Traja zhavranení bratia

Traja zhavranení bratia (Rozprávka)
Mala raz jedna chudobná matka troch synov a jedno utešené dievčatko. Chlapci boli už hodní, ale dievčatko bolo malé, ešte ani nebehalo, ani nevravelo.

Chlapci, ako zvyčajne chlapci, boli samopašní a všeteční. Ale to by ešte ušlo, len keby neboli takí neposlušní a pahltní. Nebožiatko matka mala s nimi kríž. Ak sa dakde stala škoda, iste ju urobili jej chlapci. Ak sa strhla zvada, iste boli na príčine jej chlapci. A doma! Ak si odložila niečo z obeda na večeru, mohla si byť istá, že jej to vyňuchajú a vymaškrtia. Ba neobstálo ani mäso v hrnci. Ak sa len mohli k nemu prikradnúť, už ho vyvláčili a pohltali i nedovarené. Už si nevedela s nimi rady. Napomínala ich, prosila, trestala, bila. Všetko nadarmo. Naostatok celkom vyšla z trpezlivosti.

Raz mala ísť do kostola. Pristaví obed k ohňu a zahrozí sa chlapcom:

„Chlapci! Nesprobujte sa vymaškrtiť mi to mäso, kým budem v kostole! Lebo ak sa mi ho dotknete, ešte nikdy to mať deťom neurobila, čo vám ja urobím! Uvidím, či sa neodučíte od tej ohavnej obyčaje, vy nehanblivci!"

Chlapci sa jej rozchichotali do očí a ona nahnevaná odišla do kostola. Sotvaže vytiahla nohu z izby, milí chlapci poď rovno k ohnisku! Mäso vyťahovali a pojedli.

Matka sa vrátila z kostola v nádeji, že chlapcov odstrašilo od maškrtenia jej prísne zahrozenie. Ale príde k ohnisku, nazrie do hrnca - hrniec prázdny. Tu sa rozpálila neslýchaným hnevom a v hneve vykríkla:

„Bodaj ste zhavraneli, aby ste zhavraneli, aby ste jeden z druhého mäso trhali!"

Sotva to vypovedala, už sa chlapci premenili na tri havrany, čierne ako uhoľ. Strepotali krídlami, trhali jeden druhého a so strašným krákaním leteli ktozná kde. Matka sa nevedela v hneve spamätať a ešte, keď už havrany leteli, zavolala za nimi:

„No leťte, pľuháci, a lietajte po svete dovtedy, kým vás vaša najbližšia rodina nevyslobodí!"

O chvíľu hnev prešiel, matka sa spamätala. Srdce jej stislo, rozplakala sa usedavým plačom. Zalamovala rukami nad nešťastnými synmi a nad svojím ťažkým zakliatím. A tak plakávala každý deň, dobreže si oči nevyplakala.

Prešli roky, a o synoch nebolo ani chýru ani slychu. Za ten čas malé dievčatko vyrástlo na hodné dievča. Dievča krásne, utešené, biele ako hus, červené ako ruža, že mu nebolo páru naďaleko-široko. Bola to milá, veselá, pracovitá dievčina. Kde prišla, všade ju mali radi. A matke pomáhala ako pravá ruka, či už okolo domu, či v poli. A že bola taká veselá a spokojná, matka opatrne ukrývala pred ňou svoj zármutok nad nešťastnými synmi, ba jej ani nevyjavila, že dakedy mala bratov.

Ale nášmu dievčaťu veľmi bilo do očí, že nemá ani brata, ani sestru, a druhí majú i po viacej. Spytovala sa tu i tu matky, či nemala bračeka alebo sestričku. Matka si zakaždým zhlboka vzdychla a vždy len tak odpovedala, že nemala. Spytovala sa dievčina druhých ľudí a tí jej povedali, že veru mala bratov, a to troch, ale že odrazu zmizli a už viac rokov o nich nechyrovať.

Tu prišla zase k materi.

