú chvíľu prišla k sebe.

Kráľovič sedel jednostaj pri svojej milej, ale rodičom sa do známosti nedal. Aj princeznej povedal, aby bola ticho. Len keď už celkom ozdravela, vyjavila svojim rodičom, že je to ten, na ktorého sa dopytovala. A on sa im predstavil ako kráľovský syn.

O krátky čas mal rovnopekný pár svadbu.

Keď sa tu trocha pobavili, vybrali sa všetci, starí i mladí, ku kráľovičovým rodičom. Tí už svojho syna oplakávali ako mŕtveho, a on zrazu tu! Bolože to radosti, vítania, objímania! Boliže to hostiny, hudba, tanec a čo len všetko nie!

A bol tam na vŕbe zvonec, už je rozprávke koniec.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9982-rovnopekny-par/