Zóny pre každého študenta

Zlatá krajina

Zlatá krajina (Rozprávka)
Keď som išiel - sám neviem kde a kade - hlbokými dolinami, vysokými horami, rudnými cestami, stretol som starého žobráka. Hlavu mal ako riečica a bradu po kolená.

„Kdeže, synku, kde?" spýtal sa ma žobrák.

„Sám neviem, starký. A vy že kde?"

„Ani ja neviem."

„Tak dobre, pôjdeme spolu."

„Mohol by si mi dačo rozprávať."

„Ale keď ja neviem, starký. Vy ste starý, skúsený, vy skôr budete dačo vedieť."

„No tak teda počúvaj, budem ti rozprávať o Zlatej krajine."

Počúvajte aj vy, deti. Poviem vám, čo som počul od starého žobráka.



Bol raz jeden kráľ. Kedy žil a v ktorej krajine, to už dnes nikto nevie. Dosť na tom, že žil a bol veľmi bohatý a mocný. Okolití králi uzavreli s ním večný pokoj, pretože si netrúfali čeliť jeho moci. Mal on troch krásnych synov, z ktorých najmladší bol taký utešený a múdry, že sa tomu všetci čudovali.

Ale milý kráľ pri toľkej sláve a moci veľmi spyšnel. Myslel si, že niet na svete väčšieho pána, ako je on. A pritom bol aj na ľudí veľmi zlý a ukrutný, s nikým sa nevedel zniesť.

Nuž postihol ho ťažký trest, upadol do ošklivej nemoci. Nemohol ani spať, ani jesť, ani piť, ani ožiť, ani umrieť. Ba čo viac, pre náramný smrad nemohol pri ňom nikto vydržať. Tak stenal kráľ celé dni a noci sám a sám, ani synovia sa k nemu nemohli priblížiť. Dosť mu lekári zháňali všelijaké zeliny a lieky, všetko márne. Každý len to hovoril, že niet na svete človeka, čo by mu z tej nemoci pomohol.

Naposledy dali rozhlásiť po všetkých krajinách, že ak sa nájde človek, ktorý vydrží pri chorom kráľovi čo len jednu noc, dajú mu toľko zlata, koľko sám váži. A ak ho nebodaj dakto vylieči, dostane pol kráľovstva.

Našlo sa dosť všelijakých mudrákov zo šíreho sveta, čo by sa boli radi zlatom odvážili, ale každý hneď na prahu omdlel od veľkého smradu.

V tých časoch žil kdesi v ďalekej krajine človek, ktorý mnoho vedel. Poznal všetky zelinky a korienky a vedel pripravovať všelijaké kvapky a olejčeky. Lenže bol veľmi chudobný, trel biedu so ženou i deťmi. Ktosi ho totiž obžaloval u kráľa, že je bosorák, a tak mu kráľ zakázal kohokoľvek liečiť v jeho krajine.

Keď raz išiel smutný domov a rozmýšľal, čo si počne, počul vytrubovať: že tam a tam, v ďalekej krajine, je ťažko chorý kráľ, a kto pri ňom vydrží hoci len jednu noc, dostane toľko zlata, koľko sám váži.

Toto je voda na môj mlyn, pomyslel si náš bylinkár. Zobral svoj batoh a poď za chorým do ďalekej krajiny!

Dosť sa túlal, neborák, so ženou i deťmi, kým prišiel, ošarpaný a otrhaný, pred bránu kráľovského paláca.

„Kto si? Čo si?" spytuje sa ho stráž.

„Som bylinkár," odpovedal smelo. „Prichádzam z ďalekej krajiny k vášmu kráľovi. Musím pri ňom vydržať čo len tú jednu noc."

Stráž ho hneď zaviedla ku kráľovým synom. Tí sa mu dali riadne obliecť a že môže hneď ísť k chorému. On si len pripravil akési kvapky, potrel sa nimi a šiel. Chorý kráľ sa mu náramne potešil:

„Vitaj, človeče, nech si už ktokoľvek! Toľko rokov tu ležím, a človeka som pri sebe nevidel!"

Keď sa aj kráľovi synovia potreli tými kvapkami, mohli k otcovi pristúpiť a zhovárať sa s ním. Radosť v paláci bola veľká a bylinkárovi-vedomcovi odvážili takú hrudu zlata, koľko sám vážil. Mal už teraz po starostiach. Ale kráľ i jeho synovia ho prosili, hory-doly mu sľubovali, aby skúsil chorého aj vyliečiť.

„Jaj, páni moji," odpovedal bylinkár, „to nie je len tak. Musím naozaj pri chorom jednu noc spať, a ak to vydržím, potom vám poviem, čo sa dá robiť."

Mladí kráľoviči pristali. Rozkázali pripraviť mu skvelú večeru a po večeri sa bylinkár odobral ku kráľovi.