„Ach, maminka moja sladká, ľudia vravia, že som mala troch bratov. Povedzteže mi, kde sa podeli."

„Dievka moja," odpovedala matka, „tí šli svetom." A zaliali ju slzy.

„A načože šli svetom? Kde odišli? Kedy? Či sa viacej nevrátia? Veď mi už len povedzte, čo a ako sa s nimi stalo."

„Ach, nuž, dievka moja, čo a ako sa stalo!"

Tu matka všetko úprimne vyrozprávala, akí boli, aj ako ich v hneve zakliala, aby sa zhavraneli a aby dovtedy lietali po svete, kým ich nevyslobodí najbližšia rodina.

„Upokojte sa, drahá mati," prerieklo dievča na matkine slová. „Vyslobodí ich najbližšia rodina, nikto druhý. Najbližšia rodina som ja. Ja pôjdem, mať moja! Pôjdem, nájdem ich a vyslobodím, čo ako ťažko by mi to padlo!"

„Ach, dievka moja, nestrojže sa tak, nestroj, lebo sa darmo strojíš. Veď ich ty nenájdeš, čo koľko krajín pochodíš. Ktohovie, kde tí lietajú. Nuž a mňa by si na staré dni nechala takto, bez všetkej ochrany?"

„Nebanujte, matka, že vás zanechám. Mne je súdené vyslobodiť bratov a ja ich nájdem a vyslobodím, čo by hneď lietali v sedemdesiatej siedmej krajine."

I nedala a nedala sa odhovoriť. Nakoniec matka horko-ťažko privolila a po dakoľkých dňoch ju vypravila do cesty.

Šla ona horami-dolami, pustými poľami zadlho. Odkedy z domu vyšla, ešte nevidela človiečika. Naveľa prišla k mesiačikovej materi.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!" pozdraví sa pocestná.

„Pánboh daj i tebe, dievka moja," odpovedala domáca. „Nuž kdeže si sa ty tu vzala? Veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie že by to človiečika!"

„Ach, nuž kdeže som sa vzala! Prišla som sa vás opýtať, či by ste mi nevedeli dačo povedať o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch."

„O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch, ti ja, dievka moja, povedať neviem. Ale počkaj, kým príde domov môj syn, spýtam sa ho, azda on bude vedieť. No aby si dáko zle neobišla, skry sa tuto pod koryto. Lebo ak by ťa uvidel, mohol by ťa zjesť. Aleže sa ani nepohni!"

I utiahla sa dievčina pod koryto a čakala, čo bude ďalej.

Nezadlho prišiel mesiac z cesty. Sotva skočil do izby, hneď zvolal:

„Mamo, človečina smrdí, sem s ňou, nech ju zjem!"

„Ach, kdeže by sa ti tu vzala človečina," odpovedala matka. „Veď vieš, že k nám nikto nechodí. To sa ti len tak vidí, čo si tuho svietil. Na, tu máš večeru, najedz sa a potom si oddýchni, lebo si sa ukonal."

Udobrený mesiačik sa chutne najedol. Ako sa najedol, začalo sa mu driemať, a aby skôr zaspal, matka mu ískala v hlave. Keď zaspával, pošklbla ho za vlasy.

„Mamo," rozkríkol sa zdurený, „čo ma kváčete!"

A mať mu odpovie:

„I ja som trochu zdriemla, a tu sa ti mi prisnilo, že sa dakto spytoval, či si nevidel troch zhavranených bratov."

„Ej, horkýže videl! Slnce lepšie vidí, to ich skôr mohlo dakde zočiť."

„Nože, no," povedala matka, „veď len spi!"

Keď sa mesiačik vyspal, šiel zas do cesty. A jeho matka vraví krásnej pocestnej:

„Dievka moja, tu sa nedopýtaš. Ale choď len ďalej touto dolinou popri potoku, tam nájdeš slniečkovu matku. Azda ti jej syn dačo poradí."

