Zlatí bratkovia

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 244 slov
Počet zobrazení: 2 776
Tlačení: 302
Uložení: 304
Zlatí bratkovia (Rozprávka)
Ďaleko, ďaleko odišiel pán do vojny, lebo mu prišiel od kráľa taký rozkaz. A pani mu zatiaľ porodila blížence, dvoch chlapcov, a to utešených, zlatých, akým na svete páru nebolo, ani nebude. Bol že by mal otec radosť, keby si ich tak doma našiel, až sa vráti z vojny!

Ale čože? Doma si zveril ženu na jednu starú babu, ktorá len na to čakala. A počujte len, čo tá striga nevykonala!

Sluhom sa zahrozila, slúžky podplatila a milú paniu aj s chlapčekmi dala zašiť do volskej kože a zakopať do kopy hnoja vo dvore. Namiesto panej uložila do postele svoju dcéru a rozhlásila, že deti zomreli. Aby sa všetko zdalo ako pravda, dala im vystrojiť pekný pohreb.

Dobre.

Čas sa míňal a milý pán sa vrátil z vojny. Striga ho hneď začala balamutiť, že mladá pani v posteli veľmi zbiednela a blížence zomreli. Už ako bolo, tak bolo, pán si len žiadal žienku vidieť, lebo ju mal veľmi rád. Ako ju zazrel, náramne sa začudoval, kde sa stratila jej krása. Ako dobrý človek ani nepomyslel na klamstvo a žil v pokoji aj s touto podstrčenicou.

Len tu raz, ako ráno vstali, pozrie nová pani cez oblok a čo vidí: z kopy hnoja, kde ležali tí vo volskej koži, vyrástol cez noc krásny zlatý orech. To ju začalo nepokojiť.

„Muž môj," vraví pánovi, „dajme my ten zlatý orech vyťať. Aká krásna posteľ by z neho bola!"

Pán privolil.

Keď sa prvý raz uložili do zlatej orechovej postele, on spal ticho, snívalo sa mu čosi veľmi pekné. Ale ona nemohla ani oko zažmúriť, čo ju hrýzlo svedomie. Ako sa tak prevracia z boka na bok, ohlási sa voľačo v tej posteli:

„Braček, či ti je dobre?"

A druhý hlas mu odpovie:

„Ach, akože by mi mohlo byť dobre, keď na mne leží táto podstrčenica! A tebe je dobre?"

„Akože by mne nebolo dobre, keď na mne leží náš drahý otec!"

Podstrčenica hneď vedela, že sa to zhovárajú tí dvaja chlapčekovia, zlatí bratkovia.

Muž sa ráno spytuje:

„Duša moja, mne sa v tej posteli snívalo čosi veľmi krásne. A tebe sa v nej ako spalo?"

„Ech, nech ju parom uchytí! Nikdy som nemala takú zlú noc ako v tej posteli! Muž môj, ak ma máš rád, daj tú posteľ porúbať a spáliť!"

On aj na to privolil. Zlatú posteľ porúbali a hodili do pece. Tu panej zišlo čosi na um a kričí na slúžku:

„Bež zapchať komín, aby z tej prekliatej postele neuletela ani iskierka!"

Ale bolo neskoro!

Komínom už vyletela jedna iskra a sadla si v záhrade na rozkvitnutú ružičku. Tam sa páslo kozliatko a ono milú ružičku pekne-krásne zhrýzlo.

Podstrčenica hneď rozkázala, aby kozliatko zarezali. Ale keď slúžka išla na potok umývať črevá, vyšmykli sa jej z ruky a voda ich niesla a niesla až do samého mora.

Keď došli do mora, bolo práve poludnie a slniečko krásne svietilo. Len sa tu tie črevá skrútnu naprostred mora a vyjdú z nich dvaja utešení chlapčekovia, zlatí bratkovia. Začnú sa hrať na mori.

Dobre.

Príde slniečko večer domov a matka sa ho spytuje:

„Čože nové na svete, syn môj?"

„Ach, videl som vám ja, mamka, dvoch krásnych chlapčekov na mori. Sú takmer rovnakí, iba jeden je akomak väčší a druhý akomak menší. A tak krásne sa hrali na vodičke!"

„No, vieš ty čo, syn môj? Do zajtra rána ušijem pre tých chlapčekov košieľky a ty im ich dáš: väčšiemu dáš menšiu a menšiemu väčšiu. Ak sa pri tom nepovadia, ale si košieľky pekne vymenia, tak je isté, že sú to dvojčatá, zlatí bratkovia. Ak je tak, nuž potom večer dones tých chlapčekov ku mne."

Na druhý deň dá slniečkova matka synovi dve košieľky. A slniečko podá väčšiemu chlapčekovi menšiu a menšiemu väčšiu.