Ako tak pri ňom spal, prisnilo sa mu, že tam a tam, v Zlatej krajine, je jedna studnička. Keby sa chorý z nej napil a tou vodou sa umyl, omladol by ako dvanásťročný chlapec.

Ráno vedomec rozpovedal svoj sen kráľovi i jeho synom a prosil o odpustenie, že on sám nemôže kráľa vyliečiť. Ale ak mladí chcú, aby sa pokúsili doniesť tej vody.

„To je najmenšia starosť," riekol najstarší syn, „o to sa hneď pokúsim. Však, otec, nemáte nič proti tomu, aby som šiel hľadať Zlatú krajinu a doniesol vám tej vody?"

„Nemám, nemám," stenal starý kráľ. „Už je načase, aby som alebo ožil, alebo umrel. Ktorý z vás mi donesie tej vody, ten bude po mojej smrti kráľom."

Tu by už každý z nich rád išiel do Zlatej krajiny. Ale najstarší mal prvé právo, a tak otec poslal jeho. Kráľovič si nabral peňazí, sadol na dobrého koňa a odcválal, že po ňom neostalo ani chýru, ani vidu. Vraj len ak sa do roka nevráti, nech ho prostredný brat ide hľadať.



Nuž vari dobre - ale ktohovie!

Chodí najstarší po širokom svete: po horách, po dolinách, po mestách, po dedinách, a všade sa vypytuje. Ľudia mu vedeli o všeličom povedať, ale keď prišla reč na Zlatú krajinu, onemel každý ako ryba. O tej krajine nebolo ani chýru, ani slychu.

Po dlhom čase došiel kráľovič do jedného veľkého a pekného mesta. Čudoval sa kráse a nádhere, čo tam videl. Ale najväčšmi sa čudoval tomu, že v meste, plnom bohatstva, nevidieť živú dušu. Všetko v ňom driemalo a spalo. Prešiel cez celé mesto, až sa dostal na jeho druhý koniec. Tu vidí tri veľké brvná a na nich troch starcov, starých-staručkých: brady a fúzy šedivé a také dlhé, že zakryli celé brvná.

„Dobrý deň vám, starčekovia!" pozdravil sa im kráľovič.

„Dobrý deň aj tebe, mládenec!" odpovedali starci.

„Ale, ľudia moji drahí," spýtal sa kráľovič, „nože vy mne povedzte, či idem dobre do Zlatej krajiny. Už som pochodil skoro celý svet, a nik mi o nej nevie povedať."

„Ideš vari dobre," rečie najstarší z nich, „lebo už naše mesto patrilo kedysi do Zlatej krajiny. Ale či tá ešte stojí, to ti my nevieme povedať. Práve je päťsto rokov odvtedy, čo sme sa ako malé deti hrali na týchto brvnách. Odrazu, čo sa stalo, to sa stalo, nemohli sme sa ani hnúť. Od tých čias sme ostareli, ako nás vidíš, a naše mesto spí a spí, nik sa v ňom nemôže prebudiť. Už síce prešlo tadeto mnoho takých, ako si ty, ale ani jedného sme nevideli ísť naspäť."

„Nech už bude, ako bude, idem aj ja!" povedal kráľovič. Popchol koňa a zmizol starcom z očí.

Ide ďalej, až príde na cestu vykladanú zlatom. Hneď si pomyslel, že je už iste v Zlatej krajine, lebo takú cestu ešte nikde nevidel. Ale bál sa po nej ísť, kráčal len krajom po chodníčku. Asi tak na polceste príde k jednému peknému stavisku, odkiaľ zaznievala utešená hudba. Myslel si, že je to dáky zámok, ale to bol čertov hostinec. Na bráne mal nápis: „Kto nemá peniaze, nech sem nechodí."

Či ja vari nemám peniaze? pomyslel si kráľovič a cválal rovno dnu.

Tu ho hneď obskočili sluhovia, pomohli mu z koňa a uviedli ho do skvostnej siene, kde už čakalo na neho veľa pánov a paničiek. Hneď ho schytili do tanca a potom s ním jedli, pili, hodovali. Nikdy v živote sa tak dobre nezabával. Naveľa si však spomenul, že by už bolo treba ísť. Chce platiť, lenže zapýtali toľko, že vari ani jeho otec nemal toľko bohatstva.

„Ale, dobrí ľudia, veď som tu len krátky čas!" rečie kráľovič.

„Krátky, nekrátky, čože nás po tom!" vravia mu. „Keď nemôžeš zaplatiť, musíš tu s nami navždy ostať."

Nepustili ho, musel tam ostať.

Čaká utrápený otec najstaršieho syna, čakajú i netrpezliví bratia. Rok dochodí, pozerajú von každý deň, či nejde. Rok sa minul, vyzerajú každú hodinu, či ešte nie je tu. Ale daromné ich vyčkávanie! Napokon si povedali:

„Ten už iste dakde zahynul."

