Vintalko

Vintalko (Rozprávka)
V jednej ďalekej krajine býval starý kráľ, ktorý sa už ledva držal na nohách, taký bol zoslabnutý. Videl, čo je s ním, a bolo mu jasné, že už dlho kraľovať nebude. V jedno ráno si zavolal svojich troch synov a vraví im:

„Deti moje drahé! Samy vidíte, že som už veľmi starý a nebudem dlho medzi vami. Tak kým som ešte tu, choďte do sveta, aby ste sa dačo naučili a skúsili. Lebo bez skúseností človek nikde nezájde. Keď sa šťastlivo vrátite, pomôžete mi kraľovať, aby ste sa aj v tom podučili a vycvičili. Peňazí vám dám, koľko treba, a každý z vás dostane aj koníka burka, aby ste nemuseli chodiť peši a priveľmi sa neukonali."

Synovia na to pristali a hneď si aj ustanovili deň, keď sa vyberú na cestu. Všetko si prihotovili, rozlúčili sa s otcom i matkou, posadali na burkov a pustili sa do širokého sveta.

Išli oni, išli nejaký čas vedno a všade sa im dobre vodilo. Ale tí dvaja starší si nepočínali múdro. Kde len prišli, všade žili skvostne a márnotratne, takže chytro pomíňali všetky peniaze. S prázdnym mešcom sa im už ďalej nechcelo, a tak že sa veru vrátia domov.

„Čo sa máme túlať po svete?" vravia si. „Doma nám bude lepšie."

Nahovárali aj najmladšieho, aby sa vrátil. Ale toho ťahalo len do sveta a nedal sa prehovoriť. Keď to bratia videli, nechali ho tam a sami sa obrátili naspäť.

Vintalko, najmladší brat, bol smutný, že ho bratia tak nechali. Ale už len stúpal ďalej na tom svojom burkovi. Slnce práve zapadalo, keď prišiel k železnej hore, neďaleko ktorej stál železný most. Vintalko si pomyslel:

Ej, nebolo by zlé tu aj prenocovať, lebo ktovie, či nájdem nablízku dáky dom alebo kolibu.

A hneď zišiel pod železný most. Zložil si šabľu aj ostatnú zbroj a trocha si oddýchol. Potom sa pobral do hory, že si uloví na večeru dákeho zajaca. Tak sa i stalo. Vrátil sa zase pod most, zajaca si upiekol a navečeral sa.

Po večeri mu zišlo na um, či bratia nenavravia o ňom dajakú nepravdu, ktorá by neboráka otca zarmútila. Nerozmýšľal dlho, vzal kus papiera a napísal otcovi, aby neveril bratom, ak budú o ňom zle rozprávať. Že je chvalabohu živý a zdravý. Keď to napísal, papierik zvinul a vložil do ucha svojmu burkovi. Prikázal mu, aby sa ponáhľal, ako len môže. Burko sa dosť ponáhľal, ale tí dvaja predsa len došli trochu skôr. Otec sa ich hneď opýtal, kde je najmladší brat Vintalko.

„Kdeže je Vintalko!" povedali bratia. „Toho tam v jednej hore roztrhali vlci."

Vtom pribehol zadychčaný burko rovno ku kráľovi a vytriasol z ucha ceduľku. Kráľovi to bolo čudné. Zodvihol ceduľku a prečítal. Tu sa náramne rozhneval a kázal dvoch starších synov vyhnať z krajiny.

„Aby ste vedeli," vravel, „čo je to chcieť takto oklamať otca!"

Vintalko sa uložil pod železným mostom a zaspal. Tu sa o polnoci strhne strašný vietor, huk a tresk. Vintalko sa prebudil, berie do rúk zbroj. A to letel deväťhlavý drak na tátošovi, ktorý sa mu nad mostom potkol. Drak sa nahneval a začal tátošovi nadávať.

„Bodaj si sa prepadol, ty daromník! Už sedemdesiat rokov každý deň tadiaľto chodím, a ešte si mi nikdy nevykonal to, čo dnes. Či azda dakoho čuješ? Azda je tu Vintalko?"

Vtom Vintalko vyskočí spod mosta a ohlási sa:

„Tu som, čože chceš?"

