Plavčík a Vratko čo usúšajú slzy sveta

Plavčík a Vratko čo usúšajú slzy sveta (Rozprávka)
Raz sa jeden kráľ pustil potajomky po svete, aby videl a skúsil, ako sa ľudia majú a ako si nažívajú. Noc ho zastihla v pustých horách, kde stála iba jedna rubárska chalupa.

Ale čože? V chalupe práve dieťa prichádzalo na svet a aj inak tam nebolo miesta pre pocestného. Rubár vyviedol kráľa na povalu, nech si tam odpočinie, a pobral sa naspäť k stenajúcej žene.

Unavený kráľ sladko zaspal. Keď sa prebudil z prvého sna, bolo už v dome ticho, len akási vrava zaznievala z izby. Natrčil ucho a cez tenkú povalu dobre počul, ako babica vraví:

„Tomuto chlapcovi predpovedám, ako jeho krstná mať, veľké šťastie. Dostane za ženu dcéru nášho kráľa, ktorá sa tiež tejto noci narodila."

Kráľovi iba teraz svitlo, že veru aj jeho žena čaká dieťa, a najradšej by bol nočnou hodinou letel domov. Ale mu zas nedalo len tak nič po nič odísť, keď tu malému rubárikovi predpovedajú, že sa má stať jeho zaťom. Rozhútal si to, dočkal do rána.

Keď všetci povstávali, začal on rubára nahovárať, aby mu chlapčeka dali do opatrovania. Že tak a tak, dieťa je utešené, zaslúžilo by si lepšiu opateru, ako bude mať v rubárskom dome. On že rodičom pošle, čo len budú žiadať, a syna im vychová na pána. Rodičia už dávno túžili po dieťati a nechceli mu ho prepustiť. Ale keď im čoraz viacej sľuboval a napokon vyjavil, že je kráľ, tak mu ho už len sľúbili. Kráľ odišiel s tým, že po krásneho chlapčeka pošle svojho sluhu.

Onedlho nato prišiel do rubárskej chalupy kráľov sluha na peknom koči. Rodičom doniesol veľký dar, a keď videl, že horko plačú, tešil ich: vraj si môžu prísť synčeka pozrieť, kedykoľvek budú chcieť. S tým vzal dieťa i s kolískou na koč a odišiel. No len čo zašiel za vŕšok, odbočil na cestu, čo viedla k rieke. Dieťa so všetkým, tak ako bolo, hodil do vody a vrátil sa domov ku kráľovi, že jeho rozkaz navlas vyplnil.

Chúďatko dieťa sa nepotopilo, plávalo v kolíske širokou, hlbokou riekou. Dostalo sa až k jednému mlynu, kde ho mlynár chytil aj s kolískou. Veľmi sa mu zaradoval, lebo sám nemal nijaké deti. A mlynárka sa zaradovala ešte väčšmi. Dieťatko nachovala mliečkom a starostlivo ho opatrovala vo dne i v noci. Nazvali si ho Plavčíkom, pretože im tak pekne po vode priplával. Z malého Plavčíka vyrástol poriadny mládenec, ktorý sa svojim novým rodičom dobre odsluhoval.



Stalo sa po rokoch, že kráľ išiel na poľovačku a zastavil sa pri tom mlyne. Pýtal si vody. Mlynár hneď zavolal:

„Plavčík, nože dones pohár vody pre jeho milosť pána kráľa."

Plavčík zastal pred kráľom a podáva mu vodu. Milý kráľ ak pozerá, tak pozerá na mládenca a všetko sa mu zdá, že do tej tváre už niekedy hľadel.

„Ty, mlynár, veď si ty nemal deti, kde si vzal tohto šuhaja?" spytuje sa kráľ.

Mlynár rozpovedal popravde, ako chytil chlapca na vode a nazval ho Plavčíkom.

Kráľ sa zamyslel. Zvrelo v ňom, že rubárske dieťa nezahynulo. No akoby nič obrátil sa k mlynárovi a prosil ho, aby mu dovolil poslať Plavčíka s listom ku kráľovnej. Vraj jej zabudol čosi povedať, keď odchodil na poľovačku. Mlynár vďačne privolil a Plavčík si poskočil od radosti, že má vykonať kráľovské posolstvo. Vyobliekal sa do sviatočného a o chvíľku už bežal s listom ku kráľovskému zámku.

Ako tak beží, tu zavolá za ním jedna žena:

„Plavčík, postoj, volá ťa krstná mať!"

„A či ja viem, kto mi je krstná mať? Ja viem len to, že sa nemám kedy zabávať!" zvolal Plavčík. A ďalej preskakoval bučky, pníčky aj klady.

Keď to krstná mať videla, pustila za ním tmu a sen taký prudký, že mládenec hneď zaspal, iba čo sa oprel o jeden pniak pri ceste. Krstná k nemu pristúpila, vyňala mu z vrecka list a prečítala toto:

„Moja milá kráľovná! Ak ma rada máš, tohto posla daj naskutku zmámiť."