A prostredný brat vraví:

„Keď zahynul, idem ho vyhľadať, aj vodu donesiem. Azda sa mi lepšie povodí."

„Vyber sa teda!" povedal otec. Ale už ho obchádzal strach, aby sa aj tomuto druhému dačo nestalo.

Prostredný syn si to nedal dva razy povedať. Naplnil si kapsu, vzal ostrý meč a vysadol na bystrého koňa. Tými istými chodníčkami, čo jeho brat, dostal sa aj on do čertovho hostinca, a odtiaľ ho už nepustili. Len tam jedol, pil, tancoval, a tak to už malo ostať navždy.

Doma čakajú rok, čakajú druhý, a prostredný syn neprichodí. Chorému otcovi nesmú stratených synov ani pripomenúť. Vo svojom trápení a hrozných mukách teší sa už len tomu tretiemu. Ale najmladšiemu kráľovičovi nedá otcova choroba pokoj. Napokon predstúpi pred otca a prosí, aby ho pustil vyhľadať bratov aj tú vodu.

„Akože ťa pustím, syn môj drahý," hovorí otec, „keď si mi už ostal len ty jediný! Ak aj teba stratím, kto ma poteší a kto obháji krajinu?"

„Len ma vy pusťte, otec môj! Možno budem mať viac šťastia a pomôžem i vám, i bratom."

A neprestával prosiť, kým otec napokon nepovolil. Tu sa kráľovič ešte dal odmaľovať a na obraz napísal svoje meno i krajinu, z ktorej pochádza. Ak sa mu pošťastí dostať zázračnú vodu, nechá v tej krajine obraz ako pamiatku po sebe.

Chodil on po šírom svete a všade sa vypytoval na Zlatú krajinu. O tej však nikde ani chýru. Ale on len ide, letí na svojom tátošovi, kým nezastane pred bránami zakliateho mesta. Tu všetko ako predtým: bohatstva plno, ale ľudia spia, ani sa nepohnú. Na konci mesta príde k trom brvnám, na ktorých sedia traja šediví starci. Dlhé brady prikryli už celé brvná, ba aj do zeme zapustili korene.

„Dobrý deň vám, starčekovia!" pozdravil sa kráľovič.

„Dobrý deň aj tebe, mládenec!" odpovedali starci.

„Prosím vás, či by ste mi nevedeli povedať o Zlatej krajine? Už takmer rok za ňou putujem, a dôjsť do nej nemôžem."

„Ej, vieme, krásny mládenec. My ju tu už vyše päťsto rokov strážime, tak ako nás vidíš. Kedysi sme sa ako malí chlapci na týchto brvnách hrali, keď tu odrazu všetko zmeravelo a už sme sa nemohli pohnúť ani na krok. Veľa ľudí už tadiaľto išlo do Zlatej krajiny, ale nikto sa nevrátil. Aj nedávno prešli okolo dvaja celkom takí ako ty, aj tí kdesi tam ostali. Choď radšej naspäť, kým ešte môžeš, lebo sa ani ty nevrátiš."

„Bude, ako bude," vraví kráľovič. „Tí dvaja, to boli moji bratia a ja ich musím vyhľadať."

„No tak si len choď a šťastlivo!" odpovedali starci a kráľovič sa pohol von z mesta.

Ide, ide, a tu zočí, že akýsi žobrák kríva proti nemu o palici. Zastavil sa pri ňom a pozdravil:

„Dobrý deň vám, starý otec!"

„Dobrý deň i tebe, synak! Kdeže sa uberáš, kde?"

„Do Zlatej krajiny. A vy že kde?"

„Len tak, ako vidíš, po dobrých ľuďoch."

„Ej, tak teda počkajte, nepustím vás naprázdno," povedal kráľovič. Vyňal z vrecka dukát a podal mu ho.

„No, počkajže už teraz aj ty! Za dobrú pomoc si zaslúžiš dobrú radu. Nik nevie lepšie o Zlatej krajine ako ja, a preto počuj, čo ti poviem. Onedlho prídeš na zlatú cestu, pusť sa smelo po nej! V polovici cesty stojí čertov hostinec. Majú tam všetko, čo si len duša zažiada. Ozýva sa z neho utešená hudba a každého vábi dnu. Koho nezvábi, toho nasilu lákajú, alebo i vovlečú. Ale ty sa rob, akoby si nič nevidel a nič nepočul. Čo ako by ťa srdce ťahalo, nechoď! Lebo ak vojdeš, ostaneš tam navždy tak ako tvoji bratia. Tí sa dali zvábiť, a teraz sa už nemôžu odtiaľ dostať.