„Dobre, keď si tu," povie na to drak, „budeme sa biť. Lebo ťa ja už dávno hľadám, kde by som sa s tebou pochytil. Ako sa budeme: na šable, či na budzogáne?"

„Ja pristanem, ako ty chceš."

„No, keď to nechávaš na mňa, tak ber budzogáň!"

Vintalko neotáľal a vrhol svoj budzogáň, hneď drakovi odfrkli tri hlavy. Drak sa najedoval, zalúčil svoj budzogáň, ale netrafil. Tu Vintalko schytí šabľu a stína mu hlavy jednu za druhou. Keď sa už na tú ostatnú zaháňal, začal milý drak prosiť:

„Odpusť mi, Vintalko, daruj mi život! Budem ti ešte niekedy na dobrej pomoci."

Vintalko poslúchol. Poodtínané hlavy mu pokládol naspäť, hneď zase prirástli. Drak mu pekne zaďakoval, oddrapil si necht z palca pravej nohy a dal ho Vintalkovi:

„Tu máš tento necht. Keď budeš v dákom nebezpečenstve, len si pomysli naň a na mňa. Hneď ti príde na pomoc sedemdesiat regimentov takých drakov, ako som ja."

S tým sa rozlúčil s Vintalkom, sadol na svojho tátoša a šiel svojou cestou.

Vintalko skočil pod most a ešte si odpočinul, kým sa začali zapaľovať zore. Keď sa brieždilo, už bol na ceste.

Išiel on, išiel cez hory, doliny. Zarmútil sa, keď si pomyslel na svojich dvoch bratov. Ale zase sa len rozveselil, ba si aj zaspieval.

Blížilo sa poludnie, ale náš Vintalko ani nepomyslel na obed. Len šiel a šiel až do samého večera.

Práve keď slnko sadalo, prišiel k striebornému mostu. A hneď tam bola i strieborná hora. Vintalko sa len rovno pod most poberal. Poskladal zo seba zbroj a oddychoval. Po chvíli sa vybral do hory, že si uloví na večeru dákeho zajaca, čo sa mu i pošťastilo. Vrátil sa pod strieborný most, upiekol zajaca a navečeral sa. Napokon sa uložil a zaspal.

Ale nemohol pokojne spať, lebo o polnoci sa strhol vietor, hukot a hrmot dvakrát väčší ako včera. Inému by od strachu vlasy dupkom vstávali, ale Vintalko nič. On vedel, že to uháňa na tátošovi drak, ktorý panuje nad striebornou horou.

Práve keď tátoš letel ponad most, tak sa potkol, že dvanásťhlavý drak len-len že z neho nesfrkol. Najedovaný začal strašne nadávať:

„Bodaj si sa prepadol, ty daromník! Už sto sedemdesiat rokov každú noc tadiaľto chodím, ale toto si mi ešte nikdy nevykonal! Či azda dakoho čuješ, či ká ti je jazerná strela?"

„Čujem veru," odpovedal tátoš, „a to Vintalka, ktorý minulej noci premohol tvojho brata!"

Drak rozjedovaný zavolá:

„Vintalko, poď von! Zmeriame sa na budzogáne, kto z nás je lepší chlap!"

Vintalko mu zavolal:

„Dobre, nech sa ti stane po vôli!"

Vyskočil spod mosta a zalúčil do draka svoj ťažký budzogáň, hneď mu odfrkli tri hlavy. Aj drak vrhol svoj na Vintalka, ale netrafil ho. Budzogáň odletel a zaryl sa hlboko do zeme. Tu drak rozjedovaný chytil Vintalka cez poly, že ho pretrhne. Ale Vintalko, vrtký chlapík, sa mu vyšmykol a začal ťať šabľou. Už ostávala drakovi iba jediná hlava. Drak videl, že Vintalko veru nežartuje, a začal prosiť o milosť. Vintalko sa nad ním zľutoval, poprikladal mu poodtínané hlavy a tie hneď prirástli.

Keď už bol drak zase celý, vytiahol jednu píšťalku a dal ju Vintalkovi:

„Tu máš túto píšťalku! Keď budeš v nebezpečenstve, len si pomysli na mňa a zapískaj na píšťalke! Hneď ti príde na pomoc sedemdesiat regimentov takých drakov, ako som ja."