Šla ona tou dolinou a blúdila horami-dolami, pustými poľami veľmi dlho, až sa naostatok predsa dostala k slniečkovej materi.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!" pozdravila pocestná.

„Pánboh daj i tebe, dievka moja. Nuž kdeže si sa ty tu vzala? Veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie že by to človiečika!"

„Ach, nuž, drahá pani matka, prišla som sa opýtať vášho syna, či by mi nevedel dačo povedať o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch."

„Či bude vedieť o troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch, ja neviem. Môžem sa ho opýtať. Ale si ty, dievka moja, zle nadišla: keď môj syn príde domov, ľahko ťa môže zjesť."

„Ach, drahá pani matka, už sa len zľutujte nado mnou," prosila pocestná. „Skryte ma dakde, kde by som bola bezpečná."

I skryla ju pod koryto.

Sotvaže ju skryla, prišlo slnce a hneď volalo:

„Mamo, človečina smrdí, dajte ju sem, nech ju zjem!"

„Ach, syn môj, kdeže by sa ti tu vzala! To sa ti len tak vidí, čo si tuho svietil a nadýchal si sa po svete tej pary. Tu máš večeru, čo som ti prihotovila, najedz sa a ľahni si, lebo si sa ukonal."

Slniečko sa najedlo a po chvíli začalo driemať. Aby skôr zaspalo, matka mu ískala v hlave. Keď už zaspávalo, pošklbla ho za vlasy.

„Ej, mamo," okríklo ju zdurené, „čo ma kváčete!"

„Veď som ťa nechcela," odpovedá matka. „Ale som i ja zadriemala, a tu sa mi prisnilo, že sa dakto spytoval, či si nevidel troch zhavranených bratov."

„Kdeže by som ich videl, veď ja nesvietim do každého kúta! Ale vetrík všetko predúcha, ten bude o nich skôr vedieť."

Vtom zaspalo a spalo až do rána.

Hneď zavčas rána šlo slniečko do cesty. Jeho matka zobudila pocestnú a takto jej vraví:

„Dievka moja, môj syn nevedel nič o tvojich bratoch, ale sa ti kázal ohlásiť u vetríka. Choď teda k nemu. Či vidíš, býva za hentým vrchom."

Slniečkova mati ukázala pocestnej cestu a pekne ju vyprevadila. A ona šla horami-dolami, pustými poľami, až prišla k vetríkovej materi.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!" pozdravila sa.

„Pánboh daj i tebe, dievka moja," zaďakovala vetríkova matka. „Kdeže si sa tu vzala, veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie že by to človiečika!"

„Prišla som sa opýtať vášho syna, či dakde nechyroval o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch."

„O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch? Dobre, opýtam sa ho, keď príde domov, azda bude vedieť. Ale čo urobiť s tebou? Ak príde domov, veruže ťa zje."

„Veď ma už len, moja drahá pani matka, dáko zachráňte," prosila pocestná. „Skryte ma dakde, kde by ma nevidel."

I skryla ju pod koryto a prísne jej prihrozila, aby ani nešuchla.

Vetrík prišiel domov celý nafúkaný.

„Mamo, človečina smrdí, sem s ňou, nech ju zjem!" zahundral ešte vo dverách.

Matka prikročila k nemu a pekne ho prehovárala:

„Vraj človečina! To ťa len ľudská duchota zaráža, čo si veľmi tuho dýchal. Horkýže človečina, kde by sa tu vzala?"

Kým bol v ceste, prihotovila mu mať celého upečeného vola a celý okov piva. Predložila mu teda chytro večeru, aby ho ukrotila.

„Tu máš, syn môj, večeru, čo som ti prihotovila. Najedz sa a potom si ľahni, aby si si oddýchol."

Vetrík sa chutne najedol. Keď sa už najedol, preriekla k nemu matka:

„Ukonal si sa, synak, poď, ľahni si, poískam ti, chutnejšie zaspíš."