Na konci zlatej cesty stojí utešený zámok, smelo doň vojdi! Uvidíš tam, čo si ešte jakživ nevidel. Ale pri ničom sa nezastavuj! V prvej izbe nájdeš na stole peceň chleba, vezmi si ho, ten sa ti zíde. V druhej izbe nájdeš naprostred stola kulač vína, aj ten si vezmi, tiež sa ti zíde.

V tretej izbe leží na posteli dievčina, taká krásna, že jej niet páru na svete. Ale to ti hovorím, ani sa jej nedotkni! Lebo ak sa jej dotkneš, zle sa ti povodí! Tri roky budeš blúdiť, kým znova natrafíš na zlatú cestu, a ďalšie tri, kým sa s tou dievčinou znova zídeš.

Nad jej posteľou visí zlatý víťazný meč, ktorý jednostaj z pošvy do pošvy preskakuje. Vezmi si ho a na jeho miesto zastrč svoj. Tým mečom všetko na svete premôžeš, len si ho chráň ako oko v hlave a ani na noc si ho nikdy neodpáš.

Vo štvrtej izbe je studnička a v nej vzácna voda, ktorá lieči všetky neduhy. Najprv sa z nej napi, aj sa v nej umy, aby ti nijaká nemoc na svete neuškodila. A potom načri aj pre svojho otca! Keď sa jej napije a umyje sa ňou, zaraz ozdravie a omladne.

Smelo si už potom môžeš obzerať krásu a bohatstvo v zámku, len daj pozor, aby si ešte pred dvanástou odišiel. Lebo ak ťa tam zastihne dvanásta hodina, už nikdy odtiaľ nevyjdeš a tú dievčinu už nikto viac neoslobodí.

Keď všetko vykonáš, vráť sa na zlatú cestu a potom už vojdi aj do hostinca! Čertom ukáž víťazný meč, hneď všetci poutekajú. Bratov vezmi so sebou a ponáhľajte sa k otcovi!

Ale to ti hovorím, aby si na ceste nikdy prv nezaspal ako oni, lebo ti vezmú krčiažtek s vodou. A vieš predsa, že otec prisľúbil krajinu tomu, kto mu donesie zázračnú vodu. Tak len šťastlivo choď a urob všetko, ako som ti kázal."

Starý človek dobre vedel, ako sa má stať i ako sa stane. A predsa mu len nakazoval, aby sa dobre držal. Potom sa s ním rozlúčil.

Kráľoviča ťahalo už len do Zlatej krajiny. Že bola naozaj zlatá, to sa ukázalo hneď, lebo len čo spravil pár skokov, už bol na zlatej ceste. Letel si po nej na bystrom tátošovi, len sa tak kúril pod ním zlatý prach. Vo chvíli bol pri čertovom hostinci. Spomenul si na bratov, ako tam musia čupieť, a utešená hudba mu až tak žilky preberala.

„Nech sa vám páči! Vojdite sem k nám! Ako je tu len veselo a dobre!" ozývali sa odtiaľ hlasy.

Len-len že ho nezvábili! Ale spomenul si na starcove slová, spravil sa, že nič nepočuje, a prešvihol ako strela popri čertovom hostinci. Bol prvý za toľké stáročia, čo ten hostinec obišiel. Popchýnal koňa a ešte do večera zabehol hlboko do Zlatej krajiny, až pred samo zlaté mesto so zlatým zámkom.

Tu stál jeden pekný strom a okolo neho sa rozprestierala zelená lúka. Vedel, že teraz dnu nemôže a že okrem neho niet v meste živej duše. Zosadol teda z koňa a pustil ho na lúku. Sám si ľahol pod strom a do rána sa dobre vyspal.

Na svite vstal, osedlal koňa a cvalom preletel cez mesto. Zastavil sa iba na zámockom dvore. Tu všade krása, akú dosiaľ nikde nevidel. Ale on sa nezdržiaval, priviazal koňa o zlatý stĺp a vošiel do zámku. Príde do prvej izby, tam všetko zlaté, až tak oči oslepovalo. Ale on na to nedbal. Len keď zočil na zlatom stole peceň chleba, skryl si ho do kapsy.

Vošiel do druhej izby, tam všetko ešte krajšie. Ale on ani na to nič nedbal. Vzal zo stola iba kulač s vínom a ponáhľal sa ďalej.

V tretej izbe mu padol do očí víťazný meč, ktorý neprestajne z pošvy do pošvy preskakoval. Ten si vzal a na jeho miesto zastrčil svoj. Pod mečom spala na posteli krásna dievčina, ale tá mu teraz ani na um nezišla.

Otvoril štvrtú izbu a tam bola zázračná studnička, celá zlatým kamením vykladaná. Napil sa čistej vody, umyl sa v nej a hneď bol ešte oveľa krajší ako predtým. Cítil sa ľahko, ani čo by v povetrí poletoval. Nabral vody do jedného z krčiažkov, čo tam boli naporúdzi, dobre ho zapchal a schoval do kapsy. Poobzeral si potom i ostatné izby a tešil sa z tej neslýchanej krásy. Už sa aj šťastlivo poberal von.