S tým vysadol na svojho tátoša, rozlúčil sa s Vintalkom a šiel svojou cestou. A Vintalko si ľahol spať, lebo ešte bola chvíľka času do rána. Odpočinul si troška po veľkej bitke a zase sa len vydal na cestu.

Putoval neborák celý deň o hlade a smäde. Iba večer, keď sa už slnce bralo na odpočinok, prišiel k zlatému mostu. Hneď pri ňom bola aj zlatá hora. Vintalko bol ustatý, a tak si ani veľmi neobzeral tú krásnu horu. Šiel rovno pod most, že si oddýchne. Ale hlad je veľký pán. Zase len musel ísť do hory niečo si zastreliť, aby sa trochu posilnil. Po večeri si ľahol, lenže veru nemohol zaspať. Čo bol aký smelý chlap, predsa mu len bolo všelijako pod tým mostom.

Keď sa o polnoci zdvihol vietor, hneď on vedel, že je to zase drak, tretí a najstarší brat tamtých dvoch. Už ho videl, ako letí najedovaný na svojom tátošovi. Budzogáň vrhal o zem tak mocne, že sa všetko triaslo. A budzogáň mu odskakoval od zeme až do oblakov. Ale keď letel ponad most, i jeho tátoš sa potkol. Najedovaný drak zoskočil na zem a nadával tátošovi:

„Ty daromník naničhodný! Už dvesto sedemdesiat rokov chodím tadiaľto každú noc, ale to, čo dnes, si mi ešte nikdy nespravil! Či azda dakoho čuješ?"

„Čujem, pane, čujem, a to Vintalka! Je tu pod mostom a včera i predvčerom premohol tvojich bratov."

Drak zavolal:

„Poď von, Vintalko! Zmeriame sa na budzogáne, ktorý z nás je lepší chlap."

Vintalko vyšiel von a zalúčil svoj budzogáň, hneď drakovi odfrkli tri hlavy. Aj drak vrhol svoj, ale netrafil. Ako budzogáň dopadol, zem sa zatriasla, až hory zahučali. Najedovaný drak chytil Vintalka cez poly a vrazil ho po pás do zeme. Vintalko vyskočil, stisol draka a vrazil ho do zeme až po pazuchy. Potom schytil šabľu a stínal mu hlavy ako dáke makovice. Keď už dvadsaťtri hláv ležalo na zemi, začal drak prosiť:

„Odpusť mi, Vintalko! Predsa si len mocnejší ako ja a moji bratia."

Vintalko mu odpustil. Pokládol mu hlavy nazad a každá hneď prirástla, akoby nikdy nebola zoťatá. Drak sa poďakoval, vytiahol jednu píšťalku a dal ju Vintalkovi:

„Vezmi si túto píšťalku! Keď budeš v núdzi a budeš potrebovať pomoc, len si pomysli na mňa a zapískaj na tejto píšťalke. Hneď ti príde na pomoc sto regimentov takých drakov, ako som ja."

S tým vysadol na tátoša, zakýval Vintalkovi a letel svojou cestou. Vintalko si šiel ešte odpočinúť, kým svitlo.



Ráno, keď sa začali zapaľovať zore, vydal sa zase na cestu. Prešiel cez vysokú horu a tam sa mu otvorila veľká rovina. Na tej rovine na jednej lúke pásol starý človek mnohoraké stádo: husi, kačky, kravy, voly a čo ja viem čo ešte. Vintalko prišiel k nemu a on sa mu veľmi zaradoval, lebo spoznal v ňom siláka a víťaza. A spoznal aj to, že je to jeho vlastný vnuk. Radovali sa obidvaja, že sa takto zišli, a vyrozprávali si, ako sa im vodilo. Naostatok sa Vintalko spýtal:

„Ale, starý otec, komuže vy pasiete toto mnohoraké stádo? Veď je to veľmi ťažké zavracať takú zberbu."

„Tak je, syn môj, ale nemôžem sa tej služby zbaviť, lebo mám nad sebou mocných a zlých pánov. Tamto v tom zámku býva kráľ najmocnejší na celom svete, hoci je malý ako mravec. Volá sa Grošokraľ alebo Čierny mravec. No a jeho mater je striga. Vždy na poludnie príde sem, jednu gambu zapne do zeme, druhú do neba a ja jej musím toto stádo vohnať do úst."