Krstná mať iba raz skrútila list okolo pása, podala si ho poza chrbát z ľavej ruky do pravej, a už v ňom stálo toto:

„Moja milá kráľovná! Ak ma rada máš, tohto posla daj naskutku zosobášiť s našou dcérou."

List vložila zase do vrecka a odčarovala tmu i sen. Plavčík hneď bežal ďalej, akoby sa nič nebolo stalo, veď o ničom ani nevedel.

V kráľovskom zámku pekného mládenca vďačne prijali a kráľova dcéra ani mak neodporovala, keď ich šli zosobášiť. A on len hľadel ako vo sne, čo sa to s ním robí.

Tu príde kráľ z poľovačky. Keď videl, že Plavčík ešte žije, ba objíma sa s jeho dcérou, chcel dať všetkých katovi pod meč. Ale tu mu kráľovná ukázala list písaný jeho rukou. Kráľ hneď vzal Plavčíka naprísno, čo a ako sa mu vodilo po ceste. Keď počul, ako za ním volala krstná mať, zaraz stíchol a zaliali ho slzy.

„Vidím," hovorí, „že sa už nenaprotivím. Ale vedz aj to, že moje slzy neuschnú a moju dcéru nebudeš volať svojou, kým mi nedonesieš od Vratka tri zlaté vlasy."

Keď to kráľovná a jej dcéra počuli, tiež horko zaplakali. Také slzy ronili, že keby sa tie slzy spojili, zatopili by celé polia. Vraj ich oči nikdy neobschnú, ak Plavčík pri Vratkovi zahynie. Ale Plavčík ich tešil, že on to všetko vykoná a slzy im osuší.

Kráľovská rodina aj všetci dvorania slzili a Plavčík šiel, kde ho oči viedli: po tri zlaté vlasy k Vratkovi, čo slzy osúša.

Po ceste mu prišlo ísť cez jedno mesto. Tu, koho len stretol na ulici, každý mal v očiach slzy.

„Čože je to, dobrí ľudkovia, že všetci plačete?" spytuje sa Plavčík.

A ľudia sa ešte len teraz pustili do náreku! Vykladali mu, ako mali jedinú studňu, čo ich všetkých napájala, a odrazu im vyschla. A oni teraz mrú za kvapkou vody.

„A ty kdeže ideš, človeče z ďalekých krajín?" spytujú sa ho.

„Ja," rečie Plavčík, „idem k Vratkovi, čo slzy osúša."

„Nuž, človeče," vravia mu zarmútení ľudia, „nože sa ho spýtaj, prečo vyschla tá naša studňa."

On im to vďačne prisľúbil a šiel ďalej.

Keď zase prešiel hodný kus sveta, dostal sa k druhému mestu, a tam tiež ľuďom slzy neusychali.

„Čo vám je, dobrí ľudia, že tak plačete?" spytuje sa ich.

A oni sa mu žalujú, že im vyschla hruška, čo rodila utešené ovocie, od ktorého každý nemocný ozdravel. Odvtedy je v celej krajine plno nemocných a nešťastných.

Plavčík aj im sľúbil, že sa Vratka opýta, čo by mali robiť, aby hruška znova zarodila.

Šiel zase, až prišiel k veľkej vode, cez ktorú neviedol nijaký most. Tu zočil starého prievozníka a poprosil ho, či by ho nepreviezol.

„Preveziem," vraví prievozník, „ak mi tam za vodou vyhľadáš Vratka a spýtaš sa ho, ako sa zbavím tohto prevážania. Lebo vidíš, ostarel som už, slabosť a choroby ma kvária. Od trápenia mi už ani slzy neosychajú."

„Ej, vyhľadám Vratka, vyhľadám," rečie Plavčík, „veď idem práve k nemu."

Sadli si na plť ako dobrí kamaráti. Prievozník ho previezol a sľúbil, že počká naňho tu na tomto brehu.



Dlho chodil Plavčík tam po pustých brehoch. Chodil, chodil, až napokon prišiel k ozrutnej skale, v ktorej býval Vratko. Na šťastie Vratko práve nebol doma, iba jeho mať, celá rozstrapatená, sedela v bráne.

„Dobrého zdravia vám, pani matka!" oslovil ju Plavčík.

„I tebe, syn môj, i tebe!" zaďakovala mu starká. „Kdeže sa ty tu berieš? Či nevieš, že kto sem príde, musí tu zahynúť?"

„Ach, matka dobrá, zľutujteže sa, zľutujte nado mnou a nad tými, čo plačú vo svete. Veď ja hľadám pomoc pre všetkých."

A rozpovedal jej, ako a po čo chodí. Samej starkej vypadla z oka slza nad toľkým ľudským trápením a sľúbila mu, že vykoná u syna, čo len bude môcť. Plavčíka ukryla v kúte pod sud a prihrozila mu, aby čušal a len počúval, nech by sa čokoľvek okolo neho robilo.

Sotva tam chvíľu čušal učupený, už doletel Vratko s hrozným revom:

„Mama, tu človečina smrdí! Dajte mi ju, nech ju zjem!"