Tu ako prechodí cez tretiu izbu, padne mu do očí tá utešená dievčina. Zastavil sa a hľadí na ňu, nevie sa vynadívať. A čím dlhšie hľadí, tým väčšmi sa mu páči. Musí uznať, že krajšiu stvoru ešte v živote nevidel. Zabudol on na starcove slová, pristúpil k posteli a pobozkal ju.

Ale už prichodila dvanásta. Kráľovič vybral svoj obraz a položil ho na zlatý stolík, aby dievčina, keď sa prebudí, vedela, kto tam bol. Vyšiel von, sadol na koňa a tak ho popchol, že vyleteli z mesta ako jasná strela.

Vtom začnú za ním vrešťať všelijaké ohnivé potvory, obri a draci. On len strmo vyletel a pustil sa preč ako vo vetre, sám nevedel, v ktorú stranu.



V zlatom meste a v celej Zlatej krajine sa odrazu všetci prebudili zo sna. Starší sa hneď pobrali na zámok k tej dievčine - bola to ich kráľovná - aby im povedala, kto ich oslobodil a koho im osud poslal za kráľa a jej za muža.

„Moji milí," odpovedala im kráľovná, „viem i ja dobre, čo stojí v knihách: že ten, kto nás oslobodí, má byť mojím mužom a vaším kráľom. Lenže i ja som spala ako vy, a tak veru neviem, kto tu bol a kde sa podel. Ale v knihách stojí aj to, že ten, kto nás vyslobodí, ujde z mesta na pravé poludnie. A tak náš vysloboditeľ nie je síce tu, ale nemôže byť ešte ani ďaleko. Preto sadajte na kone a bežte ho hľadať na všetky strany sveta! Povedzte mu, že nech je ktokoľvek, podám mu ruku a budem jeho ženou."

Poslovia sa hneď rozbehli na všetky strany šíreho sveta, ale kráľoviča veru nedobehli.

Kráľovič mal lepšieho tátoša ako oni a nezastavil sa iba kdesi ďaleko v susednej krajine pred akýmsi veľkým mestom. Videl už celkom jasne, že zablúdil.

Ale dobre, že som aspoň pri meste, pomyslel si. Navštívim tunajšieho kráľa, azda mi povie, kde leží krajina môjho otca.

A tak sa predstavil kráľovi. Ale tu veru o jeho otcovskej krajine nič nevedeli. No prijali ho veľmi srdečne a obdivovali jeho neslýchanú krásu. Na uvítanie mu pripravili veľkú hostinu. Vyberané jedlá šli na stôl jedno za druhým, že tomu nebolo konca-kraja.

Ale čomu sa kráľovič najväčšmi čudoval, bolo to, že pri všetkej tej hojnosti neprišiel na stôl ani kúsok chleba. Už sa nazdával, že tu majú chlieb len pre chudobných a páni jedia iba samé pečienky.

No ja si chcem zajesť, na čo mám chuť, pomyslel si a poprosil o kúsok chleba.

„Brat môj milý," odpovedal mu na to kráľ, „ja sám by som dal za kúsok chleba to najdrahšie, čo mám, aby ho moji poddaní mohli aspoň ovoňať. A vidíš... Moja krajina bola dakedy krajinou chleba, ale už vyše päťsto rokov sa u nás nijaký chlieb nerodí. Naša kráľovná, ktorej som ja len námestník, býva v Zlatej krajine, ona mala mať pre našu krajinu zázračný peceň. Lebo tak stojí v knihách, že sa v našej krajine vtedy bude chlieb rodiť, keď ten peceň chleba užijeme. Teraz, keď som ju oň prosil, dostal som odpoveď, že peceň zmizol. A tak sme už stratili aj nádej, že sa ešte dakedy dožijeme chleba."

Až teraz sa náš hrdina dozvedel, aký zázračný chlieb nosí vo svojej kapse, a rozpamätal sa, čo mu o tom povedal starček.

„Zišlo mi na um," hovorí, „že mám kdesi v kapse peceň chleba, nuž ak by ste chceli, dám vám ho."

Hneď vstal od stola a priniesol peceň. Odkrojil si z neho kráľ, krájali si dvorania, krájali si všetci do radu, a chleba neubúdalo. Od tých čias sa začalo v tej krajine rodiť obilie a chleba už bolo vždy dosť.

Nášho hrdinu za ten dar dobreže na rukách nenosili.

Aj sa tam zabavil dajaký čas, no potom sa znova pustil na cestu.

Išiel, išiel, až prišiel zase do cudzej krajiny. Kráľ tej krajiny pozval pocestného na obed. Tu už bolo i chleba, i všetkého, koľko hrdlo ráčilo, ale čo veľmi chýbalo - bolo víno. Smädný kráľovič poprosil aspoň za pohárik.

