Zóny pre každého študenta

Janko a Macko

Janko a Macko (Rozprávka)

Kde bolo, tam bolo, za červeným morom, za drevenou skalou, pri sklenom vrchu, v Kompitkráľovej krajine, bola jedna malá dedinka. V tej dedinke býval veľmi chudobný človek, ktorý nemal nič inšie na tom šírom svete iba psotu, biedu a veľa detí. Chodil on so svojimi chlapcami do hory zbierať raždie, a čo im za to dali, z toho sa museli živiť aj zaodievať. Slabý to bol zárobok pre toľký drobizg! Nebožiatka deti sa často plačky váľali na peci od hladu a neborákovi otcovi pukalo srdce. Rád by si deti čo najlepšie zaopatril, ale darmo, nebolo ako. Tak museli aj naďalej psotu z pleca na plece prekladať.

Raz, ako tak chodili po tej hore, zazreli na vysokom dube hniezdo. Najstarší z chlapcov sa hneď vyškriabal k nemu a našiel tam sedem krásnych vajíčok. Zniesol ich dolu. Deti boli vajíčkam rady a otec povedal:

„Buďme vďační aj za to! V meste nám za ne čo-to dajú. Len ich nerozbite!"

Na druhý deň šiel do mesta a ponúkol vajíčka kupcovi.

„A čo žiadate za ne?" spytuje sa kupec.

„Ach, to nechám na vás. Čo mi dáte, na tom pristanem."

Kupec mu dal za ne po peniažku a chudobný človek bol rád. Keď už odišiel, pribehli do obchodu kupcovi chlapci Janko a Macko. Hneď sa mali okolo tých vajíčok, že sa budú s nimi hrať. Chlapci ako chlapci, pustili jedno na zem. A tu sa z neho vykotúľala zlatá guľka, čo bola v ňom namiesto žĺtka.

Keď to kupec videl, rozbil hneď aj druhé vajíčko, aj tretie, až do siedmeho. A v každom našiel namiesto žĺtka zlatú guľku. Vybehol z obchodu a vyzerá pomedzi domy, či nezočí dakde toho človeka. Ten na šťastie nebol ešte ďaleko a hneď počul, že ho volajú nazad. Tak sa vrátil.

„Dobrý človek," oslovil ho kupec, „páčia sa mi tie vajíčka. Ak môžete, doneste mi takých ešte viacej, dobre vám zaplatím." Vyňal niekoľko zlatých a vtisol mu ich do ruky:

„Toto si vezmite na závdavok."

Chudobný človek ledva uveril toľkému šťastiu a sľúbil, že ešte vďačne donesie. Hneď pokúpil jedno-druhé do kuchyne. A keď prišiel domov, tu všetko vyskakovalo od radosti, že sa už raz aj dosýta najedia.

Chodil on so svojimi chlapcami do hory každý deň, zbierali raždie a vyberali tie pekné vajíčka.

Raz, keď išli zase do hory, videli, ako sa do hniezda ťahá had a v ústach nesie vajíčko. Had zliezol zo stromu a ťahal sa po pažiti. Striehli, kde pôjde, a šli všade za ním. Naraz im zmizol pod bútľavým stromom. Po chvíli vystrčil hlavu a opekal si ju na slnci. Chudobný človek priskočil, odťal hadovi hlavu a potom, ako bol dlhý, vytiahol ho von. Tu v bútľavom strome našli celú kopu takých vajíčok. Odniesli ich kupcovi a ten im dal za ne veľa peňazí. Ale ešte mu nebolo dosť.

„Viete čo," hovorí, „ulapte vy toho vtáka, čo znáša tieto vajíčka. Doneste mi ho aj s hniezdom. Dám vám za neho dva vozy žita, do jedného budú zapriahnuté štyri voly a do druhého štyri kone. A ešte aj peňazí, koľko budete chcieť."

Chudobný človek sa veselo vracal domov s plnou kapsou a s dobrou novinou.

Na druhý deň, len čo svitlo, poslal najstaršieho chlapca, aby šiel ulapiť toho vtáka. Chlapec sa pobral do hory. Keď prišiel k stromu, vták práve vletel do hniezda. Naradovaný chlapec sa hneď škriabal hore, vždy vyššie a vyššie, až pod samé hniezdo. Ale keď sa načiahol, že chmatne, milý vták brnk! Schytil sa na krídla a uletel. Na druhé ráno vypravil otec druhého chlapca a potom aj tretieho. Ale vtáka nevedel dolapiť ani jeden.