Ískala mu, ískala, a keď už mal zaspať, pošklbla ho za vlasy. Vetrík sa strhol z driemot a mrzko sa na matku obrykol, prečo ho šklbe.

„Veďže sa len upokoj!" krotila ho matka. „I ja som zadriemala a tu sa mi prisnilo, že sa dakto spytoval, či si nechyroval o troch zhavranených bratoch."

„Ba som ich videl. Bývajú na sklenom zámku, tam ich vídam každý deň obletovať," zašomral vetrík, obrátil sa na druhý bok a zaspal.

Keď sa vyspal, šiel zase do cesty. A vetríkova mati privolala krásnu pocestnú a takto jej vraví:

„Dievka moja, ty si sa podobrala na veľkú vec. Tvoji bratia sú na sklenom zámku a sklený zámok je za hentými horami. Neviem, ako sa ta dostaneš. Ale dočkaj, upečiem ti jedného vtáčika, toho cestou poobhrýzaš a koštialiky z neho si dobre poodkladáš. Keď prídeš pod zámok, urobíš si z tých koštialikov rebrík a tak vyjdeš hore k svojim bratom."

Krásna pocestná sa poďakovala za dobrú radu, a keď sa vtáčik dopiekol, pobrala sa ďalej.
Šla ona poľami, hustými horami, kadiaľ jej ukázala vetríkova mati. Šla dlho, veľmi dlho. Cestou obhrýzala koštialiky a všetky si ich odkladala. Naveľa prišla pod sklený zámok. Zámok bol veľký, krásny a hladký ako oko. Cesta ani schody neboli naň nijaké. I urobila si z poodkladaných koštialikov rebrík a šťastlivo sa dostala oblokom do zámku.

Vkročila do krásnej svetlice, v ktorej stál naprostriedku stôl prikrytý pre tri osoby.

„To je večera pre mojich bratov," preriekla sama k sebe, „už nezadlho prídu." S tým prikročila k jednému tanieru, odjedla z neho trochu polievky a potom sa vtiahla pod posteľ.

O chvíľu pri obloku strepotali krídlami tri havrany. Ako sadali na oblok, hneď sa popremieňali na švárnych mládencov. Poskákali do izby a čľapkali si studenou vodou rany, ktoré si narobili, keď jeden druhého trhali. Potom si sadli k stolu. Ako si sadli, zvrtli sa všetky taniere.

„Hop!" povie najstarší, „tu musí byť dakto z našej rodiny! Aj z polievky mi odjedol."

„Ale, čo by to tam, pletky! Kdeže by sa ti tu vzal!" preriekli druhí a jedli pokojne ako inokedy.

Najstarší sa síce ešte i ďalej škriepil, že dakto musí byť v zámku, a zastrojil sa, že ho po večeri vyhľadá. Ale po večeri zabudol a zabudol i na druhý deň. Keď sa ráno najedli, vyšli na oblok, hneď sa premenili na havrany. Strepotali krídlami a leteli ktoviekde, strašne pritom krákali a jeden z druhého trhali mäso.

Keď sa chýlilo k večeru, stôl bol zase prikrytý pre tri osoby a tri postele boh odostlané. Pocestná sa vytiahla spod postele, odjedla z jedného taniera, odpila vína z jedného pohára a zase sa utiahla pod posteľ.

Večer sa bratia vrátili domov, povymývali si rany a sadli k stolu. Ako sadali, zvrtli sa všetky taniere.

„Ej," povie stredný, „predsa si ty, brat, nehovoril včera darmo, že je tu dakto z našej rodiny. Hľa, chýba mi aj z polievky, aj z vína! Len čo sa najem, hneď ho nájdem, kto je, kde je."

Najmladší brat ho prehováral, že sa mu to len tak vidí, že kde by sa tu kto vzal. Ale stredný sa zastrájal, že ho on veru nájde. Lenže po večeri si ľahol a iba v posteli mu zišlo na um, na čo sa strojil. Nič to, pomyslel si, nájdem ťa ráno. A ráno zabudol, odletel a nehľadal.