„Milý bratku," hovorí kráľ, „sám by som dal za kvapku vína to najdrahšie, čo mám. Kedysi bola v tejto krajine hojnosť vína, ale už vyše päťsto rokov vinič nerodí. Kráľovná Zlatej krajiny, ktorej som ja námestníkom, mala pre našu krajinu kulač vína. Z toho keby sme len raz ochutnali, hneď by sme mali vína dosť. Ale kulač sa vraj stratil, a tak nám už na večné veky môže za vínom srdce pišťať."

„Keď je tak," hovorí kráľovič, „azda by som vám mohol pomôcť. Mám pri sebe kulač vína, myslel som si, že ho načnem, keď bude najväčšmi treba."

Tu vytiahol z kapsy kulač a všetci sa z neho napili. Od tých čias v tej krajine vinič poznove začal rodiť a už nikdy neprestal. Vďačný kráľ sa nevedel kráľovičovi dosť naďakovať. Sľuboval mu hory-doly, zdržiaval ho u seba, ale on nemal strpenia a poberal sa ďalej.

Putoval širokým, ďalekým svetom, chodil z krajiny do krajiny, len na krajinu svojho otca nie a nie natrafiť. Až sa jedného dňa dostal znova na zlatú cestu, kde stál čertov hostinec. Práve minuli tri roky, čo tadiaľ prešiel. Celkom tak, ako mu predpovedal starec: ak sa dotkneš zlatej dievčiny, iba o tri roky prídeš na zlatú cestu.

Popchol koňa a poďho rovno k hostincu!

Veselá hudba zaznievala z neho celkom ako predtým. Ozývalo sa volanie:

„Pod dnu! Poď medzi nás!"

„Ej, veď aj idem na ten čertov tanec!" ohlásil sa náš hrdina a vytrhol víťazný meč. Ako čerti meč zazreli, rozpŕchli sa na všetky strany a všetko tam nechali. Tak si brat vyslobodil bratov, aj neslýchane mnoho iných princov a pánov, čo tam boli kedysi uviazli. Teraz mu všetci ďakovali.

Naši traja kráľoviči išli potom rovno domov a najmladší všetko vyrozprával, ako sa mu vodilo. Aj to im povedal, kde má ukrytú vodu.

Ale ako sa vraví, za dobré nikdy dobré nečakaj! Tak sa stalo aj tu. Starší bratia premýšľali len o tom, ako by najmladšieho zniesli zo sveta. Napokon si povedali:

„Nemusíme to spraviť my, urobí to za nás otec. My mu len vymeňme tú vodu!"

Najmladší síce pamätal na starcove slová a dával si pozor, aby nikdy nezaspal skôr ako bratia. Ale tí sa raz urobili, že už spia, a on naozaj zaspal. Tu podliaci vstali a vybrali mu krčiažok z kapsy. Vodu preliali do svojich krčahov a ten jeho naplnili smradľavou vodou z mláky. Potom, akoby sa nič nestalo, išli ďalej a čoskoro už boli blízko otcovského zámku.

„Braček," vravia tí dvaja, „ty si už veľa podstúpil, aj živú vodu si vydobyl. Chod s ňou prvý do zámku, uzdrav a rozveseľ nášho otca! My prídeme hneď za tebou."

Najmladší netušil nič zlé a predstúpil s vodou pred otca. Radosť z jeho návratu bola neslýchaná, a ešte väčšia, keď ukázal krčiažok. No ako sa otec napil smradľavice, tak sa mu prihoršilo, že sa až na steny driapal.

Tu vkročili do izby tí dvaja a najmladšieho vyhnali von. Potom naňho pred otcom všeličo naluhali a ukradnutú vodu odovzdali ako svoju. Len čo sa jej chorý kráľ napil, zaraz ozdravel. A len čo sa ňou umyl, omladol ako dvanásťročný chlapec.

Potom už otec tým dvom všetko uveril a s najmladším bolo zle-nedobre. Otec ho ani nevypočul, ale ho priam ako svetského klamára na smrť odsúdil.

Prikázal jednému poľovníkovi, aby šiel s kráľovičom do hory a tam aby ho zabil. Na dôkaz aby mu z neho doniesol oči aj malíček.

Čo mohol poľovník robiť, musel počúvnuť. Prišiel ku kráľovičovi a vraví mu:

„Otec ti prikazuje, aby si šiel so mnou na poľovačku a zastrelil mu chutnú pečienku. Vraj si ho veľmi nahneval a svoju chybu napravíš len tak, keď ho uhostíš divinou."

Kráľovič poslúchol, popravil si pri boku meč a šli. Keď prišli do hory, zastrelil mladú srnu a vraví poľovníkovi:

„Tu máš, zanes môjmu otcovi pečienku!"