Keď otec videl, že je z chlapcov nič, vybral sa napokon sám. Ale nešiel zrána, čakal, kým sa zmrklo. Mesiačik pekne svietil a on si sadol pod dub, na ktorom bolo to hniezdo.

Počkám chvíľku, kým vták tuhšie nezaspí, myslel si.

Lenže bol ukonaný, začalo sa mu driemať, až i zaspal. Okolo polnoci začne sa vám milý spiaci škriabať na dub - bol totiž námesačný. Pekne-krásne zviazal vtákovi krídla, zniesol ho dolu aj s hniezdom a položil bokom. Sám si sadol pod strom ako predtým a spal ďalej.

Ráno, hneď ako sa prebudil, vyškriabal sa znovu na dub. Ale tam už nebol ani vták, ani hniezdo. Nevedel neborák, čo má robiť od žiaľu. Chodil, hľadal hore-dolu, až mu naveľa padlo oko na hniezdo, kde čušal poviazaný vták. Schytil ho s veľkou radosťou a odniesol rovno kupcovi do mesta.

Keď kupec zočil vtáka s hniezdom, dobre z kože nevyskočil. Lietal hore-dolu po izbe a hneď ženu, hneď zase chlapcov objímal a bozkával. Potom dal zapriahnuť do jedného voza štyri pekné kone, do druhého štyri vykŕmené voly a na obidva vozy dal naložiť zrna. Okrem toho dal chudobnému človekovi ešte aj veľa peňazí a vypravil ho domov.

Tam bola radosť neslýchaná. Nemuseli už chodiť na raždie, ale si postavili pekný dom, kúpili si pole, lúky a žili šťastne.

Kupec, len čo tamtoho vypravil, zatĺkol do steny nad svojou posteľou dva kliny a položil na ne to hniezdo s vtákom. Vták bol krotký, tichý a každý deň zniesol jedno vajíčko. Kupec každé rozbil a zlato vybral. Tak to trvalo viacej rokov. Kupec sa stal neslýchaným boháčom.



Raz vo sviatok si kupec dlhšie hovel v posteli a pozeral hore na hniezdo. Ako tak pozerá, vták vystrel ľavé krídlo, a tu sa kupcovi zazdalo, že sú tam dáke písmená. Zdvihne sa na posteli a tu vidí pod krídlom nápis.

„Kto zje moje srdce, bude kráľom. A kto zje moje ľavé krídlo, bude mať každú noc pod hlavou sto dukátov."

Kupec sa veľmi začudoval i zaradoval. Chytro sa obliekol, vzal nôž a vtáka zarezal. Vypitval ho a pekne očistil. Potom ho pokrájal na rajničku a prikázal kuchárke, aby ho upražila na obed. Ale jej prihrozil:

„Daj pozor, aby nezmizol z neho ani kúštik, inak je s tebou zle!"

S tým sa on, jeho žena i chlapci pobrali do kostola.

Bola tuhá zima. Kupcovi chlapci tam nemohli vydržať v takej zime, išli domov a hybaj rovno do kuchyne k ohňu! Dosť ich kuchárka odháňala, nechceli sa pohnúť. A len drankali, aby im dala dačo jesť, lebo veľmi vyhladli. Začala im čosi zháňať. Tu Macko, mladší brat, uchytil z rajničky vtáčie srdce a zjedol ho. Osmelil sa aj Janko, uchytil ľavé krídlo a tiež ho zjedol.

Po chvíli sa vrátil domov aj kupec. Nešiel do izby, len rovno do kuchyne. Chlapci vybehli von a on obzerá mäso, či dačo nechýba. Tu nevidí ani srdce, ani ľavé krídlo! Porobil krik a oboril sa zle-nedobre na kuchárku, kto bol v kuchyni. Kuchárka sa vyhovárala na chlapcov, že to len oni museli uchmatnúť. Chlapci načúvali pri dverách. Vybadali, že je zle, a v strachu sa pustili do behu.



Utekali oni, utekali, čo im len nohy stačili, aby ich otec nedobehol. Až pred večerom prišli na jednu lúku, naprostred ktorej stála kopa sena.