„Nieže tak, syn môj, nie," krotila ho mať. „Zľutuj sa už raz aj ty nad plačúcim svetom a osuš mu slzy. Veď je tu len ten, čo chce svetu pomáhať. Nechaj ho na pokoji!"

Na takú reč Vratko pomaly stíchol a pýtal si jesť. Mať ho dobre nachovala a on si jej položil hlavu na lono, aby mu poískala vo vlasoch.

Íska ona, íska a vtom mu vytrhne zlatý vlas.

„Ej, mama, veďže ma nešklbte!" povie Vratko.

„Ach, veď som to len zdriemla, nuž som ťa potrhla," vraví mať. „Voľačo sa mi prisnilo."

„A čo také?" opýtal sa Vratko.

„Nuž pletky. Vraj v jednom meste vyschla studňa a ľudí teraz morí smäd," vravela matka.

„No, to je veru naozajstná pletka! Majú tam naspodku v studni žabu, tú nech vyhodia," povedal Vratko a znova zaspal.

O chvíľu mu mati vyšklbla druhý vlas. Vratko sa nahneval a zvolal:
„Ej, mama, nekváčte ma!"
„No, len sa už nehnevaj," vraví mať, „veď som to len trošku zadriemala. A prisnilo sa mi, že v druhom meste plačú ľudia pre strom, čo im prestal rodiť pekné, zdravé hrušky."

„Nuž a či tí ľudia nevedia, že pod stromom je had, ktorého treba vykopať a zabiť?" začudoval sa Vratko a hneď zase zaspal.

O chvíľku mu mati vyšklbla aj tretí vlas. Vratko sa nahneval:
„Ej, mati, to je už priveľa! Ak ma máte tak šklbať, radšej si ani ískať nedám."

„No, veď ti už dám pokoj," rečie mať. „Len mi tak pri driemotách zišlo na um, ako by sa náš starý prievozník zbavil raz toho prevážania. Veď sa už pri ňom celkom umoril."

„Nech prvému, čo sa mu naďabí, hodí veslo do ruky!" zašomral Vratko.

Zaspal už potom pokojne a chrápal až do rána. Ráno šiel do sveta po svojej robote.

Plavčík vypočul všetko, ukrytý v tom sude, ba stačil sa ešte i vyspať. Ráno mu starká dala tri zlaté vlasy. On sa pekne poďakoval a šiel svojou cestou.

Keď prichodil k prievozu, starý prievozník už zďaleka naňho volal:

„No, akúže mi nesieš radu?"

„Veď vám poviem, len ma najprv prevezte," rečie Plavčík.

Ale starý na to nepristal, chcel hneď počuť, čo mu Vratko odkazuje. Vraj už neprevezie ani dušu, kým mu to Plavčík nepovie.

„Ej, nieže tak, starký, nie," prehováral ho Plavčík. „Najprv si zarobte, a potom pýtajte plácu! Veď mňa bezmála život stálo, kým som sa všetko dozvedel. Len ma vy najprv prevezte!"

Naveľa sa starký dal uchlácholiť a vzal ho na plť.

Ale keď prišli naprostred vody, chcel Plavčíka hodiť do hlbočiny, ak mu to hneď a zaraz nepovie. Plavčík sa mu vysmial, že veď ak ho hodí do vody, nikdy sa nič nedozvie, lebo to už sotva bude, že by sa ešte dakto odvážil k Vratkovi. Tak ho starý len previezol.

Plavčík vyskočil na breh, odbehol dosť ďaleko a až potom mu zavolal naspäť:

„Vratko vám odkazuje, že sa vtedy zbavíte tejto služby, keď prvému, čo sa vám naďabí, hodíte veslo do ruky. Ten potom musí prevážať miesto vás."

Nahnevaný prievozník hodil veslom po Plavčíkovi tak prudko, že by ho bol zabil, nech neuskočí za svrčinu.

Potom si Plavčík kráčal svojou cestou pokojne ďalej.

Keď prišiel do krajiny, kde bola vyschnutá hruška, dal ju pekne obkopať, hada spod nej vytiahnuť a zabiť. Hruška sa navidomoči rozzelenela, začala kvitnúť a rodiť. Hneď všetkým obschli slzy a natešení ľudia naznášali Plavčíkovi darov a bohatstva, koľko len vládal pobrať.

Keď došiel do krajiny, kde bola vyschnutá studňa, dal im ju vyčistiť a žabu z dna vybrať. Studňa sa hneď naplnila vodou čistou ako zlato - a slzy všetkým obschli.

Kráľ toho mesta dal pre Plavčíka zapriahnuť do koča štyri paripy a naradovaný ho prepustil domov s veľkými darmi.

Chýr o ňom doletel až k jeho svokrovi a ten mu s kráľovnou i s dcérou vyšiel v ústrety. Keď mu Plavčík odovzdal tri zlaté vlasy, vďačne si ho objal ako zaťa a oddal mu svoju dcéru.

Hneď všetkým obschli slzy. Radosť bola nevýslovná.

Plavčík nezabudol ani na mlynára, ktorý ho vychoval, ani na rubára, svojho naozajstného otca. Vyhľadal ich a odvďačil sa im láskou a opaterou. A všetkým bolo dobre.