„Nie tak," rečie poľovník, „ty tu musíš zahynúť. A ja na dôkaz tvojej smrti musím zaniesť kráľovi tvoje oči aj malíček."

„Márne by si sa do mňa púšťal," hovorí kráľovič, „lebo mám pri boku víťazný meč, ktorým premôžem všetko na svete. Ale viem, že toto musím pretrpieť. Preto sa vráť k môjmu otcovi a povedz mu, že si ma zabil. Na dôkaz mojej smrti mu dáš oči z tamtoho kopova a môj malíček je tu!"

Pri tých slovách si ho odťal.

„Ale potom," hovorí ďalej, „nesmieš už ostať u môjho otca, aby si sa dáko nepreriekol, že žijem. Tu máš tento list, uteč s ním do tej a tej krajiny. Prijmú ťa ako môjho priateľa a budeš sa mať dobre. Tak choď šťastlivo a ja tiež pôjdem, kde ma dve oči povedú."

Keď poľovník priniesol oči aj malíček, kráľ sa veľmi zarmútil. Mrzelo ho, že sa dal uniesť hnevom. A ešte väčšmi ho to trápilo, keď zmizol kdesi aj poľovník. Ale synovia mu zármutok čoskoro vyrazili z hlavy.

Najmladší kráľovič blúdil horami-dolami, až sa dostal ďaleko do jedného mlyna. Tam ho mlynár pre jeho pekný vzrast a dobré správanie prijal za svojho. Tu on mlynárčil celé tri roky.

Poďmeže už teraz do Zlatej krajiny, čo sa tam za ten čas robilo!

Dlho sa ešte na všetky strany vypytovali, kto je ich osloboditeľ a kde sa podel. Ale nič sa nedozvedeli.

Ostalo všetko pri starom. Kráľovná spravovala krajinu a obyvatelia si konali svoju prácu.

Práve keď sa už šiesty rok chýlil ku koncu, kráľovná riadila a upratovala v tej izbe, kde kedysi ležala ako zakliata. Tu našla medzi vecami kráľovičov obraz a na ňom nápis, kto je, odkiaľ je a kedy bol v zakliatom zámku. Všetko sa navlas zrovnávalo s tým, čo hovorili knihy.

V Zlatej krajine nastala veľká radosť. Hneď sa vybrali poslovia do krajiny, odkiaľ pochádzal ich osloboditeľ.

Prišli ta a predstúpili pred starého kráľa:

„Najjasnejší pane! Tvoj syn bol pred šiestimi rokmi v našej Zlatej krajine a vyslobodil nás. Dovoľ, aby sme sa mu poďakovali a požiadali ho, aby sa vrátil k nám a k našej kráľovnej."

Starý kráľ si dal zavolať najstaršieho syna:

„Či si to ty bol v Zlatej krajine?"

„Ja, otec môj!" vraví najstarší.

„No tak sa ta vráť, čaká ťa tam kráľovná a všetko poddanstvo."

Kráľovič sa začudoval, ale nepovedal nič.

Za ten čas dala kráľovná v Zlatej krajine postaviť na zlatú cestu zlatý most, lebo vraj iba ten bude pravý, kto pôjde rovno po ceste aj cez most. Na konci postavila stráž a kázala pristaviť každého, kto príde.

Vybral sa najstarší kráľovič do Zlatej krajiny a prišiel až k zlatej ceste. Ale nešiel po nej, bál sa, že tade ľudia nechodia. Prišiel k stráži a tá ho zastavila:

„Stoj, kto si?"

„Som ten a ten kráľovič, idem ku kráľovnej."

„Hneď sa ukáže, či si ten pravý," povedala stráž a zavolali kráľovnú.

Kráľovná prišla a spytuje sa:

„Šiel si po zlatej ceste?"

„Nešiel."

„A prečo si nešiel?"

„Bál som sa, lebo ani iní ľudia tadiaľ nechodia."

„No, tak si ty len ako iní ľudia," povedala kráľovná. Prizrela sa na obraz, trocha sa podobal.

„A keď si bol v mojom zámku, povedz, čo si mi vzal."

„Nič, iba vodu," vraví kráľovič.

„No, priateľko, nebudeme my svoji, lebo mne okrem vody ešte všeličo chýba. A či si trúfaš postaviť sa proti tomuto meču?" A vytrhla domnelý víťazný meč.

Kráľovič sa zľakol, padol na kolená a prosil o odpustenie, že to nebol on, ale istotne jeho brat.

Hneď poslali po prostredného kráľoviča. Otec sa i toho spýtal:

„Bol si v Zlatej krajine?"

„Bol, otec môj!"

„No tak sa ta vráť, čaká ťa tam kráľovná i všetko poddanstvo."

Začudoval sa kráľovič, ale nepovedal nič.