„Starký môj, viete vy čo?" povie na to Vintalko. „Je práve poludnie, tak ma vžeňte dnu spolu s tým stádom. Veď jej ja tam už spravím poriadok!"

Starý otec na to pristal. Prišla striga, jednu gambu zapäla do zeme a druhú do neba. Starký jej to mnohoraké stádo vohnal do úst, no a Vintalko vbehol dnu tiež.

I pomyslel si na deväťhlavého draka a na jeho necht. Naskutku sa pri ňom ustanovilo sedemdesiat regimentov drakov.

„Čo si žiadaš, najjasnejší pane?" spytujú sa ho.

Vintalko povie:

„Rozvláčte túto strigu po všetkých pustatinách, aby neostalo po nej ani chýru, ani slychu."

A draci to hneď navlas vykonali.

Potom odišiel Vintalko so svojím starým otcom do jeho domu, ktorý stál na tej istej lúke. Tu sa ho povypytoval všetko o Grošokráľovi a či by vraj mohol ísť hore obzrieť si jeho zámok.

„Môžeš," odpovedal mu starký. „Ta môže ísť každý, kto len chce. Ale sa, prosím ťa, nepúšťaj do neho, aj keby si mal dvakrát takú pomoc, ako máš. Grošokráľ všetkých premôže: len švihne svojím korbáčikom, a naskutku je všetko mŕtve."

Vintalko nevedel vydržať a hneď popoludní sa vybral hore na Grošokráľov zámok.

Keď dochádzal k bráne, Grošo sa práve vracal z poľovačky. Vintalko sa nahlas rozosmial, keď zazrel toho skrčeného pľuhavého mravca. Nevedelo sa mu vpratať do hlavy, že by v takej malej potvore bola toľká moc. Osmelil sa a hodil doňho svoj budzogáň, lenže netrafil. Vytiahol chytro obe píšťalky, zapískal na jednej i na druhej a pomyslel si na necht i na všetkých troch drakov. Hneď sa ustanovili pred ním ich regimenty a začali Grošokráľa trhať. Ale on iba raz švihol svojím korbáčikom, už draci aj s Vintalkom popadali na zem ako muchy. A Grošo odišiel do svojho zámku.

Vintalko, ktorý len omdlel, sa o chvíľu pozbieral a šiel rovno k starému otcovi. Ten ho už vyzeral a tvrdo vyčkával, a keď videl, že ide, bol rád. Ale mu hneď bolo čudné, že kráča tak pomaly a s nechuťou.

„Však si sa ty do neho pustil, syn môj?" spýtal sa ho.

„Eh, pustil, pustil, bodaj ho tam porantalo! Ale on nás tým svojím korbáčikom zmietol ako muchy."

Starký mu dal čosi vypiť, od čoho vo chvíli celkom ozdravel.

Na druhý deň zavčas rána poslal Grošokráľ sluhu, aby Vintalko naskutku prišiel hore na zámok. Vintalko sa pobral. Keď už bol v kráľovej svetlici, tu Grošokráľ zle-nedobre na neho:

„Ako si sa opovážil ísť proti mne a oboriť sa na mňa! Vari nevieš, že ťa môžem zaraz usmrtiť, ty daromník jeden? Ale vieš čo? Darujem ti život, ak mi dovedieš krásnu kňažnú, ktorá býva v kaštieli za tým a tým morom. Ak mi ju nedovedieš, si synom smrti! Dávam ti deň na rozmyslenie. Rozmysli si a príď mi povedať!"

Vintalko sa vrátil k starému otcovi a ponosoval sa, čo mu Grošo rozkázal. A či by mu neporadil, ako by tú kňažnú mohol dostať. Starý otec mu vraví:

„Choď nazad do zámku a povedz Grošokráľovi, aby ti dal spraviť koráb, aký ešte nebol na svete. Doň nech naložia najkrajší tovar od výmyslu sveta. A nech ti dá aj vojsko, čo ťa bude sprevádzať cez more do tej ďalekej krajiny."

Vintalko sa poďakoval za radu a oznámil to všetko Grošokráľovi. Ten, ako najmocnejší na svete, iba rozkázal, a hneď bolo všetko pripravené.