„No, Janko," povie Macko, „dnes už ďalej nepôjdeme. Prenocujeme v tejto kope."

Starší brat pristal a hneď sa pobrali ku kope. Tu vyskočí z nej veľký tučný jeleň. Macka mrzelo, že nemá z čoho za ním vystreliť a musí sa len dívať, ako si poskakuje dolu lúkou. Šli na tú stranu, odkiaľ jeleň vyskočil, a našli tam vyležanú riadnu dieru.

„Tu nám bude dobre," povedali si bratia. Vtiahli sa dnu apo chvíli zaspali, akoby ich zarezal.

Ráno, ešte sa len zapaľovali zore, už bol Janko hore. Mackovi sa ešte dobre spalo, tak mu dal pokoj. Vybral sa pohľadať nejakú studničku, lebo bol smädný.

Za ten čas sa zobudil aj Macko. Hľadal si čiapku, ktorá sa mu zapotrošila v sene. Hmatkal rukami, až sa dostal na to miesto, kde v noci ležala Jankova hlava. A tu nájde plný mešec! Otvorí ho - samé dukáty! Vtom sa už Janko vracal od studničky, a tak Macko chytro skryl mešec do vrecka a bratovi nepovedal nič.

Idú, idú ďalej, až prišli do jednej dediny. Boli hladní, tak zamierili rovno do krčmy a Macko rozkázal dobrý obed. Janko sa trápil, ako to zaplatia, ale Macko ho upokojoval:

„Neboj sa, brat môj, mám ešte dačo vo vrecku."

Naobedovali sa a zavolali krčmára. Všetko sa až tak čudovalo, keď Macko platil za obed dukátmi. Zaplatili a pobrali sa ďalej.

Putovali dlho sem i tam. A kde nocovali, Macko všade našiel pod Jankovou hlavou plný mešec. Už ani nevedel, kde tie dukáty podievať. Napokon ich ukázal bratovi. Ale keď sa ho Janko spýtal, odkiaľ ich má, povedal, že ich našiel.

Šli ďalej cez hory, cez doly, až prišli do mesta, kde býval kráľ.

Tu si hneď najali v hostinci izbu a žili si po pansky. Staršieho brata Janka veľmi vábila hudba i maliarstvo, nuž sa pustil do toho. V krátkom čase sa naučil tak pekne hrať aj maľovať, že mu naďaleko nebolo páru.

Macko si len hovel ako pán. Dobre jedol, dobre pil, chodil na prechádzky a počúval, ako brat pekne hrá.

Raz, ako si tak Janko prehrával, viezla sa tadiaľ na parádnom koči kráľova dcéra. Hudba sa jej tak zapáčila, že kázala kočišovi zastať, a počúvala. A potom už ani nešla ďalej, ale povedala kočišovi, aby obrátil nazad.

Na druhý deň dal kráľ zavolať Janka, či by vraj nechcel učiť jeho dcéru hudbe, že mu dobre zaplatí. Janko vďačne pristal a ešte v ten deň začal princeznú učiť. Kráľovi sa Janko pozdával a rád ho videl.

Práve v tom čase v susednej krajine umrel kráľ a na jeho miesto mali zvoliť iného. Pri voľbe bola takáto obyčaj: ľud sa zhromaždil, kráľovskú korunu vyhodil vysoko do povetria, a komu padla na hlavu, ten sa stal kráľom. Chýr sa dostal do uší aj našim šuhajom a Macko mal hneď vôľu ta ísť.

„Janko," hovorí bratovi, „však sa pôjdeme pozrieť?"

„Dobre," odpovedal Janko.

Keď nastal čas, išli do tej krajiny.

Ľudí tam už bolo neslýchane veľa a naši bratia si zastali na krajíčku. Na pravé poludnie vyhodili kráľovskú korunu do povetria. Koruna letela do výšky, odrazu sa však skrútla nabok a sadla na hlavu Mackovi.

Nastal krik, ujúkanie, každý chcel vidieť nového kráľa. Starší sa zbehli k miestu, kde padla koruna, a zočili ju na hlavé obyčajného chlapčiska. Nazlostili sa, chytili Macka i Janka a riadne ich zmlátili. Bratia sa pustili vnohy a nezastali iba pri svojom hostinci.