Prišiel i on k zlatej ceste, no neopovážil sa ísť po nej. Cválal iba chodníčkom popri kraji. Kráľovná hneď vedela, že ani to nie je ten pravý. Ale aj tak vzala meč i obraz a vyšla von. Podobnosť s obrazom bola väčšia.

„Keď si bol v mojom zámku, čo si mi vzal?" spýtala sa.

„Nič, iba vodu," odpovedá kráľovič.

„Nemáš pravdu, lebo mne ešte všeličo chýba. Ale povedz mi, kde sa podel ten, čo je na tomto obraze. Musí to byť niekto z tvojich blízkych."

„To bol," začne kráľovič pomaličky vykrúcať, „náš najmladší brat, ale ten leží doma nemocný."

„Nemocný?" hovorí kráľovná. „Ako môže onemocnieť ten, kto sa raz napil z mojej vody? Veď tá predsa uzdravuje od všetkých neduhov. Opovážiš sa to povedať aj zoči-voči tomuto meču?"

Vytrhla meč a kráľovič v strachu padol na kolená. Prosil o odpustenie.

Nato sa celá Zlatá krajina zdvihla na nohy a s veľkým vojskom sa pobrala k starému kráľovi. Žiadali ho, aby pustil k nim najmladšieho syna, lebo ak nie, spustošia mu celú zem. Náramný strach nastal v celej krajine a starý kráľ ešte len teraz ľutoval, čo urobil s najmladším synom.

Zvesť o náramnom nebezpečenstve doletela aj do ďalekej krajiny, kde žil poľovník, čo mal kráľoviča zahubiť, ale ho nezahubil. Ten si pomyslel: Už mi teraz nič neurobia, keď aj pravdu poviem. Šiel ku kráľovi a všetko mu vyjavil, ako to bolo s jeho najmladším synom. Iba to nevedel povedať, kde sa od tých čias podel. Kráľovi hneď odľahlo na srdci.

„Len ako ho už teraz nájsť?"

„Azda to nebude také ťažké," riekol poľovník. „Všetci vieme, že kráľovič je neobyčajne krásny človek. Dajte teda na všetky strany rozhlásiť, že ak sa niekde nachodí taký a taký krásny šuhaj, aby ho hneď doviedli k vám, že dáte veľkú odmenu."

Ten ohlas sa rozletel po všetkých kútoch. Mlynár, u ktorého kráľovič býval, sa hneď dovtípil, že to nebude nik iný, iba jeho chovanec. Pekne-krásne ho opojil a doviezol ku kráľovi. Ešte len teraz nastala veľká radosť! Mlynára obdarovali, otec si syna vyobjímal a bratia museli na kolenách prosiť o odpustenie.

Keď sa najmladší kráľovič dozvedel, o čo ide, dal pripraviť zlatý hintov a zapriahnuť doň jelene so zlatými parohmi. Napravil si pri boku víťazný meč a tak sa vybral do Zlatej krajiny. Keď prišiel k zlatej ceste, pustil sa rovno po nej na tých zlatých jeleňoch a takisto aj po zlatom moste. Tu ho zastavila stráž.

„Stoj, kto si?"

„Som syn toho a toho kráľa."

„Možno aj si. Ale počkaj, to musí dosvedčiť naša kráľovná."

Hneď prišla kráľovná s obrazom a mečom. Kráľovič bol ešte stále taký pekný a mladý ako na tom obraze, ale ona sa aj tak opýtala:

„Kto si, mládenec?"

„Som najmladší syn toho a toho kráľa."

„A bol si v mojom zámku?"

„Bol."

„Keď si tam bol, povedz, čo si mi vzal."

„Zázračný peceň chleba."

„A kde si ho podel?"

„Daroval som ho v jednej krajine, kde nemali chleba. Od tých čias majú chleba dosť."

„Dobre. A čo si mi ešte vzal?"

„Kulač vína. Dal som ho vypiť v inej krajine, kde sa nerodilo víno. Od tých čias je tam vína hojnosť."

„I to je dobre. A čo ďalej?"

„Vzal som ti víťazný meč, o čom ty ani nevieš, a na jeho miesto som vložil svoj."

„O tom sa hneď presvedčíme. Ťahaj svoj meč a bráň sa!"

A už doráža kráľovná svojím mečom na neho. Ale keď kráľovič vytiahol naozajstný víťazný meč, hneď kráľovnej ten jej vypadol z ruky. Videla, že ju premohol.

Padla mu do náručia, objímali sa a vítali. Potom vystrojili veľkú svadbu, na ktorej boli i jeho otec, i bratia, ktorí veľmi oľutovali svoj mrzký skutok, i všetci králi sveta.

Žili si potom v pokoji a šťastí.

Možno žijú ešte aj dnes, ale to mi už starý žobrák nestihol dopovedať, lebo sa nám cesty práve rozdvojili. A tak vám to ani ja neviem s istotou povedať.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9990-zlata-krajina/