Vintalko nasadol na prihotovený koráb a šťastlivo sa preplavil k druhému brehu. Pod kaštieľom, kde bývala tá pekná kňažná, koráb zastavil. Na druhý deň povykladal Vintalko najkrajší tovar. Vo chvíli sa rozletel po meste chýr, že prišiel kupec s takým tovarom, aký tu ešte nevideli. Zakrátko prišla aj pekná kňažná kúpiť si jedno-druhé. Ako ju Vintalko zazrel, hneď k nej pribehol a zaviedol ju do samej poslednej izby, kde mal najvzácnejší tovar. Len čo ju ta zaviedol, dal námorníkom znamenie, aby vyplávali na more a hnali, ako len môžu.

Milej kňažnej sa tovar veľmi páčil. Toľko už pokúpila, že jej ani mešec nestačil. Obrátila sa k slúžke, aby jej zabehla domov po peniaze. Ale tá, ako vybehla z dvier, hupla rovno do mora.

Vintalkovi nebol dlhý čas pri takej peknej kňažnej, no a jej veru tiež nie. Ani nezbadala, čo sa s ňou robí, iba keď prešli more a zastali pri brehu. Vtedy si vzdychla a povedala:

„Vintalko môj drahý, radšej by som tisíc ráz išla za teba ako jediný raz za toho pľuhavého mravca."

Ale bolo všetko darmo. Vintalko ju vyviedol z korábu a oddal Grošokráľovi. Kráľ ho pochválil i zaďakoval mu. A aby vraj každý deň prišiel na zámok, keď on pôjde na poľovačku, lebo nechce mladú nevestu nechať samotnú, aby jej nebolo otupno.

Na druhý deň išiel Grošokráľ na poľovačku a Vintalko k jeho neveste. Zhovárali sa o všeličom. Keď Vintalko videl, že ona Grošokráľa nechce a nechce, povedal jej, aby sa ho len povypytovala, v čom spočíva jeho moc.

Grošo sa vrátil z poľovačky a milá nevesta sa len tak zvŕta okolo neho. Objíma ho a bozkáva a napokon sa opýta:

„Duša moja, nože mi len povedz, v čom spočíva tvoja veľká moc."

On jej sprvoti všeličo vymýšľal, ale ona tomu neverila. Napokon ho už omrzelo to mnohé vypytovanie, dupol nohou a ona hneď tam zamdlela.

Na druhý deň, keď Vintalko prišiel, mu všetko vyrozprávala. On ju zas len prehovoril, aby sa vypytovala.

Keď sa Grošokráľ vrátil, nevesta sa okolo neho ešte krajšie zvŕtala. A on, že ju mal veľmi rád, jej napokon všetko vyjavil.

„Tam a tam," hovorí, „na tej a tej lúke, pod tým a tým vrchom je jedna studňa a tá je celá drahými kameňmi obložená. Ta chodím každý deň na poludnie. Z tej studne mi vyjde v ústrety jeleň, ktorý nesie holbu vína a uterák. Keď to víno vypijem a utriem sa jednou stranou uteráka, vládnem pol svetom. A keď sa utriem i druhou stranou, vládnem celým svetom."

Len čo Vintalko prišiel, Grošova nevesta mu všetko vyrozprávala. Tomu nebolo viac treba. Hneď na poludnie sa pobral na lúku k tej studni. Jeleň mu vybehol v ústrety a zavolal ľudským hlasom:

„Ako dobre, že už nebudem musieť slúžiť tej čiernej potvore, ale budem mať pána súceho a driečneho."

A podal mu víno. Keď ho vypil, podal mu i uterák. Utrel sa Vintalko jednou stranou, hneď vládol pol svetom. Utrel sa i druhou stranou, vládol celým svetom.

Keď sa vracal domov, Grošo práve išiel z poľovačky. Vintalko ho zastavil a zhodil z koňa - hneď bolo po Čiernom mravcovi.

Vintalko sa potom stal kráľom namiesto neho. Zosobášil sa s peknou nevestou a odpísal svojim rodičom. Tí prišli a on spojil jedno kráľovstvo s druhým do veľkej ríše. Starého otca i vlastného otca si vzal k sebe do zámku. Potom žili, kraľovali a kraľujú až dosiaľ, ak nepomreli.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/9995-vintalko/