Voľba kráľa sa odložila na druhý deň.

Macko nemal pokoja, jednostaj ho čosi ťahalo, aby ta šiel zase. Janko síce nemal vôľu, ale dal sa nahovoriť, a tak sa vybrali.

Tentoraz si zastali obďaleč, lebo sa báli, aby sa im neušlo ako včera.

Na poludnie znova vyhodili do výšky kráľovskú korunu. Koruna letela, až sa tak v očiach menilo, a odrazu sa spustila na Mackovu hlavu. Ľudia sa najedovali, Macka i Janka zase riadne zmlátili a korunováciu odložili na ďalší deň. Vraj nech už potom komukoľvek padne koruna na hlavu, či to bude pastier, či žobrák, ten už naisto bude kráľom.

Prišiel tretí deň. Macko zas len vábi brata, aby šli pozrieť! Ale Janko sa nedal nahovoriť.

„Dva razy ma už pre teba zbili, tretí raz sa nedám."

Tak sa Macko pobral sám a zastal si smelo medzi ľudí. Na poludnie vyhodili korunu dovysoka a ona čosi-kamsi sedela zas na Mackovej hlave.

Tu sa ľud aj panstvo krajiny zhrčili okolo neho a všetci sa mu klaňali na znamenie, že ho uznávajú za kráľa. Potom ho s veľkou slávou odprevadili do kráľovského paláca, kde zasadol na vysoký trón a kraľoval.
Janko sa celý deň cvičil v svojej hre a iba podvečer išiel vyzerať Macka. Ale nemohol sa ho dočkať. Vrátil sa nazad zarmútený, lebo si myslel, že brata Macka tam zmámili. Bolo mu veru všelijako. Kým mal Macka pri sebe, o nič sa nestaral, brat za všetko platil. Ale teraz ako bude žiť v drahom hostinci? Tak veru odišiel z drahého hostinca a našiel si lacnejšie bývanie u jednej starej vdovy.

Nocoval prvú noc a vdova, keď mu ráno ustielala posteľ, našla pod vankúšom mešec dukátov. Tak to bolo každé ráno. Janko nikdy nič nevyzvedal, a tak ani ona nič nevravela a dukáty odkladala na jedno miesto. Janko chodil každý deň do kráľovského paláca učiť princeznú, a tam ho čoraz radšej videli. Najmä princeznej sa veľmi páčil, lebo bol driečny šuhaj.

Blížili sa kráľove meniny a hneď po nich aj meniny kráľovnej. V paláci sa strojila veľká hostina a pozvali na ňu i Janka. Tu sa princezná mala pred hosťami preukázať v hudbe. Hrala tak pekne, že ju nevedeli dosť prenachváliť. Na druhý deň pri obede, keď najlepšie hodovali, princezná odmaľovala svoju matku a dala jej ten obrázok. Utrafila ju navlas. Všetci sa čudovali, ako to mohla spraviť tak chytro a tak utešene. Napokon sa kráľ opýtal:

„Dcéra moja, kto ťa naučil tak pekne maľovať?"

Princezná ukázala na Janka:

„Toto je ten majster, otec môj drahý, on ma to naučil."

Tu všetci ako na povel zdvihli poháre a pripíjali Jankovi na zdravie. Potom ešte hrala princezná spolu s Jankom. Išlo im to tak krásne, že si pritom všetci aj poplakali.

Keď už bolo po všetkom, kráľ sa obrátil k Jankovi a vraví:

„Zaslúžiš si, aby si odteraz býval v mojom paláci, a ja ti chcem byť namiesto otca."

Janko sa pekne poďakoval, ale zdráhal sa, lebo pocta sa mu videla priveľká. No kráľ si stál na svojom. A tak sa Janko hneď na druhý deň musel preniesť do paláca, kde mu dali osobitnú izbu.

Jankovi sa na novej hospode dobre spalo. Keď sa ráno umyl a obliekol, išiel do záhrady na prechádzku. Za ten čas prišla slúžka poriadiť izbu.

Ako ustielala posteľ, našla pod vankúšom mešec dukátov. Vzala ho a odložila. Myslela si: keď sa pán vráti, bude sa naň dopytovať. Ale on sa i vrátil, a na nič sa nepýtal.