Tu povie ten prvý:

„Vidíš, braček, ty si menší a košieľku máš väčšiu a ja som väčší a košieľku mám menšiu. Vymeňme si ich!"

Hneď si ich vymenili. Tu slnce videlo, že deti sú naozaj bračekovia.

Zase sa celý deň zabávali na mori. Ale keď prišiel večer, slniečko ich vzalo a odnieslo k svojej materi. Tá ich prijala s veľkou radosťou a hneď ich všeličomu naúčala. Naučila ich najmä krásne spievať. Keď zaspievali, znelo to sladko ako spev vtákov nebeských.

Raz navštívila slncovu mater mesiačikova mať. Chlapčekovia sa jej tak zapáčili, že im darovala po zlatom jabĺčku, aby sa mali s čím hrať.

O nejaký čas ich slniečkova mať zavolala k sebe a vraví im:

„Deti moje, vy ste už aj podrástli, aj vám je tu dobre. Ale vaša mať je ešte stále v tej kope zakopaná a podstrčenica sa rozťahuje v dome. Dnes je u vášho otca veľká hostina a dom plný panstva. Choďte vy rovno ta a zaspievajte pod oblokom. Podstrčenica pošle slúžku, aby vás odohnala, ale vy sa nedajte a len spievajte! Veď už potom bude, ako bude."

Dobre.

Chlapci šli, ako im slncova mater kázala. Prišli pod tie obloky a začali tam krásne prespevovať.

Ako to začula pani, poslala slúžku:

„Hoď dačo tým žobrákom a odožeň ich, nech si idú svojou cestou."

Ale oni sa nedali odohnať, len ďalej spievali. Začulo ich panstvo, hneď sa všetko zhŕklo okolo pána, aby tých spevákov zavolal dnu. Išiel teda po nich sám pán a doviedol ich dnu.

Tu jeden z hostí vezme na ruky prvého a domáci pán druhého chlapčeka.

Nestačili sa s nimi pozabávať, keď tu začnú zlatí bratkovia takýto rozhovor:

„Či ti je dobre, braček môj zlatý?"

„Ach, čože by mi bolo dobre, keď ma drží na rukách cudzí pán! A tebe je dobre, braček môj?"

„Akože by mi nebolo dobre, keď ma drží na rukách môj vlastný otec!"

Spoločnosť iba oči otvárala, čo to tie deti vravia. A otec im hneď, aby už aj rozpovedali, čo je to, ako je to.

Tak starší chlapček vyrozprával, ako ich baba dala aj s mamičkou zašiť do volskej kože a zahrabať do hnoja. A jemu, otcovi, podvrhla svoju dcéru. Ako podstrčenica rozkázala vyťať zlatý orech, porúbať posteľ, zarezať kozľa, aj ako sa oni dostali na more, z mora k slncovej materi a odtiaľ sem. Hneď všetci páni chytali motyky a pustili sa rozkopávať ten hnoj. Aj tam naozaj našli neborkú ženu, zašitú vo volskej koži.

Keď ju vyniesli na slniečko, postavila sa pred nich ešte tisíc ráz krajšia, ako bola predtým, a preriekla:

„Muž môj dobrý, čože si ma zobudil, veď sa mi tak dobre spalo! A ozaj, či si mi už prišiel z vojny? A kde sú moje deti?"

„Tu," povie pán, „tu sú tvoje deti. Len pozri, akí pekní chlapčekovia, zlatí bratkovia!"

Hneď ju vzali medzi seba a všetko jej rozpovedali, čo a ako sa stalo. A začali sa hneď radiť, aký trest nasúdia podstrčenici, kým ešte nevie, o čo ide. Domáci pán vraví:

„Najlepšie bude, keď si svoj trest vyberie sama!"

Na to všetci pristali.

Zavolali podstrčenicu i jej mater-strigu. Pán sa ich spytuje:

„Čo myslíte, čo si zaslúži ten, čo zmárni matku aj s deťmi?"

A striga s podstrčenicou sa chytro ohlásia:

„Taký si nič inšie nezaslúži, len aby ho posadili na ohnivého koňa a pustili v šíry svet."

„No, samy ste si vyriekli svoj trest!" povedal pán.

A tak sa aj stalo.

Mater-strigu aj s podstrčenicou vysadili na ohnivého koňa a pustili v šíry svet. Tam ich načisto roznosil.

Ale pán zadržal všetko to panstvo u seba a pozval ešte aj iných. Slávil s nimi novú svadbu, akej viac nebolo, ani nebude pod slncom. A žil od tých čias so svojou opravdivou ženou i deťmi v pokoji a bez prekážky. A tí zlatí bratkovia boh vždy spolu a vždy sa mali radi.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#zlatí bratkovia #Striga #kozia rozprávka #teória menšieho zla


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.037 s.
Zavrieť reklamu