Na tretí večer sestra zase odjedla z jedného taniera, odpila z jedného pohára a pováľala sa po jednej posteli.

Keď sa bratia vrátili domov, poumývali si rany studenou vodou a sadli k večeri. Ako si sadli, zvrtli sa všetky taniere.

„Ej," povie najmladší, „predsa je len dačo na tom! Taniere sa každý večer zvrtnú a teraz už i mne chýba z polievky aj z vína." Obzrie sa na posteľ. „A posteľ mi je pováľaná. Veď ho ja nájdem, keď ste už vy zabudli!"

S tým vyskočil od stola, schytil meč a hľadal po celej svetlici. Pozrie pod posteľ a tam zočí pekné dievča.

„Aha, tu si!" vykríkol. „Pod len von, poď, nech vidíme, či si dobré a či zlé."

„Ach, dobré som, dobré," preriekla sestra, ako vychádzala spod postele. „Veď som ja vaša sestra. Prišla som vás vyslobodiť."

Bratia ju hneď poznali a veľmi sa jej zaradovali. Dlho sa tešili a rozprávali si, bratia o svojom zakliatí a sestra o matke a o svojej ceste. Naostatok preriekla:

„Keď som sa už sem dostala a toľko vystála, nože mi povedzte, ako vás môžem vyslobodiť z tohto zakliatia."

„Jaj, sestra naša," preriekli bratia, „čo ti aj povieme, to ty nevykonáš. Lebo ten, čo nás má vyslobodiť, nesmie za sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem hodín prehovoriť ani slova. Ak prerečie čo len slovo, všetko bolo márne a my zostaneme zakliati na večné veky."

„Ťažké je to, ťažké," odpovedala sestra, „ale ja sa dám i na to. Keď som sa raz podobrala, nevrátim sa domov, kým vás nevyslobodím."

Keď bratia videli u sestry takýto pevný úmysel, nechceli jej zlomiť vôľu. Aby jej bolo ľahšie sľub vyplniť, vyrúbali dieru do hrubého stromu, takže v ňom mohla celkom dobre stáť. Zapravili ju tadnu a nechali len malý oblôčik, ktorým jej podávali jesť.

O nejaký čas, vari o dva alebo tri roky, viezol sa popri sklenom zámku mladý kráľ na štyroch krásnych koňoch. Cesta viedla práve okolo toho hrubého stromu. Ako prišli k stromu, kone sa odrazu zasekli v behu a nie a nie sa pohnúť z miesta ani len o vlas. Iba sa spínali a metali, keď ich pohonič pošibával. I nemohol mladý kráľ ďalej a musel sa vrátiť.

Nezadlho sa mladý kráľ vybral zase v tú istú stranu.

Vzal si druhé kone, že azda bude šťastnejší. Ale sa mu povodilo práve tak ako prvý raz. Po strom leteli ako tátoše, a pri strome sa odrazu zasekli a nešli ďalej, čo by ich tam pobil.

Netrvalo dlho a kráľ sa ta vybral i po tretí raz, lebo ho už mrzelo, že od toho stromu nikam nemohol. Dal zapriahnuť zase nové kone a letel na nich ako na šarkanoch. Kone leteli až po samučičký strom, ale od stromu ani hnúť. Spínali sa, durili, fŕkali, hrabali, ale napred ani krok. Tu mladý kráľ skočí z koča a ide k stromu.

„Už len musím pozrieť a vypátrať, čo je to za strom, že sa mi kone pri ňom tak plašia."

Obzerá ho, obzerá, až nájde ten oblôčik. Nakukne dnu a zhliadne v strome utešenú ženskú tvár. Hneď pochytil šabľu on i pohonič a obidvaja z chuti rúbali do stromu. Po hodnej práci milú dievčinu vyrúbali. Bola síce oblečená len prosto, i to už otrhane, ale pritom všetkom bola taká krásna, že sa mladý kráľ zaraz do nej zaľúbil a umienil si vziať si ju za ženu.