Tak to išlo nejaký čas a slúžka už nevedela, čo si má o tom myslieť. Opýtala sa ježibaby, čo bývala na kráľovskom dvore, ako je to s tým mladým človekom, čo to môže znamenať. Ježibaba sa vychytila na krížne cesty a tam sa radila s ostatnými strigami. Strigy vyveštili, že Janko musel zjesť ľavé krídlo zo zázračného vtáka. Po polnoci priletela ježibaba domov a ráno vyrozprávala všetko princeznej. Obidve premýšľali, ako by Janka o to krídlo pripravili.

Na druhý deň išiel kráľ na poľovačku a vzal so sebou aj Janka. Večer sa vrátili veľmi ukonaní. Janko si hneď ľahol do postele a po chvíli zaspal. Pred polnocou prišla k nemu ježibaba, zobudila ho a dala mu akýsi nápoj.

„To vám posiela princezná na posilnenie."

Janko to vypil a hneď zase tuho zaspal. Po chvíli ho začalo napínať, siliť, až i počal vracať zo sna a aj vyvrhol to krídelko, čo zjedol ešte ako malý chlapec. Ježibaba stála pohotovo, krídelko schytila, pekne umyla a dala zjesť princeznej. Od tých čias už Janko nemával pod hlavou dukáty, mávala ich princezná.

Ale ježibabe nebolo dosť, čo dosiaľ vykonala. Chcela Janka načisto odpratať z paláca. Raz v noci, keď najlepšie spal, prikradla sa do jeho izby. Schytila ho a letela s ním celú noc ponad hory, ponad vody a položila ho na jeden ostrov. Potom sa vrátila domov ako besná strela.

Ráno sa Janko zobudil a hľadí: kde sa to ocitol? Pustil sa do behu, až prišiel na breh mora a to bolo červené ako krv. Rozmýšľal, čo si počať. Vtom sa začerneli tmavé oblaky, začalo sa neslýchane blýskať a hrmieť, more sa spenilo až do dna. Z rozbúreného mora vyskočil ohnivý šarkan a hneď zle-nedobre na Janka:

„Ako si sa opovážil prísť sem, naskutku ťa zožeriem!"

Janko mu hovoril, že nie je na vine, že ani sám nevie, ako sa sem dostal. Šarkan pomaly skrotol a napokon vraví:

„No, vytrhni si pero z môjho krídla a pomysli si, kde chceš byť. Hneď tam budeš."

Janko vytrhol pero, pomyslel si na kráľovský palác a hneď tam bol. Stmievalo sa. Janko sa hodil do postele, že si po toľkom strachu vydýchne. Ledvaže zaspal, pribehla ježibaba. Vzala šarkanovo pero, schytila Janka do povetria a letela s ním za červené more na ten istý ostrov, na ktorý ho už raz zaniesla.

Janko sa zobudil a videl, že je zase na tom strašnom mieste. Neborák len čakal, čo sa bude robiť. Tu sa nebo začernelo, začalo sa náramne blýskať a hrmieť, more sa spenilo až do dna. Ohnivý šarkan vyskočil a chcel Janka naskutku rozdrapiť. Ale on ho veľmi prosil, a tak sa šarkan upokojil.

„No, vytrhni si ešte jedno pero a pomysli si, kde chceš byť - hneď tam budeš."

Janko si zase pomyslel na kráľovský palác a hneď tam bol.

Ježibabu škrelo, že sa už po druhý raz vrátil. Zase sa v noci prikradla, vzala šarkanovo pero, schytila Janka do povetria a zavliekla na ten istý ostrov.

Keď sa zobudil, prenikol ho veľký strach, že ho šarkan teraz už istotne roztrhá. Prechodil sa hore-dolu a čakal, čo bude.

Vtom zacítil utešenú vôňu. Ide za tou vôňou, až príde pod jabloň, na ktorej sa žlteli a rozváňali krásne jablká. Aj po zemi ich bolo veľa napadaných. Zodvihol jedno a zjedol ho. Len ti mu naraz vyhúknu nad čelom strašné rohy! Stiahli mu hlavu dozadu, takže ňou ledva hýbal. Potom sa už len horko-ťažko predieral pomedzi krovie a rohy ťahal za sebou.

