Životné prostredie (Úvaha)

Životné prostredie (Úvaha)
 
V dnešnej dobe sa do popredia stále častejšie dostáva otázka ekológie, a samozrejme, s ňou súvisiaca otázka prírody. Čoraz viac počúvame z rádia a televízie, čítame na stranách novín, že naša planéta je ohrozená.
V Južnej Amerike hrozí zničenie dažďových pralesov – zásobárne kyslíka na zemi, nad južnou pologuľou sa vytvára ozónová diera prepúšťajúca nebezpečné ultrafialové žiarenie, Severné more je opäť v ohrození, pretože tu havaroval ďalší tanker s ropou, v Afrike v dôsledku veľkého dlhotrvajúceho sucha panuje hladomor, v Číne sú znovu veľké záplavy, ... A takto by sme mohli pokračovať ešte dlhú chvíľu. Človeku, ako obyvateľovi Zeme je jasné, že takýmto sledom udalostí spejeme k zániku našej planéty a v dôsledku toho i ľudskej populácie.

V dávnom praveku sa človek vyvinul posledný z vývojovo nižších živočíchov. Žil s prírodou ako jej súčasť, bola mu „matkou“. Živila ho. Ako každé dieťa i človek by mal poslúchať svoju matku. Ale on nie! Začal odlesňovať veľké územia, začal vymýšľať nové zariadenia na výrobu energie, spustil vedecko–technickú revolúciu. Dnes žijeme v pretechnizovanom storočí, v ktorom dominuje jadrová problematika, či už v podobe jadrových elektrární alebo v podobe hrozby atómovej vojny. Vravíte, že nás sa táto problematika netýka? Že Slovensku nehrozia žiadne prírodné katastrofy? Zamyslite sa. Veď len tu neďaleko stojí jadrová elektráreň, ktorá je predmetom medzinárodných diskusií. Na jednej strane je pravda, že je to veľmi ekologický spôsob získavania energie, ktorý na rozdiel od tepelných elektrární neznečisťuje ovzdušie, ale na starne druhej tu je hrozba. Čo s rádioaktívnym odpadom, ktorý má životnosť niekoľko tisíc rokov? Sme ochotní vystavovať sa prípadnému unikajúcemu žiareniu? A čo ak ochranný systém jadrovej elektrárne pri havárii zlyhá? Na tieto a mnoho ďalších otázok sa snaží odpovedať medzinárodná komisia a nám ostáva len čakať, ako sa táto kauza skončí. Poslúchneme prírodu alebo nie? Budeme bojovať za bezpečnejší život alebo to necháme na pani náhodu? Pritom stačí, ak obal zo žuvačky alebo ohorok z cigarety odhodíme do zberných nádob na odpadky a nie na zem, či niekam do trávy.

Bezpečný život totiž neznamená len vyriešenie problémov s jadrovým odpadom, ale je to predovšetkým čisté prostredie. Neuvážené zásahy do našej prírody sa odrážajú v našom okolí. Napríklad, v niektorých oblastiach idete do lesa, kde stromy namiesto zelenej farby zostávajú červenkasté. Zafúka vietor a vy s hrôzou zistíte, že vaše tričko zmenilo farbu. Je na ňom popolček, ktorý sa usadil na stromoch z vysokých, stále fajčiacich komínov neďalekej továrne. Závody vysýpajú chemický odpad do riek a potokov. Keď im na to ministerstvo príde, naparí im vysoké pokuty. Oni ich zaplatia a akoby sa nič nestalo, odpad tam vysýpajú naďalej. Robia sa síce aj iné opatrenia proti vytváraniu skládok na zakázaných miestach, zavádzajú sa opatrenia proti unikaniu škodlivých plynov do ovzdušia a vytvárajú sa čističky. No načo je taká čistička dobrá? Vložia sa do nej investície a horko – ťažko sa vybuduje. Priteká do nej znečistená a odteká čistá voda. Prejdete o sto metrov ďalej a do čistučkej vody pokojne kvapká olej zo závodného skladu pohonných hmôt. Kvapka po kvapke! Takýchto kvapiek natečie viac, vytvorí sa olejová škvrna, ktorá znemožňuje rybám dýchať. A tak milé rybičky chtiac – nechtiac o chvíľu bez pohybu plávajú na hladine. A toto nie je jediný prípad, mnohé sú mu podobné. Stačí si len poriadne otvoriť oči, a pritom sa nezľaknúť toho, čo uvidíme, začať uvažovať o týchto problémoch. Dobre vieme, že ak to takto pôjde ďalej, aj v našich prírodných rezerváciách a chránených prírodných oblastiach zostanú len holé stráne. Začíname si neskoro uvedomovať, že ak zničíme všetko zelené dookola, zničíme samých seba. Iste by sme všetci chceli, aby sa naše deti dožili toho, že pri prechádzke lesom budú kráčať po mäkkej zelenkastej tráve, so zelenými listami na stromoch sa bude hrať vetrík, z trávy sa na nich budú usmievať malé hríbiky a v potôčikoch bude tiecť krištáľová voda.

Jedna veľká pravda hovorí: „Zo všetkých živočíchov sa vie iba človek smiať, hoci má k tomu najmenej dôvodov!“ Mali by sme si konečne uvedomiť,  že pánom na Zemi nie je človek, aj keď to sám  o sebe tvrdí, ale príroda.  Človek je len jej súčasťou! Nemôže bez nej existovať, no ona bez neho áno. Bola tu už niekoľko miliónov rokov pred príchodom ľudského pokolenia. Ostáva nám len dúfať, že ako každé poslušné dieťa, vrátime sa pod ochranné krídla matky prírody a začneme konečne poslúchať. Naučili sme sa vo vode plávať ako ryby, lietať vzduchom ako vtáky, teraz nám už len zostáva, naučiť sa na Zemi žiť ako ľudia.