Ale márne sa jej spytoval, kto je, skadiaľ je, čo robí v strome, neodpovedala ani slovom. A keď sa jej naostatok spýtal, či by chcela ísť s ním do jeho zámku, iba oči sklopila a uhla plecami. Tu ju mladý kráľ naradovaný vysadil do koča a viezol do svojho pekného zámku. Myslel si, že sa časom osmelí a prehovorí.

Keď prišli do zámku, dal jej mladý kráľ hneď obliecť pekné šaty. Keď ju poobliekali, páčila sa mu ešte sto ráz lepšie. Bol jej veľmi rád, tešil sa z nej a prosil ju, aby prehovorila. Ona sa tu i tu lahodne usmiala, na otázky len hlavou kývla alebo pokrútila, ale nikdy neprehovorila.

Napokon si umienil, že sa s ňou zosobáši. A tak i urobil. Ale ona ani pri sobáši nepreriekla slova, len hlavou prikývla, že bude kráľovi verná až do smrti.

Od tých čias boli už celkom svoji a žili šťastlivo. Ale to šťastie netrvalo dlho. Kráľ mal nepriateľov, musel odísť do vojny a svoju krásnu ženu zanechať. Rozlúčil sa s ňou veľmi rozžialený a nechal ju pod ochranou jednej starej ženy, čo bývala v zámku. A to bola ježibaba.

Táto ježibaba mala tiež dcéru, ale škaredú. Chcela, aby si ju kráľ vzal za ženu, lenže kráľ ju nechcel. Preto sa ježibaba veľmi hnevala na kráľa a ešte väčšmi na nemú kráľovnú. Nezadlho sa jej trafila i príležitosť vyliať si na nej hnev. Kým kráľ bol vo vojne, prišla kráľovnej ťažká hodinka a porodila krásneho chlapca so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Tohto krásneho chlapčeka ježibaba ukradla a kráľovnej podhodila šteňa. Potom pribehla k obloku, že chlapčeka hodí do vody. Ale popod oblok práve letel havran. Keď ho ježibaba zazrela, hodila mu chlapčeka a zavolala:

„Na, ty havran, na!"

Havran chlapca uchytil a odniesol ktozná kde.

Ježibaba hneď rozchýrila po celom meste, že kráľovná porodila šteňa. Túto vymyslenú novinu odpísala i kráľovi. Nad takou novinou sa kráľ zarmútil. Ale si ženu veľmi rád videl a akoby ježibabe nechcel veriť, odpísal, že je to nič, že sa to všeličo prihodí. Len aby vraj to šteňa dobre opatrovali, kým sa nevráti. Keď prišiel domov, našiel namiesto syna šteňa a kráľovnú veľmi smutnú, že sa nemohla očistiť z takého hrozného podozrenia. Ale on ju neprestal rád vidieť a žil s ňou ako predtým.

Nezadlho musel kráľ znova do vojny a kráľovnú, blízko pôrodu, nechal zase pod ochranou ježibaby. Nuž čože sa stalo? Kráľovná zase porodila krásneho chlapčeka so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Ježibaba chlapčeka ukradla a vyhodila havranovi, ktorý práve letel popod oblok. A kráľovnej podvrhla mača. Po meste rozchýrila, že kráľovná porodila mača, a odpísala to i kráľovi na vojnu.

Nad touto novinou sa kráľ veľmi zarmútil, ale ženu si predsa neprestal rád vidieť. A keď sa vrátil domov, bol k nej taký ako predtým. Len srdce ho zakaždým zabolelo, kedykoľvek pozrel na to šteňa a na to mača.

Po istom čase sa zase strhla vojna. Kráľ odišiel a kráľovná v jeho neprítomnosti porodila utešené dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Ježibaba i toto dievčatko ukradla, von oblokom havranovi vyhodila a kráľovnej podhodila trúchnivé drevo. Kráľovi na vojnu odpísala, že kráľovná miesto dieťaťa porodila trúchnivé drevo.