Nezašiel ďaleko, keď ho zarazila ešte krajšia vôňa, za tou sa dovliekol k jednej hruške. Viseli na nej utešené hrušky a aj po zemi ich bolo veľa napadaných. Zamyslel sa Janko: má, či nemá si z nich vziať?

„Nech už bude, ako bude!" povedal si. Zodvihol jednu hrušku a zjedol ju.

Ledva ju zjedol, hneď sa rohy stratili a on bol sto ráz krajší ako predtým. Veľmi sa potešil, že sa zbavil trápenia. Nabral si do kapsy tých hrušiek a šiel pod jabloň, nabral si aj jabĺk. Potom už len čakal, čo bude ďalej.

Tu sa zdvihla čierňava, začalo sa strašne blýskať a hrmieť. V tej hrmavici priletel šarkan a vystieral pazúry, že ho roztrhá. Ale Janko ho i teraz uprosil.

„No, ešte ti odpustím aj tentoraz," povedal šarkan, „ale to je už naposledy. Vytrhni si pero z môjho krídla. Ibaže si múdro premysli, kde máš ísť. Či sa pamätáš, keď si u svojho otca uchytil z rajničky vtáčie krídlo? To krídlo malo takú moc, že kto ho zjedol, mával každú noc pod hlavou mešec dukátov. O tie dukáty ťa oberali tvoj brat, tvoja gazdiná a slúžka. Potom ťa ježibaba v kráľovskom dvore pripravila o to krídlo a dala ho zjesť princeznej. Tá istá ježibaba ťa už po tri razy doniesla sem. Tvoj brat zjedol z vtáka srdce a stal sa kráľom. No a teraz už vieš všetko, rob, ako uznáš za dobré."

Janko si vzdychol a zaplakal nad toľkými stratami. Pomyslel si na chudobnú vdovu, u ktorej dakedy býval, a naraz sa tam našiel.

Zaradovala sa staručká, že ho zase vidí, lebo ho mala rada ako vlastné dieťa. Hneď ho zaviedla do komory a ukázala mu plnú geletu dukátov.

„Syn môj, toto všetko je tvoje."

Ale on si vzal iba polovicu, druhú polovicu daroval jej.

Práve v ten deň bol veľký sviatok a kráľovská rodina si vyšla na prechádzku. Janko sa preobliekol za kupca a rozložil na chodníčku svoje jablká. Príjemná vôňa naplnila celé mesto a ľud sa až tak hrnul za tou vôňou. Aj princezná pristúpila ku kupcovi a spýtala sa, čo sú to za jablká.

„To sú veľmi vzácne jablká, majú veľkú moc," odpovedá kupec. „Kto z nich zje, bude sto ráz krajší." Princezná vzala jablko do ruky a chcela doň zahryznúť, ale kupec jej zachytil ruku.

„Tieto jablká sa môžu jesť len o polnoci. Človek musí byť sám v izbe, hlavu si musí prestrčiť cez mreže obloka a až potom zahryznúť do jablka."

Princezná, hoci aj bola veľmi pekná, kúpila si jablko za tritisíc zlatých. Ani ježibaba nechcela byť špata, kúpila si jablko za dvetisíc a slúžka za tisíc zlatých. A už ledva čakali polnoc.

Keď bolo blízko polnoci, išli do svojich izieb, ktoré boli jedna vedľa druhej, s oblokmi do ulice. Prestrčili hlavu cez mreže a s chvatom jedli tie jablká. Tu ako prehltli posledný kúsok, vyhúkli im na hlave strašné rohy, takže sa vôbec nemohli vtiahnuť dnu.

Ráno sa ľudia zastavovali na ulici, ľutovali ich a veľmi ich ten div vyľakal.

Keď sa kráľ dozvedel, čo sa stalo, dal zavolať na pomoc najmúdrejších lekárov. Lekári rohy pílili a pílili, ale čo odpílili, to za chvíľu narástlo ešte väčšie.

Kráľ dal rozhlásiť po celej krajine, že ak sa nájde doktor, ktorý by vedel spomôcť, dá mu za ženu svoju dcéru, k tomu pol kráľovstva a po jeho smrti celé. To sa hneď rozchýrilo na všetky strany. Ale darmo, nik taký sa nenašiel. V paláci už len-len že nezúfali.

Tu znenazdania zahrmel na dvore hintov a vystúpil z neho švárny mladý lekár. Neobzeral sa veľa, šiel rovno ku kráľovi a povedal mu, že sa on na to dá a tie stvory vylieči. No vymienil si, aby sa mu do liečenia nikto neplietol. Kráľ na všetko vďačne pristal. Lekárovi dali kľúče a odviedli ho k tým izbám.

On všetky tri izby otvoril a poprezeral. Potom si zložil kepeň a vybral z neho tri remenné korbáče: prvý jednoduchý, druhý dvojitý a tretí trojitý. Samú prvú vzal do roboty ježibabu a ťal ju tým trojitým korbáčom. Potom sa pobral k slúžke a vyšibal ju tým dvojitým. Napokon dostala svoje aj princezná, ale iba jednoduchým korbáčom. Tak to išlo až do tretieho dňa.

Na tretí deň dal mladý lekár doniesť do každej izby vaňu s teplou vodou a kázal hodiť do nej všelijaké liečivé zeliny. Keď bolo všetko hotové, šiel zase najskôr k ježibabe a vraví jej:

„Teraz priznaj viny, ktorých si sa dopustila, lebo ťa nechám aj naďalej rohatú."

Tu ježibaba začala vyratúvať, koľkých zahubila, koľkých spravila nešťastnými, až to bolo strašné počúvať. Keď zamĺkla, dopieral na ňu, aby vravela ďalej. Ježibaba prezrádzala na seba vždy viac a viac. Naveľa rozpovedala ešte o jednom mladom človekovi, ako ho pripravila o krídelko, čo malo takú moc, že kto ho zjedol, mal každú noc pod hlavou mešec dukátov. To krídelko že dala zjesť kráľovej dcére a mladého človeka odniesla ďaleko za červené more.

Keď všetko vyrozprávala, lekár vytiahol hrušku a dal jej kúštik. Ledvaže ho zjedla, už rohy zmizli a ježibaba si vydýchla. Teraz ju lekár posadil do kúpeľa, a keď sa vykúpala, uložil ju do postele a povedal:

„Ty zlé stvorenie! Mladý človek, na ktorom si sa tak previnila, som ja. Vytrpela si si spravodlivý trest."

A nechal ju tam. Potom šiel k slúžke a tá tiež vyrozprávala svoje viny. Aj to, ako jednému mladému pánovi brala spod vankúša dukáty. Janko lekár jej dal kúsok hrušky a rohy sa stratili. Vykúpala sa a uložila do postele.

Napokon sa pobral k princeznej a kázal i jej, aby priznala svoje viny. Princeznú zaliali slzy a s plačom začala hovoriť:

„Ach, mala som ja milého, drahého učiteľa..."

Ledva to vyriekla, už i Jankovi prišlo ľúto a nemohol ďalej počúvať. Dal jej kus hrušky, rohy hneď zmizli a princezná bola sto ráz krajšia ako predtým.

V tej chvíli spoznala Janka, svojho bývalého učiteľa. Tu ju poznove zaliali slzy a začala ho odprosovať. Janko jej všetko odpustil, posadil ju do kúpeľa a po kúpeli uložil do postele. Nato jej dal prášok, od ktorého zaspala, a o chvíľu vyvrhla v spánku to krídelko. On ho schytil, pekne poumýval a zjedol.

Kým tie tri spali, dal im Janko prihotoviť krásne šaty a potom sa im kázal pekne obliecť. Predstavil kráľovi najprv ježibabu, po nej slúžku a naostatok princeznú. Bola taká utešená, že ju kráľ ledva poznal.

Hneď ju Jankovi prisľúbil aj s pol kráľovstvom a kázal strojiť svadbu, na ktorú pozvali veľa pánov a kráľov. Keď najlepšie hodovali, Janko vstal a začal rozprávať všetko, čo sa s ním stalo: kde bol, čím bol a kto je. Tu aj starý kráľ Janka spoznal a objal ho ako vlastného syna.

Vtom vyskočí spoza stola jeden mladý kráľ, beží k Jankovi a spytuje sa, či ho pozná. Janko sa mu lepšie prizrie a tu spozná svojho brata Macka. Padli si okolo hrdla, vyobjímali sa, vybozkávali a boh radi, že budú takto v susedstve kraľovať. 

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9992-janko-a-macko/