„Čo je mnoho, to je mnoho!" preriekol kráľ rozhnevaný, keď prečítal ježibabin list. „Ani nehovorí a namiesto detí mi rodí kadejaké potvory. Iba čo ma pred svetom na posmech vyvádza. Ja to ďalej trpieť nebudem!"

Umienil si, že ju dá zmámiť.

Keď sa vrátil z vojny, odsúdil si ženu bez všetkého práva na smrť. A ona, nebožiatko, nepreriekla na svoju obranu ani slova, len aby si bratov vyslobodila.

Kráľ ju kázal vyviesť do poľa a tam ju mali sťať.

Kat už dvíhal meč. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme, priletí havran a nesie utešeného chlapčeka so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Zavolá:

„Hop, kate, stoj! Tu máš tohto pekného chlapčeka, pozabávaj sa s ním." A zložil chlapca na zem.

Kat zastal, díval sa na utešeného chlapca a zabával sa s ním. A zabával sa s ním aj kráľ, až i na stínanie zabudli.

Tu sa kráľ spamätal a zavolal:

„Kate, do roboty!"

Kat zdvihol meč, ale ako sa chcel zahnať, priletel druhý havran s druhým utešeným chlapcom so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele v zobáku a zavolal:

„Hop, kate, stoj! Tu máš tohto pekného chlapca, pozabávaj sa s ním!"

Kat zložil meč a pohral sa s pekným chlapcom. A pohral sa s ním aj kráľ. Po hodnej chvíli sa kráľ spamätal a zavolal:

„Kate, do roboty!"

Kat zdvihol meč, zahnal sa a len na vlásku ostalo, že nezaťal. Vtom priletel tretí havran, niesol utešené dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele a zavolal:

„Hop, kate, stoj! A ty, sestra, vrav!"

Práve minulo sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem hodín.

Tri havrany sa premenili na troch švárnych mládencov a kráľovná prehovorila:

„Už som si, chvalabohu, bratov vyslobodila! Už ti teraz, môj najmilší, rozpoviem, prečo som nehovorila a ako ťa ježibaba oklamala. Namiesto krásnych detí, ktoré som porodila a ktoré ona von oblokom povyhadzovala, mi podhodila šteňa, mača a trúchnivé drevo."

Rozpovedala všetko, ako sa stalo, od počiatku až do konca. A vyslobodení bratia dodali, že vyhodené deti pochytali, na sklenom zámku až dosial opatrovali a teraz ich doniesli rodičom.

Keď kráľ počul svoju krásnu ženu hovoriť a keď videl svoje utešené deti, zaliali ho slzy radosti. Hlboko pohnutý odprosoval ženu, aby mu odpustila, že oklamaný nakladal s ňou tak nemilosrdne - a ona to rada urobila. Potom ju s veľkou slávou odviedol naspäť do svojho zámku.

Hneď dal vystrojiť veľkú hostinu a povolal mnoho panstva. Na hostine predložil hosťom hádanku, že sa tam, kde bol na vojne, tak a tak prihodilo. Nuž ako myslia, čo by zaslúžil ten, čo takto štyroch nevinných ľudí chcel pripraviť o život? Ježibaba nevedela, že všetko vyšlo najavo a že kráľ myslí ju, nuž vykríkla:

„Čo by zaslúžil? Nič inšie, len aby ho zadebnili do suda vybitého klincami a spustili dolu z vysokého vrchu."

„No, ty stará striga," preriekol kráľ, „ty si chcela pripraviť o život moju nevinnú ženu a moje nevinné deti. Aký súd si si vyvolila, také právo budeš mať."

Zakrátko vyhotovili sud, ježibabu doň zadebnili a spustili z vysokého vrchu. Od tých čias žil kráľ s kráľovnou spokojne. Vyslobodení bratia tiež ostali pri kráľovskom dvore, kam na kráľov rozkaz doviedli i matku. A všetkým sa dobre vodilo, kým nepomreli.